znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   P. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2008 doručená sťažnosť Ing. I. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo financií“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je podnikateľom podľa zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (Živnostenský   zákon)   v znení neskorších predpisov a na základe živnostenského listu vydaného 21. septembra 1992 pod č. 7498/9/92   podniká   v oblasti   konzultačno-poradenskej   činnosti,   kúpy   a predaja spotrebného   tovaru   a sprostredkovateľskej   a akvizičnej   činnosti   v oblasti   zasielateľstva. Podnikateľská   činnosť   sťažovateľa   spočívala   v nakupovaní   tovaru   -   dáždnikov   rôzneho druhu od spoločnosti H., GmbH, v SRN. Úhrady za tovar boli uskutočňované prevodom z účtu č. 182-204942112 vedeného vo V., a. s., Bratislava (ďalej len „banka“). Banka uhradila tovar po zaťažení uvedeného korunového účtu   priamo dodávateľovi v DEM na základe kurzového prepočtu.

Sťažovateľ uviedol, že 11. januára 1994 dal banke príkaz na úhradu 70 474 DEM s dátumom splatnosti 12. január 1994. Keďže na účte mal finančné prostriedky určené na túto platbu, domnieval sa,   že   banka úhradu   vykoná okamžite.   Napriek tomu,   že banka z dôvodu krátkej lehoty splatnosti uplatnila za zrýchlenú platbu zvýšený poplatok, úhrada bola vykonaná až 18. januára 1994.

Na základe vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roku 1993 Daňový úrad Bratislava V (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím č. 604/220/9445/96 z 27. mája 1996 rozhodol o uložení daňovej povinnosti na daň z príjmov fyzických osôb sťažovateľovi v sume   1   376   243   Sk.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodlo   Ústredné   daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Bratislava (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), tak, že ho rozhodnutím č. II/220/3902/96 z 19. septembra 1996 zamietlo. Dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľ priradil platbu z 18. januára 1994 k zdaňovaciemu obdobiu roku 1993.

Žalobou podanou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   a zrušenia   rozhodnutia   ministerstva   financií č. 21749/2001-72 z 9. apríla 2002, ktorým zamietlo jeho odvolanie a potvrdilo rozhodnutie daňového riaditeľstva č. II/2500/6839/01-2120 z 31. októbra 2001 o nevyhovení žiadosti o obnovu   konania   vo   veci   ukončenej   právoplatným   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva č. II/220/3902/96 z 19. septembra 1996.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že hoci najvyšší súd dvakrát zrušil napadnuté rozhodnutie ministerstva financií a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to rozsudkom sp. zn. 7 Sž 77/2002 z 18. októbra 2002 a opätovne rozsudkom sp. zn. 7 Sž 76/2003 z 28. augusta 2003, ministerstvo financií nerešpektovalo rozhodnutia najvyššieho súdu v uvedenej veci a vždy rozhodlo tak, že návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietlo.

Následne   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sž   141/2004   z   11.   apríla   2006 zamietol žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva financií č. MF/1208/2004 z 15. júla 2004. Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 49/2006 z 27. marca 2008 napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 11. apríla 2006 potvrdil.

Sťažovateľ sa domnieva, že „keby finančná inštitúcia V., v tom čase v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky vykonala úhradu podľa platobného príkazu včas, v dátume   splatnosti   uvedenom   na   príkaze,   nedošlo   by   k porušeniu   práv   sťažovateľa a k následnému sankcionovaniu zo strany daňových orgánov. Na základe uvedeného máme za   to,   že   boli   porušené   základné   práva   a slobody   sťažovateľa   Ing.   I.   P.,   a to   tým,   že porušiteľ nerealizoval predmetnú platbu včas v termíne splatnosti, ale až o 6 dní neskôr, pričom na účte sa nachádzali finančné prostriedky určené na túto platbu.“.

Podľa názoru sťažovateľa ministerstvo financií porušilo a obmedzilo jeho základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej podnikateľskej činnosti podľa čl. 35 ods.   1   ústavy   ministerstvom   financií,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume 2 752 486 Sk, ktoré je povinné zaplatiť ministerstvo financií, ako aj úhradu trov konania v sume 11 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pričom za porušovateľa v petite sťažnosti označil   ministerstvo   financií.   V návrhu   na   rozhodnutie   sťažovateľ   výslovne   neuviedol, v akom konaní, resp. akým rozhodnutím malo ministerstvo financií porušiť jeho označené základné   právo,   len   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   k tomu   došlo   tým,   že „porušiteľ nerealizoval predmetnú platbu včas v termíne splatnosti, ale až o 6 dní neskôr“, ako aj v súvislosti s opätovným zamietnutím návrhu na obnovu konania vo veci rozhodnutia daňového orgánu o uložení daňovej povinnosti na daň z príjmov fyzických osôb za rok 1993. Porušenie iného základného práva iným štátnym orgánom nie je uvedené ani v petite, ani v obsahu sťažnosti.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti neoznačil konkrétne konanie, resp. rozhodnutie   ministerstva   financií,   hoci   ho   označiť   mal,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   posúdil   namietané porušenie základného práva   sťažovateľa   podľa čl. 35   ods.   1   ústavy   vo   vzťahu   k   postupu   ministerstva   financií   označenému   v jej odôvodnení.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ostatné rozhodnutie ministerstva financií (ako správneho orgánu) z 15. júla 2004 č. MF/1208/2004 (ktorým potvrdilo odvolaním napadnuté   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   II/256/4062/04-2120   z   30.   apríla   2004, ktorým   na   návrh   sťažovateľa   nebola   povolená   obnova   konania   vo   veci   ukončenej právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva č. II/220/3902/96 z 19. septembra 1996 vo veci predpísanej dodatočnej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 1993 rozhodnutím daňového úradu č. 604/220/15494/96 z 24. júla 1996) bolo v konaní   o preskúmaní   zákonnosti   v správnom   súdnictve   preskúmané najvyšším   súdom, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Sž 141/2004 z 11. apríla 2006 žalobu sťažovateľa zamietol. Z obsahu sťažnosti taktiež vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu z 11. apríla 2006 bol preskúmaný v odvolacom konaní iným senátom najvyššieho súdu, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 49/2006 z 27. marca 2008 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna. Absentuje   v prípadoch,   keď   o namietanom   porušení   základných   práv   rozhodnutiami správnych   orgánov   rozhodujú   všeobecné   súdy   alebo   keď   na   preskúmanie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a rozhodnutia ministerstva financií, pretože tieto mohli byť a aj boli preskúmané v inštančnom postupe na základe sťažovateľom využitých právnych prostriedkov nápravy (odvolanie   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   žaloba   o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu).

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008