znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/07-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2007   doručená   sťažnosť   M.   M.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   talianskym   štátnym   občanom. Po dvojročnom spolužití s Ing. B. O. vo Z. sa im (...) narodil syn M., ktorý má taliansku a slovenskú   štátnu   príslušnosť.   Zhoršujúce   sa   vzájomné   vzťahy   sťažovateľa   s   matkou maloletého viedli v roku 2001 k ich rozchodu, a to aj napriek snahe sťažovateľa zachovať spoločnú rodinu. Z uvedeného dôvodu obidvaja rodičia uzavreli ústnu dohodu, že maloletý syn bude naďalej bývať s matkou a že sťažovateľ bude mať právo syna pravidelne a často navštevovať.   Za   tým   účelom   sťažovateľ   ostal   žiť   na   Slovensku,   kde   si   našiel   bývanie v blízkosti bydliska syna a jeho matky.

Sťažovateľ uviedol, že počas dovolenky v Taliansku v lete roku 2006 strávenej spolu so   synom,   mu   syn   oznámil,   že   chce   ostať   žiť   s ním   v Taliansku   a že   sa   nechce   vrátiť na Slovensko   k matke. Dôvodom   jeho odmietania vrátiť sa   k matke na Slovensko   bola skutočnosť, že matka sa mala v auguste 2006 vydať a následne spolu so svojím novým manželom a synom odsťahovať zo Z. do malej obce H., pár kilometrov od (...) hranice. Podľa sťažovateľa maloletý so životnými plánmi svojej matky nesúhlasil, tá však odmietala jeho želania a názory vypočuť. Po ukončení dovolenky v Taliansku maloletý svojej matke oznámil, že chce ostať žiť v Taliansku s otcom, a požiadal ju, aby za ním prišla.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   podal   v   Taliansku   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, na základe ktorého by bol maloletý zverený do jeho starostlivosti. Matka   maloletého   však   podala   Okresnému   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“) o dva dni skôr, a to 2. augusta 2006 (sťažovateľ v sťažnosti uvádza dátum „02. 08. 2007“, ale vzhľadom   na   uvádzanú   časovú   postupnosť   v skutkovom   stave   zrejme   má   na   mysli 2. augusta 2006, pozn.), návrh na zverenie maloletého M. do svojej starostlivosti. Predmetné konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 P 427/06. Sťažovateľ následne v rámci začatého konania podal vzájomný návrh, ktorým žiadal zveriť maloletého syna do svojej starostlivosti.

V predmetnom   konaní   sa   do   času   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   uskutočnili dve pojednávania, a to 22. novembra 2006 a 22. augusta 2007. Podľa tvrdenia sťažovateľa matka maloletého mu bezprostredne po prvom pojednávaní začala brániť v prirodzenom stretávaní sa s jeho synom a vôbec mu nechcela umožniť stráviť s ním čas v súkromí bez jej prítomnosti.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že „môjho   syna   mi   bolo   umožnené   vidieť zo strany jeho matky spočiatku cca jeden víkend v mesiaci, neskôr dva víkendy v mesiaci, a to dve hodiny v sobotu a dve hodiny v nedeľu, pričom som tak mohol učiniť len v mieste jeho trvalého bydliska v uzavretej miestnosti detskej izby, v ktorej sa po celý čas mojej návštevy nachádzala matka maloletého a v niektorých prípadoch aj jej už terajší manžel, prípadne   rodičia   matky   maloletého.   Za   takejto   situácie   bolo   veľmi   ťažké   komunikovať so synom   uvoľnene a prirodzene.   Môj   syn   bol   v prítomnosti svojej matky   veľmi napätý, vystresovaný,   odmietal   akúkoľvek   rozsiahlejšiu   komunikáciu   a podľa   môjho   názoru   mal obavu povedať pred matkou niečo, kvôli čomu by mu ona neskôr robila výčitky. Atmosféra a podmienky vytvorené matkou maloletého, za ktorých sme sa mohli so synom vidieť boli neľudské, diskriminujúce a ponižujúce“.

Vzhľadom na danú situáciu sťažovateľ 21. marca 2007 podal okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým synom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Okresný súd jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 5 P 427/06 z 19. apríla 2007 zamietol. Odvolaním z 9. mája 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a jeho návrhu vyhovel. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoP 26/07 z 18. júna 2007 rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   otec   maloletého   je   oprávnený   predbežne sa stretávať s maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky, a to každý párny týždeň   v roku   v sobotu   v čase   od   9.00 h   do   20.00 h.   Odvolací   súd   taktiež   rozhodol, že sťažovateľ   má   aj   dočasné   právo   byť   s   maloletým   synom   počas   letných   školských prázdnin v roku 2007 v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29. júla 2007 vrátane do 15.00 h, a to kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol.Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   7.   augusta   2007   po   prílete   z dovolenky   strávenej so svojou matkou a jej manželom maloletý M. na letisku v B. «využil chvíľu nepozornosti svojej matky a „ušiel“ na Talianske veľvyslanectvo v B., kde plačúci žiadal o poskytnutie ochrany». V tom   čase   sa   sťažovateľ   nachádzal   v   P.   v   Taliansku   a   o tejto   skutočnosti ho Talianske veľvyslanectvo v B. (ďalej len „veľvyslanectvo“) informovalo telefonicky.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v tom čase bol maloletý v starostlivosti svojej matky len na základe ústnej dohody, nebol jej zverený do starostlivosti žiadnym súdnym rozhodnutím. Vzhľadom na vzniknutú situáciu bol 7. augusta 2007 faxom a následne poštou podaný okresnému súdu podnet advokátky JUDr. D. S. na začatie konania aj bez návrhu podľa § 75a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vo veci zverenia maloletého M. do dočasnej starostlivosti inej fyzickej osoby. K tomu bola pripojená verbálna nóta veľvyslanectva zo 7. augusta 2007 potvrdzujúca okolnosti uvádzané v podnete na začatie súdneho konania, že „maloletý M. M. sa 07. 08. 2007 bez sprievodu rodičov alebo inej dospelej osoby dostavil na konzulárne oddelenie tohto veľvyslanectva a požiadal o pomoc pracovníkov tohto oddelenia vo veci jeho zverenia do výchovy otca v Taliansku“.

Následne okresný súd 9. augusta 2007 vydal uznesenie sp. zn. 5 P 386/07, ktorým začalo   konanie   o vydanie   predbežného   opatrenia   vo   veci   starostlivosti   o maloletého   M. podľa § 81 ods. 1 OSP.

Okresnému   súdu   bol   9. augusta 2007   faxom   doručený   návrh   matky   maloletého na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorému   bola   pridelená   spisová   značka   8 P 96/07. Okresný súd 10. augusta 2007 vydal uznesenie, vo výroku ktorého predbežným opatrením zveril   maloletého   M.   do   starostlivosti   matky.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   zdôraznil, že tak v tomto konaní, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 386/07, ktoré súd začal bez návrhu, rozhodoval ten istý sudca.

Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase podania návrhu matky, ktorému bola pridelená sp. zn. 8 P 96/07, už bolo v tej istej veci okresným súdom vedené konanie pod sp. zn. 5 P 386/07, ktoré bolo začaté bez návrhu. Preto vychádzajúc zo znenia § 83 OSP už skôr začaté konanie v tej istej veci malo mať za následok zastavenie konania neskôr začatého, t. j. konania sp. zn. 8 P 96/07 pre prekážku litispendencie. Táto skutočnosť musela byť okresnému súdu známa, pretože obidve konania boli pridelené tomu istému sudcovi. Podľa názoru   sťažovateľa   v   konaní   sp. zn.   8 P 96/07   nebolo   možné   pokračovať   a   rozhodnúť, pretože v tom bránila prekážka už začatej veci v zmysle § 83 OSP. Okresný súd napriek tomu 10. augusta 2007 vydal uznesenie č. k. 8 P 96/07-12, a to bez toho, aby bol maloletý syn sťažovateľa vypočutý k dôvodom úteku od matky a predbežným opatrením ho zveril do starostlivosti matky.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd   uznesením   sp.   zn.   16   CoP 39/07   z   10. septembra 2007   uznesenie   okresného   súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že označeným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6, 8, 14 a 17 dohovoru, ako aj podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

K porušeniu zásad spravodlivého procesu došlo podľa sťažovateľa najmä tým, že:

- krajský súd neakceptoval ním namietanú prekážku litispendencie,

- uznesenie   krajského   súdu   je   diskriminujúce   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi ako jedincovi mužského pohlavia s inou štátnou príslušnosťou,

- krajský súd rozhodol o odvolaní v neprimeranej lehote (26. deň).

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 16 CoP 39/07 zo dňa 10. 09. 2007 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa zakotvené v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6, čl. 8, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2) Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici 16 CoP 39/07 zo dňa 10. 09. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   Banská   Bystrica   povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (napr.   I. ÚS 124/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť len o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa krajským súdom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16 CoP 39/07,   t. j.   v rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   uvedený   článok   je   primárnym   východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl. 51   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   je   možné domáhať sa práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo   podľa   neho   dôjsť   v súvislosti   s návrhom   matky   ich   maloletého   syna   M.,   ktorým sa na okresnom súde domáhala (9. augusta 2007) vydania predbežného opatrenia o zverenie maloletého   do   jej   starostlivosti   do   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   samej   vedenej pod sp. zn. 8 P 96/07. Okresný súd rozhodujúc o návrhu matky na vydanie predbežného opatrenia   uznesením   č.   k.   8 P 96/07-12   z   10. augusta 2007   zveril   maloletého   M. do jej starostlivosti. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že tak postupoval napriek tomu, že mal vedomosť o podnete (ktorý mu bol doručený 7. augusta 2007) advokátky JUDr. D. S. na začatie konania súdu aj bez návrhu podľa § 75a OSP vo veci zverenia maloletého do dočasnej starostlivosti inej osoby. Podnet bol zaevidovaný pod sp. zn. 5 P 386/07. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože nemal v konaní sp. zn. 8 P 96/07 pokračovať a rozhodnúť, lebo mu v tom bránila prekážka už začatej veci v zmysle § 83 OSP. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa mala za následok, že mu bolo „upreté moje právo domáhať sa svojich práv zákonom ustanoveným postupom“, keď jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 P 96/07-12 z 10. augusta 2007 krajský súd nevyhovel,   keďže   uznesením   sp. zn. 16 CoP 39/07   z   10. septembra 2007   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Neakceptovaním prekážky litispendencie odvolacím súdom podľa sťažovateľa došlo rovnako k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd výrok svojho uznesenia sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007, potvrdzujúceho uznesenie okresného súdu č. k. 8 P 96/07-12 z 10. augusta 2007, ktorým tento   súd   na   návrh   matky   maloletého   predbežným   opatrením   zveril   maloletého do jej starostlivosti, založil na týchto dôvodoch:

«(...) V danej   veci   súd   prvého   stupňa   rozhodol   o návrhu   matky   na   vydanie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 a 2 a podľa § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p. o zverení jej maloletého M. do výchovy a starostlivosti, pretože o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému M., vedenom na Okresnom súde vo Zvolene pod   sp.   zn.   5   P   427/06   dosiaľ   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   Matka   dieťaťa   v čase podania   návrhu   poukázala na   skutočnosť,   že   výchovu   a výživu dieťaťa   doposiaľ   riadne zabezpečovala. Starostlivosť dieťaťu poskytovali na základe dohody s otcom dieťaťa M. M., štátnym   občanom   Talianskej   republiky.   V čase   podania   návrhu   maloletý   sa   nachádzal v priestoroch   Talianskej   ambasády   Slovenskej   republiky   na   (...)   ul. v B.,   kde   nemala možnosť   sa   s dieťaťom   kontaktovať.   Zdôraznila,   že   prostredie   nie   je   vhodné   pre   pobyt dieťaťa.

Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že maloletý M. je občanom Slovenskej republiky a zároveň má aj štátne občianstvo Talianskej republiky. Maloletý M. má svoj obvyklý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky,   kde   s matkou   žije.   Preto   právomoc   súdu Slovenskej republiky na konanie v predmetnej veci je daná a nie je ani spochybňovaná (§ 2 zák. č. 97/1963 Zb. v spojení s nariadením Rady ES 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci   o uznávaní   a výkone   rozsudkov   v manželských   veciach   a vo   veciach rodičovských   práv   a povinností.   Podľa   čl.   8,   má   súd   Slovenskej   republiky   právomoc rozhodovať   o veciach   rodičovských   práv   a povinností   k maloletému,   ktorý   má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt).

Krajský   súd   z obsahu   spisového   materiálu   Okresného   súdu   vo   Zvolene č. k. 5 P 427/06 zistil, že na tomto súde sa vedie konanie o úpravu výkonu rodičovských práv   a povinností   k maloletému   M.,   ktoré   dosiaľ   nie   je   ukončené.   Z   hľadiska   tejto skutočnosti správne súd prvého stupňa posudzoval nárok podľa § 102 ods. 1 a 2 O. s. p., podľa ktorého

1) Ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskôr   ho   nebude   možné   vykonať   alebo   len   s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

2) V konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu,   úkony podľa odseku 1 vykoná aj bez návrhu.

Keďže   súd   prvého   stupňa   konal   o návrhu   matky   na   nariadenie   predbežného opatrenia vo veci úpravy pomerov k maloletému dieťaťu, správne vec posudzoval podľa § 76   ods.   1   písm.   b)   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   predbežným   opatrením   môže   súd   uložiť účastníkovi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov, alebo do starostlivosti toho, koho označí súd.

Prvou   námietkou   otca   v odvolacom   návrhu   bola   skutočnosť,   že   konaniu a rozhodnutiu vo veci bráni prekážka litispendencie podľa ust. § 83 O. s. p., podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Otec tvrdil, že konaniu bráni začatie konania vo veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 5 P 386/07, ktoré napadlo na okresný súd dňa 8. 8. 2007. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho   rozhodnutia   podrobne   uviedol,   na   základe   akých   skutočností   vo   veci   konal a rozhodol.   Zaoberal   sa   aj   procesnoprávnymi   podmienkami   konania.   S dôvodmi prvostupňového   rozsudku   sa   krajský   súd   stotožňuje,   na   ne   v podrobnostiach   odkazuje a dodáva:

Súd prvého stupňa o podnete JUDr. D. S. vo veci nariadenia predbežného opatrenia na dočasné zverenie maloletého M. do starostlivosti inej fyzickej osoby zo dňa 8. 8. 2007 konal a rozhodol pod sp. zn. 5 P 386/07-22 dňa 9. 8. 2007 tak, že konanie o vydanie predbežného   opatrenia   zastavil.   Toto   rozhodnutie   zatiaľ   nie   je   právoplatne   skončené. Nepredstavuje však z hľadiska konania prekážku litispendencie v zmysle ust. § 83 O. s. p., pretože je irelevantné v ktorom štádiu a ktoré konanie vo veci súd zastaví. Podstatné je, že ak nastane situácia, za ktorej by prebiehalo dvojaké konanie o tej istej veci, je nutné pre prekážku   litispendencie   zastaviť   jedno   z konaní.   Nemusí   pritom   dôjsť   k   zastaveniu konania   vo   veci   prv   začatej.   Preto   pokiaľ   v danom   prípade   súd   prvého   stupňa   konal a rozhodol o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie maloletého M. do jej výchovy a starostlivosti a konanie vo veci 5 P 386/07 (ale aj konanie 8 P 97/07) zastavil, v danej veci nebráni konaniu a rozhodnutiu prekážka litispendencie.

Podľa   § 75   ods. 7   a   8   O. s. p.   na   rozhodnutie   súdu   o predbežnom   opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov. Podľa   čl.   20   ods.   1   Nariadenia   Rady   ES   č.   2201/2003   (platnosť   na   území   SR od 01. 03. 2005), v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenie, vrátane ochranných opatrení, ohľadne osôb alebo majetku v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.

Z citovaného   ustanovenia   preto   vyplýva,   že   právomoc   súdu   Slovenskej   republiky na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia je daná. Príslušnosť Okresného súdu vo Zvolene na konanie a rozhodnutie, vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) O. s. p.,   pretože   v obvode   tohto   súdu   mal   maloletý   na   základe   dohody   rodičov   svoje bydlisko.

Predbežné   opatrenie   a zaistenie   dôkazov   môže   súd   nariadiť   ako   pred   začatím konania,   tak   aj   po   jeho   začatí.   Ustanovenie   § 102   O. s. p.   upravuje   prípad,   keď   súd nariaďuje   predbežné   opatrenie   alebo   zaistenie   dôkazov   v rámci   už   začatého   konania. Pridŕža sa pritom podrobných ustanovení o predbežných opatreniach, ktoré sú obsiahnuté v ustanovení § 74 až § 77 O. s. p. za predpokladu, že po začatí konania je potrebné dočasne upraviť   pomery   účastníkov   konania.   Podmienkou   pre   vydanie   predbežného   opatrenia je osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zisťovať   všetky   skutočnosti,   ktoré   sú   potrebné   pre   vydanie   konečného   rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana.   Predbežné opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Kedy takáto potreba vzniká ponechal zákon na úvahu súdu. V danej   veci   bolo   už   v minulosti   rozhodované   o návrhu   matky   na   vydanie predbežného opatrenia o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti. Návrh matky bol súdom   prvého   stupňa   uznesením   č.   k.   5   P   427/06   dňa   1.   12.   2006   zamietnutý.   Toto uznesenie okresného súdu   Krajský súd   v Banskej Bystrici v konaní   č.   k.   17 CoP   60/06 uznesením zo dňa 30. 12. 2006 potvrdil. Krajský súd vtedy konštatoval, že matka maloletého nepreukázala naliehavosť vydania predbežného opatrenia, keďže maloletý M. na základe rozhodnutia Súdu pre mladistvých v B. pod sp. zn. 1068/2006-RR-CZ zo dňa 5. 10. 2006 bol vrátený na územie Slovenskej republiky. Krajský súd zároveň poukázal aj na ustanovenie § 37f   ods. 2   zák.   č. 97/1963   Zb.   o   medzinárodnom   práve   súkromnom   a procesnom, z ktorého vyplýva, že predbežné opatrenie má účinky len na území Slovenskej republiky. Od   rozhodnutia   súdu   prvého   a druhého   stupňa   vo   vyššie   uvedenej   veci   došlo k podstatnej zmene pomerov v tom, že maloletý, ktorý má naďalej obvyklý pobyt na území Slovenskej   republiky,   v čase   od   07. 08. 2007   sa   zdržiaval   bez   súhlasu   svojej   matky na Talianskom   veľvyslanectve   v   B.   Až   na   základe   napadnutého   uznesenia,   a nariadení predbežného opatrenia o zverení maloletého M. do starostlivosti matke, bolo dieťa matke na Talianskom veľvyslanectve vydané.

Z uvedeného vyplýva, že pre rozhodovanie súdu prvého stupňa boli splnené základné podmienky o naliehavosti dočasnej úpravy právnych pomerov k maloletému M. Okresný súd vo   veci   správne   rozhodol,   keď   návrhu   matky   dieťaťa   vyhovel.   Pri   svojom   rozhodovaní správne zohľadnil doterajšiu starostlivosť matky, ktorú poskytuje maloletému, citový vzťah maloletého   k matke   ako   aj   vzájomný   vzťah   oboch   rodičov   k dieťaťu.   Maloletý   nemohol zostať na Talianskom veľvyslanectve, pretože takéto prostredie nie je vhodným výchovným prostredím pre maloletého. Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia správne okresný súd zohľadnil aj skutočnosť, že základné konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností nie je ešte ukončené a vzhľadom k nezhodám rodičov dieťaťa je potrebné urýchlene   dočasne   upraviť   pomery   k maloletému.   Matka   osvedčila   naliehavosť   potreby dočasnej   úpravy   pomerov   k maloletému   dieťaťu,   preto   pre   nariadenie   predbežného opatrenia boli splnené zákonné podmienky.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností,   keď   v zmysle   ust.   § 75   ods. 7   O. s. p.   bol krajský súd viazaný pri svojom rozhodovaní skutkovým stavom, zisteným súdom prvého stupňa v čase vydania jeho rozhodnutia,   neuznal   krajský súd odvolanie otca dôvodným a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Záverom krajský súd ešte dodáva, že v zmysle ust. § 100 ods. 3 O. s. p. je možné názor maloletého dieťaťa zistiť aj prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí. Takéto stanovisko však nie je nevyhnutné zisťovať v konaní o nariadení predbežného opatrenia, ktoré tak, ako je vyššie uvedené, nemá prejudiciálny charakter. V súlade s ust. § 100 ods. 3 O. s. p. ako aj ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine je len samozrejmé,   že   maloletý,   ktorý   v krátkej   budúcnosti   dovŕši   vek   12   rokov   v samotnom základnom konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k nemu bude musieť byť v tomto   konaní   vypočutý,   pretože   vzhľadom   k svojmu   veku   a rozumovej   vyspelosti je schopný   vyjadriť   samostatne   svoj   názor   a preto   má   právo   vyjadriť   sa   slobodne aj k veciam, ktoré sa ho týkajú. Okresný súd v ďalšom konaní bude preto musieť náležite venovať   pozornosť   dôvodom   „úteku   maloletého   od   matky“   a jeho   jednoznačnej proklamácie túžby žiť so svojím otcom.

Výchova   a výživa   maloletého   dieťaťa   t.   č.   je   nariadeným   predbežným   opatrením zabezpečená. Zabezpečené je jeho výchovné prostredie u matky, na ktoré je dosiaľ maloletý zvyknutý. Dieťa má k matke citový vzťah. Dočasne je však potrebné zabezpečiť stabilitu výchovného prostredia dieťaťa až dovtedy, dokiaľ nebude rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu   v základnom   konaní.   V týchto   skutočnostiach   krajský   súd   videl   dôvod pre aplikáciu ust. § 26 Zákona o rodine, a za takto zmenených pomerov od rozhodovania krajského súdu vo veci 17 CoP 60/06, napadnuté uznesenie, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie o zverení maloletého dieťaťa do výchovy matke, potvrdil.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi   by   znamenalo   súčasne   aj   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy zameriava   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych predpisov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov [najmä   relevantné   ustanovenia   OSP   a   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o   zmene   a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľa a zistil, že to tak nie je.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007 vyplýva, že odvolací súd si osvojil skutkové i právne   závery   prvostupňového   súdu,   pričom   podstatne   doplnil   a rozšíril   jeho   právnu argumentáciu (k sťažovateľom namietanej prekážke litispendencie a naliehavosti potreby vydania   predbežného   opatrenia).   Z odôvodnenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd   na   každý sťažovateľom uplatnený odvolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu   napadnutého   prvostupňového   uznesenia.   Tieto   závery   netrpia   žiadnymi vnútornými   rozpormi   a dávajú   stanovisko   k podstatným   dôvodom   odvolania   v rozsahu, ktorý je porovnateľný s obsahom odvolania.

Aplikujúc   východiská   svojej   stabilizovanej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   je   dostatočne   odôvodnené,   pričom   právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa   ktorého   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neznamená právo   na   úspech v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04). Navyše,   pri   rozhodovaní   o   predbežnom   opatrení   ide   o   poskytnutie   dočasnej   ochrany, pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa jeho maloletý syn M. bol od neho odlúčený proti jeho vôli   a   vôli   maloletého   syna   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ namieta,   že   označeným   uznesením   krajského   súdu   boli   jeho   práva   rodiča   garantované čl. 41 ods. 4 ústavy z uvedeného dôvodu porušené.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   považoval pre rozhodnutie za kľúčové nasledovné skutočnosti.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria,   tak   ako   to   uvádza   aj sťažovateľ,   obidvom rodičom.   Ak   rodičia   žijú   v manželstve,   predpokladá   sa,   že   ich   vychovávajú   v zásade na základe   vzájomnej   dohody   a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   o rodine   úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41 ods. 4 ústavy nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým   dohodu   rodičov   pri   výkone   rodičovských   práv   a povinností   (§ 24   ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských   práv,   rozhodne   o   ich   výkone   súd,   vždy   však   s   prihliadnutím   na   záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu   (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu   jeho   rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy treba posudzovať vo vzťahu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ navyše namieta, že odlúčením od jeho maloletého syna proti svojej vôli a vôli maloletého syna spôsobom, ktorý nie je podľa jeho názoru v súlade so zákonom, došlo k porušeniu aj jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou   sťažnosti   (čl.   8   dohovoru),   pretože   závery   prijaté   v časti   sťažnosti   namietajúcej porušenie   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy   sa   v celom   rozsahu   vzťahujú aj na záver   vo   vzťahu   k ďalšiemu   označenému   právu,   ktoré   už   preto   nie   je   potrebné podrobnejšie zdôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   8   dohovoru   označeným   uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoP 39/07 tvrdiac, že „o mojom odvolaní malo   byť   rozhodnuté   v zákonnej   lehote   7   dní,   krajský   súd   rozhodol   o mojom   odvolaní až na 26. deň,   čo   v   žiadnom   prípade   nemôžem   označiť   za   rozhodnutie   bez   zbytočných prieťahov... a za rozhodnutie v primeranej lehote“.

Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   16 CoP 39/07   z   10. septembra 2007 nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2007.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   môže   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   malo   trvať (mutatis mutandis   I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ namietal   prieťahy   v   konaní   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodovania   o   odvolaní sťažovateľa v čase podania sťažnosti už nekonal.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (22. októbra 2007) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené práva.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so   zreteľom   na   podstatu   a účel   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti   zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).

4. K namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1   ústavy   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „bolo porušené moje právo účastníka konania zakotvené v   tomto   článku   ústavy.   Napadnutým   uznesením   bola   porušená   rovnosť   práv   účastníkov súdneho konania“.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   jeho   aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných práv   ako   prirodzených   práv   človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným direktívam   adresovaným   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti všetkých stupňov (II. ÚS 123/02, IV. Ú 150/03). Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

5. K namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 2 ústavy   a práv   podľa čl. 14 a   čl. 17 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy označeným uznesením krajského súdu z dôvodu, že „postup súdu, ktorý je v rozpore so zákonom a ktorého výsledkom bolo napadnuté uznesenie, je prejavom diskriminácie mojej osoby ako muža a tiež osoby, ktorá je cudzím   štátnym   príslušníkom.   Z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   muselo   byť krajskému   súdu   známe,   že   v tej   istej   veci   prebieha   na   Okresnom   súde   vo   Zvolene   iné konanie,   ktoré   bráni   tomu,   aby   o tej   istej   veci   prebiehalo   ďalšie   konanie.   Dôvod nerešpektovania   prekážky   listispendencie   krajským   súdom   si   neviem   vysvetliť   inak   ako prejav diskriminácie mňa ako jedinca mužského pohlavia, ktorý je zároveň cudzím štátnym príslušníkom“.

Z rovnakého dôvodu sťažovateľ v okolnostiach prípadu namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk.   Nikoho   nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podstatou   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14 dohovoru je pritom nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   o nariadení   predbežného   opatrenia   o zverení   maloletého   syna sťažovateľa do výchovy matke. Sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu považoval za diskriminačné, pretože podľa jeho názoru krajský súd nerešpektoval pri rozhodovaní prekážku litispendencie.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok konania (v okolnostiach prípadu   konania   o predbežnom   opatrení)   prináleží   súdu,   ktorý   rozhoduje   o   merite   veci, čo sa stalo aj v danom prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup krajského súdu je   ako   taký   porušením   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru   preto   neobstojí   jednak z dôvodu,   že   medzi   aktívnym   konaním   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia o zverení maloletého syna do výchovy matky, v rámci ktorého krajský súd preskúmal aj to, či začatiu konania okresného   súdu   nebráni prekážka   litispendencie,   a právom   na   nediskriminujúce súdne   konanie   nie   je   priama   súvislosť,   a keďže   namietaný   postup   krajského   súdu nie je odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto práva z dôvodu diskriminácie založenej na pohlaví a príslušnosti. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti   je   námietka   porušenia   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ navyše namieta   porušenie čl. 17 dohovoru   tým, že „Dohovorom mne priznané   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného   života   a zákaz   diskriminácie   boli   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu obmedzené a porušené v rozpore s týmto Dohovorom“.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   článku   dohovoru na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení označených článkov ústavy a už uvedených článkov dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v časti,   v   ktorej namietal porušenie čl. 17 dohovoru označeným uznesením krajského súdu.

6. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 39/07 z 10. septembra 2007

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných   jednotlivcov   právne   za   neho   zodpovedných   a robia   pre   to   všetky   potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   článku   Dohovoru   o právach   dieťaťa z dôvodu, že „Napadnuté uznesenie nezohľadňuje moje právo a povinnosť rodiča, ktoré mi je priznané ústavou a medzinárodným dohovorom, ktorý má prednosť pred zákonmi SR“.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   práva   podľa   uvedeného   článku Dohovoru o právach dieťaťa došlo tým, že napadnutým uznesením mu neboli poskytnuté ochrana a výkon práva rodiča, ktoré mu Dohovor o právach dieťaťa priznáva.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   článku   Dohovoru   o   právach   dieťaťa z dôvodu, že „Napadnutým rozhodnutím táto zásada zakotvená v tomto článku Dohovoru rešpektovaná nebola“.

V tejto súvislosti   ústavný súd už uviedol,   že   obsahom   pozitívneho záväzku   štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02).

Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a základných   slobodách   a že   tejto   ich   povinnosti   musí   zodpovedať   aj   výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   v   uvedenom   súdnom   konaní   nemohol dospieť k záveru, že krajský súd mu napadnutým uznesením neposkytol tú „ochranu“, ktorú podľa   tvrdenia   v sťažnosti   z dôvodu   existencie   pozitívneho   záväzku   štátu   mu   mal ako otcovi   maloletého   M.   v rámci   konania   o predbežnom   opatrení   o dočasnom   zverení maloletého do výchovy na návrh matky dieťaťa poskytnúť. Vychádzajúc z podstaty inštitútu predbežného opatrenia ústavný súd konštatuje, že účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.   Nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevylučuje, aby všeobecný   súd   poskytol   v konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   porušenie   ktorých sťažovateľ   namieta   (II. ÚS 81/07).   Nakoniec   zo   samotného   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „Predbežné opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými,   ich   účelom   je   iba   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov,   pretože   nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej“.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a porušením označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa. Z toho dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde,   nezaoberal   sa   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007