znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/05-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 204/01 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 124/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2005 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 204/01 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 124/05. Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že „Už viac ako 4 a 1/2 roka beznádejne vediem súdny spor o právo a spravodlivosť. Len   pre   obštrukcie   označených   súdov   sa   toho   ale   nijako   dovolať   nemôžem.   Ja   som stanovený súdny poplatok za toto súdne konanie pôvodne riadne a jednorázovo zaplatil, ale za podané odvolanie ďalších tisíc Sk som už jednoducho nemal. (...) Tak súdy vo svojej podstate toto súdne konanie nakoniec zniesli zo sveta a doslova zmarili! Nepomohlo ani moje posledné odvolanie,   ktoré prešovský   odvolací súd   svojím uznesením   sp.   zn.   1   Co 124/05, zo dňa 28. VII. 05, prakticky anuloval, keď ho odmietol. Na jednej strane sa síce on stotožnil   s mojím   tvrdením   a   prehlásením,   že   v inkriminovanom   čase   som   si   nemohol predmetnú poštovú listovú zásielku prevziať, pretože som sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého   bydliska   (...)   ale   na   druhej   strane   v rozpore   s touto   realitou,   ale   i zdravým rozumom svoje súdne rozhodnutie založil na tom, že doručenie tejto písomnosti do vl. rúk a jej účinky tu nastali, aj keď som o ničom nevedel, pretože som nebol o tom vyrozumený“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto o nej rozhodol:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru o ich ochrane postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod č. k. 1 C 204/01 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 124/05, zo dňa 28. VII. 2005.

3. Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove v právnej veci pod č. k. 1 C 204/01 konať ďalej.

4. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 tis. Sk (slovom štyridsaťtisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ukladá   Krajskému   súdu   v Prešove   a   Okresnému   súdu   v Bardejove   spoločne a nerozdielne   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania   na   označený   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Keďže podanie sťažovateľa nespĺňalo náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa listom z 9. novembra 2005, aby doplnil podanie   o   listinný   dôkaz   potvrdzujúci   jeho   tvrdenia   (kópia   právoplatného   rozhodnutia, ktorým boli podľa sťažovateľa porušené jeho základné práva alebo slobody). Požadovaná kópia rozhodnutia bola ústavnému súdu doručená 22. novembra 2005.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach § 49 až 56 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom všeobecného súdu a základným   právom   a   slobodou,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...)“.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa. Zo sťažnosti, jej príloh a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 204/01 zistil, že okresný súd rozsudkom z 22. júna 2004 zamietol žalobu sťažovateľa proti žalovanému O. (...) B. o neplatnosť platobného výmeru. Proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľ   podal   odvolanie,   ktoré   bolo   súdu   doručené 3. augusta 2004. Okresný súd 17. augusta 2004 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie s poučením o možných následkoch nesplnenia povinnosti vyplývajúcej   z   výzvy   a následne   16. septembra 2004   uznesením   odvolacie   konanie   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   zastavil.   Toto   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručované prostredníctvom poštového úradu v B. formou náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   a to   tak,   že   prvý   neúspešný   pokus o doručenie   s výzvou   o opakované   doručenie   bol   vykonaný   23. septembra 2004 a opakované   doručenie   s následným   uložením   zásielky   na   pošte   bolo   vykonané 24. septembra 2004.   Dňa 18. októbra 2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie označené ako „Návrh na opravu rozhodnutia prvostupňového súdu spojený s odvolacím konaním“, ktorým   sa domáhal   opravy   chyby   v písaní,   a   ktoré   doplnil   podaním z 21. novembra 2004.   Dňa   7. apríla 2005   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu za účelom   rozhodnutia   o odvolaní,   na   základe   čoho   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Co 124/05 z 28. júla 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol ako podané oneskorene [§ 218 ods. 1 písm. a) OSP].

Pri rozhodovaní o sťažnosti sa ústavný súd opieral o svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.   Otázka   posúdenia   správnosti   postupu   okresného   súdu   pri   vyrubení   súdneho poplatku, resp. dodržania lehoty na podanie opravného prostriedku a dôvodov zmeškania tejto   lehoty   je   svojou   podstatou   posúdením   skutkovej   otázky,   ktorá   patrí   do   výlučnej právomoci   príslušného   všeobecného   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu (m. m. I. ÚS 48/00).   Po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   skonštatoval, že postupom a rozhodnutím všeobecných súdov bola rešpektovaná zákonná úprava, a preto medzi   napadnutým postupom   všeobecných   súdov   a namietaným   porušením   označených práv sťažovateľa nie je príčinná súvislosť.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005