znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/04-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1. decembra 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo   sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Milana Rožnáka, bytom D. O., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 36/94, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Milana Rožnáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 36/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Cb 36/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi   Rožnákovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť Milanovi Rožnákovi trovy konania v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. E. Š., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 291/04 z 23. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Milana Rožnáka, bytom D. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 36/94.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastník   súdneho   konania   (v   procesnom postavení odporcu) vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe návrhu navrhovateľa „o vydanie vecí“ zo 14. februára 1994.

Od   začiatku   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   uplynulo   viac ako 10 a pol roka a, ako uvádza sťažovateľ, „... do dnešného dňa Okresný súd vo veci (právoplatne, pozn. ústavného súdu) nerozhodol“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal dve sťažnosti   na   prieťahy   v predmetnom   konaní   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktoré boli postúpené na priame vybavenie predsedníčke okresného súdu. Táto v odpovediach   na   sťažnosti   konštatovala   ich   čiastočnú   opodstatnenosť,   ktorú ospravedlňovala   nedostatočným   personálnym   obsadením   súdu   a   veľkým   počtom pridelených vecí do oddelenia zákonnej sudkyne.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v   konaní o jeho sťažnosti rozhodol o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk.

Predsedníčka okresného súdu sa podaním sp. zn. Spr 1523/04 doručeným ústavnému súdu 8. novembra 2004 k sťažnosti vyjadrila takto:

„Úpravou   sudcu   zo   dňa   3. 3. 1994   bol   vyzvaný   navrhovateľ   na   doplnenie návrhu a oznámenie   určitých   skutočností   v   súvislosti   s   podnikateľskou   činnosťou. Dňa 15. 3. 1994 zaslal navrhovateľ súdu odpoveď ohľadom požadovaných skutočností. Vo veci konala zákonná sudkyňa JUDr. E. B. Dňa 17. 3. 1994 bol doručovaný návrh odporcovi s lehotou na vyjadrenie. Dňa 5. 4. 1994 odporca Milan Rožnák oznámil súdu jednou vetou, že nesúhlasí   s obvinením,   navrhovateľ   zobral jemu železo   a   všetko si vymyslel.   Úpravou sudkyne   z   8. 4. 1994   bol   urgovaný   odporca   pod pokutou na predloženie   živnostenského oprávnenia.   Dňa   18. 4. 1994   opätovne   sťažovateľ oznámil súdu iba to, že všetko je vymyslená lož a nesúhlasí s obvinením. Zaslal zároveň živnostenský list. Sudkyňa vytýčila termín pojednávania na 25. 5. 1994, navrhovateľ bol vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za   návrh.   Pojednávanie   z 25. 5. 1994   pre neprítomnosť   odporcu - sťažovateľa - bolo odročené   na   8. 6. 1994.   Odporca   bol predvolaný pod pokutou 2.000,- Sk a predvedenia políciou. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo   odročené   na   27. 6. 1994   za   účelom   doplnenia dokazovania.   Toto   pojednávanie 27. 6. 1994   po   vypočutí   účastníkov   konania   a   po   preukázaní listinných   dôkazov   bolo odročené na 13. 7. 1994 za účelom predvolania svedkov. Dňa 13. 7. 1994 sa nedostavili predvolaní účastníci konania, z ktorých jeden mal závadu v doručení predvolania, preto pojednávanie   bolo   odročené   na   17. 8. 1994.   Na   uvedený   termín pojednávania   sa nedostavili   účastníci   konania,   mali   doručenie   predvolania   vykázané,   preto bolo pojednávanie odročené na 14. 9. 1994, opätovne boli volaní účastníci ako aj svedok. Dňa 14. 9. 1994 sa znovu účastníci nedostavili, súd konal v ich neprítomnosti a vypočul svedka. Ďalšie pojednávanie bolo 3. 10. 1994, bol vypočutý ďalší svedok, účastníci boli prítomní.   Ďalší   svedkovia   boli   volaní   na   24. 10. 1994,   boli   predložené   ďalšie   listinné dôkazy účastníkov, na uvedenom pojednávaní boli svedkovia vypočutí a pojednávanie bolo odročené na 9. 11. 1994 s tým, aby účastníci vykonali špecifikáciu pohľadávky. Tiež bol volaný   ďalší svedok.   Na   pojednávaní   dňa   9. 11. 1994   neboli   prítomní   účastníci konania, hoci zobrali termín na vedomie, bol vypočutý svedok. Ďalšie pojednávanie bolo 27. 11. 1994, na ktorom bol vynesený rozsudok. Proti tomuto rozsudku podal odporca Milan Rožnák odvolanie, po príprave spisu pre odvolacie konanie bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave dňa 10. 3. 1995. Dňa 14. 5. 1998 bol vrátený predmetný spisový   materiál   z   Krajského   súdu v Bratislave   z   odvolacieho   konania   s   tým,   že uznesením   zo   dňa   20. 3. 1998   odvolací   súd zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti ako i vo výroku o trovách konania a vec vrátil prvostupňovému súdu na   ďalšie   konanie. V   dôsledku   odchodu   zákonnej   sudkyne   vo   veci   JUDr. E. B. z Okresného súdu   Trnava   na   Krajský   súd   v   Trnave   od   1. 1. 1997,   bola   vec   pridelená 5. 6. 1998, potom, čo spisový materiál sa vrátil z odvolacieho súdu, na ďalšie konanie sudkyni   Mgr. Z. P.   Táto   sudkyňa   dala   úpravou   zo   6. 8. 1998   doručiť   uznesenie odvolacieho súdu účastníkom. Zároveň boli účastníci vyzvaní na vyjadrenie vo veci ako i predloženie dôkazov, navrhovateľovi sa opätovne doručovalo uznesenie odvolacieho súdu vzhľadom na závady v doručení. Až dňa 8. 12. 1998 OO PZ Hlohovec oznámilo súdu,   že   doručilo písomnosti   navrhovateľovi   V. M.   do   vlast.   rúk   dňa   29. 11. 1998. Úpravou sudkyne z 5. 3. 1999 bol stanovený termín pojednávania na 29. 3. 1999, na toto pojednávanie sa   dostavili   obaja   účastníci,   oznámili   svoje   stanoviská   vo   veci, pojednávanie   bolo   odročené na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania a na predloženie dôkazov zo strany účastníkov konania.

Po odchode sudkyne Mgr. P. bola predmetná vec Opatrením predsedníčky súdu zo dňa 30. 10. 2000 pod Spr 1094/00 prikázaná na ďalšie konanie sudkyni Mgr. R. G. Táto sudkyňa   z   dôvodu   prevzatého   veľkého   množstva   vecí,   predovšetkým starých   vecí, po podrobnom naštudovaní týchto vecí, vytýčila aj predmetnú vec na deň 24. 1. 2002, a to dňa 8. 11. 2001. Na uvedený termín pojednávania sa nedostavil navrhovateľ, mal závadu v doručení predvolania, odporca sa dostavil osobne, pojednávanie bolo odročené na deň 28. 2. 2002,   doručenie   predvolania   navrhovateľovi   bolo   realizované   políciou   a   túto predvolanku   prevzal   11. 2. 2002.   Na stanovený   termín   28. 2. 2002   sa   navrhovateľ nedostavil i napriek riadne doručenému predvolaniu,   súd pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, vypočul odporcu a pojednávanie odročil na deň 9. 4. 2002 za účelom predvolania navrhovateľa   pod pokutou   a   predvedenia   políciou.   Dňa   28. 2. 2002 po pojednávaní vo veci doručil navrhovateľ vyjadrenie vo veci a zároveň sa ospravedlnil z neúčasti.   9. 4. 2002   bolo pojednávanie   vo   veci   s   tým,   že navrhovateľ   sa   opätovne nedostavil,   pojednávanie   bolo odročené   na   11. 6. 2002   za účelom   vykonania   dopytu na políciu v súvislosti s doručovaním predvolania navrhovateľovi, opätovne sa doručovalo predvolanie   na   termín   pojednávania navrhovateľovi   cestou   polície.   Dňa 11. 6. 2002 OO PZ   Hlohovec   zaslalo   súdu   list,   v ktorom oznamuje,   že   previerkou   sa   nepodarilo zastihnúť navrhovateľa v mieste bydliska, ani v mieste sídla jeho podnikania v Hlohovci. 27. 6. 2002 sa dostavili na pojednávanie obaja účastníci, pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty 30 dní účastníkom konania na uzatvorenie mimosúdnej   dohody.   Dňa   28. 6. 2002   polícia   oznámila   súdu,   že   sa podarilo   doručiť písomnosti   súdu   navrhovateľovi   na   jeho   adrese   v D. O.,   čo   potvrdil   menovaný podpisom. Išlo aj o oznámenie o termíne pojednávania 27. 6. 2002. Dňa 25. 11. 2002 súd vyzval účastníkov konania na oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode.

Účastníci nereagovali na výzvu súdu, preto sudkyňa určila dňa 16. 12. 2002 termín pojednávania   na   deň   13. 2. 2003.   Dodatočne   oznámil   odporca   súdu   dňa 12. 12. 2002,   že k   mimosúdnej   dohode   nedošlo.   Na   pojednávaní   13. 2. 2003 sa nedostavil   navrhovateľ, odporca bol vypočutý k obsahu návrhu, pojednávanie bolo odročené   na 18. 3. 2003   za   účelom predvolania   navrhovateľa   a   vykonania   dopytu ohľadom výroby dverí od dodávateľa a tiež ohľadom vykonaných prác na nehnuteľnosti. Pojednávanie zo dňa 18. 3. 2003 bolo odročené pre opätovnú neprítomnosť navrhovateľa na   deň   29. 4. 2003,   tiež   z   toho   dôvodu,   že   neboli súdu zaslané požadované doklady. Vzhľadom na opätovnú neprítomnosť navrhovateľa súd uznesením dňa 31. 3. 2003 uložil navrhovateľovi V. M. poriadkovú pokutu vo výške 3.000,- Sk. Správa, požadovaná súdom od   Bytofondu   N.   M.,   B.   bola   zaslaná   súdu   7. 4. 2003   spolu   s   dôkazmi.   Pojednávanie 29. 4. 2003,   na   ktorom   sa   opätovne   nezúčastnil   navrhovateľ,   ktorý   nemal   doručenie predvolania   vykázané,   bolo   odročené   na   3. 6. 2003,   s tým,   že   polícia   bola   požiadaná o predvedenie navrhovateľa na súdne pojednávanie. Na pojednávaní dňa 3. 6. 2003 sa znovu   konštatovala   neprítomnosť   navrhovateľa,   polícia, ktorá   prevzala   žiadosť o predvedenie účastníka 13. 5. 2003, predvedenie nerealizovala, preto pojednávanie bolo odročené   na   9. 9. 2003   s   tým,   že   opätovne   súd   požiadal   políciu o predvedenie navrhovateľa. Dňa 9. 6. 2003 oznámila polícia súdu, že v čase doručovania písomností súdu   sa   adresát   nenachádzal   v   mieste   bydliska,   tiež   z toho   dôvodu   nemohol   byť predvedený   na   pojednávanie.   9. 9. 2003   sa   situácia   zopakovala,   znovu   nebolo realizované predvedenie   navrhovateľa   políciou,   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   za   účelom zisťovania   dôvodu   nepredvedenia   navrhovateľa   políciou. 19. 9. 2003 oznámila polícia, že 9. 9. 2003 v skorých ranných hodinách bolo vykonávané predvedenie navrhovateľa, na opakované zvonenie a búchanie na dvere nikto neotváral, z toho dôvodu nebolo predvedenie vykonané. Vo veci dňa 16. 1. 2004 stanovila sudkyňa termín   pojednávania   na   26. 2. 2004, predvolala   účastníkov   konania,   dala   úpravu na vykonanie dopytov ohľadom pobytu navrhovateľa všetkými dostupnými spôsobmi. Ešte v predchádzajúcom   období   zákonná sudkyňa   Mgr. R. G.   bola   práceneschopná od 6. 11. 2003 do 16. 12. 2003. Do termínu pojednávania vo veci 26. 2. 2004 boli súdu doručené správy na dotazy vo veci, na pojednávaní v stanovený termín sa opätovne navrhovateľ   nedostavil,   nemal   doručenie   predvolania   vykázané,   pojednávanie   bolo odročené na 8. 4. 2004. Polícia dňa 15. 3. 2004 oznámila, že sa podarilo doručenie písomnosti   navrhovateľovi   na novú   adresu   bydliska, o   čom   súdu   doručila vlastnoručne   podpísanú   doručenku   navrhovateľom.   Na   pojednávanie   8. 4. 2004   sa navrhovateľ   dostavil,   odporca   sa nedostavil,   hoci   zobral   termín   pojednávania   na vedomie,   ani   sa   neospravedlnil.   Na tomto   pojednávaní   bol   vypočutý   navrhovateľ k základným otázkam potrebným pre posúdenie ďalšieho dokazovania. Pojednávanie bolo odročené   na 24. 6. 2004   s   tým,   že odporca   bol   volaný   opätovne   pod hrozbou   pokuty.

16. 4. 2004 doručil súdu navrhovateľ   dôkazy   vo   veci.   Termín   pojednávania,   pôvodne určený   na 24. 6. 2004,   bol zmenený   na 22. 6. 2004,   odporca   aj navrhovateľ   riadne prevzali predvolania, na pojednávanie sa dostavili, boli vypočutí vo veci k predloženým dôkazom. Pojednávanie bolo odročené s tým, že navrhovateľ sa zaviazal v stanovenej lehote   oznámiť   návrhy   na   doplnenie dokazovania   vo   veci.   19. 7. 2004   bolo   zistené, že návrhy na doplnenie dokazovania neboli zaslané súdu.

Zákonná   sudkyňa   vo   veci   Mgr. R. G.   18. 9. 2004   odišla   na   riadnu materskú dovolenku. Dňa 2. 11. 2004 nastúpila na súd nová sudkyňa JUDr. K., ktorej predmetné oddelenie po Mgr. G. bude v súčasnosti opatrením predsedníčky súdu pridelené. Táto nová sudkyňa, ktorá preberie veľké množstvo vecí, najmä starých, bude povinná tieto veci naštudovať a postupne v nich začať konať.

Po zistených úkonoch vo veci, uvedených hore, je možné konštatovať, že prieťahy v konaní spôsobovali účastníci tým, že sa riadne nedostavovali na pojednávania súdu, najmä navrhovateľ V. M., ktorý bol opätovne viackrát predvolávaný cestou polície, a tiež bolo   požiadané   o   jeho   predvedenie,   ktoré   napokon   realizované   nebolo   v dôsledku   tej skutočnosti,   že   polícia   na   známom   mieste   navrhovateľa   nenašla.   Súd   vo   veci   konal priebežne, po odchode predchádzajúcej zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. z tunajšieho súdu bola vec pridelená Mgr. G., ktorá sa musela oboznámiť a naštudovať podrobne všetky   pridelené   veci,   nemohla   objektívne   vykonávať   plynulejšie   konanie   vo   veci, po odchode tejto sudkyne na materskú dovolenku vzhľadom na personálne obsadenie súdu bolo   potrebné   vyčkať   na   nástup   novozvolenej   sudkyne   na tunajší   súd,   ktorá   nastúpila 2. 11. 2004.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2004 uviedla:

„V   žiadnom prípade nemôžeme súhlasiť so stanoviskom OS Trnava,   ktorý prijal záver, že prieťahy v konaní boli spôsobované účastníkmi konania.

Je   v   možnostiach   a   povinnostiach   súdu,   v   prípade,   že   sa   jeden   z   účastníkov pojednávaní nezúčastňuje, aby dostupnými prostriedkami vyvinul tlak na nápravu. Podanie vo veci bolo 18. 2. 1994. V tom istom roku, 27. 11. 1994, bol vyhlásený prvostupňový rozsudok. Po rozhodnutí KS v Bratislave bol spis vrátený na OS v Trnave, na ďalšie konanie až 14. 5. 1998. Od toho času k dnešnému dňu sa nepodarilo vec ukončiť, čo   predstavuje   ďalších   šesť   rokov.   Posledné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   22. 6. 2004. V septembri   konajúca   sudkyňa   odišla   na   materskú   dovolenku   a   spis   opäť   čaká na pridelenie novej zákonnej sudkyni.

Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť ako i uvedené vyjadrenie naďalej trváme na vynesení rozhodnutia v zmysle predloženej predmetnej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods.   2 ústavy, podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV. ÚS 218/04),   pričom   „tento   účel   možno dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   súd   vo   veci   koná“ (m. m. II. ÚS 65/03, m. m. I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (napr. IV. ÚS 231/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy,   v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, IV. ÚS 231/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v predmetnom konaní je potrebné rozhodnúť o nároku navrhovateľa na vydanie veci.

Doterajšiu dĺžku konania nemôže ústavný súd pripísať na vrub právnej či faktickej zložitosti   prerokovávanej   veci.   V danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy na všeobecných súdoch, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava a na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Na právnu či faktickú zložitosť veci nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (v   tomto   prípade   v   procesnom postavení odporcu) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Správanie sťažovateľa možno v porovnaní so správaním navrhovateľa hodnotiť ako súčinnejšie. Jeho neospravedlnenú neúčasť na 7 pojednávaniach z celkového počtu 24 pojednávaní pred okresným súdom však nemožno   považovať   za   správanie,   ktoré   by   neprispelo   k celkovému   predĺženiu predmetného   konania.   Na   túto   skutočnosť   poukázala   aj   predsedníčka   okresného   súdu, keď vo   vyjadrení   k sťažnosti   uvádza,   že: „...   prieťahy   v konaní   spôsobovali   účastníci konania tým, že sa riadne nedostavovali na pojednávania súdu.“

Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sú účastníci konania povinní prispieť k tomu, aby sa   dosiahol účel konania. Sťažovateľ tým, že sa, ako už bolo   uvedené,   sedemkrát   bez   ospravedlnenia   a uvedenia   akéhokoľvek   dôvodu nedostavil   aj   napriek   včasnému   a   riadnemu   predvolaniu   na   nariadené   pojednávanie, na ktorom   považoval   okresný   súd   za   potrebné   ho   vypočuť,   porušil   uvedenú   procesnú povinnosť   uloženú   mu zákonom   a prispel   tak   k   sťaženiu   plynulého   postupu   v konaní a k predĺženiu doby prerokovania predmetnej veci, na čo nemožno neprihliadnuť.

Sťažovateľ   sa   na   pojednávaní   uskutočnenom   27. júna 2002   zaviazal,   že   bude informovať okresný súd po uplynutí poskytnutej 30-dňovej lehoty na mimosúdne riešenie sporu   o jeho   výsledku.   Urobil   tak   až   podaním   zo   6. decembra 2002,   ktorým   reagoval na výzvu okresného súdu z 26. novembra 2002, čím tiež prispel k predĺženiu napadnutého konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj samotný sťažovateľ mal podiel na vzniku prieťahov v napadnutom konaní.

3. Posledným   kritériom,   ktorým   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   prihliadal   ústavný   súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa   §   101   ods.   2   OSP   súd   pokračuje   v   konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 52 ods. 1 OSP v prípade, že sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví na výsluch   alebo   k   znalcovi,   môže   ho   súd   dať   predviesť,   ak   o   možnosti   predvedenia predvolaného poučil.

Podľa   § 53   ods. 1   OSP   tomu,   kto   hrubo   sťažuje   postup   konania   najmä   tým, že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší   poriadok,   alebo kto urobil hrubo urážlivé podanie, môže súd uložiť uznesením poriadkovú pokutu do výšky 25 000 Sk.   Podľa   druhého   odseku   tohto   ustanovenia   pri   opakovanom   hrubom   sťažení postupu   konania   podľa   odseku   1   môže   súd   uložiť   uznesením   poriadkovú   pokutu až do výšky 50 000 Sk.

Okresný súd rozhodol v predmetnej veci 27. novembra 1994, t. j. už 9 mesiacov od podania návrhu. Samotnému rozhodnutiu predchádzalo 10 uskutočnených pojednávaní, z ktorých 3 boli odročené pre neprítomnosť oboch účastníkov konania (resp. len jedného z nich). Na 7 pojednávaniach prebehlo dokazovanie, či už výsluchom viacerých svedkov alebo samotných účastníkov konania.

Z dôvodu   sťažovateľovho   odvolania   sa   predmetný   spis   od   10. marca 1995 do 14. mája 1998 (t. j. viac ako 3 roky) nachádzal na krajskom súde.

V máji   1998   bol   okresnému   súdu   vrátený   spis   sp.   zn.   10 Cb 36/94   spolu so zrušujúcim   uznesením   krajského   súdu   č. k.   Z-2-30 Cob 231/95-72   (z   dôvodu nenáležitého zistenia skutkového stavu veci) a predmetná vec bola 8. júna 1998 pridelená novej   zákonnej   sudkyni.   Po   tomto   období   okresný   súd   doručoval   vyššie   označené uznesenie krajského súdu a nariadil pojednávanie na 29. marec 1999, ktorého sa zúčastnili obaja   účastníci   konania.   Ďalší   úkon   okresného   súdu   nasledoval   až 23. novembra 2001 (t. j. po takmer 2 a trištvrte roku), keď nová zákonná sudkyňa (už tretia v poradí) nariadila termín pojednávania na 24. január 2002.

Po   pojednávaní   uskutočnenom   27. júna 2002,   odročenom   na   neurčito   z dôvodu poskytnutia 30-dňovej lehoty na mimosúdne riešenie sporu nasledovalo 4-mesačné obdobie nečinnosti   okresného   súdu,   keď   až   26. novembra 2002   dopytom   vyzýval   účastníkov konania, aby oznámili, „... či došlo (...) k uzavretiu mimosúdnej dohody“.

Na   štvormesačnú   nečinnosť   okresného   súdu   od   9. septembra 2003 do 16. januára 2004   ústavný   súd   vzhľadom   na   krátkodobú   práceneschopnosť   zákonnej sudkyne neprihliadal (napr. I. ÚS 76/03).

Posledným úkonom okresného súdu bolo pojednávanie uskutočnené 22. júla 2004 odročené s tým, že navrhovateľ sa zaviazal v určenej 10-dňovej lehote oznámiť návrhy na dokazovanie   vo   veci.   Odo   dňa   uskutočnenia   ostatného   pojednávania,   od   ktorého uplynulo do dňa rozhodnutia ústavného súdu 5 mesiacov, okresný súd vykonal iba jeden úkon,   keď   úradným   záznamom   z 19. júla 2004   osvedčoval   skutočnosť,   že   navrhovateľ návrhy na dokazovanie v stanovenej lehote nepredložil.

Spolu   sa   v predmetnom   konaní   od   novembra   2001   do   dňa   vydania   rozhodnutia ústavného   súdu   uskutočnilo   13   pojednávaní   (z celkového   počtu   24),   z   ktorých   7   bolo pre neprítomnosť navrhovateľa alebo sťažovateľa odročených na konkrétny termín alebo na neurčito.

Postup okresného súdu sťažovala nedisciplinovanosť účastníkov konania (vrátane sťažovateľa), pokiaľ ide o účasť na pojednávaniach, ale na jeho obranu ústavný súd uvádza, že využil všetky právne prostriedky, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok, ako sú uloženie poriadkovej pokuty, predvedenie príslušným policajným orgánom, okresný súd taktiež   niekoľkokrát   zisťoval   adresu   trvalého   pobytu   navrhovateľa   prostredníctvom Mestského úradu   Hlohovec,   Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky,   doručoval predvolania na pojednávanie cestou príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru. Na   posledných   dvoch   pojednávaniach   uskutočnených   8. apríla 2004   a   22. júna 2004 sa navrhovateľ zúčastnil na rozdiel od sťažovateľa, ktorý sa na pojednávaní 8. apríla 2004 nezúčastnil.

Ďalej ústavný súd zistil, že v pozícii zákonného sudcu sa vo veci vystriedali traja sudcovia   (z   toho   1   zákonná   sudkyňa   nevykonala   vo   veci   žiaden   úkon).   Predsedníčka okresného súdu k týmto skutočnostiam vo svojom vyjadrení uvádza, že „... po odchode predchádzajúcej zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. z tunajšieho súdu bola vec pridelená Mgr. G., ktorá sa musela oboznámiť a naštudovať podrobne všetky pridelené veci, nemohla objektívne vykonávať plynulejšie konanie vo veci, po odchode tejto sudkyne na materskú dovolenku   vzhľadom   na   personálne   vybavenie   súdu   bolo   potrebné   vyčkať   na   nástup novozvolenej sudkyne na tunajší súd, ktorá nastúpila 2. 11. 2004“. Táto skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa a ani nepredstavuje dôvod zbavenia sa zodpovednosti okresného súdu za vznik zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Preto tieto argumenty predsedníčky   okresného   súdu   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   ustálenú   judikatúru (napr. II. ÚS 61/03, IV. ÚS 137/04) neakceptoval.

Nečinnosť   okresného   súdu   v období   od   29. marca 1999   do   23. novembra 2001 a v období   od   22. júla 2004   do   dňa   rozhodnutia   ústavného   súdu,   neberúc   do   úvahy 3-ročné   obdobie,   keď   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   krajskom   súde   (ktoré   ale   nie je predmetom   posudzovania   ústavného   súdu),   predstavujúca   v   súhrne   viac ako   3   roky, nepochybne prispela k neprimeranej dobe trvania vyhodnocovaného konania a nemožno ju vecne zdôvodniť iba neúčasťou sťažovateľa na pojednávaniach.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   celkovú   doterajšiu   dobu   predmetného konania   vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

IV.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk poukazujúc na skutočnosť že „... už viac ako 10 rokov žije v právnej neistote, čo vyvoláva v jeho osobnom živote, ako aj v obchodných vzťahoch nežiaduce pochybnosti voči nemu“.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľa   však   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením   tejto   právomoci   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania okresného súdu, rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti   prípadu,   najmä   podiel   sťažovateľa,   ktorým   tiež   prispel   k predĺženiu   celkovej doby   predmetného   konania,   možno   sumu   20 000 Sk   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Š. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk   a k   tomu   2   x   136   Sk   režijný   paušál   (§ 19   vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004