znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť G. R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   porušenie   čl.   154c   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 39-24 K 48/2002 na majetok úpadcu B., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. augusta 2013 doručené podanie G. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj porušenia čl. 154c ods. 1 ústavy rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 39-24 K 48/2002 na majetok úpadcu B., B. (ďalej aj „úpadca“).

Sťažovateľ   v úvodnej časti svojej sťažnosti uvádza, že od ústavného súdu žiada „pozastavenie   rozvrhového   uznesenia   konkurzného   sudcu   JUDr.   K.,   ktorý   absolutne nerešpektoval vynesené rozsudky aj toho Najvyššieho súdu SR č. 4 Obo/253/2007, ktorý rozhodol – vyhlásil rozsudok v mene SR, že žalovaná je povinný zaplatiť žalobcovi 250 000,- Sk a nahradiť trovy konania v sume 10 494,- Sk“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „konkurzný sudca po   schválení   rozvrhového   uznesenia   odmietol   vysúdený   obnos   vyplatiť   a   týmto neprofesionálnym   činom   oslobodil   JUDr. Š.   od   povinnosti   vyplatiť   to   čo   v rozsudkoch vynesených   v   mene   Slovenskej   republiky   a   potvrdené   aj   zástupkyňou   Generálnej prokuratúry bola táto povinnosť udelená. JUDr. K. na moju sťažnosť aj v odpovedi uviedol: Aj keď Vám bola s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 4 Obo 253/2007 zo dňa 21. 10. 2008 priznaná suma 250 000,- Sk a trovy konania 10 494,- Sk túto vzhľadom na stav finančných prostriedkov v konkurznej podstate úpadcu B. B. nie je možné uspokojiť...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   formuluje   výhrady   voči   postupu   všeobecných   súdov   pri rozhodovaní   o   jeho   pohľadávke   voči   úpadcovi   mimo   konkurzného   konania   [prieťahy v súdnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 40 Cbs 118/2003, priznanie nároku a   trov   konania   v   nesprávnej   výške,   ktoré   boli   potvrdené   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 253/2007 z 21. októbra 2008], ako aj Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky [(ďalej len „generálna prokuratúra“), „keďže prokurátorka priznala, že to čo Najvyšší súd uznal úspešnosť 72 % z obnosu je nesprávny a má byť 85,76 %, avšak potvrdila správnosť Najvyššieho súdu len preto, že bolo treba   brať   úspech   k   neúspechu...   z   uvedeného   je   jasné,   že   výpočty   zást.   generálnej prokuratúry sú zlé... pretože keď úspech je 72 % z obnosu 250 000,- Sk 209 880,- Sk tak neúspech je 28 % a to je 81.620,- Sk a to je absolútne nesprávny výpočet...“]. Zároveň však sťažovateľ v nadväznosti na uvedené výhrady v ďalšej časti sťažnosti uvádza, že „napriek tomu, že nesúhlasím s mnohými nespravodlivosťami, rešpektujem, súhlasím s vyhláseniami súdov a žiadam iba to čo mi v mene SR bolo prisúdené. Ústavný súd žiadam, aby posúdil či moja sťažnosť na konkurzného sudcu bola spravodlivá, keďže tento porušil Ústavu SR: čl. 20 ods. 1/ a 3/, čl. 46 ods. 3/, čl. 154c. Vyčíslená škoda ktorú mi spôsobila SR v zastúpení jej   zamestnancov   je   nasledovná:   Jedná   sa   o   obnosy   ktoré   mi   boli   prisúdené   a   ktoré žalovaná strana JUDr. Š. bola povinná vyplatiť avšak JUDr. K. ju oslobodil...“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženom   znení   bola   značne   nezrozumiteľná, ústavný   súd   si   od   krajského   súdu   ako   konkurzného   súdu   vyžiadal   príslušnú   spisovú dokumentáciu, z ktorej zistil tieto skutočnosti:

V konkurznom konaní vedenom   krajským súdom   pod sp.   zn. 39-24 K 48/02 na majetok úpadcu si sťažovateľ prihlásil svoju pohľadávku v sume 364 992 Sk prihláškou evidovanou   pod   poradovým   č.   729   z   18.   decembra   2002,   ktorá   bola   krajskému   súdu doručená 27. decembra 2002.

Ďalšou   prihláškou   doručenou   konkurznému   súdu   3. februára   2003   si   sťažovateľ uplatnil sumu 123 000 Sk + 60 000 Sk + 108 500 Sk.

Uplatnené   pohľadávky   boli   preskúmané   na   prieskumnom   pojednávaní   konanom 16. septembra 2003. Na tomto prieskumnom pojednávaní správkyňa JUDr. T. Š. uznala sťažovateľovi pohľadávku v rozsahu 564 575 Sk so zaradením do prvej triedy a v rozsahu 121   833   Sk   pohľadávku   poprela.   Správkyňa   v   skutočnosti   nepoprela   právny   dôvod pohľadávky, ale uviedla, že podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) ide o pohľadávku z darovacej zmluvy, ktorá je vylúčená z uspokojenia.

Z   konkurzného   spisu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   návrh   na   zaplatenie   sumy 291 500 Sk s prísl. uplatnil na krajskom súde návrhom na vydanie platobného rozkazu v čase pred vyhlásením konkurzu. Platobný rozkaz bol vydaný pod č. k. 1 Š 22/02-BA-21 z 30. júla 2002, ktorý nenadobudol právoplatnosť. Vec bola následne prerokovaná krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cbs 118/2003, ktorý rozsudkom zo 17. októbra 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 253/2007 z 21. októbra 2008 zaviazal   žalovanú   (správkyňu   konkurznej   podstaty,   pozn.)   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu 250 000 Sk a nahradiť mu trovy konania v sume 10 494 Sk, pričom vo zvyšku žalobu zamietol.   Označený   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s označeným   rozsudkom najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2007.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril aj predseda krajského súdu, ktorý v prípise sp. zn. Spr 391/14 z 24. februára 2014 okrem iného uviedol:

„V   prvom   rade   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky právne   prostriedky   ochrany,   pretože   nepodal   odvolanie   proti   rozvrhovému   uzneseniu   a proti doplňujúcemu rozvrhovému uzneseniu, ktorými bolo rozhodnuté o uspokojení jeho pohľadávky. Konkurzné konanie ešte nie je právoplatne skončené, pretože toto skončí až právoplatnosťou   uznesenia   o   zrušení   konkurzu.   V   súčasnosti   prebieha   uspokojovanie pohľadávok   veriteľov   –   plnenie   rozvrhového   uznesenia   a   doplňujúceho   rozvrhového uznesenia.“

K   popretiu   časti   pohľadávky   sťažovateľa   predseda   krajského   súdu   uviedol,   že „v takomto   prípade   ide   o   popretie   poradia,   v   dôsledku   čoho   bol   sťažovateľ   oprávnený podať žalobu o určenie poradia podľa § 23 ods. 4 ZKV. Ak takúto žalobu veriteľ nepodá, platí poradie určené správcom (§ 23 ods. 5 písm. c/ ZKV). Sťažovateľ bol prítomný na prieskumnom   pojednávaní   a   bol   poučený   o   možnosti   podať   žalobu   o   určenie   poradia pohľadávky. Vzhľadom na to, že takúto žalobu nepodal, nastáva situácia upravená v § 23 ods. 5 písm. c/ ZKV.

V   rozhodnutí   sp.   zn.   40   Cbs/118/2003   bola   uplatnená   tá   istá   pohľadávka,   ako v prihláške.   V   konečnom   dôsledku   je   uvedené   rozhodnutie   pre   uspokojenie   v   konkurze právne irelevantné. V konkurznom konaní je možné uspokojiť len tie pohľadávky, ktoré boli uplatnené v samotnom konkurznom konaní a boli zistené. V prípade, že pohľadávka bola popretá, je potom právne relevantné rozhodnutie v konaní o určenie pohľadávky začatého podľa predpisov konkurzného práva.“.

Vo vyjadrení zákonnej sudkyne, ktoré predseda   krajského súdu priložil k svojmu vyjadreniu,   sa   okrem   iného   uvádza,   že „z   prihlášky,   ako   aj   z   vyjadrenia   správkyne konkurznej   podstaty   je   zrejmé,   že   suma   priznaná   citovaným   rozsudkom   vrátane   trov konania je súčasťou prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní a v uvedenom rozsahu bola prihlásená suma správkyňou uznaná so zaradením do 1. triedy a teda sa považuje v konkurznom konaní za zistenú.

Podľa Zákona o konkurze a vyrovnaní nie je možné pohľadávku zaradenú do triedy uspokojiť skôr ako na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. V konkurznom konaní bolo vydané rozvrhové konanie č. k. 39-24K 48/02-K1-7157 zo dňa 15. 6. 2011, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   13.   4.   2012   a   dopĺňacie   rozvrhové   uznesenie č.   k.   39   -   24   K   48/02-K1-7869   zo   dňa   22.   9.   2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 4. 11. 2011, z ktorých vyplýva, že veriteľ p. G. R... bude uspokojený spolu vo výške 3.274,20 Eur (3.218,17 Eur – rozvrhové uznesenie + 56,03 Eur – dopĺňacie rozvrhové uznesenie). Podľa oznámenia správkyne konkurznej podstaty čiastka priznaná v rozvrhovom uznesení   bola   veriteľovi   poukázaná   (po   odpočítaní   poštovného),   ktorý   ju   prevzal   dňa 14. 5. 2012.

Pre úplnosť uvádzam, že veritelia sú spravidla v konkurze uspokojovaní pomerne a nie v plnom rozsahu svojich uplatnených pohľadávok.“.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj vyjadrenia krajského súdu a tiež zo spisovej dokumentácie   predloženej   krajským   súdom,   ústavný   súd   ustálil,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie čl. 154c ods.   1 ústavy rozvrhovým   uznesením   krajského súdu   v konkurznom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39-24   K   48/2002   na   majetok   úpadcu   B.,   B.   Výhrady sťažovateľa citované v časti I tohto uznesenia proti najvyššiemu súdu, ako aj ním tvrdené „porušenia prokuratúry“ ústavný súd vyhodnotil len ako súčasť jeho argumentácie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd uvádza, že pre jeho rozhodnutie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti je podstatná skutočnosť, že sťažovateľ v právnej veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu nepodal odvolanie proti rozvrhovému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 39-24 K 48/02 z 15. júna 2011, na základe ktorého bola pohľadávka sťažovateľa zaradená do prvej triedy podľa § 32 ods.   2   písm.   a)   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   pod   por.   č.   729   a   zistená   vo   výške 18 740,46 € (564 575,00 Sk), uspokojená vo výške 3 218,17 €. Rovnako sťažovateľ nepodal odvolanie proti dopĺňaciemu rozvrhovému uzneseniu krajského súdu z 22. septembra 2011, na základe ktorého pohľadávka sťažovateľa zaradená do prvej triedy podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní pod por. č. 729 a zistená vo výške 18 740,46 € (564 575,00   Sk)   bola   uspokojená   vo   výške   56,03   €   (pre   veriteľov   prvej   triedy   sa rozdeľovala ešte suma 259 435,55 € koeficientom 0,0029899, pozn). Vychádzajúc z obsahu námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje v sťažnosti, ktorá je predbežne prerokovaná v tomto konaní, ústavný súd totiž zastáva názor, že ide o také námietky, ktoré mohol a mal uplatniť v   odvolaní   proti   označeným   uzneseniam   krajského   súdu,   t.   j.   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ teda nevyužil všetky právne prostriedky ochrany svojich práv, ktoré má k dispozícii pred všeobecnými súdmi.

Na predmetné konkurzné konanie sa vzhľadom na čas podania návrhu na vyhlásenie konkurzu   (15.   februára   2002,   pozn.)   vzťahuje   zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení účinnom od 1. augusta 2000.

Konkurzné konanie je osobitným konaním, ktorého cieľom je pomerné uspokojenie veriteľov, pokiaľ finančné prostriedky nachádzajúce sa v konkurznej podstate neumožňujú ich plné uspokojenie.

Podľa   §   30   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   po   právoplatnosti   uznesenia o schválení   konečnej   správy   a   vyúčtovaní   odmeny   a   výdavkov   súd   vydá   rozvrhové uznesenie. Z uvedeného ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že konkurzní veritelia môžu byť uspokojení len na základe rozvrhového uznesenia, s výnimkou tých veriteľov,   ktorí   môžu   byť   uspokojení   podľa   §   31   tohto   zákona   kedykoľvek   počas konkurzného konania.

Súd vo výroku rozvrhového uznesenia určí jednotlivých veriteľov v súlade s § 32 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a sumy, ktoré sa týmto veriteľom priznávajú. Podľa § 32 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ak nemožno plne uspokojiť pohľadávky toho   istého   poradia,   uspokoja   sa   pomerne.   Súd vo   výroku   musí   rozhodnúť o   všetkých veriteľoch, ktorí sú účastníkmi konania. Z odôvodnenia uznesenia musí byť zrejmé, prečo súd určitých veriteľov uspokojí pomerne, určitých celkom a niektorých veriteľov neuspokojí vôbec, inak by rozhodnutie nebolo v odvolacom konaní preskúmateľné.

V   okolnostiach   prípadu   z   odôvodnenia   rozvrhového   uznesenia   krajského   súdu z 15. júna   2011,   právoplatného   13.   apríla   2012,   vyplýva,   že   veritelia   prvej   triedy   boli zo sumy   schválenej   v   konečnej   správe   na   rozdelenie   veriteľov   pri   výške   zistených pohľadávok veriteľov uspokojení pomerne koeficientom 0,1717229.

Svoj   nesúhlas   s   výškou   uspokojenej   pohľadávky,   ktorý   je   podstatou   námietok uvedených   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   mohol   sťažovateľ   ako   účastník konkurzného   konania   uplatniť   v   odvolaní   proti   označenému   rozvrhovému   uzneseniu a dopĺňaciemu rozvrhovému uzneseniu podľa § 66c ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní do 30 dní odo dňa zverejnenia rozhodnutí v Obchodnom vestníku, čo však neurobil.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že na meritórne rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa nemá právomoc, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014