znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 29/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť V. B, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 29/2011. Predmetom namietaného konania je úprava styku s maloletým.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že okresný súd začal 16. februára 2011 konanie bez návrhu vo veci úpravy styku sťažovateľa s mal. B. B., nar..., a vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal styk sťažovateľa s maloletým. (Sťažovateľ uznesenie o nariadení predbežného opatrenia k sťažnosti nepriložil.)

Sťažovateľ ďalej uviedol, že viac ako po deväťmesačnej nečinnosti okresného súdu podal   25.   novembra   2011   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ku   ktorej   sa   okresný   súd nevyjadril.

Okresný   súd   sťažovateľovi   doručil   5.   januára   2012   predvolanie   na   pojednávanie nariadené na 18. január 2012, pričom 17. januára 2012 mu okresný súd telefonicky oznámil, že pojednávanie sa zrušuje z dôvodu práceneschopnosti matky maloletého a účastníčky konania.

Keďže   okresný   súd   počas   nasledujúceho   mesiaca   nenariadil   nový   termín pojednávania, sťažovateľ opätovne podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Podľa sťažovateľa až do podania sťažnosti na ústavnom súde sa okresný súd nevyjadril k sťažnosti na prieťahy v konaní a je vo veci stále nečinný.

Sťažovateľ je toho názoru, že konanie okresného súdu, ktoré je konaním vo veci maloletého, kde v zmysle § 176 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak zákon neustanovuje   inak,   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   súd   rozhodne   bez zbytočného   odkladu   najneskôr   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa   začatia   konania,   možno charakterizovať ako konanie s prieťahmi.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P/29/2011 porušené bolo.

Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 22 P/29/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

V. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. B. priznáva náhradu trov konania, ktorú je jej Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   P   29/2011 (vo veci   starostlivosti   o maloletého,   a to   o úprave   styku   maloletého   so   sťažovateľom), v ktorom došlo podľa jeho názoru k zbytočným prieťahom, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže podľa   štandardnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z informácií okresného súdu zistil, že vo veci mal. B. B., nar..., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny K., „matka návrhom doručeným... súdu dňa 14. 2. 2011 žiadala, aby súd predbežne zakázal styk otca s maloletým. Svoj návrh odôvodnila tým, že maloletý je počas styku   s otcom   ohrozený   fyzicky   aj   psychicky.“. Okresný   súd   na   tento   návrh   matky

maloletého  Ing. Z. B. v konaní o úprave styku zareagoval tak, že uznesením č. k. 22 P/29/2011-30   zo   16.   februára   2011   rozhodol,   že   začína   konanie   bez   návrhu.   Následne uznesením č. k. 22 P/29/2011-31 zo 16. februára 2011 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal otcovi styk s maloletým dieťaťom. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto: „Maloletý bol rozhodnutím súdu zverený do výchovy matke. Podľa tvrdení matky otec sa údajne aj v prítomnosti maloletého opakovane správal nevhodne, pod nátlakom mal zaťahovať   maloletého   do   konfliktov   medzi   rodičmi,   presviedčal   maloletého   pravdivosti svojho názoru v konfliktoch s matkou a tlačil na maloletého, aby s ním súhlasil. Tieto situácie   sa   údajne   opakovali,   ale   po   upozornení   matky   vždy   ustali.   Preto   im   matka nepripisovala väčší význam a umožnila otcovi styk s maloletým aj nad rámec doby určenej v predbežnom opatrení. V priebehu Vianoc - dňa 26. 12. 2010 malo správanie otca vyústiť do otvoreného verbálneho útoku voči matke za prítomnosti maloletého, po ktorom matka požiadala   otca,   aby   jej   byt   opustil.   Na   túto   výzvu   otec   údajne   reagoval   odmietavo so stupňujúcim sa agresívnym správaním. Na opakované naliehanie matky však byt opustil. Dňa 2. 1. 2011 údajne došlo k ďalšiemu incidentu, kedy sa otec agresívne dožadoval vstupu do matkinho bytu. Matka ho poslala preč a odišla ku svojim rodičom do obce B. z obavy pred opakovanými útokmi otca. Otec tam matku údajne prenasledoval a toho istého dňa v popoludňajších hodinách fyzicky napadol matkinho otca Ing. M. B. tak, že ho udrel päsťou do tváre. K stretu malo dôjsť v prítomnosti maloletého, ktorý bol následne odvedený do domu, avšak podľa matky sa snažil ostať v jej prítomnosti so snahou chrániť ju. Podľa matky tento incident zhoršil astmu maloletého. Maloletý mal rovnako údajne po istú dobu trpieť neistotou na verejných priestranstvách a pocitom úzkosti pri odchode z domu. Tieto pocity majú byť v súčasnosti už na ústupe. Matka ďalej uvádza, že maloletý aj naďalej pociťuje negatívne emócie voči otcovi, bojí sa stretnutia s ním a odmieta ho. Od uvedeného incidentu sa otec o styk s maloletým nepokúšal. Centrum pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie odporučilo zakázať styk otca s maloletým....

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva účel predbežného opatrenia, ktorým je predbežná,   rýchla   i   keď   len   dočasná   úprava   právnych   (nie   len   faktických)   pomerov účastníkov. Nariadenie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku) a aby neboli vážnejšie pochybnosti o jeho potrebe. Predbežné opatrenie je inštitútom   procesného   práva,   ktoré   môže   súd použiť,   ak je potrebné,   aby boli   dočasne upravené   pomery   účastníkov,   alebo   ak   je   obava,   žeby   výkon   súdneho   rozhodnutia   bol ohrozený. Predbežné opatrenie je predbežným aj v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov a tretích osôb. Nie je konečným rozhodnutím, lebo jeho účelom je len dočasná úprava pomerov účastníkov. Nevyhnutným predpokladom pre vyhovenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia je naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov. Táto naliehavosť je príčinou, že súd môže o výkone predbežného opatrenia rozhodnúť len na základe   osvedčenia   tvrdených   skutočností   bez   toho,   žeby   musel   byť   tvrdený   nárok nepochybne preukázaný. Posúdenie, či a kedy je takáto potreba daná, je ponechaná na úvahu súdu, pričom je potrebné starostlivo skúmať všetky dôsledky, ktoré by mohli nastať pre   účastníka   nariadením   predbežného   opatrenia.   Vo   všetkých   konaniach   starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa.

Návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia na zákaz styku otca s maloletým súd vyhovel. V danom prípade súd dospel k záveru, že styk otca s maloletým môže mať negatívny dopad na harmonický vývoj osobnosti dieťaťa. Súd k tomuto záveru dospel na základe faktov predložených matkou. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Proti   rozhodnutiu   o   zákaze   styku   s   dieťaťom   sťažovateľ   podal   10.   marca   2011 odvolanie.   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodol   o   odvolaní   rozhodnutím   sp.   zn. 8 CoP 112/2011 z 2. mája 2011, pričom zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľovi nariadil zdržať sa styku s maloletým a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. a dospel k záveru, že v prejednávanej veci bola splnená zákonná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorou je naliehavosť predbežnej úpravy daná záujmom mal.   dieťaťa   na   dočasnom   prerušení   styku   s   otcom   a   naliehavosť   potreby   nariadenia predbežného   opatrenia   v   súlade   s   návrhom   matky   priamo   vyplýva   zo   správy   Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo 17. 1. 2011 (č. l. 25 spisu), z lekárskej správy MUDr. M. D. PhD. všeobecného lekára pre deti a dorast z 3. 1. 2011 a uznesenia   Okresnej   prokuratúry   K.   z 18. 3.   2011   č.   k.   2Pv   14/11-11.   Správa   centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo 17. 1. 2011 konštatuje, že mal. B. má veľmi pozitívny vzťah ku svojej matke, vzťah k otcovi mal v minulosti dobrý, ale v súčasnosti pociťuje voči nemu negatívne emócie a strach a označuje ho momentálne za zdroj konfliktov v rodine. Túži po harmonickom, bezkonfliktnom a bezpečnom prostredí. Maloletému   bola   poskytnutá   psychologická   intervencia   a   momentálne   je   vo   fáze vyrovnávania sa s daným traumatizujúcim zážitkom, ale sa predpokladá, že ďalšie konflikty medzi rodičmi a záporné výroky zo strany otca na najbližšie okolie maloletého, ktoré mu poskytuje pocit bezpečia a ochrany, zastavia tento proces. Ďalšie traumatizujúce zážitky môžu negatívne ovplyvniť optimálny psychický vývin dieťaťa. V závere správa odporúča zvážiť styk otca s dieťaťom. Lekárska správa MUDr. M. D. PhD. z 3. 1. 2011 potvrdzuje ambulantné ošetrenie maloletého pre akútne dyspnoe s tým, že po príslušnej symptomatickej terapii a sedatívach sa klinický stav dieťaťa upravil, čím sa však nedá vylúčiť psychogénny pôvod ochorenia. Uznesením Okresnej prokuratúry K. z 18. 3. 2011 č. k. 2Pv 14/11-11 bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie vedené proti otcovi za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a bola mu určená skúšobná doba v trvaní   16   mesiacov.   Z   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   otec   maloletého (obvinený)   pred   mediačným   úradníkom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   11.   3.   2011 vyhlásil,   že spáchal   skutok,   za ktorý   je   trestne stíhaný   ale vzhľadom   na   jeho   doterajší spôsob života a okolnosti prípadu, okresný prokurátor dospel k záveru, že doposiaľ vedené trestné stíhanie už dostatočne výchovne zapôsobilo na obvineného (otca) a možno dôvodne predpokladať, že podmienečné zastavenie trestného stíhania bude na obvineného vplývať tak, aby sa v budúcnosti nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Odvolací súd dodáva, že pre nariadenie predbežného opatrenia stačí existencia dôvodnej obavy, že by mohlo dôjsť k neprimeranému zásahu alebo k ohrozeniu záujmov mal. dieťaťa. Vychádzajúc zo zistenia, že maloletý z dôvodu priamo prežitých stresových situácií, najmä konfrontáciou rodičov počas ich spoločných stretnutí, ktoré si uložil v zážitkovom spektre negatívne a voči otcovi pociťuje negatívne emócie a strach, odvolací súd dospel k záveru, že ingerencia súdu formou nariadenia predbežného opatrenia je nevyhnutná na ustálenie situácie dočasným eliminovaním styku mal. B. s otcom. Odvolací súd konštatuje, že z podaní obidvoch rodičov je   zrejmé,   že vzťahy   medzi nimi sú   značne   problematické,   ich podania   obsahujú úplne protichodné tvrdenia, odlišné hodnotenia tých istých situácií a dôsledné skúmanie týchto vzťahov   presahuje   rámec   konania   o nariadenie   predbežného   opatrenia.   Odvolací   súd poznamenáva,   že   spoľahlivé   poznanie   skutočnosti,   či   styk   rodiča   s dieťaťom   ohrozuje fyzické   alebo   psychické   zdravie   dieťaťa,   alebo   ide   o   predstieraný   stav   vyvolávaný 2ámerným pôsobením rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, vyžaduje spravidla spoluprácu   súdu   s   odborníkmi   iných   vedných   odborov,   preto   súd   pred   rozhodnutím zabezpečí lekárske správy o zdravotnom stave dieťaťa alebo nariadi znalecké dokazovanie z odboru pedopsychológie (pedopsychiatrie).   Práve preto,   že ide iba o predbežnú úpravu pomerov   účastníkov   konania,   nebolo   úlohou   odvolacieho   súdu   dôsledne   sa   zaoberať odvolacími námietkami otca a skutočnosťami tvrdenými matkou v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vo vyjadrení k odvolaniu, pretože tieto sa prakticky týkajú veci samej a majú význam pre konečné rozhodnutie, ktorými sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Na záver odvolací súd poznamenáva, že nariadením predbežného opatrenia ide o ingerenciu súdu len dočasnú a predbežné opatrenie nemá prejudikovať rozhodnutie vo veci samej, ktoré môže byť po úplnom zistení skutkového stavu a jeho vyhodnotení odlišné od dočasnej úpravy pomerov. Odvolací súd poznamenáva, že dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom   a   je   predovšetkým   na   nich,   aby   svojim   správaním,   najmä   vzájomnou   úctou   a toleranciou   vytvárali   podmienky   pre   obnovenie   dočasne   prerušeného   kontaktu   otca   s maloletým, pretože absencia výchovného pôsobenia jedného z rodičov môže mať negatívny dopad na harmonický vývoj osobnosti dieťaťa. Úlohou matky, ktorá mal. dieťa vychováva, je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s otcom, vytvárala priaznivé podmienky na styk a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo správny vzťah k otcovi, od ktorého sa očakáva citlivý a trpezlivý prístup, pretože akékoľvek násilné nútenie do styku resp. traumatizujúce zážitky môžu negatívne ovplyvniť optimálny psychický vývin dieťaťa,   ako   to   konštatuje   aj   psychologička   centra   pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie PhDr. V. P. (č. l. 25 spisu).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a nariadil predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. f) O. s. p., obsahom ktorého je zásah do rodičovských práv smerom k výkonu styku tak, že otcovi nariadil zdržať sa   styku   s   mal.   B.,   pretože   práve   pojem   „zdržať   sa   styku“   deklaruje   provizórnosť nariadeného predbežného opatrenia.»

Sťažovateľ   sa   na   prieťahy   v   napadnutom   konaní   sťažoval   sťažnosťou   podanou predsedovi okresného súdu z 24. novembra 2011. Okresný súd nariadil 5. januára 2012 pojednávanie   vo   veci   na   18.   január   2012,   ktoré   sa   neuskutočnilo   z   dôvodu práceneschopnosti matky (okresný súd túto skutočnosť oznámil sťažovateľovi 17. januára 2012).   Sťažovateľ   podal   21.   februára   2012   identickú   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní predsedovi okresného súdu.

V súlade s uznesením okresného súdu zo 16. februára 2012 bol spis okresného súdu sp. zn. 22 P 29/2011 postúpený súdnej znalkyni, u ktorej sa nachádza od 10. apríla 2012. Vo veci   bolo   nariadené   pojednávanie   na   9.   máj   2012,   pričom   toto   bolo   vzhľadom   na práceneschopnosť zákonnej sudkyne zrušené.

Z   opísaného   priebehu   konania   vyplýva,   že   okresný   súd   v   napadnutom   konaní priebežne   koná.   Z   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil   dlhodobejšie   obdobia nečinnosti   (okrem   obdobia   od   mája   2011   do   5.   januára   2012),   ktoré   by   mohli   mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ani vtedy, ak sa tieto obdobia samy osebe chápu iba v kontexte lehôt vyplývajúcich z OSP vo vzťahu k tomuto druhu konania (konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, § 176 a n. OSP).

Ústavný súd konštatuje, že v konaní sa nevyskytli obdobia nečinnosti okresného súdu tak, ako ich opisuje sťažovateľ. Využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa pritom v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo aj ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a aj ho využil   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   aj   keď   predseda   okresného   súdu na sťažnosť sťažovateľa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu zatiaľ nereagoval.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, spravidla návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd konštatuje, že zistené skutočnosti neindikujú podľa jeho názoru takú príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr.   III.   ÚS   65/2011, I. ÚS 136/2011),   resp.   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorá   by   signalizovala možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo, sťažovateľ zvážil možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012