znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej bližšie neoznačených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. marca 2011 doručené podanie Mgr. Ľ. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej bližšie neoznačených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 (právoplatným 29. júna 2010), ktorým tento súd zmenil napadnutý rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   9 C 70/2004-156 zo 6. novembra 2008 tak, že návrh zamietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že zamestnávateľ, Domov sociálnych služieb pre deti G. (ďalej len „odporca“), u ktorého pracovala ako vrchná sestra, s ňou okamžite skončil pracovný pomer 29. marca 2004 na základe skutočností, ktoré sa nikdy nestali (údajná neetická komunikácia s klientkou domova a nátlak na rehoľnú sestru, aby proti svojej vôli podpísala záznam zo služby).

Sťažovateľka   sa   s   návrhom   na   vyslovenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   obrátila   na   okresný   súd,   ktorý   rozsudkom   č.   k.   9   C   70/2004-156 zo 6. novembra 2008 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľky s odporcom je neplatné.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sa   odvolal   odporca   (zamestnávateľ),   pričom krajský   súd   po   opakovanom   vykonaní   dokazovania   zmenil   rozsudok   okresného   súdu rozsudkom č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 tak, že návrh zamieta.

Sťažovateľka namieta proces dokazovania vykonaný odvolacím súdom tvrdiac, že tento   súd „nesprávne   a   mylne   posúdil   skutočnosti   za   pravdivé“,   pričom   týmto   súdom „neboli zabezpečené a získané žiadne ďalšie relevantné dôkazové prostriedky“.

Sťažovateľka uviedla, že v súvislosti s vydaním označeného rozhodnutia odvolacieho súdu sa podaním z 23. júla 2010 obrátila aj na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) „s   požiadavkou   vydania   mimoriadneho   dovolania vo veci“. Podnet sťažovateľky generálna prokuratúra prostredníctvom Krajskej prokuratúry v B.   rozhodnutím   č.   k.   Kc   244/10-7   zo   4.   októbra   2010   odložila.   Opakovaný   podnet sťažovateľky generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. VI/2Pz 729/10-6 z 10. januára 2011 taktiež odložila.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   práva   a   slobody   Mgr.   Ľ.   V.   garantované   Ústavou   SR a medzinárodnými   dohovormi,   konaním,   rozhodnutím   a   činnosťou   Krajského   súdu v Bratislave porušené boli.

2.   Vydané   rozhodnutie   Rozsudok   v   mene   republiky   Krajského   súdu   v   Bratislave č. 9Co98/2009-196 1404111134 zo dňa 11. 03. 2010 sa ruší v plnom rozsahu a potvrdzuje sa platnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa pod č. 9C/70/2004/156 14041111134 zo dňa 6. 11. 2008

3. Odporca je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Mgr. Ľ. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, za porušenie ľudských práv a slobôd v odvolacom konaní Krajským súdom Bratislava, ktorý je povinný vyplatiť túto sumu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia - čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval sťažnosť len v rozsahu navrhovaného petitu,   t.   j.   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie   neoznačených   základných   práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, aj keď z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta   aj   postup   generálnej   prokuratúry   v súvislosti   s jej   „požiadavkou“   na   podanie mimoriadneho   dovolania.   Sťažovateľka   je   v konaní   zastúpená   advokátom,   t.   j. kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a tak   ústavný   súd   sťažovateľku   na   odstránenie nedostatkov náležitostí sťažnosti nevyzýval.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 24/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 70/2004-156 zo 6. novembra   2008   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   98/2009-196 z 11. marca 2010 nadobudol právoplatnosť 29. júna 2010. Relevantným momentom, odkedy začala   plynúť   sťažovateľke   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   je   deň   nadobudnutia   jeho   právoplatnosti.   Podanie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre nemá vplyv v danom prípade na začatie plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže oprávnenie na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, IV. ÚS 196/09), a podanie   mimoriadneho   dovolania   je   výlučne   v   dispozičnej   právomoci   generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti označenému rozsudku 11. marca 2011, stalo sa tak zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Zo sťažnosti a z príloh tiež vyplýva, že krajský súd zmenil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 70/2004-156 zo 6. novembra 2008, pričom vo vzťahu k rozsudku krajského   súdu   č.   k.   9   Co   98/2009-196   z 11.   marca   2010   sťažovateľka   namieta,   že vo vzťahu   k nej   konal   krajský   súd „s   veľkou   dávkou   zaujatosti“,   jeho   konanie   bolo neobjektívne,   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   obsahovalo „skôr   len   domnienky a predpoklady“,   krajský   súd „nesprávne“ a „mylne“ posúdil   niektoré   skutočnosti, neakceptoval „predloženú   listinu   navrhovateľkou“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka konštatuje, že takéto stanovisko odvolacieho súdu ju „poškodzuje“ a „porušuje“ jej právo na   objektívne   a spravodlivé   vyriešenie   predmetnej   veci   v objektívnosti   a rovnosti   pred zákonom.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   subsidiárnej   právomoci,   zo   skutočnosti,   že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   prvostupňový   rozsudok,   a prihliadnuc   na námietky   sťažovateľky   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   a namietanému   konaniu krajského súdu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, konštatuje, že sťažovateľka mohla a mala využiť   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   práv   v systéme   všeobecných   súdov,   a to podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že sťažovateľka podanie dovolania nevyužila, ústavný súd odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd nad rámec svojho odôvodnenia uvádza, že sťažnosť mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, keďže sťažovateľka – zastúpená právnym zástupcom   – neoznačila žiadne základné práva alebo slobody, ktoré   mali byť porušené namietaným rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011