znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. K., K., zastúpenej Advokátskou spoločnosťou JUDr. P. H., s. r. o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. P.   H.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 67/2006, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   43 C 67/2006 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 67/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   I.   K.   trovy   konania   v sume 303,31   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsaťjeden   centov)   na   účet   Advokátskej   spoločnosti JUDr. P. H., s. r. o., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 290/2010   z 30.   augusta   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   I.   K.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 67/2006 (ďalej aj „namietané konanie“).Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 30. decembra 2005 okresnému súdu žalobu   o náhradu   škody   vzniknutej   v súvislosti   s dopravnou   nehodou,   ktorej   bola účastníčkou.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   1 Spr V/511/2010   doručeným   ústavnému   súdu   9.   septembra   2010,   v   ktorom   sa okrem iného uvádza:

„- predmetný spor možno hodnotiť ako súčasť bežnej rozhodovacej činnosti súdov.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- konanie bolo poznačené obdobiami nečinnosti v časových úsekoch od 19. 6. 2006 do 5. 2. 2007, od marca 2007 do 12. 12. 2007, od 5. 5. 2008 do 2. 4. 2009 a od 18. 5. 2009 do 8. 7. 2010.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

- záverom   poukazujem   na   skutočnosť,   že   ústavná   sťažnosť   bola   sťažovateľkou podaná v čase, keď súd vo veci konal a keď už mala vedomosť o tom, že v konaní je určený termín   pojednávania   na   deň   13. 9. 2010   (predvolanie   na   pojednávanie   prevzala   dňa 19. 7. 2010   a ústavnú   sťažnosť   podala   dňa   10. 8. 2010).   Zároveň   som   toho   názoru,   že sťažovateľka   požaduje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   ústavným   súdom   na kompenzáciu   svojich   životných   potrieb   a   čiastočne   náhradu   škody   (posledný   odsek   na strane 3 sťažnosti), čo zrejme nemôže byť účelom priznávania finančného zadosťučinenia za vzniknuté prieťahy.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   bol   aj   tento   prehľad   procesných   úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„- žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 30. 12. 2005 a sťažovateľka má v nej procesné postavenie žalobkyne v 1. rade.

- dňa   25. 1. 2006   postúpila   zákonná   sudkyňa   predmetný   spis   Okresnému   súdu v Spišskej Novej Vsi z dôvodu miestnej príslušnosti.

- dňa 14. 3. 2006 predložil Okresný súd v Spišskej Novej Vsi spis Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o miestnej príslušnosti.

- po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach bol spis vrátený tunajšiemu súdu dňa 19. 6. 2006.

- dňa 5. 2. 2007 bola žaloba zaslaná na vyjadrenie žalovanej a S. a poisťovňa... boli vyzvané, či vstupujú do konania ako vedľajší účastník.

- vyjadrenie   žalovanej   a   stanoviská   oslovených   poisťovní   boli   súdu   doručené v priebehu mesiacov február a marec 2007.

- dňa 12. 12. 2007 bolo rozhodnuté o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

- dňa 3. 1. 2008 bol určený termín pojednávania na deň 7. 3. 2008. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 5. 5. 2008.

- pojednávanie zo dňa 5. 5. 2008 bolo odročené na neurčito.

- dňa   2. 4. 2009   bolo   určené   pojednávanie   na   deň   18. 5. 2009.   Pojednávanie   sa uskutočnilo.

- dňa 8. 7. 2010 bol vytýčený termín pojednávania na deň 13. 9. 2010.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Sťažovateľka   nepožaduje   priznanie   finančného   zadosťučinenia   ako   kompenzáciu svojich životných potrieb a čiastočne náhradu škody ako je uvedené v stanovisku, čo bolo nesprávne   vyložené,   ale   z   dôvodov,   ktoré   sú   v   sťažnosti   uvedené   a   to   sú,   že   rodina sťažovateľky sa dostala do finančnej nedostatočnosti pri zariaďovaní pre rodinu potrebných vecí a tieto skutočnosti si vyžadujú osobitnú starostlivosť súdu, aby spôsobená škoda bola čo najmenej citeľná a najrýchlejšie kompenzovaná. Preto vo veci malo byť postupované tak, aby došlo k naplneniu účelu súdneho konania a k povinnosti organizovať procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty. Takýto postup vyžaduje aj ustanovenie § 100 ods. 1 OSP. Sťažovateľka žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5.000,- Eur z dôvodov uvedených   v   sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu   neistotu.   Primerané finančné   zadosťučinenie   sťažovateľka   žiada   priznať   ako   dovŕšenie   ochrany   porušeného základného práva v prípadoch ako je jej, ktorý si vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu,   na   správanie   sa   účastníkov   konania   a   na   to,   čo   je predmetom konania. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov OS KE II v konaní) sťažovateľka považuje za odôvodnené priznať finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur. K   stanovisku   ďalej   uvádzame,   že   našej   advokátskej   kancelárii,   napriek   tomu,   že zastupujeme   p.   K.   v   celom   konaní   na   OS   KE   II,   nebolo   vôbec   doručené   predvolanie na pojednávanie   nariadené   na   13. 09. 2010,   pričom   len   pár   dní   pred   konaním   tohto pojednávania (okolo 8. septembra 2010) nás pracovníčka súdu kontaktovala telefonicky, že nám   chybou   zamestnanca   súdu   nebolo   odoslané   predvolanie   na   uvedené   pojednávanie a informovala nás o termíne jeho konania. V čase podávania sťažnosti (10. 08. 2010) naša advokátska kancelária nevedela a nebola informovaná o skutočnosti, že bolo nariadené pojednávanie vo veci na deň 13. 09. 2010. Nariadenie pojednávania po dvoch mesiacoch od podania   sťažnosti   na   prieťahy   v   súdnom   konaní   a   ktoré   sa   ma   uskutočniť po 16 mesiacoch od konania posledného pojednávania vo veci, ale podľa nášho názoru nemá vplyv na podanú sťažnosť.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 8. septembra 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako aj z vyžiadaného   spisu   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorej ako poškodená bola účastníčkou. Vec nie je právne zložitá, o čom svedčí dostatok stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej   zložitosti   veci   vyplývajúcu   z nutnosti   nariadenia   znaleckého   dokazovania. Uvedenú   skutočnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   okresný   súd   zbaviť zodpovednosti   za   stav,   v akom   sa   napadnuté   konanie   nachádza   v čase   meritórneho prerokovania sťažnosti. Na zložitosť veci nepoukázal ani okresný súd, ktorý vo vyjadrení k sťažnosti charakterizoval napadnuté konanie v súvislosti s kritériom zložitosti ako také, ktoré „možno hodnotiť ako súčasť bežnej rozhodovacej činnosti súdov“.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v súvislosti s prieťahmi v konaní bolo   potrebné   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky.   Aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „zo   spisu   neboli   zistené   prieťahy   spôsobené sťažovateľkou“.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní, kde zistil jedno dlhodobejšie obdobie nečinnosti okresného súdu, a to od 18. mája 2009 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 8. júla 2010 (okresný súd nariadil termín ďalšieho pojednávania), t. j. viac ako 1 rok.

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil   aj   viacero   krátkodobejších   období   nečinnosti okresného súdu, a to:

-   od   19.   júna   2006   (okresnému   súdu   bol   vrátený   súdny   spis   po   rozhodovaní Krajského súdu v Košiciach) do 5. februára 2007 (okresný súd zaslal žalobu na vyjadrenie),

-   od   marca   2007   (okresnému   súdu   boli   doručené   vyjadrenia   k žalobe) do 12. decembra 2007 (okresný súd pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania),

- od 5. mája 2008 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 2. apríla 2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Nečinnosť   v napadnutom   konaní   v uvedenom   rozsahu   pripustil   aj   okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Navyše, ako neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd vyhodnotil tú skutočnosť, že okresný súd po doručení žaloby (30. december 2005 – začiatok konania) 14. marca 2006 postúpil predmetnú vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves ako súdu miestne príslušnému, po ktorého nesúhlase s uvedeným postúpením Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. marca 2006 určil, že miestne príslušný na konanie o veci je okresný súd, ktorému bol súdny spis vrátený 19. júna 2006.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal   mu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala predovšetkým na dlhotrvajúcu právnu neistotu, v ktorej sa ako účastníčka (poškodená) v súvislosti s dopravnou nehodou nachádza.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 43 C 67/2006 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou spoločnosťou JUDr. P. H., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   P.   H.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľky   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov   konania   už v podanej sťažnosti, ktoré špecifikoval takto: „... za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. I   písm.   a),   b)   a   c)   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo   základu priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom polroku   2007   v   sume   19 056   Sk),   t. j.   3-krát   105,42   €   a 3 krát   6,31   €   za   miestne telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné,   spolu   vo   výške   -Eur.   Právny   zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky žiada, aby ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 63,68 €, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 398,84 Eur.“

Je zrejmé, že uvedený výpočet vychádza nesprávne z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 (19 056 Sk, t. j. 632,54 €) namiesto priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2009 (721,40 €),   z ktorej   vychádzal   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania vzhľadom na to, že úkony právnej služby poskytnuté sťažovateľke jej právnym zástupcom boli vykonané v roku 2010.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,31 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 22. septembra 2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   ako   podanie   relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný   súd   trovy   uplatnené   nad   rámec   sumy   vypočítanej   ústavným   súdom nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010