znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 109/2008 a jeho rozsudkom z 5. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená   sťažnosť   D.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   109/2008   (ďalej   aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 5. augusta 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom uznaný za vinného z trestného   činu   krivého   obvinenia   podľa   § 174   ods. 1   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že „v presne nezistenom čase, pravdepodobne 16. 07. 2005 na neznámom mieste napísal   a následne   prostredníctvom   faxu   Hotela   P....   zaslal   vtedajšiemu   ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky...   list,   zaevidovaný   na   Ministerstve   spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave ako došlý dňa 18. 07. 2005, v ktorom okrem iného obvinil sudcu Okresného súdu vo Zvolene JUDr...., že si naplánoval a objednal vraždu D. P., ktorý na neho podal viaceré podnety na trestné stíhanie“.

Proti napadnutému rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 3. septembra 2008 (čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu), resp. 5. septembra 2008 (čo uvádza sťažovateľ v sťažnosti). Odvolanie sťažovateľa však bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 232/2008 z 24. septembra 2008 zamietnuté (ďalej aj „zamietajúce uznesenie“) ako podané   oneskorene.   Z jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   podľa   zápisnice   z pojednávania uskutočneného na okresnom súde 5. augusta 2008 bol sťažovateľ na vyhlásení rozsudku osobne prítomný, a preto je zrejmé, že aj samosudcom poučený o začatí plynutia 15-dňovej lehoty na podanie odvolania od vyhlásenia rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Podľa odtlačku poštovej pečiatky bolo odvolanie podané na poštovú prepravu 2. septembra 2008.   V nadväznosti   na   uvedené   bolo   preto   krajskému   súdu   zrejmé,   že   odvolanie sťažovateľa   nebolo   podané   v lehote   15   dní   od vyhlásenia   rozsudku,   a preto   ho   ako oneskorené zamietol.

Sťažovateľ   k tomu   uviedol,   že   pojednávania   uskutočneného   na   okresnom   súde 5. augusta   2008   sa   síce   osobne   zúčastnil,   avšak   pre   zdravotné   problémy   opustil pojednávaciu miestnosť a žiadal, aby mu bol rozsudok doručený, čo však nie je v zápisnici zaznamenané.   Preto   podľa   jeho   názoru   mu   začala   plynúť   lehota   na   podanie   odvolania až doručením napadnutého uznesenia okresného súdu, teda 5. septembra 2008. Sťažovateľ zastúpený v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom však v petite sťažnosti postup krajského súdu ani jeho zamietajúce uznesenie nenamietal.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť okrem iného takto: „Rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 5. 9. 2008 mi bol doručený 5. 9.2 008 a ešte v ten deň som proti tomuto rozsudku   podal   odvolanie.   Vo   svojom   odvolaní   som   uviedol,   že   vo   všetkých   mojich podaniach, ktoré som podával či už na sudcu JUDr.... alebo na iné osoby som uvádzal mne známe   skutočnosti   s   jediným   cieľom   ich   zákonného   preverenia.   Všetky   mnou   uvádzané skutočnosti som uviedol vždy v presvedčení, že sú pravdivé a v najlepšej viere som ich odovzdával   orgánom   činným   v   trestnom   konaní. Takéto   viaceré   podania   som   podal aj na JUDr.... pre podozrenie z korupcie, ktoré polícia preverovala a podľa mňa som teda nekonal v úmysle niekoho lživo obviniť. V čase, keď bol napísaný list, ktorý svojím obsahom nenaplňuje znaky skutkovej podstaty trestného činu krivé obvinenie, vykonávala polícia vo Zvolene preverovanie vydierania mojej osoby. V tomto prípade bol vypočutý aj JUDr.... a takmer všetky skutočnosti uvedené v predmetnom liste sa v tom čase zakladali na pravde, teda   podľa   mňa   tu   absentoval   úmysel   niekoho   krivo   obviniť.   V odôvodnení   rozsudku Okresného   súdu   Lučenec   sú   uvádzané   moje   citácie,   že   to   vyznieva,   ako   keby   som   ja vystupoval ako pisateľ listu, čo nie je pravda. Ja som niekoľkokrát uviedol, že pisateľ listu nikoho   neobviňuje,   nemenuje   a   pod.   Teda   ja   nevystupujem   ako   pisateľ   listu,   čo   som niekoľkokrát uviedol. Ďalej som viedol, že je problémom JUDr...., keď sa tento spoznal v texte súkromnej korešpondencie medzi pisateľom listu a ministrom. Polícia ma nevypočula ani k druhému listu,   ktorý som poslal ministrovi spravodlivosti a tento list podľa mňa polícia i súd účelovo zamieňa v môj neprospech. V odvolaní som uviedol, že takýto postup vnímam ako marenie spravodlivosti, keď mi nie je daná možnosť vyjadriť sa ku konkrétnym dôkazom,   uviedol   som,   že   konanie   polície,   prokuratúry   aj   prvostupňového   súdu   dám preveriť Úradu špeciálnej prokuratúry v mojom ďalšom podnete na trestné stíhanie. Podľa mňa dokazovanie bolo ukončené a skutok ako trestný čin preukázaný nebol, znalcom bolo preukázané moje tvrdenie, že som predmetný list č. 1), teda faxový ja nepísal, teda pokiaľ spis iné dôkazy neobsahoval, podľa zákona som mal byť spod obžaloby oslobodený... Vyššie   uvedené   konanie   vnímam   ako   nezákonné   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej republiky.   Túto   skutočnosť   vidím   v   tom,   že   podľa   môjho   názoru   počas   dokazovania vo vyššie uvedenej trestnej veci nebolo preukázané, že som v úmysle niekoho krivo obviniť zaslal a napísal list JUDr...., na základe ktorého súd vyvodil záver, že som iného krivo obvinil v snahe privodiť mu trestné stíhanie. Aj znalec z odboru písmoznalectva uviedol vo svojom závere, že som tento list nepodpísal a ani nepísal. Podľa môjho názoru a podľa zásad trestného práva všetky pochybnosti majú byť posudzované v prospech obvineného. Na hlavnom pojednávaní som požiadal súd aj prokurátora, aby mi bola prečítaná tá časť z listu adresovanému JUDr...., ktorá naplňuje znaky trestnosti a chcel som sa k nej vyjadriť. Súd moju žiadosť zamietol, tiež sa súd odmietol zaoberať vykonaním dôkazov, keď vyšlo najavo, že existuje iný list, ktorý som zaslal ministrovi spravodlivosti a na ktorý sa účelovo chybne odvoláva   prokurátor   a   nezákonne   ho   zamieňa.   Súd   tiež   nevykonal   mnou   navrhované dôkazy, ktoré som žiadal vykonať a ktoré podľa môjho názoru mali podstatný význam na preukázanie mojej neviny.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“

Sťažovateľ požaduje vydať tento nález:

1) Základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu v konaní   vedenom   na   Okresnom súde Lučenec pod č. k.   3 T/109/2008 porušené bolo.

2) Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec č. k. 3 T 109/2008 zo dňa 5. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) D. P. priznáva finančné zadosťučinenie 350.000 EUR (slovom tristopäťdesiattisíc EUR), ktoré je Okresný súd Lučenec povinný D. P. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

4) D. P. priznáva trovy právneho zastúpenia 245,70 EUR (slovom dvestoštyridsaťpäť EUR 70/100) JUDr. D. Š., advokátke, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   a rozsudkom okresného súdu v napadnutom konaní.

K porušeniu označeného základného práva sťažovateľa malo dôjsť tým, že konanie okresného   súdu „nebolo   vedené   v súlade   so   zásadou   spravodlivosti,   pričom   mi   bolo odopreté   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom   a mnou   navrhované   dôkazy   neboli vykonané“. Ďalej sťažovateľ uviedol tie isté dôvody porušenia jeho označeného základného práva, ako uvádzal aj v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku okresného súdu (bližšie   pozri citáciu   na str.   3 až 4   tohto   uznesenia),   ktoré   však   bolo krajským   súdom zamietnuté ako oneskorene podané.

Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bol   uznaný   za   vinného,   využiť odvolanie ako účinný prostriedok nápravy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú   mu   dostupné   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (IV. ÚS 201/04,   IV. ÚS 254/08). Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd,   tak   ako   sú   uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00, IV. ÚS 254/08).

Uvedené právne názory vychádzajú z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04,   IV. ÚS 254/08). Ak ústavný   súd   zistí,   že   sťažovateľ   mal   pred   podaním   sťažnosti   možnosť   uchádzať   sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V danom   prípade   sťažovateľ   mal   možnosť   podať   proti   namietanému   postupu a rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   bol   oprávnený   a povinný   rozhodnúť miestne príslušný krajský súd. Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplynulo, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 3 To 232/2008 z 24. septembra 2008 tak, že ho zamietol ako oneskorene podané.

Je potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto sa v danej veci ústavný súd mohol zaoberať iba namietaným porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v súvislosti s tým iba postupom okresného súdu v označenom konaní (napr. II. ÚS 67/07).

Zároveň ústavný súd pripomína, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   iba   postupom a rozsudkom   okresného   súdu,   proti   ktorému   mal   k dispozícii   opravný   prostriedok (odvolanie), bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľ v zmysle petitu namietal postup a rozhodnutie okresného súdu, jeho námietky v odôvodnení sťažnosti sčasti   smerovali   aj   proti   zamietajúcemu   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bolo   jeho odvolanie   zamietnuté   ako   podané   oneskorene.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v sťažnosti uvádza, že „Dňa 5. 8. 2008 sa konalo v tejto trestnej veci a Okresnom súde v Lučenci hlavné pojednávanie, ktorého som sa zúčastnil, mal som zdravotné problémy, preto som pojednávaciu miestnosť opustil a žiadal som, aby mi bol rozsudok doručený, táto skutočnosť nie je   v   zápisnici   o hlavnom   pojednávaní   zaznamenaná   tak   ako   sa   stala,   zistil   som   to až po tom, keď som si v januári 2009 bol dať vyhotoviť opis zápisnice z tohto pojednávania. V zápisnici je len napísané, že obžalovaný sa vyjadrí po doručení, táto veta je podčiarknutá vlnovkou a rukou je dopísaný výkričník. Z týchto samotných znakov je zrejmé, že nebolo v súlade   so   zákonom   vyhlásené   rozhodnutie   súdu   (pretože   ja   som   v   zápisnici nepodčiarkoval vlnovku a nedával výkričník, toto sa mohlo udiať len na súde), a preto nie je zrejmé, či som bol pri vyhlásení rozsudku v pojednávacej miestnosti, a teda nie je ani jednoznačné, kedy mi začala plynúť lehota na odvolanie, už aj z toho dôvodu, že je sporné, či som bol poučený súdom o podaní opravného prostriedku, keď som sa z pojednávacej miestnosti   vzdialil   z dôvodu zdravotných problémov.   Podľa   môjho   názoru mi   lehota na odvolanie   začala   plynúť   až   doručením   rozsudku.   a   teda   mnou   podané   odvolanie   bolo podané včas...“.

Z okolností tohto prípadu vyplýva, že sťažovateľ v podstate tvrdí, že odvolací súd zamietol jeho odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, hoci pre takýto postup neboli splnené zákonné dôvody.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje, že v danom prípade mal sťažovateľ navyše možnosť   namietať   nesprávny   postup   krajského   súdu   pri   posúdení   jeho   odvolania   ako oneskorene podaného, podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania – podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku. Označené ustanovenie Trestného poriadku totiž umožňuje podať obvinenému dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade, že zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   v prípade,   ak   by   sťažovateľ   sťažnosťou   namietal porušenie svojich základných práv a slobôd (avšak zrejme už nie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) označeným rozhodnutím krajského súdu, bolo by potrebné jeho sťažnosť taktiež odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu z dôvodu existencie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), ktorý sťažovateľ v okolnostiach danej veci neuplatnil.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   zrušením   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu alebo priznaním finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009