znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290//08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 32, čl. 33 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu   č.   12   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tos 42/2007 z 8. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2007   doručená   sťažnosť   K.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“),   doplnená   podaním   z 29.   januára   2008   doručeným   ústavnému   súdu 4. februára 2008, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 32, čl. 33 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   ods.   2 Protokolu č. 12 k dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 42/2007 z 8. novembra 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Tos 42/2007   z 8.   novembra   2007   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky sp.   zn. 3 Nt 23/2006 zo 6. septembra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako odsúdeného na povolenie obnovy konania, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ zastáva názor, že označený rozsudok krajského súdu je nesprávny, a to najmä z uvedených dôvodov:

- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, pričom „súdny proces nemôže byť spravodlivý, ak predseda senátu viditeľne zvýhodňuje obžalobu“,

- zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože „v pôvodnom konaní neboli vypočutí svedkovia, ktoré by mohli potvrdiť moju nevinu“,

-   predseda   senátu   krajského   súdu   nevykonal   pred   rozhodovaním   o návrhu   na povolenie   obnovy   konania   potrebné „vyšetrenia“ ani   nedal   pokyn   na   ich   vykonanie príslušným orgánom činným v trestnom konaní,

- rozhodnutie krajského súdu bolo založené na „nevykonaných dôkazoch“, pričom „celá kauza je vykonštruovaná a založená na krivých výpovedí“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. februára 2008 sťažovateľ ďalej uvádza, že 18. novembra 2004 ho orgány polície bezdôvodne fyzicky napadli „v byte S.“ a následne bol podrobený týraniu. Napriek skutočnosti, že sťažovateľ mal „také zranenia po celom tele a na tvári, že nemohol som ani rozprávať“, musel pred vyšetrovateľom v Nových Zámkoch podpísať „dopredu vykonštruovanú zápisnicu“, pretože jeho právny zástupca spolupracoval s vyšetrovateľom, „nakoľko sú bývalí kolegovia“.

Nasledujúci deň, 19. novembra 2004, bol sťažovateľ predvedený pred sudkyňu, ktorá „chladnokrvne vydala príkaz na vzatie do väzby“, a to napriek jeho zraneniam, o ktorých boli   vyhotovené   aj   lekárske   záznamy.   Sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť   aj   s tým,   že vyšetrovateľ „uzavrel   celý   prípad   bez   môjho   súhlasu“,   neboli   vypočutí   svedkovia   ani vykonaná konfrontácia s poškodenou. V konaní pred súdom   sudkyňa postupovala podľa názoru sťažovateľa v jeho veci zaujato, lebo je „známa šovinistka“, pričom „súd prebiehal podľa   scenára   bez   svedkov,   bez   tlmočníkov   a advokáti   spali   ako   v čakárni“. V konaní o povolení   obnovy   konania   sudca   okresného   súdu „prejavil   zaujatosť   a prípad   vôbec nepoznal“, nemal preštudovaný spis a nevypočul svedkov, ktorí by „mohli potvrdiť moju nevinu, nakoľko som žiadny trestný čin nespáchal“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „okamžite zrušil uznesenie Krajského súdu Nitra, a prepustil ma z výkonu trestu odňatia slobody“. Sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   a rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 32 ústavy občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave,   ak   činnosť   ústavných   orgánov   a účinné   použitie   zákonných   prostriedkov   sú znemožnené.

Podľa čl. 33 ústavy príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.

Podľa čl. 34 ods. 3 ústavy výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým   skupinám zaručených   v tejto   ústave   nesmie   viesť   k ohrozeniu   zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   urýchlene   rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   5   ods.   5   dohovoru   každý,   kto   bol   zatknutý   alebo   pozbavený   slobody v rozpore s ustanovením tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:...

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát,   skupinu   alebo osobu   vykonávať činnosť   alebo uskutočniť skutok   s cieľom   narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené, alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je stanovené v dohovore.

Podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody v odseku 1. Podľa   čl.   1   ods.   1   Protokolu   č.   12   k dohovoru   užívanie   všetkých   práv   ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, respektíve   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 235/05).

Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že označeným rozsudkom krajského súdu došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   Protokolu   č.   12 k dohovoru tým, že krajský súd rozhodol v jeho neprospech tým, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, pričom v konaní neboli vypočutí svedkovia, ktorí by potvrdili jeho nevinu.

Zákonný   rámec   v prípade   sťažnosti   sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia Trestného   poriadku,   a   to   v časti   upravujúcej   obnovu   konania   (§   393   a nasl.   Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia krajského súdu,   ktorým potvrdil   zamietnutie   jeho návrhu   na obnovu konania okresným   súdom.   Ústavný   súd   preto   zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   krajský   súd dostatočne   vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Zámky sp. zn.   3   Nt   23/2006   zo   6.   septembra   2007   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy konania, a zároveň, či neboli krajským súdom relevantné ustanovenia Trestného poriadku aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Protokolu č. 12 k dohovoru.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   7   Tos   42/2007 z 8. novembra 2007 uviedol:

«Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 03. 11. 2005, sp. zn. 3 T 68/05, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 03. 2006, sp. zn. 4 To 133/05 bol K. K. odsúdený pre spolupáchateľstvom spáchaný   trestný   čin   lúpeže   podľa   §   9   odsek   2   Trestného   zákona k § 234 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 (ďalej len „Trestný   zákon“),   v súbehu   s   trestným   činom   porušovania   domovej   slobody spolupáchateľstvom   podľa   §   9   odsek   2   Trestného   zákona   k   §   238   odsek   1,   odsek   2 Trestného   zákona   a trestným   činom   výtržníctva   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   odsek   2 Trestného zákona k § 202 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že:

Dňa 18. 11. 2004 v čase asi o 02.30 hod. po vzájomnej predchádzajúcej dohode s už právoplatne odsúdenými L. J. a Z. J., vnikli v obci S., okres N., do rodinného domu číslo 196 majiteľky I. H. tým spôsobom, že odsúdený K. K. preskočil vchodovú bránku rodinného domu a túto potom zvnútra otvoril, následne vošli do dvora aj už právoplatne odsúdení L. J. a Z. J., kde potom odsúdený K. K. prinesenou sekerou rozbil sklenenú výplň na vchodových dverách rodinného domu, zvnútra otvoril vchodové dvere a potom všetci traja vošli do priestorov rodinného domu, kde fyzicky napadli poškodenú I. H. tým spôsobom, že ju na posteli   udreli   päsťou   do   oblasti   tváre   a začali   ju   ťahať   z postele,   potom   ju   sácali   do obývačky a pod hrozbou zabitia so sekerou v ruke pýtali od nej peniaze, ktoré vyhrážky viackrát   opakovali,   pričom   poškodená   zo strachu im vydala sumu   v hotovosti vo   výške 2.000,-   Sk,   následne   prehľadávali   byt,   pričom   rozbíjali   prinesenou   sekerou   zariadenie rodinného domu a potom z obývacej miestnosti z barovej skrinky sekretáru odcudzili obálku s finančnou hotovosťou vo výške 50.000,- Sk a následne z domu odišli preč, pričom keď poškodená I. H. odišla z domu na bicykli vyhľadať pomoc, asi vo vzdialenosti 300 metrov od jej rodinného domu ju opäť napadli odsúdený K. K. s už právoplatne odsúdenými L. J. a Z. J. tým spôsobom, že ju sotili na zem, kde ju prehľadávali a tu ju nohami kopali do tela, pričom   jej   odcudzili   mobilný   telefón   značky   Nokia   nezisteného   typu,   čím   jej   spôsobili zranenia, a to zmliaždenie ľavého ramena, zlomeninu VII. rebra vľavo s pomliaždením steny hrudnej   a pomliaždenie   hlavy   v krajine   temena   s   dobou   liečenia   a práceneschopnosti najmenej   do   troch   týždňov,   odcudzením   finančnej   hotovosti   škodu   vo   výške   najmenej 52.000,-   Sk,   škodu   na   zariadení   rodinného   domu   vo   výške   najmenej   15.490,-   Sk a odcudzením mobilného telefónu škodu vo výške najmenej 2.000,- Sk.

Za to mu bol uložený podľa § 234 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 35 odsek 1 Trestného   zákona   uložený   úhrnný   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 7   (sedem)   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený   do   II.   (druhej)   nápravnovýchovnej skupiny...

Podľa § 399 Trestného poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Po preskúmaní spisového materiálu nadriadený súd dospel k záveru, že súd I. stupňa správne rozhodol, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe   alebo   v spojení   so   skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine alebo treste tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 odsek 1 Trestného poriadku.

Ako to vyplýva z návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, tento odôvodnil tým, že orgány činné v trestnom konaní zneužili zákony voči jeho osobe, celá kauza bola vykonštruovaná,   sú   noví   svedkovia,   ktorí   neboli   vypočutí   a majú   dokázať   jeho   nevinu. Taktiež požiadal o konfrontáciu s poškodenou.

V ďalších svojich písomných podaniach poukazoval na to, že v pôvodnom konaní malo byť voči nemu použité násilie zo strany polície.

Podmienkou obnovy konania je, že vyšla najavo nová skutočnosť, alebo dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom.

Ako správne poukázal vo svojom rozhodnutí súd I. stupňa, nové skutočnosti a dôkazy nie sú predmetom povinného zisťovania v konaní o povolení obnovy konania súdom, ale musia byť predložené súdu spolu s návrhom na povolenie obnovy konania, aby súd mohol posúdiť, či ich existencia a dôkazná kvalita v prípade pravdivosti môže vyvolať dôvodné a rozumné pochybnosti o správnosti namietaného právoplatného rozhodnutia. Z návrhu na povolenie obnovy konania však nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by súdu neboli známe už v pôvodnom konaní, pretože skutočnosti, ktoré odsúdený uvádzal, už boli súdu známe v čase,   keď   rozhodoval   o podanej   obžalobe   a taktiež   v odvolacom   konaní,   pričom   boli vyhodnotené už v rámci základného konania a našli odraz v rozhodnutiach súdu I. stupňa i súdu odvolacieho.

Pokiaľ ide o odsúdeným navrhovaného svedka L. B., tak zo spisového materiálu bolo zistené, že tento zomrel a osoba A. K. (K.) nikdy nebývala v obci K., pričom nie sú známe ani iné údaje o tejto osobe.

Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nevyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku, správne rozhodol súd I. stupňa, keď návrh odsúdeného na obnovu konania zamietol.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu má také nedostatky, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 150/03). Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý, a potvrdil tak uznesenie prvostupňového súdu. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v návrhu na obnovu konania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu alebo zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008