znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/07-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 38/07, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. B. podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 Tos 38/07 v súvislosti   sa rozhodovaním o jeho sťažnosti z 3. mája 2007 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   B.   trovy   právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2007 doručená sťažnosť M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a na   prerokovanie   veci   v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 83/2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 38/07.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava   IV   sp.   zn.   ČVS: ORP-680/OEK-B4-2006   z 20.   októbra   2006   sa   začalo   proti sťažovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I sp. zn. ČVS: OUV-720/2002 z 29. novembra 2006 trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 3 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.) v znení neskorších predpisov účinného v čase spáchania skutku, pričom obe veci boli spojené na spoločné konanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 242/06 z 23. októbra 2006 vzal sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Tpo 86/2006 zo 14. decembra 2006 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 83/07 z 20. apríla 2007 bola na neverejnom zasadnutí   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby na slobodu   z 30.   marca 2007, pričom týmto uznesením bol zároveň vypustený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu podanej spolu s písomným   sľubom   sťažovateľa   podľa   §   80   ods.   1   Trestného   poriadku   rozhodol   na neverejnom zasadnutí krajský súd uznesením z 23. mája 2007 tak, že ju zamietol a písomný sľub neprijal. Sťažovateľ zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o jeho ponechaní vo väzbe „nikdy nebol vypočutý“.

S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i judikatúru ústavného súdu sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho označené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 83/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2   Tos   38/07,   zruší   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   38/07   z 23.   mája   2007 a uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   83/2007   z 20.   apríla   2007   a prikáže,   aby   bol prepustený neodkladne z väzby na slobodu. Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 7 492 Sk.

Ústavný   súd   si   k sťažnosti   ešte   pred   jej   predbežným   prerokovaním   vyžiadal vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu.

Vo vyjadrení okresného súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. augusta 2007, sa okrem iného uvádza:

«Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   OR   PZ   SR Bratislava IV sp. zn. ORP-680/OEK-B4-2006 zo dňa 20. 10. 2006 je obžalovaný M. B. stíhaný pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ SR Bratislava I. sp. zn. OÚV-720/02 zo dňa 29. 11. 2006 je obžalovaný M. B. stíhaný pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Dňa   22.   10.   2006   o   09.30   hod.   pod   sp.   zn.   1   Pv   372/06   Okresná   prokuratúra Bratislava IV podala návrh na vzatie do väzby obvineného M. B. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku.

Okresný súd Bratislava IV sudcom pre prípravné konanie JUDr. I. A. pod sp. zn. 0 Tp 242/06 dňa 23. 10. 2006 o 07.30 hod. vypočul obžalovaného M. B. v Cele policajného zistenia a eskorty v Bratislave, pričom menovaný vypovedal ako k osobe, tak i k veci. Následne bolo uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0 Tp 242/06 zo dňa 23. 10. 2006 rozhodnuté, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, sa obžalovaný M. B. berie do väzby, ktorá mu začala plynúť dňa 20. 10. 2006 o 18.20 hod.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu obžalovaný M. B. ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Tpo 86/2006 zo dňa 14. 12. 2006 a to tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ju zamietol.

Následne Okresná prokuratúra Bratislava IV pod sp. zn. 1 Pv 372/06 dňa 13. 4. 2007 podala obžalobu na obžalovaného M. B. pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, k § 222 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v bode 1) obžaloby a pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v bode 2) obžaloby.

Z trestných sadzieb uvedených v § 222 ods. 1 Trestného zákona danej rozpätím 1 až 8 rokov a z trestnej sadzby uvedenej v § 208 ods. 1 Trestného zákona danej rozpätím 3 až 8 rokov vyplýva, že vec je vedená ako samosudcovská, ako to má na mysli ustanovenie § 349 ods. 1 Trestného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že samosudca obžalobu predbežne neprejednáva, ale ju podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku preskúma a následne podľa § 242 Trestného poriadku rozhoduje   aj   o   ďalšom   trvaní   väzby.   Z   procesného   hľadiska   vyplýva,   že   samosudca nerozhoduje   na   neverejnom   zasadnutí,   ako   to   má   na   mysli   ustanovenie   § 349   ods.   4 Trestného poriadku.

Okresný   súd   Bratislava   IV   uznesením   sp.   zn.   1   T   83/2007   zo   dňa   20.   4.   2007 rozhodol podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku tak, že u obžalovaného M. B. bol vypustený väzobný dôvod uvedený v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, následne podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola žiadosť obvineného M.   B.   o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a podľa § 242 Trestného poriadku bol obvinený ponechaný naďalej vo väzbe. Samosudca nerozhodoval na neverejnom zasadnutí, ako to uvádza sťažovateľ, ale rozhodol „od stola“, z čoho vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa uvedené v sťažnosti, sa nezakladá na pravde.

Podľa § 72 ods. 2 veta štvrtá a piata Trestného poriadku, pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, musí byť obvinený vypočutý o ďalšom trvaní väzby, zmene   dôvodov   väzby,   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby, možno o tom rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak so žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie. Ako vyplýva zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu na č. l. 417 - 418, obžalovaný M. B. podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú žiadnym spôsobom bližšie nezdôvodnil.

Neboli teda splnené podmienky na rozhodnutie na verejnom zasadnutí podľa § 72 ods.   2   Trestného   poriadku   veta   piata,   nakoľko   obžalovaný   M.   B.   výslovne   nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nielenže nové skutočnosti, ale neuviedol vôbec žiadne dôvody pri žiadosti o prepustení z väzby na slobodu.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu obžalovaný M. B. podal sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Tos 38/07 zo dňa 23. 5. 2007 rozhodol tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, jeho sťažnosť zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, jeho písomný sľub neprijal.

Obžalovaný M. B. nepodal žiadnu ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sa sťažuje hlavne:

1) Sťažovateľ sa sťažuje na formu rozhodovania o žiadostiach obžalovaného M. B. o prepustení z väzby na slobodu. Samosudca nerozhoduje na neverejnom zasadnutí, čo zákon výslovne zakazuje, ale rozhoduje od stola. Neboli teda splnené podmienky na rozhodnutie na neverejnom zasadnutí z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie. Podľa ustálenej judikatúry súdov   Slovenskej   republiky,   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, je plne postačujúce, ak v konaní o väzbe je obžalovaný vypočutý čo i len raz, pričom za nesplnenia ďalších podmienok sa má za to, že sa uvedené vypočutie vzťahuje na celé konanie. Obžalovaný M. B. bol vypočutý pred vzatím do väzby dňa 23.   10.   2006 a následne nesplnil zákonom uvedené podmienky podľa § 72 ods.   2 Trestného   poriadku   veta   piata,   na   rozhodovanie   na   verejnom   zasadnutí,   dokonca   ani nepožiadal o vypočutie, pričom práve túto skutočnosť v podanej sťažnosti namieta.

2) Sťažovateľ sa sťažuje na prieťahy v konaní a namieta, že v jeho prípade vznikli prieťahy v konaní, čo sa nezakladá na pravde. Zo spisu 0 Tp 242/2006 vyplýva, že návrh na vzatie do väzby obžalovaného M. B. bol podaný dňa 22. 10. 2006 a o väzbe bolo rozhodnuté dňa 23. 10. 2006, t. j. nasledujúci deň. Krajský súd v Bratislave o sťažnosti rozhodol 14. 12. 2006. Obžaloba bola na obžalovaného M. B. podaná dňa 13. 4. 2007 a dňa 20. 4. 2007 už bolo rozhodované o vypustení väzobných dôvodov, zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a napokon o ďalšom trvaní väzby, t. j. o 7 dní. O sťažnosti obžalovaného M. B. rozhodoval Krajský súd v Bratislave dňa 23. 5. 2007. Termín hlavného pojednávania o veci nariadil dňa 20. 4. 2007 zákonný sudca na deň 29. 5. 2007. Ani na tomto hlavnom pojednávaní, ani na jednom z ďalších hlavných pojednávaní, si obžalovaný M. B. nepodal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom sa nedomáhal ani vypočutia k existencii väzobných   dôvodov,   neuviedol   žiadne   skutočnosti   k väzobným   dôvodom   a   nepodal   ani písomný sľub, či peňažnú záruku.

Na rýchlosť konania má vplyv niekoľko faktorov. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že na rýchlosť konania majú vplyv tri okruhy. Prvým okruhom   je   obtiažnosť   celej   veci,   druhým   okruhom   je   správanie   sa   účastníkov,   resp. procesných strán a napokon tretím okruhom je správanie sa súdu.

Zo spisového materiálu vyplýva, že trestná vec proti obžalovanému M. B. je náročná na   dokazovanie,   čo   potvrdzuje   aj   návrh   na   vykonanie   dôkazov,   ktoré   uviedla   Okresná prokuratúra Bratislava IV a návrh obžalovaného M. B., podaný jeho právnym zástupcom. Z týchto návrhov vyplýva, že procesné strany vo veci navrhujú rozsiahle dokazovanie. O   rýchlosti   pojednávania   je   možné   si   urobiť   obraz   zo   zápisnice   o   hlavnom pojednávaní zo dňa 29. 5. 2007. Hlavné pojednávanie sa začalo o 12.30 hod. a skončilo o 16.50 hod., pričom bol vykonaný výsluch iba obžalovaného M. B. a poškodenej B. Zo zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   zo   dňa   14.   8.   2007   vyplýva,   že   hlavné   pojednávanie začalo   o   10.30   hod.   a   skončilo   o   14.30   hod.,   pričom   boli   vypočuté   iba   dve   svedkyne. Výsluchy nevykonával samosudca ale procesné strany, z čoho vyplýva, že najmä v dôsledku pomalého   tempa   výsluchov,   na   pomalosti   ktorých   sa   výrazne   podieľal   právny   zástupca obžalovaného   M.   B.,   toto   možno   subsumovať   pod   rýchlosť   konania,   t.   j.   správanie   sa procesných strán.

Zo spisov vyplýva, že ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom nedošlo doposiaľ k prieťahom v konaní.»

Vo vyjadrení krajského súdu sp. zn. Spr. 3575/2007 z 21. augusta 2007 sa okrem iného uvádza:

«... Vaše dožiadanie predsedníčka odvolacieho súdu dňa 16. 08. 2007 predložila na vyjadrenie predsedovi senátu 2 Tos, ktorý sa k veci vyjadril dňa 20. 08. 2007.

Uviedol, že v trestnej veci... odvolací súd rozhodoval pod sp. zn. 2 Tos 38/2007 dňa 23. mája 2007, na základe sťažnosti obvineného B., ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. S. J. proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 1 T 83/2007 zo dňa 20. 04. 2007.

Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. - Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“)   na neverejnom   zasadnutí,   nakoľko   zo   spisového   materiálu   nevyvstala   potreba   prerokovať sťažnosť obvineného na verejnom zasadnutí, pretože zo žiadosti obvineného a ani z jeho sťažnosti nevyplynuli nové skutočnosti, na ktoré by bolo obvineného B. potrebné vypočuť a obvinený ani o výsluch nepožiadal.»

Ústavný súd zaslal vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa.   Právny   zástupca   sťažovateľa   zaujal   k týmto   vyjadreniam   stanovisko   v liste z 20. septembra 2007, ktorý bol ústavnému súdu doručený 26. septembra 2007. V tomto stanovisku sa okrem iného uvádza:

„... Krajský súd v Bratislave vo vyjadrení zo dňa 21. 8. 2007 uvádza, že namietaným uznesením sp. zn. 2 Tos 38/07 Krajský súd rozhodol vo veci podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. - Trestný poriadok na neverejnom zasadnutí, nakoľko zo spisového materiálu   nevyvstala   potreba   prerokovať   sťažnosť   sťažovateľa   na   verejnom   zasadnutí, pretože zo žiadosti sťažovateľa, ani z jeho sťažnosti nevyplynuli nové skutočnosti, na ktoré by bolo obvineného treba vypočuť a obvinený ani o výsluch nepožiadal.

S   týmto   tvrdením   nie   je   možné   súhlasiť,   pretože   hoci   sťažovateľ   v   rámci   svojej žiadosti o prepustenie z väzby neuviedol nové skutočnosti, v predmetnej sťažnosti zo dňa 3. 5. 2007 vypočítal viacero takýchto skutočností. Sťažovateľ o výsluch výslovne nepožiadal, avšak   z   ustanovenia   §   72   ods.   2   Tr.   poriadku   vyplýva,   že   súd   rozhoduje   na   verejnom zasadnutí   v prípade,   ak sú alternatívne (teda nie kumulatívne)   splnené dve podmienky. Prvou podmienkou je, že zo žiadosti (sťažnosti) vyplývajú také skutočnosti, na ktoré je potrebné   obvineného   vypočuť   alebo,   druhou   podmienkou   je,   ak   obvinený   v   žiadosti o prepustenie   z   väzby   o   výsluch   požiada   a   zároveň   uvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie. Mám za to, že sťažnosť zo dňa 3. 5. 2007 spĺňa uvedenú prvú podmienku, pretože sťažovateľ v nej uviedol viacero skutočností, ktorými sa súd do toho času nezaoberal a ku ktorým mal byť vypočutý.

K týmto skutočnostiam patrili najmä nasledovné tvrdenia: Sťažovateľ   uviedol,   že   o   jeho   násilnom   charaktere   sa   vyjadrovala   najmä   jeho manželka, Z. B., ktorá podala na neho trestné oznámenie. Ostatní svedkovia, svedčiaci proti obvinenému vychádzajú z tvrdení poškodenej Z. B., sami spravidla nič nevideli, žiadne bitky, vyhrážky a iné formy násilia. Nič nevideli ani susedia, ktorí bývali vedľa manželov B. Takisto sťažovateľ zdôrazňuje, že podal žiadosť o prepustenie z väzby najmä z dôvodu, aby sa mohol lepšie starať o deti (čo mu vo väzbe nie je umožnené) a nijakým spôsobom nechce vplývať   na   poškodenú,   ani   sa   jej   vyhrážať,   alebo   ju   fyzicky   napadnúť,   čo   doložil   aj písomným   sľubom.   Do pozornosti   tu dal výpoveď   maloletého D.   J.   - nevlastného syna sťažovateľa zo dňa 19. 1. 2007, ktorý má k nemu, ako k nevlastnému otcovi, veľmi blízky, pozitívny vzťah. Zároveň mal. D. vo výpovedi uvádza, že si nevšimol nejaké stopy násilia na svojej matke - Z. B.

Okrem   toho   poukazuje   sťažovateľ   na   rozpornosť   výpovedí   Z.   B.   Zdôrazňuje   tu konkrétne rozpory, ktoré sa objavili v rámci výpovedí, pričom z výrazu, napríklad vyplýva, že sťažovateľ mal vedomosť aj o ďalších, na ktoré by mohol upozorniť súd a uviesť ich na pravú mieru v prípade jeho vypočutia. Z tohto dôvodu mám za to, že súd aj bez výslovnej žiadosti   sťažovateľa   mal   rozhodovať   o   sťažnosti   na   verejnom   zasadnutí   a k uvedeným tvrdeniam   mal   sťažovateľa   vypočuť.   Krajský   súd   tieto   skutočnosti   v   uznesení,   ktorým zamietol sťažnosť, síce konštatoval, ale sa s nimi vôbec nevysporiadal.

Najdôležitejším faktom, ktorý sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol je, že poškodená aj s deťmi sa zo spoločného bytu odsťahovala a našla si iného partnera. Teda neprichádza do úvahy ani akékoľvek fyzické ohrozovanie poškodenej v spoločnom byte. Skutočnosť, že Z. B. už nežije v spoločnej domácnosti so sťažovateľom, uviedol sťažovateľ už aj v doplnení sťažnosti zo dňa 30. 10. 2006, ale Krajský súd v uznesení zo dňa 14. 12. 2006, ktorým túto sťažnosť zamietol, sa vo svojom odôvodnení touto otázkou nezaoberal. Z toho vyplýva, že i túto skutočnosť možno považovať za novú, vo vzťahu k splneniu podmienky uvedenej v § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   mám   za   to,   že   Krajský   súd   na   základe   dovtedy vykonaného dokazovania, ako aj vzhľadom k dlhodobosti pretrvávania väzby a k tomu, že v tom čase už ako jediný dôvod trvania väzby, uvádzaný od jej začiatku, bola obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, mám za to, že existovali dôvody, aby súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti zo dňa 3. 5. 2007 vypočul sťažovateľa k uvedeným tvrdeniam a prehodnotil jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe.

Okresný súd Bratislava IV vo vyjadrení zo dňa 22. 8. 2007 o. i. uvádza, že podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva je plne postačujúce, ak je v konaní vo väzbe obžalovaný vypočutý čo i len   raz.   S   týmto   rovnako   nie   je   možné   súhlasiť,   pretože   zo   zákona   (§   72   ods.   2 Tr. poriadku) vyplýva, že pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. To by v zmysle tvrdenia Okresného súdu znamenalo, že týmto je právo obvineného vzatého do väzby na vypočutie vyčerpané. Tomuto ale odporuje práve judikatúra   Ústavného   súdu   SR,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   konkrétne v rozhodnutiach, citovaných v predmetnej ústavnej sťažností zo dňa 24. 7. 2007... (právny zástupca sťažovateľa v ďalšom texte upozorňuje na rozhodnutia ústavného súdu vydané v konaniach sp. zn. I. ÚS 352/06 a III. ÚS 84/06).

Posledným   bodom,   ku   ktorému   považujem   za   potrebné   sa   vyjadriť,   je   tvrdenie Okresného súdu Bratislava IV, že sťažovateľ sa sťažuje na prieťahy v konaní a namieta, že v jeho prípade vznikli prieťahy v konaní, čo sa nezakladá na pravde. Následne je celá strana vyjadrenia venovaná popieraniu tohto tvrdenia sťažovateľa, pričom Okresný súd tu poukazuje aj na to, že prieťahy spôsobuje obhajoba pomalým tempom výsluchov. Sťažovateľ však   vo   svojej sťažnosti   vôbec   nenamieta   prieťahy v konaní.   Je pravdou,   že v   ústavnej sťažnosti je namietané porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktorý znie: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Avšak sťažovateľ namietal a aj citoval len druhú časť článku, podľa ktorej malo byť porušené právo sťažovateľa na to, aby sa vec prerokovala   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   290/07-26   z 29.   novembra   2007   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 38/07, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila, či chce predchádzajúce vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti z 21. augusta 2007 doplniť.

Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   krajského   súdu   prípisom   zo   17.   decembra   2007   ústavnému   súdu oznámila, že „Krajský súd v Bratislave zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 21. 8. 2007“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť o tom, či krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 38/07, a to konkrétne v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z 3. mája 2007 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 83/07 z 20. apríla 2007, ktorým okresný súd okrem iného zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, (ne)porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 48 ods. 2 a právo podľa   čl.   5 ods.   4   dohovoru   vzhľadom   na to,   že   o tejto sťažnosti   rozhodol   na neverejnom zasadnutí, t. j. bez vypočutia sťažovateľa.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa v danom prípade relevantnej časti čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho   vec   verejne   prerokovala   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   (vrátane rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako i v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a sú definované v niekoľkoročnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP),   ktorou   sa   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   riadi aj ústavný súd.

Účelom citovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnúť osobám, ktoré boli pozbavené osobnej   slobody,   právo   spočívajúce   v   možnosti   iniciovať   súdnu   kontrolu   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité procesné záruky, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru   a ktoré   zabezpečujú podmienky   spravodlivého súdneho   procesu.   Možno   však konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou z takýchto záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“ je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru,   ESĽP   sa   prikláňa   k nutnosti   a   nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

V súlade s uvedeným považoval ústavný súd za potrebné upozorniť aj na svoj právny názor,   podľa   ktorého   väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje výrazný zásah do   základného práva jednotlivca   na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou   procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 242/06 z 23. októbra 2006. Z toho vyplýva, že na rozhodovanie o jeho väzbe a jej ďalšom trvaní sa vzťahujú ustanovenia Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   výslovne   nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Z citovaného   vyplýva,   že   podľa Trestného   poriadku   musí   byť   obvinený   pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o žiadosti obvineného o prepustenie   z   väzby   možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí. Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade   rozhodovania   o   žiadosti obvineného   (obžalovaného)   o   prepustenie   z   väzby   ponecháva   priestor   na   úvahu všeobecného súdu o tom, či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude konať na verejnom zasadnutí,   alebo ho nevypočuje,   t.   j. bude   konať na neverejnom   zasadnutí.   Táto   úvaha všeobecného   súdu   je   ale   obmedzená   znením   poslednej   vety   citovaného   §   72   ods.   2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sa ústavný súd už v odôvodnení uznesenia o prijatí sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v zásade   stotožnil   s interpretáciou   právneho zástupcu sťažovateľa, podľa ktorej „súd rozhoduje na verejnom zasadnutí v prípade, ak sú alternatívne (teda nie kumulatívne) splnené dve podmienky. Prvou podmienkou je, že zo žiadosti (sťažnosti) vyplývajú také skutočnosti, na ktoré je potrebné obvineného vypočuť alebo,   druhou   podmienkou   je,   ak   obvinený   v   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   o   výsluch požiada   a   zároveň   uvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   sú   významné   na rozhodnutie“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zároveň   v súvislosti   s interpretáciou   §   72 ods. 2   Trestného   poriadku   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru vzhľadom na jeho výklad zo strany   ESĽP   zabezpečuje   väčší   rozsah   ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu v súvislosti s právom obvineného byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby iniciovaného obvineným. Preto je, aj vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, povinnosťou všeobecného súdu v takejto situácii aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku (m. m. I. ÚS 352/06).

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom už citovanom stanovisku obsiahnutom v liste doručenom ústavnému súdu 26. septembra 2007 výslovne uviedol: „Mám za to, že sťažnosť zo dňa 3. 5. 2007 spĺňa uvedenú prvú podmienku, pretože sťažovateľ v nej uviedol viacero skutočností, ktorými sa súd do toho času nezaoberal a ku ktorým mal byť vypočutý...“, a v nasledujúcom   texte uviedol,   ktoré   tvrdenia   nachádzajúce   sa   v predmetnej   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 83/07 z 20. apríla 2007 treba podľa jeho názoru považovať za také, ku ktorým ho bolo potrebné vypočuť. Konkrétne išlo o:

1. Skutočnosť, že „o jeho násilnom charaktere sa vyjadrovala najmä jeho manželka, Z.   B.,   ktorá   podala   na   neho   trestné   oznámenie.   Ostatní   svedkovia,   svedčiaci   proti obvinenému vychádzajú z tvrdení poškodenej Z. B., sami spravidla nič nevideli, žiadne bitky, vyhrážky a iné formy násilia. Nič nevideli ani susedia, ktorí bývali vedľa manželov B.“.

2. Skutočnosť, že „podal žiadosť o prepustenie z väzby najmä z dôvodu, aby sa mohol lepšie starať o deti (čo mu vo väzbe nie je umožnené) a nijakým spôsobom nechce vplývať   na   poškodenú,   ani   sa   jej   vyhrážať,   alebo   ju   fyzicky   napadnúť,   čo   doložil   aj písomným   sľubom“ (v   tejto   súvislosti   dal   do   pozorností   konajúceho   súdu   výpoveď maloletého D. J. - nevlastného syna sťažovateľa z 19. januára 2007),

3. Skutočnosť, že vo výpovedi poškodenej Z. B. je viacero rozporov.

4. Skutočnosť, že poškodená Z. B. sa aj s deťmi zo spoločného bytu odsťahovala a našla si iného partnera, a teda neprichádza do úvahy ani akékoľvek fyzické ohrozovanie poškodenej v spoločnom byte.

Vo   vyjadrení   krajského   súdu   zdôvodňujúcom   jeho   postup   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa z 3. mája 2007 bez nariadenia verejného pojednávania je uvedené:„Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. - Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“)   na neverejnom   zasadnutí,   nakoľko   zo   spisového   materiálu   nevyvstala   potreba   prerokovať sťažnosť obvineného na verejnom zasadnutí, pretože zo žiadosti obvineného a ani z jeho sťažnosti nevyplynuli nové skutočnosti, na ktoré by bolo obvineného B. potrebné vypočuť a obvinený ani o výsluch nepožiadal.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd nepovažoval skutočnosti zdôraznené právnym zástupcom   sťažovateľa   za   nové   skutočnosti,   ani   za   také,   ku   ktorým   by   bolo   potrebné sťažovateľa vypočuť v zmysle poslednej vety § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   skutočnosti zdôraznené   právnym   zástupcom   sťažovateľa   mali   taký   charakter   a takú   závažnosť,   že odôvodňovali v kontexte s požiadavkami poslednej vety § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj s judikatúrou ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru, aby krajský súd o sťažnosti sťažovateľa z 3. mája   2007   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľa   vypočul,   t.   j. rozhodol   o nej   na   verejnom   zasadnutí,   a to   bez   ohľadu   na   to,   že   sťažovateľ   o svoje vypočutie výslovne nepožiadal.

Po   preskúmaní dotknutého   súdneho   spisu,   osobitne   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa z 3. mája 2007 a skutočností, na ktoré v nej poukazuje, a to aj v kontexte s odôvodnením uznesenia sp. zn. 2 Tos 38/07 z 23. mája 2007, ktorým krajský súd túto sťažnosť zamietol, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   nevenoval   týmto   skutočnostiam   potrebnú pozornosť,   resp.   takmer   žiadnu   pozornosť,   a   to   ani   v   štádiu   prípravy   podkladov   na rozhodovanie o tejto sťažnosti, a ani v štádiu samotného rozhodovania o nej na neverejnom zasadnutí. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť sú totiž len spomenuté v úvodnej   časti   odôvodnenia   označeného   uznesenia   krajského   súdu,   ale   v ďalšom   texte krajský súd už nepovažoval za potrebné podrobnejšie sa nimi zaoberať a už vonkoncom nie sa   s nimi   vysporiadať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   mali   uvedené   skutočnosti   na rozhodovanie krajského súdu o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa v danom štádiu trestného konania   zásadný   význam   a odôvodňovali   potrebu   vypočuť   k nim   sťažovateľa   v záujme ústavne   akceptovateľného   postupu   a z neho   vyplývajúceho   rozhodnutia   o tejto   sťažnosti vzhľadom na záruky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale aj z čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   v obdobných   veciach   (napr.   III.   ÚS   84/06, I. ÚS 352/06).

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti a závery ústavný súd zastáva názor, že krajský súd   mal   sťažovateľa   k skutočnostiam   uvedeným   v jeho   sťažnosti   vypočuť,   t.   j.   mal o sťažnosti   rozhodnúť   na   verejnom   zasadnutí,   a preto   rozhodol,   že   krajský   súd   svojím postupom   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti   sťažovateľa   z 3.   mája   2007   proti označenému uzneseniu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 38/07 porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva ústavný súd konštatoval, že záruky v ňom obsiahnuté sú implicitne obsiahnuté v zárukách základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako to vyplýva aj z už uvedenej argumentácie, pričom tieto práva majú vo veciach   týkajúcich   sa   rozhodovania   o ďalšom   trvaní   väzby   špeciálny   charakter,   a preto nepovažoval   za   potrebné   vo   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia   deklarovať   aj   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj zrušenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tos 38/07 z 23. mája 2007, ktorým zamietol jeho   sťažnosť   z 3.   mája   2007,   ako   aj   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   83/2007 z 20. apríla 2007, ktoré označenému uzneseniu krajského súdu predchádzalo, a žiadal, aby ústavný súd prikázal jeho neodkladné prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd zistil z Ústrednej   evidencie   väzňov   v Bratislave,   že   sťažovateľ   bol   medzičasom   prepustený z väzby   na   slobodu,   a preto   bolo   bezpredmetné   rozhodnúť   o tejto   časti   jeho   návrhu. Z uvedeného dôvodu v tejto časti návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. S. J. Právny zástupca špecifikoval trovy svojho právneho zastúpenia   v   liste   z 20.   septembra   2007,   v ktorom   žiadal   priznať   trovy   právneho zastupovania za tri úkony právnej služby (prevzatie veci a prvá porada s klientom, podanie sťažnosti na súd a ďalšie podanie na súd - vyjadrenie z 20. septembra 2007) v sume 9 444 Sk zvýšenej o 19 % DPH (právny zástupca je podľa priloženej kópie osvedčenia od 1. februára 2004 platcom DPH), t. j. v celkovej sume 11 238 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   požadované   právnym   zástupcom   sťažovateľa neprekračovali   sumu   vyčíslenú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,   ústavný súd ich priznal v požadovanej sume, t. j. v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún).

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008