znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/05-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. decembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr. V. K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. A. B.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 100/99 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 6/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2005 doručená sťažnosť JUDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 100/99 (pôvodne vedenom pod rovnakou spisovou značkou na Okresnom súde Partizánske) v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 6/03.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že   bol v trestnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Partizánske   pod   sp. zn.   1 T 100/99 v postavení jedného z poškodených. Rozsudkom označeného súdu z 19. apríla 2002 bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie o občianskoprávnych veciach. Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   prokurátor   Okresnej   prokuratúry Partizánske,   na základe   čoho   krajský   súd   po   preskúmaní všetkých   jeho   výrokov   podľa ustanovenia § 254 ods. 1 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 2 To 6/03 zo 7. septembra 2005 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ   poukázal   tiež   na   to,   že „Od   podania   žaloby   dňa   30.   07.   1999   teda do dnešného   dňa   uplynulo   viac   ako   6   rokov,   pričom   súd   vo   veci   nekonal   a   nekoná a meritórne vo veci o našom nároku na náhradu škody v adhéznom konaní nerozhodol. Namiesto toho, aby súd rozhodol o našom nároku na náhradu škody, Okresný súd Partizánske i Krajský súd v Trenčíne za viac ako 6 rokov nedokázali určiť rozsah škody spôsobenej odsúdenými, a nás s naším nárokom odkázali na konanie na Okresnom súde Partizánske, ktorý je na rozhodovanie vo veci v občianskoprávnom konaní miestne a vecne príslušný.

Nakoľko nekonaním uvedených súdov nemáme iného východiska, musíme podať, tak aby   náš   nárok   nebol   premlčaný   v lehote   odo   dňa   uplatnenia   práva   u orgánov   činných v trestnom   konaní   do   právoplatnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Partizánske   zo   dňa 19. 04. 2002, č. k. 1 T 100/99, potvrdeného uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07. 09. 2005, č. k. 2 To 6/03, novú žalobu v občianskosúdnom konaní“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil, že: „1. Okresný   súd   Topoľčany   a Krajský   súd   v Trenčíne   v trestnej   veci   vedenej na Okresnom   súde   Partizánske   pod   spisovou   značkou   1 T 100/99   a na   Krajskom   súde v Trenčíne pod spisovou značkou 2 To 6/03 porušil právo JUDr. V. K., bytom B., aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov v konaní, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. JUDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk (slovom štyristotisíc korún slovenských), ktoré sú Okresný súd Topoľčany a Krajský súd v Trenčíne   povinní   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr. V. K.,   JUDr. A. B.,   (...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde), keďže zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto (kogentnej) lehoty odpustiť neumožňuje (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 100/99 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 6/03.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   (...) v primeranej lehote prejednaná (...) nezávislým a nestranným súdom (...).

Z obsahu sťažnosti,   ako aj z informácie poskytnutej   v tejto veci ústavnému súdu okresným súdom vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 7. septembra 2005,   keď   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   2 To 6/03   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 1 T 100/99 z 19. apríla 2002 [§ 139 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 14. novembra 2005 a podaná na poštovú   prepravu   10. novembra 2005.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   základe ustálenej praxe považuje dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za procesnoprávnu, a preto posledným dňom, keď sťažovateľ mohol podať sťažnosť, bol 7. november 2005.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň 7. septembra 2005, keď bolo napadnuté konanie, ktorým mali byť porušené označené práva sťažovateľa, právoplatne skončené, a deň   doručenia sťažnosti ústavnému súdu,   t. j. 14. novembra 2005, je možné konštatovať,   že   lehota   ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom sťažovateľovi uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03, I. ÚS 97/05) je aj právny názor, podľa ktorého sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne   právoplatným   rozhodnutím (napr. I. ÚS 208/03)   a   spravidla   ho   už   nie   je   možné   dosiahnuť   po   právoplatnom   skončení napadnutého konania.

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal pred právoplatným skončením namietaného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo. Preto bolo možné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o jeho   návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a na úhradu trov konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005