znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 290/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Pavla   Sýkoru,   CSc.,   bytom   Z.,   zastúpeného advokátom Mgr. M. U., Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Obdo   15/02, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Pavla Sýkoru, CSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. Pavla Sýkoru, CSc., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 15/02.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 27. septembra 1994 Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 150 683 Sk s prísl. smerujúcu proti mestu T. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd vydal vo veci 29. novembra 1994 platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal 6. decembra 1994 odpor. Po zrušení platobného   rozkazu   sa   30.   januára   1995   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Na pojednávaní konanom 12. mája 1997 rozhodol okresný súd rozsudkom, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 65 335 Sk s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodol vo veci rozsudkom z 29. januára 1998, ktorým zmenil napadnutý prvostupňový rozsudok a žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ 29. januára 1998 dovolanie. Spis   bol   postúpený   okresným   súdom   najvyššiemu   súdu   8.   septembra   1999,   ktorý   až po dvoch   rokoch   a ôsmich   mesiacoch   rozhodol   o   dovolaní tak,   že napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Na pojednávaní uskutočnenom 7. novembra 2001 krajský súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. mája 1997 s výnimkou výroku týkajúceho sa úroku z omeškania. Proti tomuto rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   8.   februára   2002   dovolanie.   Najvyšší   súd rozhodol   o   podanom   dovolaní   rozsudkom   sp.   zn.   2 Obdo 15/02   z   30.   januára   2004 (až po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní z 9. januára 2004), a to tak, že dovolanie zamietol.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „...   v   dôsledku   týchto   neprimeraných   prieťahov spôsobených Najvyšším súdom SR mi bola fakticky odňatá možnosť podať generálnemu prokurátorovi SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu Žilina zo dňa 7. 11. 2001, č. k.: 20 Cob 348/01, ktorý som mal záujem podať, pretože som mal za to, že ním bol, ako už bolo vyššie uvedené, porušený zákon“.

Porušenie   svojich   základných   práv   vidí   sťažovateľ   najmä   v   tom,   že   mu   bolo všeobecnými súdmi odopreté „... slobodne sa obhajovať a dokázať, že znalecký posudok je neobjektívny a to z nasledujúcich dôvodov:

1) Súdy nedovolili vypracovať ďalší znalecký posudok, čo odobril aj Najvyšší súd SR keď tvrdí, že takýto posudok by bol nadštandardný.

2) Moje doklady vypracované nestrannými, zodpovednými a vysoko kvalifikovanými subjektami o obťažnosti a cene vykonaného diela vypovedajúce v môj prospech (UNIKA s. r. o. – renomovaná firma, autor cenníkov projektových prác a Prof. Ing. J. M., CSc. – špecialista v danom odbore na európskej úrovni) považovali za nulitné, rovnako ako moje písomné stanovisko k znaleckému posudku, ktorým som ho spochybnil.

3) Nevypočuli svedkov, ktorých písomné výpovede som súdom doručil a nevykonali vecné dokazovanie písomných a grafických dokladov svedčiacich o všetkých prácach, ktoré som pre odporcu vykonal“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že bol   postupom   najvyššieho súdu   diskriminovaný, pretože   mu neumožnil ďalším znaleckým posudkom vyvrátiť nepravdivosť znaleckého posudku, ktorý vyhovoval odporcovi. Z týchto dôvodov žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho uvedených základných práv, zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od okresného súdu   vyžiadal   kompletný   spisový   materiál   okresného   súdu   v   právnej   veci   sťažovateľa, t. j. spis sp. zn. 7 Cb 519/94, ktorý mu bol doručený 13. septembra 2004, a oboznámil sa s jeho obsahom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1.   K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí v nedostatočnom zistení skutkového stavu a vyvodení nesprávnych právnych záverov najvyšším súdom v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 15/02.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   možno   domáhať   v   medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Ústavný súd v rámci svojej   konštantnej judikatúry zotrváva na názore, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať postupy a rozhodnutia všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z rozsudku   najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Obdo 15/02 z 30. januára 2004 vyplýva, že tento   ako   dovolací   súd   po   zistení,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   dovolania, preskúmal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (t.   j.   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 20 Cob 348/01   zo   7.   novembra   2001)   v   rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý, [§ 236 ods. 1, § 238 ods. 1, § 240 ods. 1 a § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)].   Po   zistení,   že   dovolanie   nie   je   podané   dôvodne,   ho   zamietol (§ 243b ods. 1 OSP). Dovolací súd poukázal na správne dôvody   napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a na predchádzajúci rozsudok sp. zn. 2 Obdo 4/99 z 15. augusta 2001, ktorým   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   z   29.   januára   1998   sp.   zn.   20   Cob   340/97 a vyslovil v ňom právny názor záväzný pre odvolací súd (§ 243d ods. 1 OSP), ktorý bol v dovolaním napadnutom rozhodnutí krajského súdu rešpektovaný a uvedené rozhodnutie z neho vychádza.

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, dovolací súd znovu upriamil pozornosť na svoj názor vyslovený už v rozsudku sp. zn. 2 Obdo 4/99, podľa ktorého „Účastníci si môžu usporiadať svoje vzťahy v podstate voľne, ale či už ide o zmluvu písomnú alebo ústnu, platia určité zásady, od ktorých sa účastníci nemôžu odkloniť. Ak účastníci majú v zmluvnom vzťahu   rovnaké   postavenie   a   ohľadne   výšky   ceny   diela,   každý   tvrdí   čosi   iné,   a   nijako objektívne   nepreukázané,   súd   nemôže   odhadovať,   čo   asi   účastníci   dohodli.   Buď   tu záväzkový vzťah vznikol, alebo nevznikol. Tohto si museli byť vedomí aj účastníci, keď tento záväzok medzi sebou právne neošetrili. Správne vychádzal súd pri odhade výšky plnenia, a to jednak z vyjadrenia účastníkov a určenia vypočítaného znalcom a nebol dôvod ísť nad tento rámec. Ochranu oprávnených práv súd poskytuje, ale hlavne si ju musí zabezpečiť sám účastník   hlavne   tým,   že   vstupuje   do   právnych   vzťahov   obojstranne   jasných a preukázateľných“.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami a argumentáciou sťažovateľa v dovolacom konaní a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s otázkou doplnenia dokazovania (predovšetkým pokiaľ ide o prípadné ďalšie znalecké dokazovanie), pričom sťažovateľ v sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho postup bol ústavne neakceptovateľný.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade najvyššieho súdu, a označenými základnými právami nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o ich možnom porušení.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   najvyšším   súdom   v   rozsudku sp. zn.   2   Obdo   15/02   z   30.   januára   2004   a   v   súvislosti   s   tým   o   možnosti   porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ ďalej namieta, že mu najvyšší súd, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, odňal jeho základné právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým došlo podľa neho k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Najvyšší   súd   na   neverejnom   pojednávaní   konanom   30.   januára   2004   rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Cob 348/01 ako nedôvodné (§ 243b ods. 1 OSP).

Porušenie   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však predpokladá, že sa vo veci, v ktorej malo dôjsť k porušeniu tohto základného   práva,   konalo   a   vykonávali   dôkazy.   K   takýmto   úkonom   najvyššieho   súdu nedošlo,   a   preto   niet   žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi   uvedeným   základným   právom a postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Obdo 15/02. Ak ústavný súd nezistí príčinnú súvislosť a reálnu možnosť namietaného porušenia označených základných práv postupom všeobecného súdu, musí sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže zo zápisnice o pojednávaní pred dovolacím súdom vyplýva, že v označenej veci   sa   v   súlade   s   ustanovením   §   243a   ods.   2   druhej   vety   OSP   žiadne   dokazovanie nevykonávalo, nemohlo v napadnutom konaní reálne dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa spojeného s vykonávaním dokazovania (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 103/03). Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   v   tejto   časti   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   námietke   sťažovateľa,   že „...   Najvyšší   súd   SR   diskriminoval   moje   postavenie oproti odporcovi tým, že mi neumožnil ďalším znaleckým posudkom vyvrátiť nepravdivosť znaleckého   posudku,   ktorý   vyhovoval   iba   odporcovi...“, ústavný   súd   poznamenáva, že v zmysle jeho konštantnej judikatúry nemožno za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako súčasti práva na spravodlivý proces), považovať   aj   povinnosť   súdu   vykonať   dôkazy   označené   účastníkmi   súdneho   konania, t. j., že do   obsahu   tohto   základného   práva   nepatrí   povinnosť   súdu   vykonať   všetky navrhované dôkazy (napr. I. ÚS 75/94, I. ÚS 35/97, I. ÚS 64/97). Do tohto obsahu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov (napr. I. ÚS 98/97). Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97).

3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

V   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   (...),   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd považuje v spojitosti s namietaným porušením tohto základného práva za potrebné poukázať na jeho účel a podstatu, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní dovtedy, kým v jej veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti (napr. I. ÚS 10/98, II. ÚS 12/01, III. ÚS 116/01, IV. ÚS 37/02, IV. ÚS 86/03).

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu v označenom dovolacom konaní, ústavný súd sa odvoláva na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 32/03),   podľa   ktorej   sa   ochrana   tomuto   základnému   právu poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola podaná   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov toto porušovanie skončilo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ označil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. apríla 2004 za porušovateľa   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov najvyšší   súd,   pričom   tento   rozhodol   o   jeho   dovolaní   rozsudkom   sp.   zn.   2 Obdo 15/02 z 30. januára   2004   (doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   26.   februára   2004), je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie označeného základného práva postupom najvyššieho súdu netrvalo.

Vzhľadom na tento skutkový stav a obsah sťažnosti, ako aj zmysel a účel základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   dospel   už   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k   záveru,   že   sťažnosť   je   aj   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia,   resp.   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004