znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., V., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 10 Sžd 4/2012 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012 doručená sťažnosť Ing. F. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 4/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že   sťažovateľ   podal   24.   júla   2010   žalobu   pôvodne   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný   súd“),   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   Krajského   dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“)   č.   p...   z   21.   júna   2010   v spojení   s rozhodnutím   Okresného   dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru   V. (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) ČPS:... z 9. apríla 2010, (ďalej len „žaloba z 24. júla 2010“). Okresný súd uznesením č. k. 13 C 154/2010-30 z 25. októbra 2010 postúpil žalobu z 24. júla 2010 vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý o nej rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 S 98/2010 z 25. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)   tak,   že   ju   zamietol.   Na základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudok krajského súdu napadnutým rozsudkom potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   10   Sžd/4/2012   zo   dňa   26.   9.   2012 (správne má byť „rozsudok“, pozn.), ktoré som obdržal 12. 10. 2012 trpí vadou podľa Občianskeho súdneho   poriadku   a   porušuje   článok   6   odst.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie. Porušil aj článok 48 a 46 odst. 2 Ústavy SR. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutia súdov vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia veci.   Vo   svojich odvolaniach   som uviedol   množstvo údajov   a faktov,   na   ktoré   súd   v   konaní   neprihliadal   a   ktoré   poukazujú   na   nesprávne skutkové právne posúdenie, a nie je ich málo. Už od 10. 9. 2009 v čase 14.40 kedy sa stala škodová   udalosť,   keď   som   stál   v P.   s   mot.   vozidlom...,   EC:...,   mimo   cesty   na krajnici a časťou na parkovisku, kde vystúpila z vozidla manželka a dcéra. Vtedy do mňa z pravej strany   narazila   vodička   Ing.   D.   K.   a   spôsobila   škodu   na svojom   vozidle   a   tiež   mojom vozidle, potom ešte cestou prešlo jedno vozidlo až potom som vyšiel na cestu a pokračoval za   spomínanou   vodičkou,   ktorá   zastavila   na   krajnici   v pravo,   lebo   pre   prácu   na   ceste ďalej nemohla pokračovať. Zastavil som hneď za ňou. Vtedy vystúpila z vozidla a chcela 4 000,- Sk za škodu na vozidle, ktorú si sama spôsobila nárazom o moje vozidlo a poškodila aj   moje   vozidlo.   Škoda   na   oboch   vozidlách   bola   neskôr   ohodnotená   na   90   €.   Všetko nasvedčovalo k tomu, že menovaná mala už skúsenosti z vydieračského prístupu.

Bol   so   nevinný,   preto   som   nepristúpil,   aby   som   niečo   platil.   Nečakal   som na policajtov   lebo   som   mal   na   starosti   maloleté   deti,   ktoré   som   mal   vybrať   z   krúžku a postarať sa o nich, kým prídu rodičia domov. Tiež som mal so sebou aj manželku, ktorá bola vážne nemocná. Až o 18.00 hod. prišiel za mnou policajt, ktorý sfotil škodu na aute a keď som ho oboznámil so skutočnosťou, povedal, že on sa s tým nebude zaoberať, že vec postúpi na Okresné riaditeľstvo PZ ODI do V.

Postúpil aj so svojim vyjadrením, kde dal za pravdu vodičke Ing. D. K. A to iba na základe jej tvrdenia, keďže bral v úvahu iba tvrdenie jednej osoby bez dôkazov, dopustil sa uprednostnenia a zvýhodnenia jednej osoby voči druhej, čím aplikovaná norma bola aplikovaná jednostranne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Porušil Ústavu SR čl. 12 odst. 1, 2 a čl. 47 odst. 2 a 3.

Od 10. 9. 2009, kedy sa škodová udalosť stala nemôžem sa dovolať spravodlivosti... Vyšetrovateľ ODI vo V. kpt. J. K., aby vyhovel vyšetrovateľovi ODI P. dopustil sa podvodu, tým   že   nič   netušiacemu   dal   mi   popodpisovať   spustu   listín,   medzi   ktorým   bolo   aj   moje priznanie k vine, a keď som namietal, že s tým nesúhlasím nech to opraví, najprv tvrdil že ináč nemôže, lebo tak rozhodli v P., keď som sa rozčúlil, že čo je to za spravodlivosť nech to opraví, lebo sa odvolám povedal, že môžem aj tak s tým už nič neurobím. Dopustil sa porušenia Ústavy čl. 46 odst. 1, 2, 3.

A tak už vyše tri roky sa nemôžem dovolať spravodlivosti, dokonca nielen, že nie som vinný, ale bezvýznamnú škodovú udalosť prekvalifikovali na vážny dopravný priestupok a uložili   mi   sankciu   500   €   pokutu   a   zákaz   činnosti   viesť   motorové   vozidlo   na   dobu 12 mesiacov v rozpore aj so zákonom stanovených pokút, čo zdôvodňujú na moje priestupky pred piatimi rokmi. Neviem o tom, aby som bol spôsobil veľa priestupkov a ak tak iba bezvýznamné, za ktoré som určite znášal dvojnásobné sankcie oproti stanoveným zákonom, čo vo V. na DI je zaužívané, aby za úplatky mali čo odpúšťať, začo bol aj riaditeľ pred časom odvolaný. Porušili tak Ústavu čl. 13 odst. 3 a čl. 50 odst. 5...

24. 7. 2010 som podal žalobu na postup správnych orgánov a požiadal preskúmať Zákonnosť   a   správnosť   rozhodnutia   Okresným   súdom   v   Prešove,   ktorý   postúpil   podľa príslušnosti Krajskému súdu v Prešove...

Ochrany spravodlivosti a základných ľudských práv som sa nedočkal, bol som nútený podať   dovolanie   10.   5.   2011 (správne   má   byť   „odvolanie“,   pozn.) na   Najvyšší   súd v Bratislave, ktorý sa mojim dovolaním (správne má byť „odvolaním“, pozn.) nezaoberal a jednostranným   aplikovaním   normy   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu,   čím   porušil   článok   6   odst.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom   tak,   že „Vzhľadom   na   vady   v   konaní správnych orgánov a porušenie základných práv a slobôd podľa Ústavy SR článku 127 a článku 6 odst. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a v rozpore so spravodlivosťou“ zruší „uznesenie Najvyššieho súdu SR podľa Ústavy čl.127 odstavec 2“.

II.

Podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V   súlade   s   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať, že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom   o   ústavnom   súde,   čo   by   pri   prísne   formalistickom   prístupe   zakladalo   dôvod na jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   a   preto   posudzoval   jeho podanie   podľa obsahu.

Vychádzajúc z   obsahu   podania   a prihliadajúc na v   ňom   uplatnenú argumentáciu a formuláciu   petitu   ústavný   súd   kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   10   Sžd   4/2012   z 26.   septembra   2012,   ktorý   vychádza „z   nesprávnych skutkových zistení“, keďže sťažovateľ „vo svojich odvolaniach uviedol množstvo údajov a faktov,   na   ktoré   súd   v   konaní   neprihliadal   a   ktoré   poukazujú   na   nesprávne   skutkové právne posúdenie“.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie, či ju možno považovať za opodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne   (svojvoľné),   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol:«Preskúmaním   predloženého   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že   správne orgány – Okresný aj Krajský dopravný inšpektorát – aplikovali správne najmä ustanovenia zákona   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   na   vzniknutú   situáciu.   Krajský   súd v Prešove vydal správne a zákonné rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   spravujúc   sa   citovanými ustanoveniami   zákonov,   vzhľadom   na   jednoznačnosť   skutkového   a právneho   stavu v prerokúvanej veci, v podstate odkazuje na konanie pred krajským súdom a odôvodnenie jeho napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

So zreteľom na to, že z vykonaných dôkazov je nepochybné, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov – Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   vo   V.,   Okresného   dopravného   inšpektorátu   z 9. apríla 2010,   č.   k... a Krajského   dopravného   inšpektorátu   v P.   č.   p...   z 21.   júna   2010,   nemá   odvolací   súd v podstate   čo   dodať.   Z uvedených   dôkazov   a rozhodnutí   vyplynulo,   že   pri   vychádzaní na cestu z miesta ležiaceho mimo cesty žalobca nedal prednosť vozidlu Ing. D. K., spôsobil jej škodu na vozidle, po nehode na mieste jej vzniku nezotrval napriek tomu, že sa s ňou o náhrade škody nedohodol. Tým naplnil zákonné znaky priestupku, za ktorý bol postihnutý a sankcia,   ktorá mu bola uložená je primeraná,   najmä   so zreteľom   na   predchádzajúce niekoľkonásobné   postihnutie   za   priestupok   najmä   v posledných   piatich,   resp.   desiatich rokoch.

Znalecké dokazovanie ani rekonštrukcia, či dokonca vypočúvanie manželky a dcéry žalobcu   nemôžu   nič   zmeniť   na   tom,   že   žalobca   si   nesplnil   po   škodovej   udalosti   svoje povinnosti účastníka cestnej premávky ako vodiča, ktorý škodovú udalosť spôsobil, a tým ju podľa zákona „povýšil“ na dopravnú nehodu. Odvolací súd pochybenie v konaní správnych orgánov nezistil, rovnako ani v konaní krajského súdu. Práve naopak vzhľadom na povahu veci a závažnosť následkov priestupku boli vykonané dôkazy v rozsahu, ktorý sa javí až nad rámec potrieb jeho preukázania a vyvodenia zodpovednosti za jeho spáchanie.

Výhrady   a   útoky   žalobcu   na   adresu   správnych   orgánov,   resp.   Ing.   D.   K. o nezákonnosti a osobitosti ich postupov a realizácie ich práv, nemajú oporu v obsahu spisov,   ani   ďalších   listín   zadovážených   v   priebehu   priestupkového   konania,   resp.   jeho preskúmavania   súdmi.   Sú   produkované   žalobcom   výhradne   v   snahe   ospravedlniť   svoje protiprávne   konanie.   Z   týchto   dôvodov,   najmä   preto,   že   sa   priamo   netýkajú   predmetu konania, ale ho len subjektívne hodnotia, sa ani odvolací súd nemal dôvod nimi zaoberať.» Ústavný   súd v nadväznosti   na citovanú časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   považoval   ďalej   za   potrebné poukázať na   §   219   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   môže sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prerokúvanej veci sa najvyšší súd z dôvodu jednoznačného skutkového a právneho stavu v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi krajského súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V ďalšej časti preto ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 98/2010-49 z 25. marca 2011, v ktorom tento po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom a skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením a hodnotením predovšetkým uviedol:

«Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu   a   z   dôvodov   uvedených   v   žalobe,   vypočul   účastníkov   konania,   oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch, lebo porušil § 21 ods. 1 a § 66 ods. 2 písm. a/, d/, h/ Zákona o cestnej premávke tým, že dňa 10. 9. 2009 okolo 14.40 hod. viedol v P. z miesta ležiaceho mimo cesty motorové vozidlo, kde pri vchádzaní na K. ulicu nedal prednosť z jeho pohľadu   z   pravej   strany   prichádzajúcemu   osobnému   motorovému   vozidlu,   ktoré   viedla Ing. D. K., v dôsledku čoho narazil pravou prednou časťou svojho vozidla do ľavej zadnej časti   vozidla   vodičky   K.   Po   nehode   s   vozidlom   síce   zastavil,   ale   následne   vodičke   K. uviedol,   že   to   nie   je   jeho   vina   a   z   miesta   nehody   odišiel   bez   toho,   aby   túto   oznámil policajtovi,   nezotrval   na   mieste   nehody   až   do   príchodu   policajta,   nepreukázal   svoju totožnosť inému účastníkovi dopravnej nehody, ani sa s poškodenou nedohodol na náhrade škody.   U   vodičky   K.   nebolo   zistené   požitie   alkoholických   nápojov,   u   žalobcu   pre neprítomnosť   dychová skúška vykonaná   nebola.   Pri dopravnej   nehode   k zraneniu osôb nedošlo.   Za   priestupok   bola   žalobcovi   uložená   pokuta   podľa   §   22   ods.   2   Zákona   o priestupkoch   vo   výške   500,-   Eur   a zákaz   činnosti   viesť   motorové   vozidlá   na dobu   12 mesiacov.

Základom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. upravujúcej konanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   bolo   posúdenie,   či   správny   orgán vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, či dodržal procesný postup, či vykonané dôkazy správne vyhodnotil a či tieto naozaj vedú k záveru, že žalobca porušil Zákon o cestnej premávke, a že sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky... V danom prípade sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so zisteniami správneho orgánu uvedenými v napadnutom rozhodnutí, na tieto poukazuje a s týmito sa stotožňuje. Predovšetkým poukazuje na obsah zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku konaného dňa   10.   12.   2009,   z   ktorého   vyplýva,   že   žalobcovi   bolo   oznámené,   že   je   obvinený zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch s presným popisom za aké skutky, bol poučený podľa § 73 ods. 1 Zákona o priestupkoch o práve vyjadriť   sa   k všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sú mu kladené za   vinu,   k dôkazom o nich, uplatňovať   skutočnosti   a   iné   dôkazy   na   svoju   obhajobu,   podávať   návrhy.   Bol   poučený aj podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, že má právo dať sa zastupovať advokátom alebo iným   zástupcom.   Po   zákonom   poučení   ktorému   žalobca   porozumel   a   po   oboznámení sa s obsahom   spisového   materiálu   do   zápisnice   uviedol:   „...   práva   dať   sa   zastupovať advokátom nevyužívam, budem sa obhajovať sám. Súhlasím obsahom spisového materiálu ako   aj   s   tým,   čo   je   uvedené   v   predloženom   spisovom   materiály.   Na   svoju   obhajobu uvádzam, že som sa necítil vinným zo zavinenia dopravnej nehody a vodička K. na mieste ihneď odo mňa pýtala 4 000,- Sk, s čím som ja nesúhlasil, preto som odišiel preč. Policajt ma nevyzval   k dychovej skúške.   Svoje konanie ľutujem.   Súhlasím s obsahom spisového materiálu a tento nehodlám pozmeniť ani doplniť. Spáchanie priestupku priznávam.“ Po   vyhlásení   rozhodnutia   o   priestupku   a   po   náležitom   poučení   o   práve   podať odvolanie žalobca do zápisnice uviedol, že žiada doručiť písomné vyhotovenie vyhláseného rozhodnutia   s   tým,   že   sa   vzdáva   práva   podať   odvolanie,   čo   potvrdil   vlastnoručným podpisom.

Niet preto pochýb, že sa žalobca dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej   premávky   konaním   uvedeným   v   napadnutom   rozhodnutí,   pričom   všetky   ďalšie vyjadrenia   a   námietky   žalobcu   uvedené   v   odvolaní   proti   prvému   rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 pri opätovnom jednaní priestupku dňa 9. 4. 2010, v odvolaní proti druhému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 9. 4. 2010 ako aj v konaní pred súdom, kde už diametrálne odlišne od výpovede zo dňa 10. 12. 2009, či od svojho vyjadrenia k veci spísaného v deň dopravnej nehody dňa 10. 9. 2009 tvrdil, že nesúhlasí s obsahom spisového materiálu, že zákon o cestnej premávke neporušil, lebo nie on narazil do motorového vozidla Ing. K., ale Ing. K. narazila do jeho motorového   vozidla,   ktoré   stálo   na   parkovisku   pred   obytným   domom,   vyhodnotil   ako účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok.

Súd poukazuje aj na obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v priestupkovom spise, ktoré boli citované v napadnutom rozhodnutí, a ktoré sú dostatočným podkladom pre vydanie meritórneho rozhodnutia, predovšetkým na záznam o podaní vysvetlenia zo dňa 10. 9. 2009, v ktorom je uvedené, že žalobca po „... vypátraní v čase okolo 18.00 hod. dňa 10. 9. 2009 v obci K. a po objasnení veci k dopravnej nehode na ul. K. uviedol iba toľko, že s vozidlom jazdil, kde vychádzal od okraja cesty na cestu ulici K. kde narazil prednou časťou   svojho   vozidla   zn...   do   vozidla   zn...   t.   j.   aj   podľa   tohto   žalobca   narazil do motorového vozidla Ing. K. a nie Ing. K. do motorového vozidla žalobcu.

Na vadu konania spočívajúcu v tom, že žalovaný prihliadal na odvolanie žalobcu proti prvému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 napriek tomu,   že   žalobca   sa   svojho   práva   podať   odvolanie   proti   tomuto   rozhodnutiu   účinne vzdal, čo   potvrdil   vlastnoručným   podpisom   do   zápisnice   o   prejednaní   priestupku zo dňa 10. 12. 2009 nemohol prihliadať, lebo rozhodnutie žalovaného zo dňa 1. 3. 2010, č..., ktorým žalovaný zrušil toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (zo dňa 10. 12. 2009) a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 3. 2010, pričom nebolo účinne napadnuté žalobou (vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola žaloba podaná oneskorene) a nebolo žalobcom tvrdené a preukázané splnenie podmienok upravených v § 245 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   ak   bolo   preň   prv   urobené   rozhodnutie   záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom interpretovaná   platná   a   účinná   právna   norma   (m.   m.   II.   ÚS   249/04,   IV.   ÚS   23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľa o nenáležitom   zistení   skutkového   stavu   zjavne   neobstojí.   Najvyšší   súd   v   napadnutom rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam vo veci konajúcich správnych orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými otázkami, pričom tieto závery nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považovať za ústavne neudržateľné a neakceptovateľné, a teda majúce za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade najvyšší súd rozhodoval v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne   uviedol,   že   sa   stotožnil   s odôvodnením   krajského   súdu   vyplývajúcim   z jeho rozsudku, a to na základe jednoznačného skutkového a právneho stavu. Za daných okolností musí   ústavný   súd   pri   prieskume   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   a   to   predovšetkým   skutočnosť,   že   v   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   (§   244   ods.   1   OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych   orgánov,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   zisťovanie   skutkových   okolností predmetnej   veci,   ale   preskúmať   zákonnosť   ich   postupov   a   rozhodnutí,   teda   to, či kompetentné   správne   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu   názoru   zodpovedá   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý napr. vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav.

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3   S   98/2010   z   25.   marca   2011   obsahuje podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnený   a   nemožno ho považovať ani za arbitrárny, a preto medzi ním a obsahom sťažovateľom označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   na   ďalšie   konanie   reálne   umožňovala   dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013