znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť P. V., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   C 27/1997, za účasti Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 27/1997 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 31 C 27/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť P. V. trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. J., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009 doručená sťažnosť P. V., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 27/1997.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresným   súdom   je   od   roku   1996   vedené občianskoprávne konanie v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti F. S., M. (ďalej len „žalovaný“),   o   zaplatenie   sumy   50 000   Sk   s   príslušenstvom   z dôvodu   poskytnutia   a zaplatenia zľavy z kúpnej ceny.

Sťažovateľ   uviedol,   že „dňa   30.   04.   1996   kúpil   od   odporcu   nákladné   motorové vozidlo zn... za kúpnu cenu 515.000,- Sk, ktorá bola vyplatená v ten istý deň. Touto kúpou sťažovateľ sledoval nadobudnutie nákladného vozidla spôsobilého prepravovať   mrazený tovar (zmrzlina) v prepravnom priestore vychladenom minimálne na -18º C. Túto vlastnosť si   sťažovateľ   vymienil   a   odporca   ako   predávajúci   túto   vlastnosť   potvrdil.   Od   počiatku prevzatia   vozidla   sťažovateľom   však   chladiaci   agregát   vozidla   nebol   spôsobilý   v prepravnom priestore vyvinúť požadovanú teplotu. Neskôr sťažovateľ zistil, že bočné sklá na   kabíne   nie   sú   opatrené   predpísaným   sklom,   ale   iba   plexisklom.   Preto   sťažovateľ   u predávajúceho   uplatnil   právo   zo   zodpovednosti   za   vady   predanej   veci   nárokom   na poskytnutie a zaplatenie zľavy z kúpnej ceny vo výške 50.000,- Sk.“.

Okresný   súd   v   uvedenej   právnej   veci   vydal   17.   decembra   1996   platobný rozkaz sp. zn.   Ro   3195/96,   proti   ktorému   podal   žalovaný   odpor.   Ďalšie   konanie   vo   veci   je okresným súdom už vedené pod sp. zn. 31 C 27/1997.

Sťažovateľ opisuje doterajší priebeh napadnutého konania takto:„Konanie   u   OS   BA   III   bolo   vo   veci   vykonávané   na   12-ich   nariadených pojednávaniach, a to: 19. 2. 1998, 20. 4. 1998, 9. 7. 1998, 12. 11. 1998, 15. 3. 1999, 19. 4. 1999, 10. 6. 1999, 23. 9. 1999, 11. 11. 1999, 10. 5. 2001, 20. 06. 2002, a 29. 10. 2002. Prvostupňový rozsudok bol OS BA III vydaný dňa 29. 10. 2002, po 6-ich rokoch od podania žaloby.   OS   BA   III   vydaným   rozsudkom   zaviaza1   odporcu   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu 10.563,60 Sk so 16 % úrokom z omeškania od 19. 11. 1996 do jej zaplatenia. Vo zvyšku súd návrh zamietol...

Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   navrhovateľ   -   sťažovateľ   i   odporca. Odvolaním napadnutý rozsudok Krajský súd Bratislava svojím Uznesením 8 Co 219/03-161 zo dňa 07. 09. 2004 zrušil. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu:

- odvolací   súd   uvedené   skutkové   závery   súdu   prvého   stupňa   považuje   za nezodpovedajúce vykonanému dokazovaniu

- súd prvého stupňa náležite nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech navrhovateľa

- sťažovateľa

- s niektorými inými dôkazmi sa súd nevysporiadal vôbec

- v časti týkajúcej sa zľavy kúpnej ceny za vadu bočných skiel treba rozsudok súdu prvého   stupňa   považovať   za   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   čo   do   základu i rozsahu priznanej zľavy.

Po vrátení veci OS BA III súd pokračoval v konaní pojednávaniami nariadenými na dni 24. 05. 2005, 23. 06. 2005, 20. 10. 2005, 19. 9. 2006, 31. 10. 2006, 16. 01. 2007, 24. 4. 2007, 26. 06. 2007, 06. 09. 2007, 02. 10. 2007, 03. 07. 2008, 14. 10. 2008, 10. 03. 2009, 07. 04. 2009, 28. 04. 2009 a 21. 05. 2009. Po zrušení rozsudku odvolacím súdom a vrátení veci na OS BA III (2004) boli v konaní reálne uskutočnené iba tri pojednávania - po jednom v roku 2005, 2006, a v roku 2008. Súd síce nariaďuje hlavné pojednávania v relatívne v prijateľných   časových   odstupoch,   ale   potom   ich   možno   či   už   dôvodne   alebo   niektoré podľa   názoru   sťažovateľa   tiež   bezdôvodne   odročuje.   Dôvodom   odročenia   sú   obvykle nepodstatné skutočnosti a prekážky na strane súdu alebo odporcu. Sťažovateľ zastúpený právnym   zástupcom   sa   pravidelne   zúčastňuje   na   všetkých   pojednávaniach.   Konanie   sa zbytočne   predlžuje   aj   tým,   že   súd   nevyužíva   možnosti   vykonať   úkony   dokazovania koncentrovane na jednom pojednávaní. Od začatia konania sa spolu sa uskutočnilo 12 pojednávaní v období do vydania prvotného prvostupňového rozsudku, 2 pojednávania na odvolacom súde, a po vrátení reálne 3 pojednávania na prvostupňovom súde. Niekoľko pojednávaní však bolo odročených pred začatím samotného pojednávania po dostavení sa sťažovateľa do pojednávacej miestnosti...

Nič   nenaznačuje   tomu,   že   do   budúcnosti   bude   súdne   konanie   pokračovať operatívnejšie a rýchlejšie. Preto nemožno jeho ukončenie očakávať v roku 2009, možno ani v   roku   2010.   Je   viac   ako   pravdepodobné,   že   po   vynesení   prvostupňového   rozsudku neúspešný účastník s najväčšou pravdepodobnosťou podá odvolanie. Sťažovateľ zastáva názor, že v demokratickej spoločnosti a právnom štáte by trvanie súdneho konania v dĺžke 13 a viac rokov nemalo byť akceptovateľné.“

Podľa názoru sťažovateľa „vedený spor nie je právnou vecou, ktorú možno či treba považovať   za   komplikovanú   či   už   z   hľadiska   počtu   účastníkov,   svedkov,   zložitosti dokazovania, či rozsahu spisu... Sťažovateľ od začiatku so súdom spolupracuje a svojím konaním   nespôsobuje   žiadne   prieťahy   v   konaní.   Zúčastňuje   sa   všetkých   pojednávaní a nesporne z jeho strany nie sú vo veci vykonávané žiadne obštrukcie.“.

Sťažovateľ „vidí   podstatu   prieťahov   v   činnosti   OS   BA   III,   predovšetkým v organizácii a vedení konania“, o čom svedčí skutočnosť, že po viac ako trinástich rokoch po podaní žaloby konanie nie je skončené právoplatným meritórnym rozhodnutím vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa postupom   okresného súdu   v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   C   27/1997,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 29/2010 z 28. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže vzhľadom   na   charakter   veci   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. Spr. 3078/2010   z   27.   júla   2010   doručeným   ústavnému   súdu   2.   augusta   2010   oznámil ústavnému súdu, že:

„Listom zo dňa 04. 02. 2010 Vám predseda Okresného súdu Bratislava III oznámil, že spis sa nachádza na Krajskom súde v Bratislave.

Vyjadrenie zákonnej sudkyne Vám nemôžem zaslať, nakoľko zákonná sudkyňa čerpá v   súčasnosti   riadnu   dovolenku,   avšak   bez   súdneho   spisu   by   sa   nevedela   ku   sťažnosti vyjadriť, tak isto, ako sa nemôže vyjadrovať štátna správa súdu. Preto súhlasím s tým, aby bolo rozhodnuté bez vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   oznámeniu   okresného   súdu   z   27.   júla   2010 nevyjadril.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 31 C 27/1997 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

1. Dňa 19. novembra 1996 sťažovateľ podal pôvodne Okresnému súdu Bratislava – vidiek žalobu proti žalovanému o zaplatenie 50 000 Sk s príslušenstvom. Vec bola pôvodne zaevidovaná pod sp. zn. Ro 3195/1996.

2. Dňa 17. decembra 1996 Okresný súd Bratislava – vidiek vydal vo veci platobný rozkaz.

3. Dňa 27. februára 1997 žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu. Konanie už bolo ďalej vedené okresným súdom pod sp. zn. 31 C 27/1997.

4. Dňa 13. mája 1997 okresný súd predvolal žalovaného na informatívny výsluch na 6. jún 1997.

5. Dňa 10. júna 1997 okresný súd uznesením vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor.

6. Dňa 9. októbra 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k priloženému odporu.

7. Dňa 16. decembra 1997 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. február 1998,   ktoré   bolo   za   prítomnosti   sťažovateľa   iba   odročené   na   20.   apríl   1998   z   dôvodu neprítomnosti žalovaného. Pojednávanie konané 20. apríla 1998 bolo rovnako z dôvodu neprítomnosti žalovaného iba odročené na neurčito.

8. Dňa 21. mája 1998 okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. júl 1998, ktoré bolo za prítomnosti sťažovateľa iba odročené na 15. október 1998 z dôvodu neprítomnosti žalovaného   s   tým,   že   účasť   žalovaného   na   pojednávaní   okresný   súd   zabezpečí prostredníctvom polície.

9.   Pojednávanie   z   15.   októbra   1998   okresný   súd   pre   neprítomnosť   obidvoch účastníkov konania iba odročil na 12. november 1998.

10. V dňoch 12. novembra 1998, 15. marca 1999, 19. apríla 1999 a 10. júna 1999 sa uskutočnili   pojednávania   za   prítomnosti   obidvoch   účastníkov   konania,   ktoré   boli odročované pre účely ďalšieho dokazovania.

11. Pojednávanie nariadené na 23. september 1999 bolo za prítomnosti sťažovateľa iba odročené na 11. november 1999 z dôvodu neprítomnosti žalovaného.

12. Dňa 11. novembra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti obidvoch účastníkov konania, ktoré bolo odročené na neurčito na účely ďalšieho dokazovania.

13.   Okresný   súd   prípisom   z   3.   decembra   1999   a   20.   marca   2000   a   urgenciou z 30. mája 2000 žiadal Dopravný inšpektorát v Galante o príslušné listinné dôkazy vo veci.

14.   Prípisom   z   3.   augusta   2000   okresný   súd   vyzval   na   vyjadrenie   spoločnosť SLOVDEKRA poverenú organizáciu pre technické kontroly a skúšky vozidiel.

15. Dňa 21. februára 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. apríl 2001, ktorý však 4. apríla 2001 zrušil a nariadil nový termín pojednávania na 10. máj 2001, avšak aj toto   pojednávanie pre neprítomnosť účastníkov konania (prítomní boli len ich právni zástupcovia) bolo odročené na neurčito.

16. Prípisom zo 4. júna 2001 okresný súd vyzval na vyjadrenie spoločnosť R., s. r. o., B., rovnako prípisom z 12. júna 2001 a 11. októbra 2001 vyzval na vyjadrenie aj spoločnosť R., s. r. o., B.

17. Prípisom   z 20. júla 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie identifikačného štítku vozidla.

18. Dňa 16. januára 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. apríl 2002, ktoré bolo iba odročené na 20. jún 2002 z dôvodu neprítomnosti žalovaného (ktorý túto skutočnosť oznámil sťažovateľovi, preto sa ani on nezúčastnil pojednávania); pojednávanie z 20. júna 2002 okresný súd pre neprítomnosť obidvoch účastníkov konania iba odročil na neurčito.

19. Dňa 24. júna 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. október 2002.

20.   Rozsudkom   z   29.   októbra   2002   okresný   súd   zaviazal   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi   sumu   10 563,60   Sk   s príslušenstvom   a   vo   zvyšku   žalobu   zamietol;   proti tomuto rozsudku podal 28. januára 2003 odvolanie žalovaný a 7. februára 2003 sťažovateľ.

21.   Uznesením   z   10.   marca   2003   okresný   súd   opravil   dátum   vydania   rozsudku z 29. októbra 2002; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2003.

22. Dňa 18. septembra 2003 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o odvolaní.

23. Dňa 7. decembra 2004 bol spis vrátený okresnému súdu spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu zo 7. septembra 2004.

24. Dňa 18. marca 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. máj 2005, ktoré   však   zo   zdravotných   dôvodov   sudkyne   bolo   odročené   na   23.   jún   2005,   toto pojednávanie bolo taktiež odročené z dôvodu dovolenky právneho zástupcu žalovaného; pojednávanie   nariadené   na   20.   október   2005   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu,   že žalovaný nemal vykázané doručenie predvolania na pojednávanie.

25. Dňa 31. októbra 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania vo veci.

26. Dňa 23. mája 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. september 2006,   ktoré   bolo   za   prítomnosti   právnych   zástupcov   účastníkov   konania   odročené   na 31. október 2006 pre účely ďalšieho dokazovania.

27.   Následne   boli   odročené   pojednávania   nariadené   na   31.   október   2006   (pre neprítomnosť svedkov), na 16. január 2007 a 8. marec 2007 [pre práceneschopnosť (ďalej len   „PN“)   žalovaného],   na   24. apríl   2007   (na   žiadosť   právnych   zástupcov   účastníkov konania   na   účely   vyjadrenia   svedkov),   na   26.   jún   2007   (pre   PN   žalovaného),   na 6. september 2007 (z dôvodu zahraničnej cesty právneho zástupcu žalovaného).

28. Dňa 2. októbra   2007 sa   uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo za prítomnosti obidvoch účastníkov konania odročené na neurčito pre účely ďalšieho dokazovania.

29. Prípisom z 10. októbra 2007 okresný súd zisťoval adresu svedka z Centrálnej evidencie obyvateľov v Banskej Bystrici.

30. Dňa 17. mája 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. júl 2008, ktoré bolo iba odročené pre PN žalovaného na 14. október 2008.

31.   Dňa   14.   októbra   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie   za   prítomnosti   právnych zástupcov   obidvoch   účastníkov   konania,   okresný   súd   uznesením   uložil   svedkovi   L.   S. poriadkovú pokutu v sume 50 000 Sk, svedkyni D. S. v sume 20 000 Sk a žalovanému v sume 10 000 Sk; pojednávanie bolo odročené na 20. november 2008.

32. Dňa 5. novembra 2008 žalovaný vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne, z   uvedeného   dôvodu   bolo   pojednávanie   nariadené   na   20.   november   2008   odročené   na neurčito.

33.   Dňa   9.   decembra   2008   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu,   ktorý 9. januára   2009   spis   vrátil   okresnému   súdu   spolu   s   uznesením   z   18.   decembra   2008; označeným   uznesením   krajský   súd   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

34. Dňa 14. januára 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. marec 2009,   ktoré   bolo   iba   odročené   (pre   PN   žalovaného   a   pobyt   jeho   právneho   zástupcu v zahraničí) na 7. apríl 2009, toto pojednávanie bolo taktiež odročené (kolízia právneho zástupcu sťažovateľa) na 28. apríl 2009 a následne na 21. máj 2009 (pre neprítomnosť sudkyne). Napokon aj toto pojednávanie bolo odročené (pre PN sudkyne) na 16. júl 2009.

35.   Rozsudkom   zo   16.   júla   2009   okresný   súd   zaviazal   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 659,69 € s príslušenstvom a trovami konania; proti tomuto rozsudku podal   žalovaný 10.   novembra   2009   odvolanie,   v   časti   výroku   o   trovách   konania podal 13. novembra 2009 odvolanie aj sťažovateľ.

36. Uznesením z 24. novembra 2009 okresný súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

37. Dňa 25. novembra 2009 okresný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie k podaným odvolaniam.

38. Dňa 19. januára 2010 bol spis doručený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je rozhodovanie o sťažovateľovom návrhu na zaplatenie sumy 1 659,69 € s príslušenstvom (ide o pohľadávku vyplývajúcu z jeho zmluvného vzťahu so žalovaným). Takéto konanie nemožno   hodnotiť   ako   právne   zložité,   pretože   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom doterajší priebeh namietaného konania nenaznačuje, že ide o konanie skutkovo zložité. Skutková a právna zložitosť teda podľa názoru ústavného súdu nemá negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti,   z ktorých   by bolo možné vyvodiť,   že sťažovateľ svojím správaním   prispel   k   doterajšej   (takmer   štrnásťročnej)   dĺžke   namietaného   konania. Využívanie procesných oprávnení sťažovateľom [odvolanie proti rozsudku z 29. októbra 2002 (v merite veci) a proti rozsudku zo 16. júla 2009 (proti trovám konania)] nemá podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na priebeh namietaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní.

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatoval, že okresný súd v namietanom konaní konal síce v zásade plynulo, avšak takmer celý priebeh konania je poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

V poradí prvý rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2002 krajský súd uznesením sp.   zn.   8   Co   219/2003   zo   7.   septembra   2004   zrušil   ako   nepreskúmateľný   a   vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia okresnému súdu vytkol, že jeho skutkové závery nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu, a uložil mu „všetky dôkazy vyhodnotiť v intenciách § 132 O. s. p. tak, aby bolo zrejmé, o ktoré z nich oprel svoje skutkové zistenia, z akých dôvodov ich považoval za hodnoverné a pravdivé a z akých dôvodov na iné dôkazy neprihliadol tak, aby z dôkazov jednotlivo i v ich   vzájomnej   súvislosti   bolo   možné   vyvodiť   presvedčivý   skutkový   a   právny   záver o danosti či absencii o zodpovednosti odporcu za tvrdené vady veci a s tým súvisiace otázky o uplatnení nároku zo zodpovednosti za vady v súlade s Občianskym zákonníkom (včasnosť uplatnenia, oprávnenosť a primeranosť uplatneného druhu nároku)“.

V posudzovanej veci síce okresný súd nariadil spolu 33 pojednávaní (na 19. február 1998, 20. apríl 1998, 9. júl 1998, 15. október 1998, 12. november 1998, 15. marec 1999, 19. apríl   1999,   10.   jún   1999,   23.   september   1999,   11.   november   1999,   10.   máj   2001, 16. apríl 2002, 20. jún 2002, 29. október 2002, 24. máj 2005, 23. jún 2005, 20. október 2005, 19. september 2006, 31. október 2006, 16. január 2007, 8. marec 2007, 24. apríl 2007, 26.   jún   2007,   6.   september   2007,   2.   október   2007,   3.   júl   2008,   14.   október   2008, 20. november 2008, 10. marec 2009, 7. apríl 2009, 28. apríl 2009, 21. máj 2009, 16. júl 2009), avšak takmer dve tretiny z týchto pojednávaní boli odročené bez prerokovania veci, pričom vec nie je stále právoplatne skončená.

Na základe uvedeného ústavný súd vyhodnotil postup okresného súdu v namietanom konaní   ako   neefektívny   a nesústredený   v trvaní   viac   ako   10   rokov   (do   tohto   záveru nezahrnul obdobie, keď spisový materiál bol, resp. je z dôvodu podávaných opravných prostriedkov mimo dispozičnej sféry okresného súdu), zohľadňujúc pritom svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v súdnom konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   hodnotiac   doterajší   priebeh   konania   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou zdôraznil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľa v namietanom konaní nebola odstránená ani po takmer štrnástich rokoch od jeho začatia (napr. m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 260/04).

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C 27/1997 došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v ňom v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5   000   € z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodňuje už trinásť rokov trvajúcim stavom právnej neistoty nepriaznivo vplývajúcim na jeho podnikateľskú činnosť a osobnú pohodu.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 31 C 27/1997 a berúc do úvahy predmet namietaného konania [t. j. to, čo je pre sťažovateľa v stávke – „at stake“ (žaloba o zaplatenie sumy 50 000 Sk s príslušenstvom)], správanie sťažovateľa   ako   účastníka   konania   a dôvody,   z ktorých   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 500   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   V.   J.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ich   ústavný   súd   vyčíslil   sumou   245,70   € [vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009)], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 46,68 €, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 292,38 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010