znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. A., K., vo veci namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2008 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/07.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   po   márnom   úsilí   mimosúdneho vyriešenia veci 2. júla 2007 podala návrh na začatie konania o vydanie majetkového podielu z Poľnohospodárskeho družstva B. a 75 582 Sk s prísl.

Vo svojej sťažnosti uvádza:„Nakoľko proti vydanému platobnému rozkazu bol dňa 9. 11. 2007 podaný odpor, Okresný súd v Komárne rozsudkom zo dňa 25. 4. 2008 sp. zn. 6 C 237/2007 návrh zamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že podľa platných právnych predpisov do účinnosti zák. č. 264/1995   Zb.   do   1.   6.   1996   nárok   na   vydanie   majetkového   podielu   uplatnený u žalovaného   nebol,   preto   dňom   účinnosti   tohoto   zákona   majetkový   podiel   žalobníčky sa mohol a mal vydať vo forme podielnických listov s prihliadnutím aj na ust. § 13a zák. č. 264/95 Zb., ktorým bol doplnený zák. č. 42/1992 Zb.

Ďalej   sa   uvádza,   že   sama   žalobníčka   potvrdila,   že   žalovaný   bol   ochotný   vydať jej majetkový podiel vo forme podielnických listov, ona to však odmietla a trvala na to, aby jej bol vydaný v peniazoch. Na plnenie v peniazoch s prihliadnutím na zmenu zák. č. 42./1992 Zb. nevznikol nárok, preto súd návrh zamietol. Usmernenie podľa transformácie poľnohospodárskych družstiev súdy neakceptujú, hoci je tu uvedené, že pôvodná hodnota podielu sa v priemere pre slovenské poľnohospodárske družstvá znížila asi na 40 % a podľa praxe v mieste bydliska a sídla účastníkov za podielnické listy sa vyplatí hodnota 10 %. V tejto súvislosti súdy nebrali takéto tvrdenie do úvahy aj keď žalobníčka poukázala na to, že právny úkon má byť konkrétny a určitý inak takýto právny úkon treba považovať za absolútne neplatný.

To   znamená,   že   aj   podľa   názoru   súdov   žalobníčka   mala   povinnosť   sa   uspokojiť s takto zníženou hodnotou, t. j. zo sumy požadovaného nároku 75.582.- Sk na čo má právny nárok, suma 40 % by činila 30.232.- Sk a pri hodnote 10 % len 7.558.- Sk.

Napriek tomu, že pre neurčitosť podľa ust. § 37 ods. 1 OZ ide o absolútne neplatný právny   úkon   u   ktorého   nie   je   potrebné   v   samostatnom   konaní   uplatňovať   vyslovenie neplatnosti právneho úkonu,   nemajú za následok vznik,   zmenu,   alebo zánik práv alebo povinností,   takáto   absolútna   neplatnosť   nastáva   priamo   zo   zákona.   Toto   právo   sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú a to ani dodatočným schválením.

Tak   závažnú   právnu   problematiku   súdy   neakceptovali,   obranu   prednesenú žalobníčkou nerešpektovali.

To   znamená,   že   pri   uplatňovaní   práva,   súdy   takto   jednostranne   len   v   prospech žalovaného konať a rozhodovať nemali.

To   čo   bolo   povinnosťou   žalovaného   postupovať   podľa   ust.   §   33b   ods.   2   zák.   č. 264/95 Zb.   o   vydaní   majetkového   podielu   uzatvárať   zo   strany   družstva   s   oprávnenými osobami dohodu, ktorá mala obsahovať presné označenie prevádzaných vecí za účelom uspokojenia nároku žalobníčky, uviesť hodnotu vecí, spôsob ich ocenenia a deň prevzatia vecí   do   vlastníctva   oprávnenej   osoby,   hoci   ide   o   výslovnú   povinnosť   žalovaného   toto zákonné ustanovenie nerešpektoval.

Pri uzatváraní dohody bol žalovaný povinný konať a uspokojiť nárok po dohode s oprávnenou osobou Ako je už uvedené v rozsahu uspokojenia nároku, podielnické listy vydané neboli, dňom 1. 6. 2005 nárok žalobníčky sa stáva pohľadávkou, ktorú bolo treba uspokojiť   do   31.   8.   2005,   k   čomu   ale   nedošlo.   Z   nepochopiteľných   dôvodov   bez protokolovania otázok a odpovedí sudkyňa sa dotazovala o ktoré právne normy žalobníčka opiera svoj nárok.

Podľa   názoru   žalobníčky   dôvody   pre   ktoré   potvrdil   napadnutý   prvostupňový rozsudok,   ako   vecne   správny   mohli   byť   konštatované,   že   buď   pri   štúdiu   spisu   ušlo odvolaciemu súdu pozornosti, že podmienky v zmysle ust. § 33c zák. č. 3/2005 Z. z. zo strany žalovaného neboli splnené a túto skutočnosť prehliadol aj prvostupňový súd. Písomné   podanie   žalobníčky   zo   dňa   11.   4.   2008   jednoznačne   svedčí   o   tom,   že v zmysle   ust.   §   33c   ods.   4   zák.   č.   3/2005   Z.   z.   žalovaný   nesplnil   svoju   zákonom   danú povinnosť a   to v tom,   že   družstvo   je   povinné   doporučenou zásielkou osloviť oprávnené osoby. V danom prípade sa to nestalo.

V tomto smere síce žalovaný pripojil doručenku zo dňa 10. 3. 2005, ale že aká zásielka tu mala byť doručená, to žalovaný nepreukázal a tým je dôvodné jednoznačné konštatovanie, že v tomto smere žalovaný svoju povinnosť nesplnil.

Nie   je   postačujúce,   ako   to   tvrdia   súdy,   že   družstvo   nevydá   podielnické   listy oprávnenej osobe, ktorá družstvu ako emitentovi podielnických listov nepredloží osobné údaje potrebné na vyznačenie účtu majiteľa cenných papierov v predpísanej lehote. Podľa pokynu žalovaného, žalobníčka ako oprávnená osoba postupovala ohľadne vydania žiadaných podkladov, podala žiadosť o zriadenie účtu majiteľa cenných papierov v Poštovej banke dňa 23. 3. 2005, ktorý bol aj zriadený, ale ako je už uvedené tieto doklady žalobníčka   nepripojila   vzhľadom   na   oficiálne   oznámenie   o   transformácii poľnohospodárskych družstiev na 40 % a v mieste bydliska sa podielnické listy predávajú len v hodnote 10 %.

Takéto   nespravodlivé   uspokojenie   nároku   by   bolo   zákonu   odporujúce   a   takéto konanie súdy v danom prípade považovali za správne a zákonu zodpovedajúce. V právnom štáte súdy môžu takto rozhodovať? Takto by žalobníčka bola ukrátená na svojich právach, nepochybne   ide   o   neurčitosť   a   nesprávnosť   postupu   súdov,   toto   konanie   je   v   rozpore s dobrými mravmi, lebo v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Tým, že súdy nepriznali, že družstvo v uvedenom smere nesplnilo povinnosť v tomto smere, že v lehote 15 dní pred uverejnením výzvy podľa ods. 3 §-u 33 zák. č. 3/2005 Z. z. nebrali do úvahy,   že žalobníčka nepristúpili   k vydaniu   podielnických listov   v skrátenej a neurčitej hodnote. Bralo sa do úvahy len to, že pre družstvo je to dlhodobý záväzok, neberúc do úvahy v zmysle ust. § 18 O. s. p. záujem žalobníčky, nebolo priznané, že na jej pohľadávku ako oprávnenej osoby bolo aplikované ust. § 33d ods. 1 zák. č. 3/2005 Z. z., teda priznaná, ako pohľadávka a takto ju ukrátiť na jej majetkových právach. Žalobníčka sa o tom nerada zmieňuje, ale ide o absolútne neplatný právny úkony v zmysle ust. 39 OZ. Bližšie v tomto smere poukazuje na údaje uvedené v podanej žalobe zo dňa 2. 7. 2007…

V   odvolaní   zo   dňa   16.   4.   2008   žalobníčka   uviedla,   že   v   zmysle   ust.   §   33c   zák. č. 3/2005 Z. z. žalovaný svoju povinnosť doporučenou zásielkou osloviť žalobcu nesplnil a pripojil iba jednu doručenku zo dňa 10. 3. 2005 bez toho, aby preukázal, že čo bolo v tej zásielke.

Z   uvedeného   dôvodu   rozsudky   súdov   považujem   za   mylné,   zákonu   odporujúce a absolútne neplatné.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1, Základné právo sťažovateľky I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu v Komárne porušené. 2,   Okresnému   súdu   v   Komárne   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 237/2007 konal bez ďalších prieťahov.

3, I. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000.- Sk (slovom desaťtisíc korún), ktoré jej je Okresný súd v Komárne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

4, Okresný súd v Komárne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2008 v zmysle ust. § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a, c, § 16 ods. 3 vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) I. B. v sume 6.732.- Sk (slovom šesťtisíc sedemstotridsaťdva korún), advokátovi JUDr. Ľ. A., K., na jeho účet vo VÚB K. č.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 237/07.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 28.   októbra   2008,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 6 C 237/2007-85 z 25. apríla 2008.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte môže trvať.   Ak preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí,   že   konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a teda k porušovaniu   označeného   základného   práva   už   nemôže   dochádzať,   sťažnosť   zásadne odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   právoplatným skončením predmetného konania v čase podania sťažnosti už k porušovaniu jej označených práv nemohlo dochádzať.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   to, že sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyužila   podanie   sťažnosti na prieťahy v konaní na orgán štátnej správy súdov (u predsedu okresného súdu) podľa zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov,   bol   dôvod   na   odmietnutie   jej   sťažnosti   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu aj pre neprípustnosť v nadväznosti na obsah § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti) nerozhodoval.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009