znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Auxta   prerokoval   sťažnosť   K.,   s.   r.   o.,   T.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo K., s. r. o.,   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.,   s. r. o.,   trovy   konania v sume   6 825 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. G., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 29/06-9   z   9. februára 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti,   v   ktorej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005 (ďalej len „krajský súd“).

Ústavnému súdu bolo k sťažnosti 7. apríla 2006 doručené vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, z ktorého vyplýva:

«Pokiaľ   ide   o   vecnú   stránku   sťažnosti,   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľky, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/2005-90 zo dňa 09. 11. 2005 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   SR.   V   tejto   súvislosti   si   Vám,   vzhľadom   na   oprávnenia   predsedu   súdu, vyplývajúce mu zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (najmä z ustanovení § 32 a § 53) dovoľujem oznámiť, že ako orgánu riadenia a správy   súdu   mi   neprislúcha   vyjadrovať   sa   k   procesnoprávnemu   postupu   sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, usmerňovať ich, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní   postupovať,   zaujímať   svoj   právny   názor   k   veci   alebo   akýmkoľvek   spôsobom ich ovplyvňovať,   či   už   ide   o   postup   v   konaní   alebo   spôsob   rozhodovania.   V   zmysle uvedeného zákona nemám ani právomoc preskúmavať, posudzovať, či hodnotiť správnosť a zákonnosť   postupu   a   rozhodnutí   sudcov,   resp.   senátov   tunajšieho   súdu,   pokiaľ sa samozrejme   nejedná   o   pochybenie   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní,   porušovania zásad sudcovskej   etiky   alebo   porušovania   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania.   Z   tohto dôvodu som Vašu žiadosť predložila priamo predsedníčke senátu „3 Cob“, JUDr. E. O...»

K jej vyjadreniu bolo pripojené stanovisko predsedníčky senátu z 29. marca 2006, v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že „... sa   senát   3 Cob   pridržiava   právneho   názoru, vyjadreného v rozsudku č. k. 3 Cob 229/05-90, zo dňa 9. 11. 2005. V dôsledku uvedeného, som toho názoru, že nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   20. apríla 2006   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila k stanovisku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   k   sťažnosti   predsedníčky   senátu   JUDr.   E.   O.   s týmto nesúhlasím,   pričom   zdôvodnenie   tohto   nesúhlasu   je   obsahom   sťažnosti   v   tejto   veci. Dodávam, že aj môj právny názor vychádza z čl. 1 Ústavy SR, ktorý proklamuje právnosť štátu   Slovenskej   republiky   a   z   judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   z   ktorých   vyplýva, že princípom   právnej   istoty   musí   byť   dôvera   v   účinný   a   platný   právny predpis. Preto poukazujem na to, že v čase vynesenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 229/05 zo dňa 9. 11. 2005, nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijímal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Pretože od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom II. senátu ústavného súdu, veci, v ktorých je sudcom spravodajcom sa prerokúvajú   v   II. senáte   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sa   táto   vec   prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde (...) právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti   alebo   v   niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade   oprávnený   o ochrane   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnúť   všeobecný   súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä   o   výklad   tých   ustanovení,   z   ktorých   možno   vyvodiť   právne   účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci   v individuálnych   veciach.   Konkrétne   ide   najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v   čl. 1   ods. 1   prvej   vety   ústavy.   Princíp   ochrany   a   zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a   ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V   danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené.   Krajský   súd   rozhodol   9. novembra 2005, t. j. v čase   po   uverejnení nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 38/03   zo   17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 138/2003   Z.   z.“)   v zmysle čl. 125   ods. 3   tretej   vety   ústavy   stratilo   nielen   účinnosť,   ale   aj   platnosť,   keďže   dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

Krajský súd bol teda   povinný v čase,   keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže sa jednalo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou. Sťažovateľka argumentuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb 117/2005-72   z   31. mája 2005   v sťažovateľkou   napadnutej   zamietajúcej   časti potvrdil a svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil okrem iného takto:

„Z predloženého spisového materiálu a z priebehu konania pred súdmi, odvolací súd zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   zistil,   že   skutkový   stav   je   medzi   účastníkmi   nesporný. Spornou zostalo len právne posúdenie v akej sadzbe žalobcovi patrí poplatok z omeškania za   meškanie   so   zaplatením   ceny   a   to   či   0,1 %   denne   alebo   0,01 %   denne   za   obdobie od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,   že   novelizované   ustanovenie   § 38   ods. 4   zák.   č. 273/1994   Z. z.   v   znení zák. č. 138/2003 Z. z. bolo platné a účinné od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004, t. j. do dňa kedy bol v   Zbierke   zákonov   uverejnený   nález   Ústavného   súdu   SR   zo   17. 5. 2004,   podľa   ktorého ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy   SR   ak   ústavný   súd   svojim   rozhodnutím   vysloví,   že   medzi   právnymi   predpismi je nesúlad   s   ústavou,   strácajú   príslušné   predpisy,   ich   časti,   prípadne   niektoré ich ustanovenia účinnosť. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žalobcovi za čas od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 priznal poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % denne.“

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku   tejto   interpretácie   a   aplikácie   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   v   Zbierke   zákonov,   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01 %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 42 Cb 117/2005-72 z 31. mája 2005 okresný   súd,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   že   v   čase,   keď   tento   nárok   vznikol,   bolo   toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd v danom prípade rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto rozsudkom č. k. 3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj I. ÚS 146/06, II. ÚS 72/06 a IV. ÚS 30/06).

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp. zn. PLz. ÚS 1/06   z   11. októbra 2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č k.   3 Cob 229/05-90 z 9. novembra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. a priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 6 825 Sk za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) každý v hodnote 2 730 Sk, zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty (1 037,40 Sk) a k tomu dvakrát po 164 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2005 bola 16 381 Sk). Požadovanú sumu spolu 7 199,50 Sk sťažovateľke nepriznal, pretože nebola vypočítaná v súlade s touto vyhláškou.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006