znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. B., Exekútorský úrad B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 Er 789/97 z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2004   doručená   sťažnosť Mgr.   T. B.,   Exekútorský   úrad   B. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   36   písm.   a)   a   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 789/97 z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   na   základe   poverenia   okresného   súdu zo 17. apríla 1997 vykonával exekúciu na návrh oprávneného Stredoslovenskej energetiky, a. s.,   Žilina   (ďalej   len   „oprávnený“),   proti   povinnému   J.   Sch.,   O.,   o   vymoženie   sumy 37 012 Sk s príslušenstvom.

Po tom, ako bol 5. septembra 2003 doručený sťažovateľovi úmrtný list povinného, informoval sťažovateľ o tejto skutočnosti oprávneného, ktorý mu 14. apríla 2004 doručil návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Tento   návrh   postúpil   sťažovateľ   26.   apríla   2004   spolu s vyčíslením trov exekúcie okresnému súdu. Dňa 30. júla 2004 okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil, sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie a proti výroku o náhrade trov exekúcie nepripustil odvolanie. Týmto uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (nepripustením odvolania proti trovám exekúcie), ako aj základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy (nepriznaním náhrady trov exekúcie).

Sťažovateľ poukazuje na to, že z ustanovení § 200 a § 203 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a ani z ustanovení § 14 a § 15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) „nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ ani „... oprávnenie nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov...“ podľa § 22 vyhlášky.

V   spojitosti   s   uvedeným   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   v   zmysle   §   37   ods.   1 Exekučného poriadku ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania okrem oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktoré sťažovateľ žiadnym procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu – službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým vynaložil   vlastné   prostriedky   na   zisťovanie   majetkových   pomerov   povinného.   Podľa sťažovateľa   niet   žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať trovy   exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení, keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46 ods. 1 ústavy.

Povinnosť znášať vzniknuté trovy exekúcie by mal iba v prípade, ak by k zastaveniu exekúcie   došlo   z   dôvodov   pochybenia   exekútora,   resp.   v   prípade,   že   súdny   exekútor vykonáva   exekučné   konanie   v   rozpore   s   ústavou,   Exekučným   poriadkom   a   ostatnými právnymi predpismi.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu „... v časti výroku o trovách exekúcie, ktorým bolo porušené sťažovateľovo základné ľudské právo   garantované   čl.   12   ods.   2.,   čl.   36   písm.   a)   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky...“ a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci a priznal   mu   právo   na   trovy   exekúcie   vo   výške   8 574 Sk   na   ťarchu   oprávneného v exekučnom konaní sp. zn. Ex 389/96.

II.

1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z   predloženého   rovnopisu   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené, že podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uznesením sp. zn. 1 Er 789/97 z 30. júla 2004   exekúciu   zastavil,   pretože   tak   navrhol   ten,   kto   navrhol   jej   vykonanie,   a   súčasne nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania.   V   poučení   vyšší   súdny   úradník   uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie (okrem výroku, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože   okresný   súd   nechránil   a   negarantoval   toto   základné   právo   sťažovateľa   podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného prostriedku).

2.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok (§ 254 Občianskeho súdneho poriadku).

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravuje   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku. Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať   na   náhradu   trov   exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení   exekúcie.   Okresný   súd   ako   exekučný   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie vychádzajúc   z   toho,   že   oprávnený   nemohol   predvídať   nemajetnosť   povinného   ani pri náležitej opatrnosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretácia   a   aplikácia   §   203   Exekučného   poriadku okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.

Vyplýva   to   z   toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   voľnej   úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia, a napokon aj to, že   aj   keby   tu   bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita.   Odôvodnenie   nepriznania nevyhnutných   trov   zastavenej   exekúcie   plne   využíva   rozsah   na   voľnú   úvahu   a   nie   je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V tejto spojitosti nie je ústavne významná argumentácia sťažovateľa o povinnosti znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to plynie   z   kontextu   odôvodnenia,   by   mohla   mať   význam   len   z   hľadiska   zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie v súvislosti s konkurzom v prípade, že bol vyhlásený na majetok povinného.

3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup   k   súdnej   ochrane   poskytovanej   odvolacím   (opravným)   súdom   za   predpokladov upravených v čl. 46 ods. 4 a čl. 56 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania,   nie   je   možné   založiť   jeho   prípustnosť   poučením   v   konkrétnom   súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa   §   254   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   na   výkon rozhodnutia   a   na   exekučné   konanie   podľa   Exekučného   poriadku   sa   použijú   príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   202   ods.   2   OSP   proti   uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku nie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie prípustné je. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa   §   374   ods.   3   prvej   vety   OSP   proti   rozhodnutiu   vydanému   v   občianskom súdnom   konaní súdnym   úradníkom   alebo justičným čakateľom   možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.   Z toho vyplýva, že okresný súd nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách exekúcie vyšším súdnym úradníkom, pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.

Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu aj základnému právu na súdnu ochranu.   Preto   okresný   súd   zjavne   nemohol   porušiť   základné   právo   na   súdnu   ochranu (prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá aj príkazu v čl. 2 ods. 2 ústavy.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a) ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   prijaté   o   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd zjavne neporušil základné právo na súdnu ochranu (článok II bod 2 a 3 odôvodnenia tohto uznesenia), potom sa nemohol dopustiť ani porušenia predmetných článkov ústavy.

Na   základe   uvedených   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005