znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 29/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28. apríla 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval   sťažnosť   R.   D.,   bytom   G.,   zastúpeného advokátom   JUDr. J.   F.,   B.,   vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 67/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   R.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 67/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Cpr   67/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. R.   D. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000 Sk (slovom   Pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť R. D. trovy konania vo výške 9 332 Sk (slovom Deväťtisíc tristotridsaťdva slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. januára 2004   doručená   sťažnosť   R.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 67/02.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 29/04-10 z 5. februára 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Podpredseda   okresného   súdu   JUDr.   M.   K.   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti z 29. januára 2004 okrem chronológie úkonov okresného súdu uviedol, že:

«Vzhľadom   k tomu,   že   sudkyňa   pracuje   v súdnom   oddelení   s   500   nevybavenými vecami, úkony sudkyne hodnotím ako primerané, najmä s poukazom na podanie označené ako „úprava petitu“, ide však vlastne o zmenu návrhu na začatie konania, ktoré bolo súdu doručené dňa 19. 8. 2003, pričom vzhľadom na spomínaný obsah tejto zmeny, je to vlastne akoby nový návrh na začatie konania, a preto, v tomto prípade, treba posudzovať prípadné zbytočné   prieťahy   v konaní   práve   až   odo   dňa   19. 8. 2003.   A   tu   konštatujem,   že   úkon nariadenia   pojednávania   úpravou   sudkyne   zo   dňa   29. 3. 2004   bol   vykonaný,   vzhľadom k celkovej   vyťaženosti,   resp.   skôr   preťaženosti   sudkyne,   v   primeranej   dobe,   teda k zbytočnému prieťahu v konaní nedošlo.»

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 Cpr 67/02 ústavný súd zistil tento stav veci:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. októbra 2002 žalobu o zaplatenie 476 470 Sk z titulu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Dňa 14. novembra 2002 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe.

Dňa 28. februára 2003   právny zástupca   sťažovateľa   žiadal   okresný   súd o   určenie termínu pojednávania.

Dňa 19. augusta 2003 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu zmenu petitu a žiadal, aby žalovaný zaplatil sťažovateľovi sumu 4 776 000 Sk.

Dňa 29. marca 2004 okresný súd určil termín pojednávania na 12. máj 2004 a doručil žalovanému zmenu petitu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 Cpr 67/02 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   pod sp. zn. 16 Cpr 67/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 16 Cpr 67/02 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   žaloba   o zaplatenie   peňažnej   sumy z titulu   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Ústavný   súd   konštatuje, že predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti   a   právnej   zložitosti.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy   obsiahnutej v Občianskom   zákonníku   a   vo   vyhláške   ministerstiev   zdravotníctva   a spravodlivosti, Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   a   Ústrednej   rady   odborov   č.   32/1965   Zb. o odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   z   1. apríla 1965   v znení neskorších predpisov sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde   je   upravená   aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   pred   okresným súdom neprispel   k predĺženiu   doterajšej   doby   konania.   Z vyžiadaného   súdneho   spisu okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   aktívny,   vo   februári   2003   žiadal o určenie   termínu   pojednávania   a   okresnému   súdu   podal   v októbri   2003   aj   sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd nezistil iné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že jeho správanie v konaní pred okresným súdom podstatnejším spôsobom ovplyvnilo jeho dĺžku tak, že by mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase rozhodovania o sťažnosti nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cpr 67/02. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný   súd   prihliadal   na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a ďalej ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní, keď bol okresný súd nečinný bez akéhokoľvek zákonného dôvodu, došlo v období od   14. novembra 2002,   keď   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k   žalobe, do 29. marca 2004 (v   trvaní viac ako 16   mesiacov),   keď súd určil   termín   pojednávania na 12. máj 2004 a doručil žalovanému zmenu petitu žaloby.

Okresný súd nereagoval ani na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní (z októbra 2003) a termín pojednávania určil až 29. marca 2004 po tom, čo mu 4. marca 2004 ústavný súd doručil výzvu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti.

Tvrdenie   okresného   súdu,   že   zmenu   návrhu   doručenú   právnym   zástupcom sťažovateľa okresnému súdu 19. augusta 2003 treba považovať za nový návrh, nemožno zo strany   ústavného   súdu   akceptovať.   Toto   podanie   vychádza   z tých   istých   skutkových dôvodov   ako   pôvodný   návrh,   išlo   len   o jeho   rozšírenie   (zvýšenie   požadovanej   sumy z dvadsať násobku na dvesto násobok).

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02).

Obranu okresného súdu, že sudkyňa pracuje v súdnom oddelení s 500 nevybavenými vecami, ústavný súd nemohol akceptovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vysoký   nápad   vecí   a v tejto   súvislosti   neprimerané zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   preto   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 16 Cpr 67/02 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Cpr 67/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk. Žiadosť odôvodnil tým, že nečinnosťou okresný súd „spôsobuje sťažovateľovi neprimerané veľké ťažkosti. Sťažovateľ trpí závažným ochorením, ktoré vo veľkej miere ovplyvňuje jeho život. Postup porušovateľa je nezlúčiteľný s ochranou legitímnych   práv   sťažovateľa.   Do   dnešného   dňa   porušovateľ   nevykonal   vo   veci   žiadne procesné úkony a svojím postojom ignoruje úkony účastníka konania“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02) a je nevyhnutné na dovŕšenie ochrany základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal najmä   z   celkovej   dĺžky   konania   berúc   tiež   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené. Z týchto dôvodov ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľovi priznal sumu 9 332 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške   4 530 Sk   (základom   pre výpočet   výšky   náhrady   za   úkon   právnej   služby   bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi   sťažovateľa aj náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk (§ 19 ods. 3 vyhlášky).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004