znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti   D. F. a L. H.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   Dášou   Komkovou,   Hlavná   27,   Prešov,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 7/2013 (predtým vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996), za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. F. a L. H., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   7/2013   v   období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 74/04-28 z 3. júna 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. D. F. a L. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý uhradiť D. F. a L. H. trovy konania v sume 360,19 € (slovom tristošesťdesiat eur a devätnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Dáše Komkovej, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená sťažnosť D. F. a L. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 7/2013 (predtým vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996).

Z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 8 C 92/1996 a sp. zn. 17 C 7/2013, ako aj zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa v procesnom postavení navrhovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 7/2013 (predtým vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996) domáhajú zaplatenia nájomného. Návrh na začatie konania doručený okresnému súdu 8. mája 1996 bol zaregistrovaný pod sp. zn. 8 C 92/1996.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „V konaní boli prieťahy, preto sme dňa 25. 11. 2003 podali sťažnosť Ústavnému súdu SR na začatie konania vo veci porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktorá sťažnosť sa viedla pod sp. zn. I. ÚS 74/2004. Ústavný súd SR nálezom zo dňa 3. 6. 2004 rozhodol, že Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996 porušil základné právo sťažovateľky v 1. rade, ako aj sťažovateľa v 2. rade a prikázal Okresnému súdu v Prešove konať bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 92/1996 rozhodol okresný súd právoplatným rozsudkom   č.   k.   8 C 92/1996-662 z 29. apríla 2011,   ktorým   návrh   voči odporcovi   v   1.   rade   zamietol   a   návrh   voči   odporcom   v   2.   až   19.   rade   na   zaplatenie nájomného vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 17 C 7/2013. Toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľov „tento dlhotrvajúci spor má za následok našu právnu neistotu, už aj z toho dôvodu, že v predmetnej veci v roku 2004 bol vydaný nález Ústavného súdu SR, ktorým Ústavný súd SR prikázal Okresnému súdu Prešov konať bez zbytočných prieťahov“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   D. F.   a   L.   H.   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996 v spojení so sp. zn. 17 C 7/2013 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Prešov   prikazuje,   aby   vo   veci   8   C   92/1996   v   spojení s 17 C 7/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. F. priznáva finančné zadosťučinenie 15.000 Eur (slovom päťnásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť D. F. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. L. H. priznáva finančné zadosťučinenie 15.000 Eur (slovom päťnásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť L. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť D. F. trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 Eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Dáši Komkovej... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť L. H. trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 Eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dáši Komkovej... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku okresného súdu, aby sa k nej vyjadrila. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 511/2014, SprU 3005/2014 zo 14. apríla 2014, ku ktorému   pripojila   vyjadrenia   zákonných   sudcov.   Zákonná   sudkyňa   (vec   jej   bola pridelená 9. júla 2010, pozn.) popri prehľade procesných úkonov súdu vo svojom vyjadrení okrem   iného   uviedla,   že   podľa   jej   názoru „žaloba   nespĺňala   základné   náležitosti, žalobcovia nemali ujasnení okruh účastníkov na strane žalovaných, žalobný petit, ako aj okruh účastníkov súdu ustálili až v priebehu rokov 2010 až 2011, preto nemôžu namietať, že konanie trvá viac ako 18 rokov, keď sami tieto svoje procesné návrhy učinili až po 14 resp. 15 rokoch od podania žaloby...

Pokiaľ ide o námietku žalobcov, že znalecké dokazovanie nie je v tejto veci potrebné, s poukazom na to, že vo veci už bol ustanovený súdny znalec J. Š. k tomu uvádzam, že s týmto nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť. V uvedenom konaní bol uznesením súdu č. k. 8 C 92/1996-187 zo dňa 27. 01. 2005 ustanovený znalec, ktorý dňa 28. 06. 2006 - č. l. 239 súdneho spisu podal znalecký posudok, avšak v tom čase bol žalovaný iba... a výška nájmu bola určená iba za obdobie rokov 1993 až 2003.

Žalobcovia rozšírili svoju žalobu o ďalších žalovaných v 2. až 21. rade a za ďalšie obdobie rokov 2004 až 2012 požadovali nájom. Súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodnutie   o   tejto   otázke   závisí   iba   od   znaleckého   dokazovania.   Navyše,   samotní žalobcovia ani nevedeli súdu uviesť, vrátane právnej zástupkyne žalobcov, ako vypočítali výšku nájmu podľa žalobného petitu, na základe akých skutočností pri tomto svojom výpočte vychádzali...

Mám   za   to,   že   ako   zákonná   sudkyňa   som   vykonávala   a   stále   vykonávam   všetky procesné úkony v súlade s tým, aby nedochádzalo k prieťahom v tomto konaní.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 289/2014-21 z 13. mája 2014 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   C   7/2013 v období po nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. I. ÚS 74/04-28 z 3. júna 2004, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne doplnila svoje   vyjadrenie k sťažnosti   zo   14.   apríla   2014.   Predsedníčka   okresného súdu v prípise sp. zn. SprO 511/2014, SprU 3005/2014 doručenom ústavnému súdu 7. júla 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti nevyužila.

Dňa   8.   júla   2014   vyzval   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov,   aby   sa vyjadrila,   či   trvajú   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2014 oznámila,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci,   a v písomnom   podaní   doručenom 24. júla 2014 okrem iného uviedla: „Pokiaľ procesná sudkyňa zastáva názor zamietnutia žaloby   od   počiatku   podania   návrhu,   procesný   súd   mal   vo   veci   meritórne   rozhodnúť. Neustálymi výzvami a autoritatívnymi nárokmi v konaní, procesný súd nás, sťažovateľov, uvádzal a uvádza do právnej neistoty, ktorá zakladá ďalšie procesné úkony vo veci, nakoľko opätovne môže dôjsť k zmene pomerov na strane účastníkov konania vzhľadom na ich vek... Pokiaľ ide o vyjadrenie procesného súdu potrebou vyhotoviť nový znalecký posudok, máme zato,   že   takýto   procesný   úkon   je   nehospodárny,   nakoľko   v   predmetnom   konaní   boli vyhotovené dva znalecké posudky a keďže opätovné znalecké dokazovanie zo strany súdu nariadené uznesením v roku 2014 viedlo k nevôli účastníkov v 2. až 4. rade, ktorí žalobu zobrali späť po tom, čo súd uznesením vyrubil preddavok na trovy znaleckého dokazovania, dochádza k prehlbovaniu ďalších prieťahov v predmetnom konaní.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 74/04 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 74/04-28 z 3. júna 2004, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/96 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom zároveň   okresnému súdu   v napadnutom konaní prikázal konať vo veci   bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie v sume po 20 000 Sk. Označený nález nadobudol právoplatnosť 7. júla 2004, keď bol (podľa doručenky založenej v spise sp. zn. I. ÚS 74/04) doručený právnemu zástupcovi sťažovateľov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po 7. júli 2004.

Zo   sťažnosti,   z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   92/1996   a   sp.   zn. 17 C 7/2013 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 7. júli 2004 bol priebeh napadnutého konania nasledovný:

Na pojednávaní 28. júna 2004 okresný súd vec prerokoval a odročil na neurčito na účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   určenie   nájmu   za   obdobie   od   r.   1993 do r. 2004.

Uznesením sp. zn. 8 C 92/1996 z 27. januára 2005 okresný súd ustanovil znalca na výpočet nájmu a zároveň vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na spresnenie petitu žaloby.

Výzvou   z 11. februára 2005 okresný súd žiadal   právneho zástupcu   sťažovateľov o oznámenie dátumu úmrtia jedného z účastníkov konania a 1. marca 2005 zisťoval stav dedičského konania.

Na   pojednávaní   17.   marca   2005   okresný   súd vec   prerokoval   a   odročil   na   účely nariadenia znaleckého dokazovania na zameranie záhradkárskej osady, následne uznesením z   5.   mája   2005   ustanovil   znalca   a   nariadil   znalecké   dokazovanie   z   odboru   geodézie a kartografie.

Dňa 7. júna 2005 znalec poverený určením nájmu žiadal od okresného súdu potrebné podklady.

Uznesením č. k. 8 C 92/1996-208 z 3. augusta 2005 okresný súd ustanovil nového znalca   z odboru   kartografie   a   geodézie   a   21.   septembra   2005   mu   odoslal   spis na vypracovanie posudku.

Zákonný sudca 24. novembra 2005 urgoval znalca na predloženie posudku.Znalec doručil okresnému súdu 4. apríla 2006 vypracovaný posudok a vyúčtovanie znalečného, ktorý bol následne 5. apríla 2006 odoslaný účastníkom konania, zároveň celý spis okresný súd zaslal znalcovi na výpočet nájmu.

Dňa 28. júna 2006 doručil znalec okresnému súdu znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Okresný súd 19. júla 2006 písomne vyzval dedičov po zomrelom účastníkovi konania na   vyjadrenie,   či   budú   v   konaní   pokračovať,   a uzneseniami   č.   k.   8   C   92/1996-270 a č. k. 8 C 92/1996- 271 z 26. augusta 2006 priznal znalečné obom znalcom.

Písomným dopytom zo 6. októbra 2006 okresný súd zisťoval od právneho zástupcu navrhovateľov, či zastupuje aj dedičov zomrelého navrhovateľa.

Dňa 20. marca 2007 vyzval sudca právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil, či došlo   medzi   účastníkmi   k   mimosúdnej   dohode   tak,   ako   to   avizoval   vo   februári   2007, a 11. apríla 2007 na spresnenie petitu žaloby.

Na   pojednávaní   23.   októbra   2007   bola   vec   prerokovaná   a   odročená   na   účely vyžiadania listinných dôkazov, 27. novembra 2007 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na predloženie procesných návrhov.

Dňa 16. apríla 2008 dal sudca pokyn založiť spis na krátku lehotu, keďže právny zástupca   navrhovateľov   avizoval   späťvzatie   návrhu   na   pripustenie   ďalších   účastníkov do konania.

Výzvou z 5. mája 2008 okresný súd vyzval navrhovateľa v 5. rade, aby spresnil svoje žalobné návrhy,   a výzvou   z 10.   októbra   2008   vyzval právneho zástupcu   navrhovateľov na spresnenie   petitu   žaloby   a   zároveň   požiadal   manželku   navrhovateľa   v   5.   rade,   aby oznámila, či súhlasí s ustanovením za opatrovníčku manželovi, ktorý sa dlhodobo zdržiava v cudzine.

Uzneseniami č. k. 8 C 92/1996-375 a č. k. 8 C 92/1996-376 z 28. októbra 2008 okresný súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľom v 1. a 6. rade.Dňa 30. októbra 2008 okresný súd expedoval výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a 4. novembra 2008 zaslal manželke navrhovateľa v 5. rade listiny zo spisu.Spis bol 19. decembra 2008 predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)   na   rozhodnutie   o odvolaní   proti   uzneseniu   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok za návrh.

Krajský súd v Prešove 27. januára 2009 uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti navrhovateľov zaplatiť súdny poplatok zrušil.

Po tom, čo okresný súd 18. februára 2009 zisťoval pobyt navrhovateľa v 5. rade v zahraničí, 28. decembra 2009 mu ustanovil opatrovníka na zastupovanie v konaní.Na   pojednávaní   23.   februára   2010   bola   vec   prerokovaná   a   uznesením   sp.   zn. 8 C 92/1996 z 30. marca 2010 okresný súd vrátil zaplatený súdny poplatok navrhovateľovi v 5. rade.

Právny   zástupca   navrhovateľov   požiadal   31.   marca   2010   o   predĺženie   lehoty na spresnenie okruhu účastníkov konania a petitu žaloby.

Okresný súd na pojednávaní 22. júna 2010 vec prerokoval a odročil s tým, že právny zástupca navrhovateľov spresní petit žaloby a okruh účastníkov konania.

Urgenciou   z   9.   septembra   2010   zákonná   sudkyňa   požiadala   právneho   zástupcu navrhovateľov o oznámenie znenia petitu žaloby a okruhu účastníkov konania.

Okresný   súd   na   pojednávaní   18.   októbra   2010   vec   prerokoval   a uznesením č. k. 8 C 92/1996-460 z 11. novembra 2010 pripustil vstup účastníkov do konania na strane odporcov.

Dňa   12.   novembra   2010   okresný   súd   doručil   poučenie   o   procesných   právach účastníkom konania a 19. novembra 2010 zisťoval pobyt jedného z účastníkov konania.Na   pojednávaní   17.   decembra   2010   okresný   súd   vec   prerokoval   a pojednávanie odročil na účely vyžiadania listinných dokladov a vyčíslenie nájmu za obdobie od roku 1993 do 2010.

Okresný súd 20. januára 2011 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na úpravu žalobného petitu.

Pojednávanie 25. februára 2011 okresný súd odročil na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľov a následne uznesením č. k. 8 C 92/1996-601 zo 17. marca 2011 konanie voči odporcovi   v   5.   rade   a   7.   rade   zastavil,   pripustil   vstup   ďalších   účastníkov   do   konania na strane odporcov a pripustil zmenu žalobného petitu.

Pojednávania 29. apríla 2011 sa právny zástupca navrhovateľov bez ospravedlnenia nezúčastnil,   okresný   súd   vykonal   výsluch   účastníkov   konania   a   vyhlásil   rozsudok č. k. 8 C 92/1996-662 (voči odporcovi v 1. rade konanie zastavil a proti odporcom v 2. rade až 19. rade návrh vylúčil na samostatné konanie).

Po   tom,   čo   právny   zástupca   navrhovateľov   podal   6.   júna   2011   odvolanie   proti rozsudku súdu prvého stupňa, vyzval okresný súd 9. júna 2011 navrhovateľov na zaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie.   Proti   uzneseniu   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok za odvolanie podal právny zástupca navrhovateľov 4. júla 2011 odvolanie a následne bola vec predložená 28. júla 2011 na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd 11. októbra 2011 vec prerokoval na pojednávaní a vrátil ju okresnému súdu na opravu rozsudku a rozhodnutie o trovách konania.

Okresný súd 1. februára 2012 uznesením č. k. 8 C 92/1996-696 opravil rozsudok z 29. apríla 2011 a rozhodol o trovách konania a 9. marca 2012 vec opätovne predložil súdu druhého stupňa.

Krajský   súd   8.   novembra   2012   odvolacie   konanie   zastavil   z   dôvodu   späťvzatia odvolania a 5. decembra 2012 vec vrátil okresnému súdu.

Uznesením   zo   7.   februára   2013   okresný   súd   ustanovil   nového   opatrovníka navrhovateľovi v 5. rade.

Na pojednávaní 11. marca 2013 bola vec prerokovaná a odročená na účely nariadenia znaleckého   dokazovania   na   určenie   nájmu   za   jednotlivé   časové   obdobia   a následne 25. apríla 2013 si okresný súd zabezpečoval listinné dôkazy.

Uznesením č. k. 17 C 7/2013-49 z 5. decembra 2013 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.

Proti   uzneseniu   o nariadení   znaleckého   dokazovania   podali   16.   januára   2014 odvolanie navrhovatelia, následne však bolo 31. januára 2014 okresnému súdu doručené späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľmi v 2., 3., a 4. rade.

Dňa 27. februára 2014 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili, či súhlasia so späťvzatím návrhu, a v marci 2014 prešetroval pobyt navrhovateľa v 5. rade.

Uzneseniami sp. zn. 17 C 7/2013 z 1. júla 2014 bolo čiastočne zastavené konanie medzi navrhovateľmi v 2., 3. a 4. rade a odporcami v 1. až 18. rade a nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva.

Proti   uzneseniu   o ustanovení znalca podali sťažovatelia 11.   júla 2014 odvolanie, ktoré okresný súd 30. júla 2014 doručoval protistrane na vyjadrenie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 74/04/28 z 3. júna 2004 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 92/1996 porušil sťažovateľmi označené právo,   v   tomto   konaní   mohol   vzhľadom   na   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 7. júli 2004.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o určení nájomného za dočasné užívanie pôdy záhradkármi. Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska   ústavný súd zastáva názor,   že ide   o   vec,   ktorú   možno   považovať za fakticky zložitú   (z   dôvodu   potreby   zhromaždiť   viacero   listinných   dôkazov,   potreby   vykonať znalecké dokazovanie, ako aj vysokého počtu účastníkov konania a sťaženej komunikácie s nimi). Ústavný súd ale zároveň konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí osemnástich rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2. Pokiaľ ide o ďalšie kritérium, t. j. správanie sťažovateľov (v spore navrhovateľov) v preskúmavanom konaní, možno im vytknúť (opakované) tvrdenia o možnosti vyriešiť spor mimosúdnou dohodou, početné návrhy na zmenu petitu žaloby a okruhu účastníkov konania,   ale   najmä   nedodržiavanie   sudcovských   lehôt,   t.   j.   sťažovatelia   (vrátane   ich právneho   zástupcu)   neposkytovali   okresnému   súdu   v doterajšom   priebehu   konania požadovanú súčinnosť, čo výrazným spôsobom narušilo plynulosť postupu okresného súdu. Uvedené   skutočnosti   pomerne   výrazným   spôsobom   prispeli   k predĺženiu   doterajšieho priebehu konania a sčasti majú aj priamu príčinnú súvislosť so vzniknutými prieťahmi. Ústavný   súd   tieto   skutočnosti   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   17   C   7/2013   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   92/1996)   v   období po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 74/04-28 z 3. júna 2004, t. j. po 7. júli 2004. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   doterajšie   trvanie   napadnutého konania   (vyše   18   rokov)   je   už   samo   osebe   celkom   zjavne   neprimerané.   Podľa   názoru ústavného súdu   súdne   konanie, ktoré   trvá   tak neobyčajne dlho ako   napadnuté   konanie, možno   spravidla   bez   ďalšieho   považovať   za   také,   ktoré   je   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Zo zapožičaných spisov okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že v napadnutom konaní došlo k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu (napr. obdobie od júna 2004, keď bola vec odročená na účely ustanovenia znalca, až do januára 2005, keď okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   od   februára   2009   do   decembra   2009,   keď okresný   súd   zisťoval   pobyt   jedného   z účastníkov   konania   a   následne   mu   ustanovil opatrovníka),   a   tiež   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   (napr. niekoľkonásobné   výzvy   na úpravu   petitu   žaloby,   vrátenie   veci   súdom   druhého   stupňa z dôvodu potreby opravy napadnutého rozsudku a rozhodnutia o trovách konania).

Vychádzajúc   z   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   napadnutého   konania   (vyše osemnásť rokov), ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   v   ňom   došlo   aj   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   I.   ÚS   74/04-28 z 3. júna 2004   k   zbytočným   prieťahom   v   namietanom   konaní,   a   teda   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. I. ÚS 74/04-28 z 3. júna 2004 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 15 000 € pre každého z nich.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc na jednej strane predovšetkým z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako aj už označených období krátkodobej nečinnosti okresného súdu a jeho   viacerých   neefektívnych   úkonov   a   na   druhej   strane   zohľadňujúc   správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ktoré výrazne prispelo k sťaženiu plynulosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, a berúc zároveň do úvahy skutočnosť, že každému zo sťažovateľov už bolo v roku 2004 priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 4 000 € pre každého sťažovateľa primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Dášou Komkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľov je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 360,19 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014