znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/2010-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. R., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G...,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr. E.   G., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 473/2007,   za   účasti   Krajského   súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   jej   j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   R.   trovy   konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie G..., spol. s r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 289/2010   z 30.   augusta   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 473/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   spore   o náhradu   mzdy   v procesnom postavení žalobkyne) je účastníčkou odvolacieho konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Cpr 42/03-237 zo 4. júna 2007, pričom okresný   súd   20.   februára   2008   predložil   súdny   spis   spolu   s odvolaním   na   rozhodnutie krajskému   súdu.   Vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   poukázala   aj   na   to,   že   návrhom z 27. augusta 2003 uplatnila na okresnom súde nárok na náhradu mzdy, avšak konanie v jej právnej veci dosiaľ nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka 3. novembra 2009 uplatnila sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní u predsedníčky krajského súdu, ktorá v odpovedi z 15. decembra 2009 uznala zodpovednosť krajského súdu za prieťahy v odvolacom konaní a ďalej   uviedla,   že „podľa   vyjadrenia   predsedu   senátu   je   predpoklad   vybavenia   veci v 1. štvrťroku 2010“. Keďže „táto vec sa v 1. štvrťroku 2010 nevyriešila“ a do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (30.   júla   2010)   nebolo   vo   veci   rozhodnuté,   sťažovateľka   sa domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo v konaní sp. zn. 8 Co 473/2007 Krajským súdom v Bratislave porušené.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 8 Co 473/2007 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3454/2010 z 30. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«Spis   tunajšieho   súdu   sp. zn.   8 Co   473/2007,   pôvodne   pridelený   do   oddelenia „8 Co“, bol prerozdelený vedením súdu do oddelenia „5 Co“ dňa 05. 01. 2010.

Dňa   10. 02. 2010   bolo   vo   veci   vytýčené   pojednávanie,   a   to   na   deň   21. 09. 2010 o 13,30 hod. (č. 1. 284 súdneho spisu), čo bol prvý voľný termín, keďže ostatné termíny boli už v tej dobe s polročným predstihom v tomto oddelení „5 Co“, zaplnené. Na tomto konaní bola   vec   rozhodnutá;   rozhodnutie   sa   nachádza   v   priloženom   zbernom   spise   (č. 1.   304 súdneho spisu).

Právnej zástupkyni sťažovateľky bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa 31. 05. 2010, a táto až dva mesiace po obdržaní stanoveného termínu pojednávania podala sťažnosť, kde namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Senát „5 Co“ JUDr. J. P. si nie je vedomý žiadnych zbytočných prieťahov v tejto veci, ktoré by boli ním spôsobené.

Z   tohto   dôvodu   konštatujem,   že   sťažnosť   sťažovateľky   zo   dňa   23. 07. 2010,   je nedôvodná a neopodstatnená.»

K   vyjadreniu   krajského   súdu   sťažovateľka   zaujala   stanovisko   podaním z 22. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30. 09. 2010   Spr. 3454/2010 uvádzame,   že   sa   pridržiavame   v   celom   rozsahu   dôvodov   našej   sťažnosti   zo   dňa 23. 07. 2010.

Potvrdzujeme,   že   skutočne   dňa   21. 09. 2010   bolo   pojednávanie   vo   veci   samej a na tomto   pojednávaní   aj Krajský súd v   Bratislave vec   rozhodol.   Voči   výroku,   ktorým Krajský súd v Bratislave zmenil v napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III tak, že nárok navrhovateľky vo zvyšku 301 151.- Sk zamietol, sme podali dňa 22. 11. 2010 dovolanie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhala   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu nevyplatených mzdových nárokov po skončení pracovného pomeru tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na odvolacie konanie napadnuté sťažnosťou.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy. Skutočnosť, na ktorú vo svojom vyjadrení poukázal krajský súd, že sťažovateľka podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   v čase,   keď   už   vedela,   že   je   nariadený   termín pojednávania,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nijako   neovplyvnila   dĺžku   ani   priebeh napadnutého konania. Ústavný súd ju však zobral do úvahy pri ustálení výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný súd napokon hodnotil postup krajského súdu z hľadiska, či v namietanom konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom,   pričom   konštatuje,   že   krajský   súd   po   predložení   veci na rozhodnutie o odvolaní odporcu (20. februára 2007) proti rozsudku okresného súdu č. k. 16   Cpr 42/03-237 zo 4.   júna 2007 až do   10.   februára   2010,   keď   bol nariadený   termín pojednávania na 21. september 2010, bol v konaní takmer 3 roky úplne nečinný. Uvedenú skutočnosť ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v napadnutom konaní poukazujúc na to, že prihliadal aj na povahu preskúmavaného konania (náhrada mzdy po skončení pracovného pomeru) a jeho význam pre sťažovateľku. Uvedené konania vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou, pričom   podľa názoru ústavného súdu krajský   súd   v okolnostiach   danej   veci   takto   nepostupoval.   Na   tomto   konštatovaní   nič nemení   ani   skutočnosť,   že   krajský   súd   v čase   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu na pojednávaní uskutočnenom 21. septembra 2010 vo veci rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 473/2007   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že krajský súd o odvolaní proti rozsudku okresného súdu   č. k.   16 Cpr 42/03-237   zo   4.   júna   2007   rozhodol   na   pojednávaní   uskutočnenom 21. septembra   2010.   Uvedený   rozsudok   v časti,   ktorá   nebola   napadnutá   odvolaním, nadobudol právoplatnosť 25. septembra 2007 a vo zvyšnej časti 25. októbra 2010.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „by uvítala, keby krajský súd konečne rozhodol, aby bol odstránený stav právnej neistoty, ktorý sužuje sťažovateľku   tým,   že   má   obavu,   že   výkon   rozhodnutia   nebude   môcť   byť   uskutočnený z dôvodov možnej likvidácie alebo konkurzu na majetok odporcu. Ide o nároky zo skončenia pracovného pomeru, ktoré ovplyvňujú aj jej životnú úroveň.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 Co 473/2007   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a najmä   to,   že napadnuté odvolacie konanie nadväzuje na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte v auguste 2003, ale aj na skutočnosť, že v právnej veci sťažovateľky bolo v čase vydania tohto nálezu už právoplatne rozhodnuté, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou   kanceláriou   G...,   spol.   s r. o.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže advokátska kancelária zastupujúca sťažovateľku je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších predpisov.   Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,31 €.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka uplatnila trovy konania bez bližšieho zdôvodnenia nad rámec sumy vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky, ústavný súd v prevyšujúcej časti návrhu na priznanie trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010