znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. H. st., B.; V. H. ml., B.; I. R., B.; a MVDr. R. H.,   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. M.   P.,   Ž.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1205/92, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. st., V. H. ml., I. R. a MVDr. R. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1205/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Vladimírovi   V.   H.   st.,   V.   H.   ml.,   I.   R.   a MVDr. R.   H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 4 000 € [slovom štyritisíc eur (120 504 Sk)], ktoré im   j e Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   H.   st.,   V.   H.   ml.,   I.   R. a MVDr. R.   H.   trovy   konania   v   sume   898,72   €   [slovom   osemstodeväťdesiatosem   eur a sedemdesiatdva centov (27 074,84 Sk)] na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 289/09 z 19. augusta 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. H. st., V. H. ml., I. R. a MVDr. R. H. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 C 1205/92 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právni predchodcova sťažovateľov podali 13. apríla 1992 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali vydania nehnuteľností.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáhali aj uloženia príkazu okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon požadovali aj priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume po 10 000 € (301 260 Sk) a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS/295/09 doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia namietajú, že ich dnes už nebohí právni predchodcovia podali dňa 13. 4.   1992   návrh   na   začatie   konania   o   vydanie   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   vo   veci rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 4. 1993, ktorý Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa   4. 11. 1993   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V   roku   1994   boli   vykonané 2 pojednávania,   do   dnešného   dňa   však   nebol   vynesený   ani   prvostupňový   rozsudok. Medzitým zomreli navrhovatelia aj ich právni nástupcovia.

Z prehľadu úkonov vo veci je zrejmé, že po doručení návrhu Okresný súd Žilina vo veci   riadne   konal   a   na   pojednávaní   dňa   19.   4.   1993   vo   veci   rozhodol   rozsudkom. Po zrušení rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici Okresný súd Žilina v roku 1994 uskutočnil   dve   pojednávania.   Následne   súd   vo   veci   vykonával   šetrenie   a   vyzýval na doplnenie   okruhu   účastníkov.   Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   v   roku   1998 a následne   súd   rozhodoval   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   o   nariadení znaleckého   dokazovania.   Ďalší   postup   v   konaní   bol   komplikovaný   úmrtím   účastníkov a zisťovaním okruhu ich právnych nástupcov. Od začiatku r. 2008, kedy bol spis pridelený súčasnej   zákonnej   sudkyni,   sa   vo   veci   riadne   koná   a   k   žiadnym   ďalším   prieťahom nedochádza.

Zákonná sudkyňa sa vo svojom vyjadrení zaoberá obdobím, od kedy jej spis bol pridelený až doposiaľ. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že v tomto období súd vo veci riadne konal. Samotné konanie je komplikované tým, že sa jedná o právne aj skutkovo náročnú vec, pričom je potrebné robiť úkony súvisiace so zmeneným okruhom účastníkov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno podanú sťažnosť sťažovateľov vyhodnotiť ako   čiastočne   dôvodnú.   K   zdržaniu   pri   vybavovaní   tejto   veci   však   prispeli   aj   samotní sťažovatelia, ktorí petit návrhu na začatie konania upresňovali až dodatočne na výzvu súdu, resp. v rámci odvolacieho konania, potom ako súd odmietol návrh na začatie konania. Podrobnosti o jednotlivých úkonoch vykonaných súdom, najmä v období od začiatku r. 2008, sú zachytené v prehľade úkonov a tiež v písomnom vyjadrení sudkyne. Sudkyňa vo svojom   vyjadrení   tiež   podrobne   uvádza   okolnosti,   ktoré   prispeli   k   zdĺhavému rozhodovaniu   tejto   veci   a   tiež   okolnosti,   ktoré   budú   predmetom   ďalšieho   dokazovania. Termín pojednávania bol stanovený na deň 22. 10. 2009. Keďže v súčasnej dobe sa vo veci riadne koná, považuje OS Žilina sťažnosť v časti, kde sťažovatelia žiadajú súdu prikázať konať bez prieťahov, za nedôvodnú....

Prehľad úkonov vo veci 16 C/1205/1992

13. 4. 1992 - doručený návrh

22. 9. 1992 - návrh doručený na vyjadrenie

9. 10. 1992 - vytýčený T: 9. 11. 1992

25. 11. 1992   -   dotaz   na   Mestský   úrad   B.   a   Obvodný   úrad   B.   ohľadom vyvlastňovacieho konania

25. 1. 1993 - nariadené znalecké dokazovanie

24. 2. 1993 - priznané znalečné a vytýčený T: 9. 3. 1993

8. 4. 1993 - vytýčený T: 19. 4. 1993

19. 4. 1993 - vyhlásený rozsudok

10. 6. 1993 - výzva na zaplatenie sup. za odvolanie

29. 6. 1993 - výzva na doplnenie odvolania

24. 7. 1993 - odvolanie doručené navrhovateľom

16. 8. 1993 - spis zaslaný KS B. B. na rozhodnutie o odvolaní

4. 11. 1993 - rozsudok zrušený

28. 2. 1994 - spis vrátený za KS B. B.

2. 3. 1994 - uznesenie KS doručované účastníkom

25. 5. 1994 - vytýčený T: 7. 6. 1994

7. 6. 1994 - pojednávanie odročené na 20. 6. 1994

29. 6. 1994   -   výzva   na   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   rozšírila   okruh účastníkov po zomrelom navrhovateľovi.

23. 9. 1994 - dotaz na právnych nástupcov navrhovateľa, či súhlasia so vstupom do konania.

9. 11. 1994 - pripustenie účastníkov do konania na strane navrhovateľov

17. 5. 1995 - dotaz na Obvodný úrad B. na zaslanie dokladov, ktoré boli podkladom pre stavebné povolenie

12. 6. 1996 - urgencia zaslania dokladov od Obvodného úradu B.

25. 2. 1998 - vytýčený T: 16. 3. 1998

16. 3. 1998 - odročené na T: 6. 4. 1998

20. 3. 1998 - návrh na vydanie predbežného opatrenia

6. 4. 1998 - pojednávanie odročené na 4. 5. 1998

4. 5. 1998 - pojednávanie odročené na 20. 6. 1998

18. 3. 1999 - konanie o nariadení PO - zastavené

22. 3. 1999 - nariadené znalecké dokazovanie

28. 4. 1999 - výzva na zloženie preddavku

27. 10. 1999 - urgencia znalca

20. 12. 1999 - urgencia znalca

21. 1. 2000 - urgencia znalca

17. 2. 2000 - priznanie znalečného a doručený ZP účastníkom

15. 3. 2000 - odvolanie voči priznanému znalečnému

24. 3. 2000 - odvolanie doručené znalcovi

22. 5. 2000 - uznesenie o priznaní znalečného potvrdené

14. 11. 2001 - vytýčený T: 27. 11. 2001

18. 12. 2001 - dotaz na OS KE ohľadom dedičského konania po navrhovateľovi 3/

6. 10. 2005 - dotaz na právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil právnych nástupcov po navrhovateľovi 2/ a 5/

10. 7. 2006 - dotaz na navrhovateľku 1/ ohľadom plnej moci a pripojený D spis po P. H.

25. 10. 2006 - zastavené konanie voči navrhovateľke 1/, ktorá zomrela

30. 10. 2006 - dotaz na právnych nástupcov po P. H.

23. 4. 2007 - odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu

30. 5. 2007   -   dotaz   na   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   aby   oznámil   právneho nástupcu odporcu 2/

16. 7. 2007 - odvolanie doručené navrhovateľom a odporcom

31. 8. 2007 - spis zaslaný KS Žilina na rozhodnutie o odvolaní

5. 11. 2007 - uznesenie o zastavení konania zrušené KS

10. 12. 2007 - pripojený spis 21 D 2313/04

22. 1. 2008 - zastavenie konania voči navrhovateľke 2/, výzva na právnych nástupcov navrhovateľke 1/, či vstupujú do konania

26.   6.   2008   -   dotaz   na   FNM   B.   ohľadom   zaslania   zmluvy   o   predaji   podniku odporcu 2/

22. 12. 2008 - uznesením súd návrh odmietol

20. 1. 2009 - odvolanie voči uzneseniu o odmietnutí návrhu

19. 2. 2009 - zrušené uznesenie o odmietnutí návrhu a pripustená zmena žalobného návrhu

17. 4. 2009 - vytýčený T: 18. 6. 2009

13. 8. 2009 - pripustená zmena žalobného návrhu a vytýčený T: 22. 10. 2009.“.

Zákonná sudkyňa v pripojenom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla: „Navrhovatelia, ako právni nástupcovia po pôvodných navrhovateľoch sa domáhajú vydania   v   zmysle   zák.   č. 87/1992   Zb.   časti   pozemkov,   ktoré   neboli   zastavané   v   zmysle vyvlastňovacieho   konania,   teda   neslúžia   účelu,   na   ktorý   boli   vyvlastnené.   V   pôvodnom návrhu nebolo presne špecifikované, ktorej časti pozemkov sa domáhajú vydania, jednalo sa   o   dva   pozemky,   pričom   jeden   z   nich   bol   vo   výlučnom   vlastníctve   iba   pôvodného navrhovateľa   v   rade   1/   a   druhý   bol   v   podielovom   spoluvlastníctve   oboch   pôvodných navrhovateľov. Táto skutočnosť bola vytýkaná aj v uznesení Krajského súdu 17 Co 2812/93 zo dňa 4. 11. 2003 (č. l. 79) a hoci bolo predmetné druhostupňové uznesenie doručené aj navrhovateľom prostredníctvom ich právneho zástupcu, petit svojej žaloby neupravili, až na výzvu súdu uznesením zo dňa 1. 12. 2008, kedy v stanovenej lehote návrh neupresnili, následne uznesením zo dňa 22. 12. 2008 bolo podanie odmietnuté s poukazom na ust. § 43 OSP   a v   rámci   odvolacej   lehoty   navrhovatelia   svoj   návrh   upresnili,   z   ktorého   dôvodu uznesením z 19. 2. 2009 vyhovené odvolaniu a súd vo veci pokračoval. Vo veci v zmysle druhostupňového uznesenia je potrebné vykonať dokazovanie, či na sporných pozemkoch stoja i iné objekty než bytové bloky (objekty technickej vybavenosti ako plynová kotolňa, trafostanica, rozvody,   prípojky IF),   aby mohlo byť jednoznačne ustálené,   či sú splnené podmienky § 6 ods. 1 písm. i/ zák. č. 87/92 Zb., a to u každej žiadanej veci samostatne. Účastníkmi je namietané, že so stavbou bolo začaté, a to vybudovaním rozvodov plynu a vody,   kanalizácia,   rozvody   EN   a   VN.   V   spise   sa   nachádza   znalecký   posudok   znalca z odboru   stavebníctva,   pričom   v   závere   konštatuje,   že   v   zmysle   stavebného   denníka dodávateľ   zahájil   stavebné   práce   na   objekte   č. 10   HZ   -   príprava   územia   I   -   príprava územia, ktorý je v zázname spomínaný, bol projektovaný ako objekt pre celú = sídlisko B.... pripravované do výstavby na základe rozhodnutia o umiestnení stavby. Podľa podkladov a meračských dokladov založených v spise je možné konštatovať, že časť inžinierskych sietí je uložených v priestore, ktorý je v spise charakterizovaný ako plocha pre výstavbu II. Stavby obytného súboru.

Pokiaľ sa týka prekážok postupu konania podľa § 107 OSP – v r. 1994 bolo zistené, že zomrel pôvodný navrhovateľ v rade 1/ a podaním zo dňa 14. 7. 2004 došlo k rozšíreniu navrhovateľov   opravných   nástupcov   po   pôvodnom   N1   (P.   H.,   V.   H.,   H.   H.   a Ľ.   H.)   – rozhodnuté   uznesením   č. k.   16 C   1205/92-120a   z   9.   11.   1994.   8. 9. 1998   zomrel   P.   H. (právny nástupca po N1) a jeho právnymi nástupcami boli M. D. a pôvodná N2. Dňa 20. 7. 2002 zomrel Ľ. H. (jeden z právnych nástupcov po pôvodnom N1), pričom jeho právnymi nástupcami boli M. H., V. H., I. R. a R. H. Dňa 26. 8. 2004 zomrela pôvodná navrhovateľka v rade 2/, pričom právnymi nástupcami sú tiež nástupcovia po pôvodnom N1. Uznesením č. k. 16 C 1205/1992-259 bolo konanie proti pôvodnej N2 R. H. zastavené z dôvodu, že dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť a teda nemá žiadneho právneho nástupcu. Predmetné uznesenie bolo uznesením KS Žilina 10 Co/288/2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia bolo zároveň prvostupňovému súdu   vytýkané,   že   právni   nástupcovia   po   pôvodných   navrhovateľoch   neboli   vyzvaní,   či súhlasia so vstupom do konania. Nakoľko M. D. (právna nástupkyňa po P. H.) nesúhlasila so vstupom do konania, uznesením č. k. 16 C 1205/1992-313 z 28. 4. 2008 bolo voči nej konanie zastavené. Prípisom zo dňa 29. 4. 2008 boli právni nástupcovia po pôvodnej N2 vyzvaní, aby sa vyjadrili, či súhlasia so vstupom do konania, na čo bolo reagované listom došlým súdu dňa 30. 4. 2008.

Vo veci už bolo rozhodované o ústavnej sťažnosti Nálezom ÚS SR č. III. ÚS 45/07-25 zo dňa 15. 5. 2007.

Ako som   už vyššie   uviedla,   jedná sa o právne   aj   skutkovo   náročnú   právnu vec, vo veci   sa   snažím   robiť   úkony   priebežne   aj   s   prihliadnutím   na   konania   v   iných   mi pridelených veciach. Podľa môjho názoru k prieťahom však dochádza aj z dôvodu na strane navrhovateľov, keď už z uznesenia krajského súdu im muselo byť zrejmé, že je potrebné upraviť petit, tento upravili až na výzvu súdu, to tiež neurčito a upresnili ho až v rámci odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania. Súdu tiež bola oznámená nová skutočnosť o tom, že došlo k zániku právneho zastúpenia navrhovateľky v rade 2/, z ktorého dôvodu bolo potrebné vykonať ďalšie procesné úkony.

Vo veci je stanovený termín pojednávania na deň 22. 10. 2009.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

„Z   vyjadrenia   Okresného   súdu   Žilina,   ako   aj   z   prehľadu   úkonov   vo   veci 16 C 1205/1992   jednoznačne   vyplýva,   že   Okresný   súd   v   Žiline   vo   veci   vôbec   nekonal minimálne od 12. 06. 1996 do 25. 02. 1998, od 18. 12. 2001 do 06. 10. 2005.

Viac ako 8-ročnú nečinnosť súdu v tejto veci nie je možné odôvodňovať úmrtím účastníkov, či už na strane navrhovateľov alebo odporcov.

Právna zástupkyňa navrhovateľov podala návrh na začatie konania riadne, o čom svedčí aj Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 1993, ktorým návrhu našich právnych predchodcov vyhovel.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že vec jej bola pridelená dňa 07. 01. 2008. Dňa 22. 12. 2008 súd uznesením návrh odmietol, pričom toto uznesenie bolo následne z dôvodu   zmeny   (upresnenia)   žalobného   návrhu   dňa   19.   02.   2009   zrušené   a   vec   bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením Okresného súdu v Žiline, že dvojmesačné zdržanie konania od 22. 12. 2008 do 19. 02. 2009 z dôvodu upresnenia žalobného návrhu právnou   zástupkyňou   sťažovateľov   je   dôvodom,   pre   ktorý   doposiaľ   nebolo   vo   veci právoplatne rozhodnuté za obdobie 17 rokov.

Aj   keby   terajší   zákonný   sudca konal   vo veci   bez   prieťahov,   doterajšia   dlhodobá a opakovaná nečinnosť súdu je dostatočným dôvodom, aby Okresnému súdu v Žiline bola Ústavným súdom SR uložená povinnosť konať v tejto veci bez prieťahov....

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žiadame našej sťažnosti zo dňa 27. 07. 2009 v celom rozsahu vyhovieť.“

Keďže   sťažovatelia   vymedzili   v sťažnosti   namietanú   nečinnosť   okresného   súdu obdobím od 9. novembra 1994 do 16. marca 1998 a od 27. novembra 2001 do 25. októbra 2006, nebolo potrebné, aby ústavný súd skúmal ďalší priebeh napadnutého konania, a preto posudzoval, či došlo k zbytočným prieťahom iba v namietanom období. Zároveň prihliadol ústavný súd na to, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní už ním bola predtým vyhodnotená   v súvislosti   s inou   sťažovateľkou   v   náleze   sp. zn.   III. ÚS 45/07   z 15. mája 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav   a   platnú   právnu   úpravu   relevantnú   na   rozhodnutie,   ako   aj   charakter   veci,   pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o vydanie nehnuteľností z titulu, že neslúžia účelu, na ktorý boli vyvlastnené, ako aj o určenie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní týchto nehnuteľností, možno hodnotiť ako právne i skutkovo zložitú vec najmä vzhľadom na nutnosť rozsiahleho dokazovania. Treba však konštatovať, že doterajšia dĺžka konania (návrh   bol   okresnému   súdu   doručený   13. apríla   1992)   predstavuje   viac   ako   17   rokov. Takáto dĺžka konania je aj pri rešpektovaní právnej a faktickej zložitosti veci neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná (napr. IV. ÚS 67/09).

2. Sťažovatelia sa stali účastníkmi konania po úmrtí svojich právnych predchodcov v priebehu napadnutého konania. Konkrétne V. H. st. sa stal účastníkom konania na základe uznesenia okresného súdu z 9. novembra 1994, ktorým pripustil, aby sťažovateľ na strane navrhovateľov vstúpil do konania po zomrelom P. H. Sťažovatelia V. H. ml., MVDr. R. H. a I. R. vstúpili do konania po úmrtí svojho otca Ľ. H. (syn P. H.), ktorý zomrel 20. júla 2002. Pri hodnotení správania sťažovateľov ústavný súd nezistil také skutočnosti z hľadiska prieťahov v konaní, ktoré by bolo potrebné pripísať na ich ťarchu. Námietky vo vzťahu k sťažovateľom uvádzané vo vyjadrení okresného súdu a zákonnej sudkyne ústavný súd neakceptoval, pretože ich berúc do úvahy skutočnosť, že konanie nebolo ani po viac ako 17 rokoch   právoplatne   skončené,   považoval   za zanedbateľné.   Ústavný   súd   v súvislosti   so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS   197/05),   podľa   ktorej   sťažovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na   konanie   bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že konanie v tejto veci začalo už 13. apríla 1992, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   aj   keď   nie   je   v   zásade   oprávnený   skúmať   a   rozhodnúť   o   porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   nemohol   zohľadniť   tiež   stav   konania   k   uvedenému   dátumu (IV. ÚS 277/04).

Ústavný súd na základe preskúmania priebehu napadnutého konania stotožňujúc sa so zisteniami, ku ktorým už predtým dospel v náleze sp. zn. III. ÚS 45/07 z 15. mája 2007, konštatuje, že k nečinnosti okresného súdu došlo v týchto úsekoch napadnutého konania:

- od 9. novembra 1994 (uznesenie okresného súdu o rozšírení účastníkov na strane navrhovateľov) až do 16. marca 1998, keď sa konalo vo veci pojednávanie (nečinnosť viac ako   40   mesiacov).   V   tomto   období   okresný   súd   urobil   iba   jednoduché   úkony   (výzvy na Obvodný úrad životného prostredia v Ž. a B.),

-   od   27.   novembra   2001,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito, až do 25. októbra   2006,   keď   zastavil   konanie   proti   v   pôvodnom   návrhu   označenej navrhovateľke v II. rade (nečinnosť takmer 59 mesiacov).

Hoci   okresný   súd   vo   veci   v priebehu   konania   už   rozhodol,   odvolací   súd   jeho rozhodnutie zrušil uznesením zo 4. novembra 1993 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   bolo   to,   že   okresný   súd   nerozhodol   o   nároku navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia povinnosti odporcom uzavrieť s nimi dohodu o vydaní nehnuteľnosti, a tiež to, že okresný súd nedostatočne vykonal dokazovanie, či boli vo   veci   splnené   zákonné   podmienky   na   vyvlastnenie   nehnuteľností   alebo postup   podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   (presahujúcu   17   rokov) neakceptoval žiadne argumenty ospravedlňujúce postup okresného súdu v ňom, pretože ich nepovažoval za také, ktoré by to v tomto kontexte umožňovali.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1205/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Aj   napriek   tomu, že ústavný súd zistil   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, pretože   o uložení   tejto   povinnosti   už   rozhodol   vo   svojom   predchádzajúcom   náleze týkajúcom sa toho istého konania (III. ÚS 45/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 10 000 € (301 260 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali pritom najmä   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ktoré   začalo   na   základe   návrhu   ich   právnych predchodcov ešte v roku 1992 a nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 16 C 1205/92,   ktorá   predstavuje   dosiaľ   viac   ako   17   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd v súčasnom období vo veci koná   bez   zbytočných   prieťahov,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   4 000 € (120 504 Sk) každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou JUDr. M. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41   € (20   949,92   Sk).   Úhradu   priznal za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 predstavuje spolu s režijným paušálom [2 x 6,95 € (209,38 Sk)] u jedného sťažovateľa sumu 199,34 € (6 005,32 Sk), t. j. náhrada trov konania štyroch sťažovateľov predstavuje celkovú sumu 797,36 € (24 021,27 Sk).

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma   bola   zvýšená   o 19   %   DPH   podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky   a podľa   § 27   zákona č. 222/2004   Z. z.   o dani   z priadnej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov.   Úhrada   trov konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu predstavuje celkovú sumu 948,86 € (28 585,36 Sk).

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   úhrady   trov   konania   je   nižšia   ako   suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky a neodporuje tejto vyhláške, a preto priznal sťažovateľom úhradu trov konania v uplatnenej sume, t. j. 898,72 € (27 074,84 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009