znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/08-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti P. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C   157/2005,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 157/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   P.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk   [slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún   (663,88   EUR)],   ktoré mu je Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   nahradiť   P.   K.   trovy   právneho zastúpenia v sume 8 011 Sk [slovom osemtisícjedenásť slovenských korún (265,92 EUR)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2008 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 157/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   navrhovateľka   -   manželka   sťažovateľa   -   podala 7. júla   2005   okresnému   súdu   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností rodičov   k maloletým deťom   na čas po rozvode, ktorému bola pridelená spisová značka 13 C 157/2005. Prvé pojednávanie v danej veci sa uskutočnilo 11. decembra 2006 (t. j. po 1,5 roku od podania návrhu), ďalšie pojednávanie sa konalo 25. januára 2007.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Od 25. 01. 2007 do 31. 01. 2008, t. j. ďalší rok súd vo veci opätovne nekonal, nakoľko   pojednávanie   bolo   až   31.   01.   2008,   avšak   toto   bolo   pre   neúčasť   kolízneho opatrovníka bez prejednania veci odročené na 08. 04. 2008.

Na   pojednávaní   08.   04.   2008   súd   vo   veci   nerozhodol   a pojednávanie   odročil na 29. 05. 2008, ktoré bolo opätovne odročené na 23. 09. 2008.“

Podľa názoru sťažovateľa nejestvujú žiadne opodstatnené dôvody, aby súd vo veci právoplatne nerozhodol, vzhľadom na to, že „... v zmysle § 23 ods. 1 zákona o rodine má súd z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že vzťahy medzi nami manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Pokiaľ ide o zverenie mal. detí do osobnej   starostlivosti,   túto   otázku   jednoznačne   vyriešil   znalec   PhDr.   E.   B.,   PhD. v znaleckom   posudku   č.   49/2007   zo   dňa   12.   11.   2007.   Výšku   výživného   mal   určiť   súd z dokladov   predložených   mnou   odporcom   i navrhovateľkou,   ktoré   preukazujú   naše schopnosti, možnosti a majetkové pomery.“.

Sťažovateľ   podal   10.   júna   2008   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní „predsedovi Okresného súdu Bratislava III, pričom na sťažnosť v zákonnej 30-dňovej lehote predseda Okresného súdu Bratislava III neodpovedal...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Bratislava III postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 157/2005 porušené bolo. Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 157/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún),   ktoré je Okresný súd Bratislava III   povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 8.011,- Sk na účet...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 289/08-14 z 11. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 3522/08 z 30. októbra 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. novembra 2008, uviedla:

„V prílohe Vám zasielam vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. S. G., s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňujem.“

Zákonná sudkyňa v stanovisku k priebehu predmetného konania zo 6. októbra 2008 okrem iného uviedla:

„Návrhom   na   začatie   konania,   ktorý   bol   súdu   doručený   dňa   7.   7.   2005,   sa navrhovateľka domáhala, aby súd manželstvo účastníkov konania rozviedol a upravil na čas po rozvode práva a povinnosti k trom maloletým deťom.

Vec bola pridelená do môjho oddelenia dňa 23. 10. 2006. Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 11. 12. 2006 a následne dňa 25. 1. 2007. Potom súd nariadil znalecké dokazovanie, účastníci sa k nemu vyjadrili 27. 12. 2007, ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 31. 1. 2008, kedy nemal riadne doručené predvolanie na pojednávanie kolízny opatrovník, z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 8. 4. 2008. Na pojednávaní dňa 8. 4. 2008 súd zaviazal odporcu, aby predložil súdu prílohu daňového   priznania,   účtovníctvo   a osvedčenie   o evidencii   motorových   vozidiel.   Na pojednávaní dňa 29. 5. 2008 odporca založil do spisu účtovníctvo, ale nepredložil súdu prílohy daňového   priznania.   Z tohto   dôvodu   bol   opätovne požiadaný daňový   úrad,   aby zaslal súdu fotokópiu výpisov z daňového priznania odporcu za rok 2006 a 2007 spolu so všetkými   prílohami.   Pojednávanie   bolo   z dôvodu   doplnenia   dokazovania   odročené   na termín 23. 9. 2008, nakoľko v auguste som čerpala riadnu dovolenku. Na pojednávaní dňa 23. 9. 2008 bol vyhlásený rozsudok.

Myslím si, že súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 21. novembra 2008, ktorým reagovala na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu z 30. októbra 2008, uviedla:

„Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení neuvádza prečo v období od 07. 07. 2005 do 23. 10. 2006 nevykonal žiadny úkon a teda prečo bol v tomto období nečinný. Počas obdobia od 25. 01. 2007 do 31. 01. 2008 bol súd opätovne nečinný, nakoľko zo znaleckého posudku č. 49/2007 súdneho znalca PhDr. E. B., PhD. vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Bratislava III, č. k. 13 C 157/2005 zo dňa 21. 03. 2007 bolo znalkyni doručené až 01. 10. 2007, t. j. po viac ako pol roku, pričom znalkyňa posudok vypracovala 12. 11. 2007, z čoho vyplýva, že prieťahy nespôsobil znalec, ale súd.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po 1,5 roku od podania návrhu - 11. 12. 2006. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo dňa 25. 01. 2007. Od 25. 01. 2007 do 31. 01. 2008, t. j. ďalší rok súd vo veci opätovne nekonal, nakoľko pojednávanie bolo až 31. 01. 2008, avšak toto bolo pre neúčasť kolízneho opatrovníka bez prejednania veci opätovne odročené na 08. 04. 2008.

Okresný   súd   Bratislava   III   porušil   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, č. k. 13 C 157/2005, nakoľko súdne konanie prebieha už 3 roky a za obdobie 2,5 roka (od 07. 07. 2005 do 11. 12. 2006 a od 25. 01. 2007 do 31. 01. 2008) súd vo veci nekonal.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré sú obsahovo totožné.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie čl.   48 ods.   2 ústavy,   čl.   38   ods.   2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o rozvode   manželstva   so   súčasnou úpravou   práv   a   povinností   k   maloletým   deťom. Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   kde   najmä   otázka   zverenia maloletých detí do starostlivosti jedného z rodičov na čas po rozvode manželstva vyžaduje podrobné   preskúmanie   vhodných   podmienok   pre   ich   výchovu,   ako   aj   snahu   oboch účastníkov konania (rodičov) o zverenie maloletých práve do jeho starostlivosti, považuje ústavný súd predmetné konanie po skutkovej stránke za pomerne náročné (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 142/07). Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nevykazuje známky zložitosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa v predmetnom konaní pred okresným súdom neovplyvnilo jeho dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C 157/2005 ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol 7. júla 2005 doručený návrh manželky sťažovateľa ako navrhovateľky   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým deťom na čas po rozvode. Okresný súd vydal 27. júla 2005 pokyn na doručenie návrhu sťažovateľovi na vyjadrenie a uznesením č. k. 13 C 157/05-29 z 5. októbra 2005 ustanovil kolízneho opatrovníka na zastupovanie maloletých detí v predmetnom konaní. Po doručení tohto uznesenia účastníkom konania bol spis 8. novembra 2005 predložený zákonnému sudcovi na ďalší postup a 9. marca 2006 bola vec pridelená inej zákonnej sudkyni.

Okresný súd nariadil 29. mája 2006 termín pojednávania na 20. október 2006 a vydal pokyn na vypravenie prípisu sťažovateľovi. Nariadené pojednávanie bolo 8. augusta 2006 zrušené z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž. Spis bol následne 23. októbra 2006 pridelený inej zákonnej sudkyni.

Okresný súd nariadil 9. novembra 2006 termín pojednávania na 11. december 2006 a vydal pokyn na pripojenie súvisiaceho spisu tohto súdu vedeného pod sp. zn. 38 P 123/05. Na pojednávaniach 11. decembra 2006 a 25. januára 2007 okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom   účastníkov   konania   a listinnými   dôkazmi,   pričom   ostatné   pojednávanie   bolo uznesením odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením okresného súdu č. k. 13 C 157/05-82 z 21. marca 2007 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej   psychológie   dospelých.   Uznesením   č.   k.   13   C   157/05-85   z 10.   mája   2007 okresný súd povolil navrhovateľke uhradiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v mesačných splátkach (na základe žiadosti navrhovateľky zo 17. apríla 2007).

Okresný súd vydal 24. júla 2007 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 13 C 157/05-82 z 21. marca 2007 ustanovenej znalkyni a na základe prípisu z 26. septembra 2007 jej bol predmetný   spis   zaslaný.   Znalecký   posudok   č.   49/2007   bol   okresnému   súdu   doručený 16. novembra 2007. Okresný súd vydal 30. novembra 2007 pokyn na doručenie znaleckého posudku účastníkom konania a 15. januára 2008 nariadil termín pojednávania na 31. január 2008.

Pojednávanie   31.   januára   2008   bolo   uznesením   odročené   z dôvodu   neúčasti kolízneho opatrovníka, ktorý nemal vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. Na pojednávaniach   8.   apríla   2008,   29.   mája   2008   a   23.   septembra   2008   okresný   súdvykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci,   pričom   na   ostatnom   pojednávaní   rozsudkom č. k. 13 C 157/2005-235 rozhodol, že manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa sa rozvádza, a   súčasne   rozhodol   o úprave   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   na   čas   po rozvode. Okresný súd vydal 20. októbra 2008 pokyn na doručenie rozsudku účastníkom konania. Predmetný spis bol 18. novembra 2008 predložený ústavnému súdu. Sťažovateľ podal 14. novembra 2008 proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 18. novembra 2008. Po vypracovaní predkladacej správy vydal okresný súd pokyn na predloženie spisu odvolaciemu súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v danej   veci   sa   v období od 8. novembra 2005 do 9. novembra 2006 vyznačoval nečinnosťou (8. november 2005 až 29. máj 2006), ako aj neefektívnou činnosťou (od 29. mája 2006, kedy bol nariadený termín pojednávania, ktorý bol 8. augusta 2006 zrušený, následne bol tento súd opätovne nečinný do 9. novembra 2006), čo v konečnom dôsledku viedlo k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   pojednávaní   23.   septembra   2008   okresný   súd rozhodol   v danej   veci   rozsudkom,   ústavný   súd   nevydal   príkaz   tomuto   súdu   konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 311/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk poukazujúc najmä na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a povahu prejednanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v sume   20   000   Sk   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia   advokátkou   JUDr.   M.   P.   Ústavný   súd   pri   priznaní   náhrady   trov   právneho zastúpenia   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Náhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a   § 14 ods. 1 písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon po 3 176 Sk, t. j. spolu 6 352 Sk, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % zo 6 732 Sk,   osvedčenie z 1.   marca 1998) predstavuje sumu 8   011,08   Sk.   Keďže   advokátka   požadovala   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 8 011 Sk,   ústavný   súd   ju   priznal   v sume,   ktorú   požadovala   (IV.   ÚS   311/07). Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008