znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 2/2006 z 15. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2007 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. S. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 Obdo 2/2006 z 15. decembra 2006.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   23 Cb 72/2004   z   18. februára 2005   zamietol   návrh sťažovateľa, ktorým sa ako žalobca domáhal obnovy konania o zaplatenie 52 989,50 Sk vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28 Cb 180/98.   Svoje   rozhodnutie   okresný   súd zdôvodnil tým, že neboli splnené zákonné podmienky na obnovu konania.

Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania argumentoval tým, že Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd sa v pôvodnom konaní vôbec nezaoberal ním predloženými písomnými dôkazmi preukazujúcimi uznanie záväzku žalovaného Dr. L. S. v sume   52 989,50 Sk   voči   sťažovateľovi.   Napriek   tomu,   že sťažovateľom   predložený písomný dôkaz mohol mať závažný hmotnoprávny a procesný dopad na jeho uplatňovaný nárok, krajský súd potvrdil v pôvodnom konaní zamietnutie návrhu sťažovateľa o zaplatenie 52 989,50 Sk s príslušenstvom.

Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd pri zamietnutí návrhu na obnovu konania nedostatočne   zistil   skutkový   stav.   Nevenoval   vôbec   pozornosť   skutočnosti,   že   došlo k porušeniu   Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   66/1992   Zb.   v neskoršom   znení, Spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy. Sťažovateľ zistil osobnou prehliadkou, že uvedené závažné písomné dôkazy sa totiž v spise 28 Cb 180/98 vôbec nenachádzali. Fakt, že   z   predložených   písomných   dôkazov   neboli   vyhotovené   kópie   a založené   príslušným predpísaným spôsobom do spisu, vzbudzuje vážne podozrenie, že odvolací súd postupoval pri hodnotení dôkazov zaujato.

V zápise z pojednávania na odvolacom súde, ale ani v rozsudku odvolacieho súdu nie je o predmetných písomných dôkazoch zmienka a nie je na ne ani odvolávka. Predmetné dôkazy   neboli   súdom   ani   vyhodnotené,   skutkovo   a právne   nebola   zdôvodnená ich neprijateľnosť, prípadne ich bezvýznamnosť na rozhodnutie vo veci samej.

Okresný súd pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na obnovu konania sa uspokojil s konštatovaním, že sťažovateľom predložené predmetné písomné dôkazy súd zaslal späť sťažovateľovi, čo považoval za dostatočný dôvod na zamietnutie návrhu na obnovu konania pre jeho neprípustnosť“.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Cb 72/2004 z 18. februára 2005 o zamietnutí návrhu   na   obnovu   konania   potvrdil   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   15 Cob 85/2005 z 12. augusta 2005.   Svoje   rozhodnutie   krajský   súd   odôvodnil   skutočnosťou,   že   písomné dôkazy sa v čase rozhodovania nachádzali v spise a odvolací súd sa s nimi vyporiadal.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   6 Obdo 2/2006   z   15. decembra 2006   dovolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Cob 85/2005   z   12. augusta 2005 odmietol. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd si „Osvojil názor prvostupňového súdu, totiž že samotná skutočnosť, že písomné dôkazy boli odovzdané odvolaciemu súdu zakladá dôvod   na   neprípustnosť   návrhu   na   obnovu   konania.   Taktiež   sa   stotožnil   s   výrokom odvolacieho súdu, ktorý rozhodol, že nedošlo k procesnému pochybeniu prvostupňového súdu,   ktorý   nenariadil   pojednávanie,   pretože   zamietol   návrh   na   obnovu   pre   jeho neprípustnosť“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov a tvrdí, že v tejto veci došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6 Obdo 2/2006   z   15. decembra 2006, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 2/2006 z 15. decembra 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 100 Sk.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl.   46   až 50   ústavy).   Táto právomoc ústavného   súdu   však   nie   je spojená so   vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   upravujú   prípustnosť   obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie   a uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy (v danom prípade okresný súd, krajský súd a tiež najvyšší súd) preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie vyžaduje,   aby   postup   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   opravných   konaní. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov   a rozhodovať podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Žalobca v dovolaní poukázal na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., keď odvolaciemu súdu vytkol pochybenie, že v napadnutom rozhodnutí sa nezaoberal jeho dôvodom, ktorý vymedzil v odvolaní. (...)

Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej   a jeho   procesné   pochybenie,   keď   rozhodol   bez   pojednávania.   Odvolací   súd v napadnutom   rozhodnutí   odôvodnil   neprípustnosť   obnovy   konania   a nezaoberal   sa s námietkou žalobcu týkajúcou sa procesného pochybenia prvostupňového súdu s odkazom na ustanovenie § 212 ods. 3 O. s. p.

Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie vyjadruje uplatnenie dispozičnej zásady v občianskosúdnom konaní.

Viazanosť odvolacieho súdu rozsahom návrhu uplatneného odvolateľom v odvolaní však neplatí v prípadoch, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 212 ods. 2 písm. a) až d) O. s. p. V danom prípade o žiaden z vymenovaných prípadov nejde.

V rámci preskúmania veci samej z hmotnoprávneho hľadiska odvolací súd súčasne preskúmava aj postup súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov, a to bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené v odvolaní. Na vady konania odvolací súd však prihliada len vtedy, ak tieto procesno - právne vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Je   tiež   potrebné   prisvedčiť   žalobcovi,   že   odvolací   súd   v odôvodnení   rozhodnutia neuviedol,   či   súd   prvého   stupňa   pochybil,   keď   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania.

Podľa   § 232   ods. 2   O. s. p.   pre   konanie   o obnove   platia   primerane   ustanovenia o konaní v prvom stupni.

Po   podaní   návrhu   na   obnovu   súd,   ktorý   vo   veci   rozhodoval   v prvom   stupni, rozhoduje aj o povolení obnovy konania. Ak návrhu na povolenie obnovy konania vyhovie a rozhodne o povolení obnovy a toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, vec prejedná znova bez ďalšieho za prítomnosti účastníkov.

Ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie (§ 234 ods. 2 O. s. p.).

Súd prvého stupňa v prvom rade zisťoval, či návrh na obnovu je podaný z dôvodov uvedených v ustanovení § 228 ods. 1 O. s. p., teda či je návrh prípustný. Zistil, že návrh na obnovu konania prípustný nie je. Dôkazy - písomnosti, ktoré navrhovateľ označil ako právne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré podľa neho objektívne existovali, boli podľa záznamu do spisu aj založené, napriek tomu sa v spise už nenachádzajú, pretože tieto dôkazy po ukončení sporu boli účastníkovi vrátené. Je však zrejmé, že s týmito dôkazmi sa súd v pôvodnom konaní zaoberal a aj sa s nimi vyporiadal. Právny názor súdu   prvého   stupňa si osvojil   aj   odvolací súd   v napadnutom rozhodnutí. Odvolací   súd   vecne   správne   uviedol,   že   žalobcom   namietaná   vada   konania   nemala   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Z uvedeného vyplýva, že námietka vznesená žalovaným o procesnej vade súdu prvého stupňa je nedôvodná. Súd prvého stupňa v zmysle § 234 ods. 2 O. s. p. nebol povinný nariaďovať pojednávanie, keď návrh na obnovu konania ako neprípustný zamietol.“

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   riadne   odôvodnil, na základe čoho odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu   sp. zn. 15 Cob 85/2005   z   12. augusta 2005,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania o zaplatenie 52 989,50 Sk vedeného na tomto súde pod sp. zn. 28 Cb 180/98. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľný   výklad   a   použitie § 228 a § 237 písm. f) OSP vo vzťahu k uplatnenému dôvodu obnovy konania a podanému dovolaniu. Z citovaného tiež vyplýva, že dovolací súd nezistil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, lebo k znemožneniu realizácie procesných práv sťažovateľa súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom nedošlo. Preto dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP ako neprípustné odmietol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   nie   je   možné   usudzovať,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   má   také nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti   a   v   konečnom   dôsledku   o porušení   označených   práv   sťažovateľa. Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   netrpí   vnútornými   rozpormi   a   pri   prijímaní skutkových   a právnych   záverov   nedošlo   k žiadnym   zjavným   omylom   alebo   k uvedeniu skutočností,   ktoré   by   boli   v zrejmom   rozpore   s podstatou   súdnej   ochrany   požadovanej v konaní o obnovu konania. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v návrhu na obnovu konania a v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je na preskúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné   zákonom   ustanovené   náležitosti,   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci,   ktorej sa   návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex (napr. I. ÚS 94/05).

Sťažovateľ bol žalobcom v spore, ktorého sa týkal jeho návrh na obnovu konania, všeobecné súdy v jeho veci na základe jeho návrhov konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite   odôvodnili   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti,   ak   sa   táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007