znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 289/05-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   A.   A.,   bytom   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   Ď.,   N.,   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Nitre p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 1/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   A. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. A. trovy právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk (slovom   šesťtisíctristodeväť slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. Ď., N., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 289/05   z   13. decembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99.

Z   obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   a   ďalší   traja spoluobžalovaní   sú   trestne   stíhaní   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   ods. 1,   ods. 3 písm. a)   a   ods. 4   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov [platného   a   účinného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Tr. zák.“)],   ktorý   spáchali spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   ani   po   takmer   7   rokoch   nebolo   dokazovanie v označenej trestnej veci vykonané v takom rozsahu, aby mohlo byť rozhodnuté o jeho vine alebo nevine, čo v ňom vyvoláva značnú právnu neistotu. Sťažovateľ poukázal na to, že: „... má v dôsledku tejto skutočnosti problém nájsť si stabilnú partnerku a založiť si svoju rodinu, mať deti; v tejto sfére života sú jeho šance veľmi nízke, čo sťažovateľovi spôsobuje i psychické problémy. Sťažovateľ toho času 38-ročný si kvôli prebiehajúcemu trestnému konaniu doposiaľ žiadnu stabilnú partnerku ani nenašiel, nakoľko je tu stála potenciálna možnosť   odsúdenia   sťažovateľa,   čo   by   preňho   reálne   znamenalo   výkon   trestu   odňatia slobody a teda nemožnosť postarať sa v tomto čase o rodinu. No ani v blízkej budúcnosti nič nenasvedčuje   tomu,   že   by   došlo   k vydaniu   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Vzhľadom   na pomerne vysoký vek sťažovateľa sa jeho šance založiť si rodinu, počať deti a venovať sa ich výchove neustále znižujú.“

V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   21. novembra 2005   sťažovateľ poukázal   na   to,   že   k nariadeniu   prvého   hlavného   pojednávania   vo   veci   stanoveného na 8. marec 2001 došlo po viac než 26 mesiacoch od podania obžaloby. Ďalej sťažovateľ konštatoval, že v nasledujúcich štyroch rokoch boli hlavné pojednávania viackrát odročené, pričom ani raz sa tak nestalo z dôvodov na jeho strane.

Sťažovateľ okrem toho, že navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že uvedené základné práva boli postupom krajského súdu v označenom konaní porušené, zároveň žiadal, aby ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať   v tejto   veci   bez prieťahov   a   priznal   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300 000 Sk.   Domáhal   sa   aj   náhrady   trov konania.

Z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   k sťažnosti   z   25. januára 2006   vyplýva, že nesúhlasí s tvrdeniami sťažovateľa a je toho názoru, že zo strany krajského súdu nedošlo k namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa   ako   obvineného v trestnom konaní.

Vo vyjadrení predseda krajského súdu okrem iného uviedol podrobnú chronológiu doterajšieho   priebehu   konania   od   4. januára 1999,   keď   bola   krajskému   súdu   doručená obžaloba   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   č.   2   Kv-7/98,   do   28. novembra 2005,   keď   bolo hlavné pojednávanie, po vypočutí svedka D. H. odročené na deň 27. 02. 2006 s tým, že boli OO PZ požiadané o predvedenie už spomínaných svedkov, opätovne bol predvolaný svedok J. K. s prípisom, aby sa ustanovil na hlavné pojednávanie, pretože obžalovaný A. A. trvá na jeho osobnom výsluchu (č. l. 1726 – 1728)“.

Odvolávajúc sa na takto podrobne opísaný skutkový stav predseda krajského súdu zastáva názor, že v označenej trestnej veci nedošlo k zbytočným prieťahom. Tento názor opiera najmä o to, že:

„Vychádzajúc z týchto zistení som dospel k záveru, že hlavné pojednávania boli opodstatnene odročované, ich termíny boli určené v primeraných lehotách s prihliadnutím na skutočnosť, že trestný úsek tunajšieho krajského súdu už viac rokov nie je dostatočne personálne   obsadený   sudcami,   čo   spôsobuje   enormnú   pracovnú   zaťaženosť   sudcov pôsobiacich   na   tomto   úseku.   Títo   prednostne   vybavujú   väzobné   trestné   veci,   pretože niektorí predsedovia senátov, ako i prísediaci sudcovia z radov občanov sa zúčastňujú na zasadnutiach   iných   senátov   trestného   úseku,   čo   má   tiež   vplyv   na   dĺžku   trestného konania.

Jednotlivé   úkony   trestného   konania   boli   doposiaľ   vykonávané   v   primeraných lehotách (spravidla od 1 do 3 mesiacov, v dovolenkovom období to bolo dlhšie) s cieľom zabezpečiť plynulé a včasné skončenie už označenej trestnej veci.

Je predpoklad, že po vypočutí dvoch svedkov (o ich predvedenie bolo opakovane požiadané OO PZ),   ktorých   je nevyhnutné vypočuť na hlavnom   pojednávaní za účelom preverenia obrany obžalovaných, bude možné už označenú trestnú vec skončiť.“

Na   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   reagoval   sťažovateľ   podaním zo 17. februára 2006, v ktorom odmietol argumenty uvedené krajským súdom. Zdôraznil najmä to, že: „Napriek tomu, že pojednávania v predmetnej trestnej veci boli na KS v Nitre vytyčované   v naznačených   intervaloch,   mám   za   to,   že   jednotlivé   pojednávania   neboli pripravené tak, aby sa bezodkladne mohlo rozhodnúť vo veci samej.

V zmysle uvedeného mám za to, že Krajský súd v Nitre v trestnom konaní vedenom pod   sp. zn.   1 T 1/99   svojím postupom   neodstránil   právnu neistotu   sťažovateľa   viac ako 6 a 1/2   roka,   čím   došlo   k vzniku   prieťahov   v súdnom   konaní.“ Sťažovateľ   sa   preto domnieva, že jeho sťažnosť je dôvodná.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99 v období od 4. januára 1999 (t. j. od doručenia obžaloby) až do 8. marca 2001 zaoberal takmer výlučne žiadosťami spoluobžalovaných o prepustenie z väzby   na   slobodu.   Zároveň   v   uvedenom   období   bol   spis   opakovane   predkladaný Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach ostatných spoluobžalovaných proti rozhodnutiam krajského súdu, ktorými boli zamietnuté ich sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Je potrebné sa zmieniť aj o tom, že v priebehu uvedeného obdobia rozhodol najvyšší súd   uznesením   sp. zn.   Ntv-II 64/99   z   5. novembra 1999   o žiadosti   predsedu   senátu krajského súdu z 22. októbra 1999 tak, že lehotu trvania väzby u spoluobžalovaných M. K. a J.   K.   nepredĺžil.   V odôvodnení   citovaného   uznesenia   najvyšší   súd   okrem   iného konštatoval,   že „... postup   krajského   súdu   pri   tomto   súdnom   konaní   nebol   z časového hľadiska, v súlade s postupom aký zaručuje aj spomínaný článok 5 ods. 3 Dohovoru“.

Krajský   súd   až   8. marca 2001   nariadil   termín   prvého   pojednávania   vo   veci na 21. - 23. máj 2001.

Ďalší priebeh napadnutého konania bol nasledovný:

- 16. mája 2001   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   spoluobžalovaného   J.   K. o odročenie   pojednávania   z dôvodu   práceneschopnosti,   vzhľadom   na   čo   krajský   súd pojednávanie odročil na 10. - 12. september 2001,

- podaním   z   3. septembra   2001   požiadal   spoluobžalovaný   J.   K.   o odročenie pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií,

- krajský   súd   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   10. september 2001   odročil z dôvodu neúčasti spoluobžalovaných J. K. a O. P. na 29. - 31. október 2001,

- podaním z 19. októbra 2001 požiadal spoluobžalovaný J. K. o opätovné odročenie pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií,

- na   základe   pokynu   predsedu   senátu   z   24. októbra 2001   bolo   hlavné pojednávanie pôvodne   nariadené   na   29. - 31. október 2001   odročené   na   nový   termín, a to 21. - 23. január 2002,

- na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   21. januára 2002   vzniesol   námietku zaujatosti   voči predsedovi   senátu spoluobžalovaný M. K., pričom   po prerušení konania krajský súd uznesením o vznesenej námietke rozhodol, že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Proti   uzneseniu   uplatnil   sťažnosť spoluobžalovaný   M.   K.,   ktorému   vypovedal   plnomocenstvo   doterajší   obhajca,   na čo predseda   senátu hlavné pojednávanie odročil   na 15. - 17. apríl 2002 s tým, že spis bude predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti   o nevylúčení   predsedu   senátu z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci,

- vzhľadom na nepredloženie plnomocenstva zvoleného obhajcu ustanovil predseda senátu krajského súdu opatrením z 15. februára 2002 spoluobžalovanému M. K. obhajcu,

- najvyšší súd uznesením z 27. marca 2002 sťažnosť spoluobžalovaného M. K. proti uzneseniu o nevylúčení predsedu senátu krajského súdu zamietol,

- krajský   súd   z dôvodu   nevrátenia   spisu   z najvyššieho   súdu   hlavné   pojednávanie nariadené na 15. - 17. apríl 2002 odročil na 1. - 2. júl 2002,

- hlavné pojednávanie uskutočnené na krajskom súde 1. - 2. júla 2002 bolo odročené na 15. - 16. október 2002 za účelom vypočutia svedkov a znalca.

V období   od   9. decembra 2002   až do   22. októbra 2004   bolo   nariadených   celkovo 12 hlavných   pojednávaní   (okrem   uvedených   dátumov   navyše   ešte   na   3. marec 2003, 5. máj 2003,   30. jún 2003,   20. september 2003,   8. december 2003,   2. február 2004, 29. marec 2004, 10. máj 2004, 29. jún 2004, 6. september 2004), ktoré však boli odročené z dôvodu, že sa na ne neustanovili predvolaní svedkovia. Hlavné pojednávanie nariadené na 20. december 2004 bolo odročené na 3. marec 2005 z dôvodu ospravedlnenia sa dvoch obžalovaných,   ako   aj   opätovného   neustanovenia   sa   predvolaných   svedkov.   Dôvodom odročenia hlavných pojednávaní nariadených na 3. marec 2005 a 9. máj 2005 bolo opätovné neustanovenie sa predvolaných svedkov.

Napriek   tomu,   že   podľa   rozhodnutia   predsedu   senátu   mali   byť   svedkovia,   ktorí sa dovtedy neustanovili, predvedení políciou, k predvedeniu na ďalšie hlavné pojednávanie nariadené   na   29. jún 2005   opätovne   nedošlo.   Z toho   dôvodu   bolo   hlavné   pojednávanie odročené   na   3. október 2005.   Neustanovenie   sa   predvolaných   svedkov   (okrem   jedného, ktorý   bol   predvedený)   bolo   dôvodom   odročenia   aj   hlavných   pojednávaní nariadených na 3. október 2005   a   28. november 2005.   Hlavné   pojednávanie   nariadené na 27. február 2006 bolo krajským súdom odročené na neurčito.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 13. decembra 2005 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods. 3   citovaného   článku   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má   byť   vec   obvineného   prejednaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania   (...)   sa   posudzuje   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   (napr.   rozsudok   ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie,   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach,   a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Čo sa týka kritéria „zložitosť veci“, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu krajského súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového,   ani   z právneho   hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   zložitosti. Na zložitosť veci nepoukázal ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu. To, že v danom prípade nejde o skutkovo ani právne zložitú vec, uviedol aj najvyšší súd v odôvodnení citovaného uznesenia sp. zn. Ntv-II 64/99 z 5. novembra 1999.

2. Pri   skúmaní   veci   podľa   kritéria   „správanie   sťažovateľa“   dospel   ústavný   súd k záveru, že v napadnutom konaní sa nevyskytli také okolnosti, ktoré by mali byť pripísané na vrub sťažovateľovi v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, krajský súd čiastočne aj svojou nečinnosťou, ale najmä neefektívnou činnosťou spôsobil neúmerné predĺženie konania. Z hľadiska ústavných požiadaviek kladených na takýto typ konania je neakceptovateľné, že prvé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po viac ako 26 mesiacoch od podania obžaloby. Obžaloba, ako už bolo uvedené, bola krajskému súdu   doručená   4. januára 1999   a prvé   hlavné   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené na 21. - 23. máj 2001.

Takýto postup nemôže ospravedlniť ani to, že krajský súd v období pred nariadením prvého hlavného pojednávania rozhodoval o opakovaných žiadostiach spoluobžalovaných o prepustenie z väzby. Táto rozhodovacia činnosť nie je konaním vo veci samej, a preto nemôže viesť k odstráneniu právnej neistoty obžalovaných.

O nesústredenom   a   neefektívnom   postupe   v konaní   krajského   súdu   svedčí   aj   to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 64/99 z 5. novembra 1999 nepredĺžil lehotu trvania väzby (u obžalovaných uvedených v časti I tohto nálezu), čo odôvodnil s poukazom na to, „... že postup krajského súdu pri tomto súdnom konaní nebol z časového hľadiska, v súlade s postupom aký zaručuje aj spomínaný článok 5 ods. 3 Dohovoru“.

Obdobne aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 1/99 z 19. októbra 1999, ktorým krajský   súd   rozhodol   o   vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie,   bolo   uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 To 60/2000   zo   14. decembra 2000   zrušené,   pričom   v jeho odôvodnení   najvyšší   súd   okrem   iného   uviedol: „Obžaloba   na   obvinených   napadla na krajský súd 4. januára 1999. Krajský súd potom, čo predseda senátu zabezpečil potrebné vysvetlenia v zmysle § 185 ods. 2 Tr. por., meritórne vo veci rozhodol až 19. októbra 1999, pričom nemôže obstáť argumentácia, že ide o obťažnú vec, porov. odôvodnenie uznesenia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 5. novembra   1999   sp. zn.   Ntv-II 64/99,   ktorým nepredĺžil lehotu trvania väzby obvinených (...). Krajský súd naviac uvedené rozhodnutie z 19. októbra 1999   procesným   stranám   doručil   až   v októbri   2000,   pričom   vec na rozhodnutie   o podanej   sťažnosti   predložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky 10. novembra 2000.

Takýto procesný postup krajského súdu a jeho predsedu senátu je v zrejmom rozpore s ustanovením   § 2   ods. 4   Tr. por.,   z ktorého   vyplýva   povinnosť   prejednávať   veci čo najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   práva   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.“

Je pravdou, že pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní vo veci krajský súd postupoval   plynulo   (1   až   3-mesačné   intervaly),   avšak   na   druhej   strane   efektívnosť pojednávaní   znižoval   nedostatočným   využívaním   donucovacích   prostriedkov   voči nedisciplinovanosti svedkov, ktorí sa vo väčšine prípadov bez akéhokoľvek ospravedlnenia na   hlavné   pojednávanie   neustanovili.   Krajský   súd   ponechal   bez   povšimnutia neospravedlnenú neúčasť dvoch svedkov predvolaných prvýkrát na hlavné pojednávanie 11. septembra 2001   a   až 10. mája 2004   prvýkrát   týchto   svedkov   predvolal   pod   hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia. Po následnom neustanovení sa týchto svedkov na pojednávanie ich opätovne predvolával bez hrozby uloženia poriadkovej pokuty a až 3. marca 2005 krajský súd požiadal orgány polície o predvedenie týchto svedkov, pričom u jedného   z nich   bola   3. októbra 2005   realizácia   predvedenia   úspešná.   Uvedený   postup krajského   súdu   v súvislosti   so   zabezpečovaním   účasti   svedkov   na   hlavné   pojednávania je nepochybne   potrebné   vyhodnotiť   ako   taký,   v dôsledku   ktorého   došlo   k značnému oddialeniu vydania meritórneho rozhodnutia v tejto trestnej veci.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na   uvedené okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako 7 rokoch trvania právoplatne skončené.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým aj dôveryhodnosť   justície.   Ústava   takto   zaviazala   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02).

Ústavný súd sa nemohol stotožniť s argumentmi predsedu krajského súdu uvedenými vo vyjadrení   k sťažnosti,   spočívajúcimi   v   zdôrazňovaní   nedostatočného   personálneho obsadenia trestného úseku sudcami, čo podľa jeho názoru spôsobuje „... enormnú pracovnú zaťaženosť sudcov (...). Títo prednostne vybavujú väzobné trestné veci, pretože niektorí predsedovia   senátov,   ako   i   prísediaci   sudcovia   z radov   občanov   sa   zúčastňujú na zasadnutiach   iných   senátov   trestného   úseku,   čo   má   tiež   vplyv   na   dĺžku   trestného konania“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,   nemôže byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavuje štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva, že nie   je   možné   v žiadnom   prípade   prenášať   technicko-organizačné   problémy   štátnych orgánov na účastníkov konania, resp. v trestnom konaní na obžalovaných, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Základné   právo   zaručené   čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   realizuje   takým   konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 1/99 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil krajskému súdu konať a prerokovať vec vedenú   pod   sp. zn.   1 T 1/99   bez   zbytočných   prieťahov.   Domáhal   sa   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   krajskému   súdu,   aby v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods. 5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím na to, že právna neistota sťažovateľa nebola krajským súdom odstránená ani po viac ako 7 rokoch od začatia trestného konania. Najmä s ohľadom na túto skutočnosť priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   Ď. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004,   ktorá   bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Spolu   úhrada   predstavuje   sumu   5 302 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vyššie uvedená suma sa   zvyšuje   o 19 %.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   boli   priznané v celkovej sume 6 309 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006