znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. – M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., Ulica D. Dlabača 2748/28, Žilina, konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   JUDr.   Andrey   Havelkovej,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 154/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. – M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014 doručená   sťažnosť   J.   Ď.   –   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou   Andrea   Havelková,   s.   r.   o.,   Ulica   D. Dlabača   2748/28,   Žilina,   konajúcou prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr. Andrey   Havelkovej,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 154/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha proti odporkyni uloženia povinnosti odvysielať opravu   nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich   údajov.   Návrh   na   začatie   konania   bol okresnému súdu doručený 10. mája 2013, „pričom táto vec bola vedená na Okresnom súde Žilina   pod   sp.   zn.   19   Cb/96/2013   a   dňa   22.   05.   2013   bola   prevedená   do   oddelenia občianskoprávnych   vecí   a   zmenila   sa   sp.   zn.   Okresného   súdu   Žilina   na   sp.   zn. 27 C 154/2013“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „súd   postupoval   nesprávne,   keď   pri   podaní   návrhu nesprávne   posúdil   túto   vec   ako   obchodnoprávnu,   pričom   prevedenie   spisu   z   jedného oddelenia do druhého na tom istom súde trvalo až 12 dní, o ktoré sa zbytočne predĺžilo toto súdne konanie“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Až   po   viac   ako   mesiaci   odo   dňa podania návrhu, a to dňa 18. 06. 2013 doručil Okresný súd Žilina sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 12. 06. 2013, ktorý obratom sťažovateľ zaplatil. Po zaplatení súdneho poplatku Okresný súd Žilina opäť v predmetnej právnej veci nekonal a až dňa   13.   02.   2014   bolo   navrhovateľovi   doručené poučenie.   Dňa   24.   03.   2014   následne Okresný súd Žilina vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava   IV...   Takýto   postup   Okresného   súdu   Žilina   podľa   nášho   názoru   nemožno odôvodniť právnou alebo faktickou zložitosťou veci alebo správaním účastníkov konania, a tak podľa nášho názoru postupom Okresného súdu Žilina došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľ poukázal tiež na predmet konania a uviedol, že „odvysielanie opravy plynutím času postupne stráca svoje opodstatnenie, čo sa nepriaznivo odzrkadľuje aj na ujme,   ktorá   je   sťažovateľovi   odvysielaním   nepravdivých   o   pravdu   skresľujúcich   údajov spôsobená“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 154/2013 porušené bolo.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 340,90 € (dva úkony právnej služby- príprava a prevzatie a spísanie sťažnosti pri hodnote jedného úkonu vo výške 134 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH), ktorú im Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť na účet   jeho   právneho   zástupcu   spoločnosti   Advokátska   kancelária   Andrea   Havelková, s. r. o..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 154/2013   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd 24. marca 2014 postúpil vec vedenú pod sp. zn. 27 C 154/2013 po vyslovení svojej miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Bratislava IV. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (11. apríla 2014) už teda okresný súd nebol miestne príslušným súdom na konanie   a rozhodovanie   predmetnej   právnej   veci,   preto   nemohol   byť   porušovateľom sťažovateľom   označeného   základného   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by v konaní pred miestne a vecne príslušným súdom dochádzalo v predmetnej veci k prieťahom v konaní, nič nebráni sťažovateľovi, aby opätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   konanie   bude posudzované ako celok, t. j. ústavný súd bude prihliadať i na konanie všeobecného súdu pred postúpením veci miestne príslušnému súdu (od podania žaloby).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014