znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 90/2010-314 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Š. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len,,krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 90/2010-314 z 21. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   ako navrhovateľ   v   konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 9 C 64/2008 návrhom domáhal proti odporcom určenia vlastníckeho práva „k nebytovému priestoru, ktorý vystaval ako kanceláriu v roku 1992. Kanceláriu vybudoval z verejného priestranstva   prejazdu   vybudovaného   pod   polyfunkčným   domom,   pričom   využil   jednu spoločnú časť steny obytného domu. Stavbu vykonal v súlade s projektovou dokumentáciou na   základe   stavebného   povolenia   a   stavbu   začal   užívať   po   vydaní   kolaudačného rozhodnutia.“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   64/2008-246   z   24.   novembra   2009   návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu z 24. novembra 2009 odvolanie, ktorým ,,žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci.“. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 90/2010-314 z 21. októbra 2010 rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, „... boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené Ústavou SR... v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a slobôd“,   a to   najmä tým,   že krajský   súd v odvolacom   konaní   rozhodol   bez   verejného   prerokovania   veci, ,,zamietol   odvolanie a potvrdil rozsudok Okresného súdu v Komárne“. Podľa sťažovateľa krajský súd „pritom nebral do úvahy ani znalecký posudok ani odborné vyjadrenie stavebníka - architekta.“.

V tomto ohľade sťažovateľ „vyčítal“ krajskému súdu, „... že zamedzením vystúpiť a obhájiť svoje práva pred súdom boli porušené moje základné práva, nakoľko mi nebolo umožnené osobne a verejne vystúpiť pred súdom. Nebolo povolené podať dovolanie ako mimoriadneho   opravného   prostriedku,   hoci   predmetom   sporu   bola   vec   zásadného významu...“.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyhovel sťažnosti a takto rozhodol:

,,1.   Základné právo   JUDr.   L.   Š.,   na súdnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 8Co 90/2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre vedeného pod sp. zn. 8Co 90/2010 z 21. októbra 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Nitre   je   povinný   uhradiť   JUDr.   L.   Š.,   trovy   konania   v sume   € (slovom   eur   a   centov)   na   jeho   účet   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

O zjavnú neopodstatnenosť ide aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ   v sťažnosti   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 90/2010 a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 90/2010-314 z 21. októbra 2010, a to z dôvodu, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania, a teda neprerokoval jeho vec verejne, a neumožnil tak sťažovateľovi „... verejne vystúpiť pred súdom“, vyjadriť sa a doplniť dôkazy, hoci podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné toto pojednávanie nariadiť. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 8 Co 90/2010-314 z 21. októbra 2010 konštatoval,   že „ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   OSP)   prejednal   vec   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že podľa § 219 ods. 1 je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pretože súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej stránke“.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozhodol   bez   verejného prerokovania veci, čím mu neumožnil „osobne a verejne vystúpiť pred súdom“ a „obhájiť svoje práva“.

Čo sa týka zákonnej úpravy nariadenia pojednávania v odvolacom konaní, tak podľa § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z § 214 OSP vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez nariadenia   pojednávania.   Odvolací   súd   nariadi   pojednávanie   len   za   predpokladu,   že odvolanie   je   podané   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   a   to   vždy,   ak   je   splnený   jeden z procesných predpokladov ustanovených v § 214 ods. 1 písm. a) až písm. c) OSP.

Čo sa týka skutkovej stránky veci, je potrebné uviesť, že krajský súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za dostatočný na to, aby vo veci rozhodol, a pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záveru, že neboli splnené ani ďalšie dôvody ustanovené v § 214 ods. 1 OSP, a preto postupoval podľa § 214 ods. 2 OSP. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že v danom prípade neboli splnené ani ďalšie dôvody na nariadenie pojednávania v odvolacom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   postupoval   ústavne   konformným spôsobom, ktorý nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že všeobecný súd nerozhodne v súlade s očakávaniami   sťažovateľa   alebo   spôsobom,   ktorý   by   si   sťažovateľ   prial,   podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ešte nezakladá dôvody na vyslovenie porušenia jeho práv. Postupom súdu, ktorý koná v súlade so zákonom, nie je konajúci súd podľa názoru ústavného súdu spôsobilý porušiť základné práva sťažovateľa.

V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým   uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011