znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/2010-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 Cb 142/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume   1 500   €   (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti M., spol. s r. o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 288/2010   z 30.   augusta   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len   „sťažovateľka“),   v časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 Cb 142/2003   (ďalej   aj   „namietané   konanie“). Vo zvyšnej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   3 Cob 7/2007,   sp. zn.   3 Cob 8/2007   a sp. zn.   3 Cob 81/2009 a základného práva podľa čl. 46 ústavy v namietanom konaní vedenom okresným súdom, bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky podal 15. októbra 2002 Okresnému   súdu   Bratislava I   žalobu   (22.   novembra   2002   postúpenú   vecne   a miestne príslušnému   Okresného   súdu   Bratislava III),   ktorou   uplatnil   nárok   na   zaplatenie   ceny za realizáciu dohodnutého diela.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 3416/2010   zo   6.   júla   2010.   V pripojenom   stanovisku   zákonnej   sudkyne   sa okrem   chronológie   procesných   úkonov   vykonaných   v doterajšom   priebehu   napadnutého konania okrem iného uvádza:

„Z prehľadu procesných úkonov je zrejmé, že od 07. 05. 2003, kedy bol spis zapísaný do môjho oddelenia 25 Cb, do 1. pojednávania veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 21. 09. 2004, prešlo pomerne dlhé obdobie, ktoré ale bolo spôsobené neprimerane veľkým počtom spisov v oddelení 25 Cb, konkrétne k 01. 10. 2003 756 vecí a k 01. 11. 2004 618 vecí, vzhľadom k čomu   som   nebola   schopná   zabezpečiť   plynulosť   vybavovania   vecí   bez   prieťahov. Vzniknutú   situáciu   som   opakovanie   signalizovala   predsedovi   súdu,   signalizácia z 01. 10. 2003   je   evidovaná   pod   Spr.   3117/2003   a   signalizácia   z   08. 11. 2004   pod Spr. 3022/2004.

Od septembra 2004 som vo veci konala plynulo, bez prieťahov. Dňa 17. 05. 2010 som určila termín ďalšieho pojednávania na deň 27. 09. 2010 a to z dôvodu plánovaného čerpania dovolenky v letnom období.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2010, v ktorom okrem iného uvidela:

«K momentom zbytočných prieťahov v činnosti OS Ba III ako inštitúcie, resp. celkovo neprimeranej dlhému času súdneho konania:

• na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR objektívne nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet   (napr.   I. ÚS 10/1998,   II. ÚS 157/2002,   I. ÚS 76/2003,   III. ÚS 29/2003, III. ÚS 239/2006).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty“   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   –   II. ÚS 26/1995,   III. ÚS 87/2002, III. ÚS 127/2003.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   vytvoreniu   právnej   istoty   tým,   či   iným smerom sa KS v Bratislave cielene vyhýba.

• Dĺžka   súdneho   konania   by   mala   v   „rozumnej   miere“   zodpovedať   aj   intenzite faktorov, ktoré môžu konanie predlžovať – III. ÚS 49/2001, resp. II. ÚS 57/2001. Sťažovateľ nedokáže akceptovať za rozumný faktor eklatantnú snahu konkrétnych ľudí, pôsobiacich na KS v Bratislave „donútiť“ OS Ba III, aby ten rozhodol v rozpore s dôkaznou situáciou a aby   sa   takto   „zabarikádovala“   sťažovateľovi   prípadná   možnosť   voči   protirečiacim   si rozsudkom súdu 1. a 2. stupňa podať dovolanie.

• V   sťažovateľovej   kauze   ide   o   spor   o   zhotovenie   diela   –   takú   kauzu   ÚS   SR spravidla   nehodnotí   ako   právne   zložitú   –   III. ÚS 75/2003.   V   rozmedzí   prijatej   ústavnej sťažnosti je ale smerodajné, že v konaní o predmetnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR, týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na strane súdu, sa posudzuje zodpovednosť súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, ako   orgánu   verejnej   moci,   nie   prípadná   individuálna   zodpovednosť   sudcu   či   iného pracovníka   súdu   za   zavinenie   zbytočných   prieťahov.   Právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov vytvára pre oprávnené osoby širšiu právnu ochranu ako len pred úmyselným   alebo   nedbanlivostným   správaním   sudcu   konajúceho   vo   veci.   Aj   v   prípade neexistencie zavinenia na strane sudcu môže teda dôjsť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – II. ÚS 52/1999. Všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená. Vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR teda implicitne obsahuje príkaz pre všetky stupne všeobecného súdnictva, ktoré sú, resp. budú involvované v danej veci, konať bez zbytočných prieťahov.»

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   zo   6.   júla   2010   k sťažnosti   bol   aj   prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, ktorý zodpovedá obsahu súdneho spisu okresného súdu zapožičaného ústavnému súdu a ktorý bol takýto:

«- žaloba podaná 28. 10. 2002 na Okresný súd Bratislava I

- 22. 11. 2002 spis postúpený tunajšiemu súdu a pridelený do oddelenia Rob, sp. zn. 42 Rob 3273/2002

- 13. 12. 2002 výzva na zaplatenie SP, expedovaná 18. 12. 2002, doručená žalobcovi – sťažovateľovi 23. 12. 2002

- SP zaplatený 14. 01. 2003

- 21. 01. 2003   vydaný   Platobný   rozkaz   č. k.   42 Rob 3273/02-58,   expedovaný 10. 02. 2003 a doručený 27. 02. 2003 právnemu zástupcovi žalobcu

- 06. 03. 2003 žalovaný E., a. s. podal proti platobnému rozkazu odpor

- 11. 03. 2003 výzva žalobcovi na vyjadrenie sa k odporu, expedovaná 26. 03. 2003, doručená právnemu zástupcovi žalobcu 27. 03. 2003

- 07. 04. 2003 doručené súdu vyjadrenie žalobcu k podanému odporu

- 07. 05. 2003 spis prevedený od „oddelenia“ 25 Cb pod sp. zn. 25 Cb 142/2003

- 20. 04. 2004 súd určil termín pojednávania na 21. 09. 2004

- 21. 09. 2004 pojednávanie vo veci

- 30. 11. 2004 pojednávanie odročené na žiadosť žalovaného

- 22. 03. 2005   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   procesného   návrhu   žalobcu na zámenu účastníka konania na strane žalobcu

- 30. 03. 2005   uznesenie   č. k.   25 Cb 142/2003-124,   ktorým   súd   pripustil   zámenu žalobcu, doručené právnemu zástupcovi žalobcu 25. 04. 2005

- 28. 06. 2005 pojednávanie odročené na 19. 09. 2005

- pojednávanie, ktoré sa malo konať 19. 09. 2005. bolo zrušené z dôvodu procesných návrhov žalobcu na vypočutie svedkov doručeného súdu 30. 08. 2005

- 24. 11. 2005 pojednávanie odročené z dôvodu žiadosti žalovaného

- 09. 02. 2006 pojednávanie

- 27. 04. 2006 pojednávanie

- 19. 06. 2006 pojednávanie

- 23. 10. 2006 pojednávanie; odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

- 30. 10. 2006 pojednávanie a vyhlásenie rozsudku, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu 11. 12. 2006

- 27. 1 2. 2006 odvolanie žalovaného voči rozsudku

- 05. 01. 2007 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave

- 02. 05. 2007 pojednávanie Krajského súdu v Bratislave, odročené na neurčito

- 12. 09. 2007 pojednávanie na Krajskom súde v Bratislave

- 31. 10. 2007   pojednávanie   na   Krajskom   súde   v   Bratislave;   uznesenie   č. k. 3 Cob 7/2007-279,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   tunajšieho   súdu   a   vec   bola   vrátená na ďalšie konanie

- 28. 12. 2007 spis doručený tunajšiemu súdu Krajským súdom v Bratislave, rozsudok doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22. 01. 2008

- 07. 04. 2008 úprava sudcu – určenie termínu pojednávania na 02. 06. 2008

- 02. 06. 2008 pojednávanie

- 22. 09. 2008 pojednávanie, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku

- 29. 09. 2008   pojednávanie,   vyhlásenie   Rozsudku,   ktorý   bol   dňa   11. 11. 2008 doručený právnemu zástupcovi žalobcu

- 13. 11. 2008 odvolanie žalovaného voči rozsudku

- 13. 01. 2009   uznesenie   č. k.   25 Cb 142/2003-346,   ktorým   súd   zrušil   uznesenie tunajšieho súdu č. k. 25 Cb 142/2003-341 zo dňa 14. 11. 2008, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie

- 1 7. 03. 2009 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave

- 06. 04. 2009   námietka   zaujatosti   celého   Krajského   súdu   v   Bratislave   podaná žalobcom – sťažovateľom

- 17. 02. 2010   pojednávanie   na   Krajskom   súdu   v   Bratislave,   uznesenie   č. k. 3 Cob 81/2009-361, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

- 07. 04. 2010 spis doručený tunajšiemu súdu Krajským súdom v Bratislave

- 14. 04. 2010 doručenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Cob 81/2009- 361 právnemu zástupcovi žalobcu

- 1 7. 05. 2010 úprava sudcu – určenie termínu pojednávania na deň 27. 09. 2010.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe právneho predchodcu   sťažovateľky   (obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r. o.)   pôvodne   podanej 15. októbra 2002 Okresnému súdu Bratislava I, ktorou si uplatnil proti odporcovi nárok na zaplatenie pohľadávky – ceny zhotoveného diela na základe uzavretej zmluvy o dielo. Predmetná vec bola 22. novembra 2002 postúpená vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava III na rozhodnutie, ktorý uznesením sp. zn. 25 Cb 142/2003 z 30. marca 2005 pripustil, „aby z konania vystúpil doterajší navrhovateľ M., spol. s r. o., a na jeho miesto vstúpil M. spol. s r. o.“.

Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ide o štandardnú   vec,   ktorá   nie   je po právnej   ani po   faktickej   stránke natoľko   zložitá,   aby okresný súd zbavila zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti, vyhodnotený v ďalšej časti tohto nálezu.

2.   Ústavný   súd   hodnotiac   priebeh   napadnutého   konania   nezistil   relevantné skutočnosti, ktoré by z aspektu doterajšej dĺžky konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka do konania vstúpila namiesto pôvodného navrhovateľa (zámena účastníka) na základe uznesenia okresného súdu z 30. marca 2005, ktorý pripustil jej vstup do konania namiesto jej právneho predchodcu, čím došlo k vzniku nového   procesnoprávneho   vzťahu,   a teda   aj   k vymedzeniu   časti   napadnutého   konania, v súvislosti s ktorou sťažovateľka môže relevantne uplatňovať základné právo na konanie bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   do   konania   vstúpila až na základe   uznesenia   z 30.   marca   2005   v dôsledku   singulárnej   sukcesie,   ústavný   súd nepodrobil   preskúmaniu   tú   časť   konania,   ktorá   sa   týkala   právneho   predchodcu sťažovateľky.

Postup okresného súdu vo vymedzenom období napadnutého konania sa vyznačoval najmä neefektívnosťou.

V súvislosti so záverom o neefektívnom postupe okresného súdu poukazuje ústavný súd   na uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   3 Cob/7/07   a 3 Cob/8/07   z 31. októbra   2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu z 30. októbra 2006 v napadnutej vyhovujúcej časti zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení je okrem iného uvedené:„Predmetom sporu je zaplatenie 268.504,60 Sk, čo predstavuje nezaplatenú časť ceny diela. Vykonanie prác, ako i výška vyúčtovanej sumy je medzi účastníkmi nesporná. Spornou otázkou, ktorá je podstatná pre posúdenie oprávnenosti odvolania, zostalo len to, či   žalovaný   27. 5. 2002   oprávnene   započítal   svoju   pohľadávku   268.505,-   Sk   z   titulu zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu a výška tejto pohľadávky.

Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalovanému nárok   na   zmluvnú   pokutu   nevznikol,   pretože   mešká   so   stavebnou   pripravenosťou, špecifikáciou dverí a následne aj s úhradou zálohových faktúr, a preto žalobca sa nemohol dostať do omeškania. Súd prvého stupňa tento záver vyvodil predovšetkým z toho, že podľa bodu   4.3.1   zmluvy   žalobca   bol   povinný   nastúpiť   na   montáž   po   uplynutí   6   týždňov od zaplatenia zálohových faktúr, posledná zálohová faktúra bola zaplatená 16. 11. 2001, preto žalobca mohol a mal začať s vykonávaním diela až 29. 12. 2001, pričom podľa bodu 3.1 zmluvy mal na vykonanie diela termín 4 mesiace. Súd prvého stupňa taktiež nesprávne uviedol, že 4 mesiace uplynuli 30. 5. 2002, keď správne malo byť uvedené 30. 4. 2002... Vzhľadom na uvedené nie je správny právny záver súdu prvého stupňa, že žalobca sa nemohol   dostať   do   omeškania,   pretože   svoj   záväzok   nemohol   splniť   pre   neposkytnutie dohodnutého   spolupôsobenia   (omeškanie   žalovaného)   /§ 370   Obch.   zák./.   Žalovanému preto vznikol nárok na zmluvnú pokutu dohodnutú v čl. X bod 10.2 zmluvy. Súd prvého stupňa v konaní neskúmal, či zmluvná pokuta je vyúčtovaná v správnej výške a ani dĺžku omeškania zhotoviteľa s dokončením diela vzhľadom na svoj právny názor, a tým odňal žalovanému možnosť konať pred súdom... V novom konaní súd prvého stupňa vec prejedná otázku započítania zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu a rozhodne v zmysle § 224 ods. 3 O. s. p. i o trovách konania.“

Aj ďalší meritórny rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2008 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 81/2009 zo 17. februára 2010 v napadnutej vyhovujúcej časti zrušený a vec bola okresnému   súdu   opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo okrem iného uvedené:

„Odvolací súd prejednal vec poľa § 212 ods. 1 O. s. p. v napadnutej vyhovujúcej časti prevyšujúcej sumu 10.327,- Sk a § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti   nie   je   vecne   správny,   keď   súd   prvého   stupňa nevyhodnotil   správne   vykonané   dôkazy   a vec   následne   neposúdil   správne   po   právnej stránke...

Keďže   súd   prvého   stupňa   iným   spôsobom   vyhodnotil   vykonané   dôkazy   a dospel k nesprávnym   právnym   záverom   o výške   zmluvnej   pokuty   a dĺžke   omeškania   žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p. zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný opätovne sa zaoberať zápočtom vzájomných pohľadávok a okamihom, v ktorom sa stretli.“

Poukázanie   zákonnej   sudkyne   v prílohe   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti na „neprimerane   veľký   počet   spisov   v oddelení   25 Cb“,   v dôsledku   čoho   nebolo možné zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí bez prieťahov, ústavný súd nemohol akceptovať, keď   v súvislosti   s uvedeným   už   v predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 Cb 142/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že okresný súd „svojou   neefektívnou   procesnou   prácou   a opakovanou   nečinnosťou   spôsoboval   a stále spôsobuje sťažovateľke mimoriadne ťažkosti. Treba si uvedomiť, že sťažovateľ osem rokov nemá zaplatené za vykonané, odovzdané a žalovanou stranou zužitkované dielo, pričom mu vznikla   voči   štátu   rozsiahla   daňová   povinnosť   (odvod   DPH)   a zaplatil   nemalý   súdny poplatok.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku relevantnej časti napadnutého konania okresného súdu vedeného   pod   sp. zn.   25 Cb 142/2003   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie vo   veci   nebolo do   rozhodnutia   ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. J. F. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže advokátka   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   uvedená   suma   bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,31 €.Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu   15.   októbra 2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   ako   podanie   relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal, rovnako nepriznal ani odmenu za ďalšie   úkony   uplatnené   nad   rámec   sumy   vypočítanej   ústavným   súdom,   keďže   ich nevyhodnotil ako účelne vynaložené.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010