znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti,   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 20/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 20/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 20/2005 rozhodol   rozsudkom   zo 4.   júna 2009 vo veci   o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, v ktorej sťažovateľka bola v procesnom postavení univerzálnej právnej nástupkyne po pôvodnej navrhovateľke.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla:«Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. 14 C 20/05 rozsudkom zo dňa 04. júna 2009 rozhodol moju vec, v ktorej vystupujem ako univerzálna právna nástupkyňa pôvodnej navrhovateľky M. Š....

Súd   vykonal   dokazovanie   a   vo   veci   samej   rozhodol   bez   mojej   prítomnosti. V odôvodnení   rozsudku   uvádza   „... Súd   vykonal   pojednávanie   v   neprítomnosti navrhovateľky v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľka bola na pojednávanie riadne predvolaná,   predvolanie   si   prevzala   09. 04. 2009,   napriek   tomu   bez   náležitého ospravedlnenia sa na pojednávanie nedostavila...“. Týmto súd odôvodnil, prečo vo veci pojednával a rozhodoval bez mojej prítomnosti.

S tvrdením súdu, že som svoju neprítomnosť náležite neospravedlnila, nesúhlasím. Dňa 01. júna 2009 som osobne v podateľni Okresného súdu v Žiline predložila do spisu podanie zo dňa 01. júna 2009 nazvané ako Ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania vrátane dvoch príloh preukazujúcich dôvodnosť žiadosti. Súd podanie prijal, čoho dôkazom je odtlačok pečiatky podateľne súdu s vyznačením počtu rovnopisov a príloh. V   uvedenom   podaní   som   požiadala   súd   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu,   že nesúhlasím s prejednaním veci bez mojej prítomnosti.

Podľa znenia § 101 ods. 2 O. s. p., na ktorý sa súd odvoláva, súd môže prejednať vec v   neprítomnosti   riadne   predvolaného   účastníka   len   vtedy,   ak   z   dôležitého   dôvodu nepožiadal o odročenie pojednávania.

Mám   za   to,   že   svoju   neprítomnosť   som   riadne   a   včas   ospravedlnila   a   žiadosť o odročenie pojednávania mal súd akceptovať.

V prílohe podania z 01. júna 2009 nazvanom ako Potvrdenie o zhoršení zdravotného stavu môj obvodný lekár uvádza, že zdravotné dôvody mi bránia zúčastniť sa pojednávania. Podľa   R 31/1995 Choroba   účastníka   preukázaná   lekársky   uznanou práceneschopnosťou   je   dôležitým   dôvodom   v   zmysle   § 101   ods. 2   O. s. p.   Ak   účastník konania v takomto prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti   treba   kvalifikovať   ako   odňatie   možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Mám za to, že súd prejednaním veci a rozhodnutím vo veci samej porušil moje právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Súd som včas a riadne požiadala o odročenie pojednávania a žiadosť som náležite odôvodnila. Súd prejednaním a rozhodnutím vo veci samej tak porušil moje ústavné právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosť ako aj moje právo vyjadriť sa k navrhovaným a vykonaným dôkazom.

Aj keď podľa ust. § 53 ods. 1 zák. č. 83/1993 Z. z. moja sťažnosť nie je prípustná, pretože mám k dispozícii riadny opravný prostriedok a to odvolanie vo veci samej (§ 201 a nasl. O. s. p.), Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa § 53 ods. 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa vidím   v tom,   že   len   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   môže   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   (§ 56 ods. 5   zák.   č. 83/1993 Z. z.). Primeraného finančného zadosťučinenia sa domáham najmä preto, že postup súdu je neospravedlniteľný, v čase, ktorý som mala venovať liečbe, som sa musela vysporadúvať s týmto zásahom, čím sa mi zdravotný stav zhoršil a pocit úzkosti a beznádeje znemožnil moju liečbu, ktorá vyžaduje kľud a vyvarovanie sa stresovým situáciám. Zároveň súd zavinil nehospodárnosť   konania, pretože   sa   zbytočne   pojednávalo   a   ďalšie   trovy   sa   vynaložia vo veci   odvolania.   Navyše   nie   je   vylúčené,   že   Okresný   súd   v   Žiline   bude   aj   naďalej porušovať moje právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosti a právo na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Samotné konštatovanie porušenia práva nedostatočne vynahradí prežité stresy a zhoršenie zdravotného stavu ako aj sťaženie liečby, navyše došlo k nehospodárnosti konania, zbytočnému zvýšeniu trov konania, z toho dôvodu sa domáham okrem iného priznania finančného zadosťučinenia vo výške 2.500 €.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:

„Základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   v   Žiline   spis.   zn.   14 C 20/05,   ktorý   spočíval   v   prejednaní a rozhodnutí vo veci samej dňa 04. júna 2009, porušené bolo.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 20/05 ďalej neporušoval právo sťažovateľky na prejednanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500 € (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   taktiež   požiadala   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným   súdom „z dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov   na   platenie   hotových výdavkov zástupcu z radov advokátov a odmenu za zastupovanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

K porušeniu označeného základného práva sťažovateľky malo dôjsť tým, že okresný súd vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom 4. júna 2009 bez   jej   účasti   napriek   tomu,   že   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní   vopred   náležite ospravedlnila   podaním   osobne   doručeným   do   podateľne   okresného   súdu   1.   júna   2009, v ktorom   okrem   iného   vyjadrila   nesúhlas   s prerokovaním   veci   bez   jej   prítomnosti, a v závere podania poukázala aj na judikatúru všeobecného súdu (R 31/1995), podľa ktorej ak účastník   konania   včas   požiada   o odročenie   pojednávania,   prerokovanie   veci   v jeho neprítomnosti   treba   kvalifikovať   ako   odňatie   možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Skutočnosť, že okresný súd uvedené neakceptoval a vo veci napriek tomu rozhodol, sťažovateľka považuje za porušenie ňou označeného základného práva.

Podľa   § 201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť proti rozsudku okresného súdu zo 4. júna 2009, ktorým bol návrh v jej veci zamietnutý, využiť odvolanie ako účinný prostriedok nápravy.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka, hoci to v sťažnosti neuviedla, podala 23. júla 2009 proti rozsudku okresného súdu zo 4. júna 2009 odvolanie, teda využila riadny opravný prostriedok v súlade s § 201 OSP, o ktorom bude rozhodnuté v odvolacom konaní.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo slobôd   iba v tých   prípadoch,   ak o ochrane týchto práv   a slobôd nerozhoduje   iný   súd   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   nie   je   vo   vzťahu   k namietanému prvostupňovému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná účinná   právna   ochrana   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   v odvolacom   konaní,   je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   sa   už   nezaoberal   návrhom sťažovateľky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009