znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. T., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 217/2004, za účasti Okresného súdu Košice I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   C   217/2004 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy právneho zastúpenia v sume 6 192 Sk [slovom šesťtisícstodeväťdesiatdva slovenských korún (205,54 EUR)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2007 doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. T., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 217/2004 a jeho rozsudkom z 3. apríla 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   (žalobcom) o náhradu   mzdy   s príslušenstvom   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 19 C 217/2004. Žalobný návrh sťažovateľ podal 26. januára 2001 pôvodne Okresnému súdu Košice - okolie. Miestne príslušnému okresnému súdu bola vec postúpená 27. júna 2002.

Sťažovateľ uviedol, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp.   zn.   5   Co   190/2007   z   22.   augusta   2007   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 19 C 217/2004 z 3. apríla 2007, ktorým tento súd žalobu žalobcu zamietol, okrem výroku o zamietnutí zaplatenia mzdy za obdobie od 12. júla 1995 do 11. augusta 1995. V tejto časti zrušil prvostupňový rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V tejto súvislosti však sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že otázka zaplatenia mzdy za obdobie od 12. júla 1995 do 11. augusta 1995 je riešená bezdôvodne, pretože mzda za uvedené obdobie mu bola uhradená, a ani si ju v žalobnom návrhu neuplatňoval.

Sťažovateľ okrem iného namieta porušovanie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho tvrdenia od podania návrhu z 25. januára 2001 „Prvé konanie pred súdom bolo až 26. 10. 2006. Vec bola ukončená až 22. 8. 2007 na odvolacom konaní Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Co 190/2007.“.

Sťažovateľ sa viackrát domáhal odstránenia prieťahov v súdnom konaní (sťažnosťou z februára 2002 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, sťažnosťou z 21. júna 2002 doručenou Okresnému súdu Košice - okolie 26. júna 2002, sťažnosťou z júna 2003 adresovanou verejnému ochrancovi práv, sťažnosťou zo 17. septembra 2004 adresovanou   predsedovi   okresného   súdu).   V odpovedi   z   12.   októbra   2004   predseda okresného súdu vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd KOŠICE I, v konaní vedenom pod spisovou značkou 19 C 217/2004 porušil právo M. B. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46, od. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie Okresného súdu KOŠICE I, č. k. 19 C 217/2004 z 3. 4. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd KOŠICE I, v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 217/2004 porušil právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, od. 2, Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6, od. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   KOŠICE   I v konaní   vedenom   pod spis.   značkou 19   C 217/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

M.   B.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6.192,-   Sk   (slovom: šesťtisícstodeväťdesiatdva korún), ktoré je Okresný súd KOŠICE I povinný vyplatiť na účet sťažovateľa M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   11.   septembra   2008   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 217/2004, prijal na ďalšie konanie uznesením č.   k. IV. ÚS 288/08-13. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. Spr 2437/04 z 1. októbra 2008 doručeným ústavnému súdu 7. októbra 2008 podal podrobný rozbor právnej veci o náhradu mzdy vedenej okresným súdom pod sp. zn. 19 C 217/2004. V prípise uviedol:

„Sťažovateľ, ktorý v predmetnom súdnom konaní vystupuje ako žalobca podal dňa 26. 1. 2001 na Okresný súd Košice - okolie návrh, aby súd zaviazal žalovaného L. zaplatiť mu mzdu za obdobie od 23. 11. 1993 do 31. 12. 2000 vo výške 1.379.041,67 Sk.

Dňa   27.   6.   2002   bol   predmetný   spis   postúpený   z dôvodu   miestnej   príslušnosti Okresnému súdu Košice I.

31. 7. 2002 súd v rámci prípravy pojednávania uznesením č. k. 1 NcC 35/02-19 vyzval žalobcu na odstránenie vád návrhu.

Uznesením zn. 1 NcC 35/02 zo dňa 15. 7. 2003 súd konanie zastavil z dôvodu, že žalobca v stanovenej lehote žalobný návrh nedoplnil a vady neodstránil.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca a Okresný súd Košice I uznesením č. k. 19 C 217/04-61 zo dňa 7. 9. 2004 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 15. 7. 2003, ktorým bolo konanie zastavené, pretože zistil, že žalobca svoje podanie zo dňa

26.   1.   2001   doplnil   v lehote,   ktorá   mu   bola   na   doplnenie   poskytnutá,   avšak   toto   jeho podanie bolo zaslané na Krajský súd v Košiciach.

Dňa   15.   3.   2005   Okresný   súd   Košice   I vyslovil   nesúhlas   s postúpením   veci z Okresného súdu Košice - okolie na Okresný súd Košice I.

Najvyšší súd SR vrátil vec Okresnému súdu Košice I s poukazom na ust. § 105 ods. 3 O. s. p. a s tým, že vec bolo potrebné predložiť na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, nakoľko Okresný súd Košice - okolie aj Okresný súd Košice I sa nachádzajú v obvode Krajského súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 5 NcC 26/05-75 rozhodol, že na konanie a rozhodnutie vo veci sp. zn. 19 C 217/2004 je príslušný Okresný súd Košice I.

Dňa   21.   9.   2005   Okresný   súd   Košice   I vyzval   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh vo výške 78.850,- Sk.

Dňa 11. 10. 2005 žalobca požiadal súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením č. k. 19 C 217/2004-78 zo dňa 13. 10. 2005 súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca. Spis bol dňa 18. 11. 2005 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením č.   k.   19 C 217/2004-94 zo dňa 17.   5.   1996 (správne má byť zrejme „2006“, pozn. ) súd priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   24.   5.   2006   žalobca   požiadal   súd   o prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   na Okresný súd v Trebišove.

Okresný súd Košice I postúpil spis Krajskému súdu v Košiciach, aby o tomto návrhu žalobcu rozhodol.

Krajský súd   v Košiciach uznesením   č.   k.   2   NcC 45/2006-98   zo dňa 31.   5.   2006 rozhodol, že návrhu žalobcu na prikázanie veci inému súdu nevyhovuje.

Súd vo veci vytýčil pojednávanie na 26. 10. 2006, 23. 11. 2006, 16. 1. 2007, 20. 3. 2007 a 3. 4. 2007, kedy vo veci meritórne rozhodol a to tak, že žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

Od 6. 6. 2007 sa spis nachádza na Krajskom súde v Košiciach, ktorý o podanom odvolaní doposiaľ nerozhodol.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v predmetnom   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom, mám za to, že od podania návrhu, t. j. od 26. 1. 2001 až do vytýčenia prvého pojednávania vo veci samej, t. j. 26. 10. 2006, súd nepokračoval v konaní plynulo a bez zbytočných   prieťahov.   Robil   neefektívne   úkony   v súvislosti   s rozhodovaním   o miestnej príslušnosti a s odstraňovaním vád návrhu.

Súd   v tomto   období   postupoval   vo   veci   nesústredene   a zbytočné   časové   odstupy medzi   jeho   jednotlivými   úkonmi   predstavujú   spolu   obdobie,   ktoré   možno   považovať   za nečinnosť súdu, preto čiastočne sťažnosť žalobcu kvalifikujem ako dôvodnú.“

Rovnaké procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu. Navyše ústavný súd zistil, že krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   190/2007   z   22.   augusta   2007   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   217/2004   z   3.   apríla   2007   okrem   výroku   o zamietnutí zaplatenia mzdy za obdobie od 12. júla 1995 do 11. augusta 1995, zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí zaplatenia mzdy za obdobie od 12. júla 1995 do 11. augusta 1995 a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok bol okresnému súdu doručený 11. septembra 2007.

Podaním z 15. októbra 2007 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že 24. septembra 2007   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   mimoriadny   opravný   prostriedok   a z tohto dôvodu   žiada,   aby   okresný   súd   vo   veci   nekonal   až   do   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením z 23. októbra 2007 prerušil   konanie   do   rozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Na   základe odvolania podaného žalovaným - L., š. p., odštepný závod Košice (ďalej len „žalovaný“), krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   3/2008   zo   14.   januára   2008   zrušil   rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 1. februára 2008.

Následne okresný súd 6. marca 2008 rozsudkom sp. zn. 19 C 217/2004 zamietol aj nárok sťažovateľa na zaplatenie mzdy za obdobie od 12. júla 1995 do 11. augusta 1995 a súčasne rozhodol aj o trovách konania.

Sťažovateľ   23.   apríla   2008   podal   proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie. Okresný súd po doručení vyjadrenia žalovaného (14. mája 2008) 23. mája 2008 odstúpil   spis   krajskému   súdu,   ktorý   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 5 Co 129/2008 z 20. októbra 2008 tak, že výrok okresného súdu v merite veci potvrdil, výrok o trovách konania zmenil tak, že účastníkom konania trovy nepriznal. Predmetný rozsudok bol okresnému súdu doručený 5. novembra 2008. Okresný súd v súčasnej dobe doručuje rozsudok odvolacieho súdu účastníkom konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku predsedu okresného súdu nevyjadrila.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 217/2004.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   mzdy   z neplatného skončenia   pracovného   pomeru,   t   j.   vec,   ktorá   má   priamy   dopad   na   existenčnú   sféru sťažovateľa   a   ktorej   povaha   si   preto   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a rýchlemu   postupu,   aby   bol   naplnený   účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba alebo   právnická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (napr.   I.   ÚS   158/04, I. ÚS 241/06, II. ÚS 80/07).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o uplatnenom   nároku   na   náhradu   mzdy   nenasvedčuje   tomu,   že   by   išlo   o vec   právne   či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si vyžadovalo doterajšiu dĺžku konania (viac než 7 rokov), a to aj vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, ako aj dostatočne frekventovanú a stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov.   Napokon   ani okresný   súd   sa   vo   svojom vyjadrení neodvolával na zložitosť napadnutého konania.

2.   V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia základného práva priznaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pripúšťa, že zo   strany   sťažovateľa   viaceré   podané   odvolania   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu (uzneseniu z 15. júla 2003 o zastavení konania, uzneseniu z 13. októbra 2005 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, rozsudku z 3. apríla 2007, rozsudku zo 6. marca 2008) mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoj právny názor vyslovený v skorších rozhodnutiach, podľa ktorého využitie možností daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu obsahujúceho   podrobnú   chronológiu   úkonov   okresného   súdu   a najmä   z predloženého súdneho spisu zistil, že v priebehu doterajšieho konania, a to od podania návrhu, t. j. od 26. januára 2001 až do nariadenia prvého pojednávania vo veci samej, t. j. 26. októbra 2006, okresný súd nepostupoval dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil   dostatok   relevantných   dôkazov   potrebných   na   rozhodnutie   vo   veci   samej. Naopak, v tomto období okresný súd bol nečinný (od začatia konania do 31. júla 2002, keď vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu), robil neefektívne úkony v súvislosti s odstraňovaním   nedostatkov   návrhu   (keď   uznesením   z   15.   júla   2003   konanie   zastavil z dôvodu, že sťažovateľ v určenej lehote žalobný návrh nedoplnil a nedostatky neodstránil, pričom   sťažovateľ   tak   urobil   ešte   6.   novembra   2002),   s   rozhodovaním   o miestnej príslušnosti a rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatoval, že obdobie od 26. januára 2001 do 26. októbra 2006 (t. j. obdobie dlhšie ako 5 rokov) hodnotí ako obdobie nesústredenej a neefektívnej   činnosti,   v ktorom   došlo   k zbytočným   časovým   odstupom   medzi jednotlivými úkonmi a ktoré možno preto označiť aj za obdobie nečinnosti okresného súdu, aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 1. októbra 2008.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   217/2004   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa nekonaním okresného súdu, avšak neprikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov,   pretože   okresný   súd   v súčasnosti   už len doručuje   v merite   veci   potvrdzujúci rozsudok odvolacieho krajského súdu účastníkom konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je ústavný súd viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s čl. 140   ústavy).   Viazanosť   návrhom   sa   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy   prejavuje predovšetkým viazanosťou návrhom rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V danom   prípade   sťažovateľ,   zastúpený   v konaní   pred   ústavným   súdom   právnou zástupkyňou, priznanie finančného zadosťučinenia nežiadal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodol aj napriek tomu, že vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako sa toho prostredníctvom   splnomocnenej právnej zástupkyne domáhal (obdobne napr. III. ÚS 198/05).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. T. v konaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa ich vyčíslila sumou 6 192 Sk. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2007), ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008