znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 288/05-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Prievidza vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 128/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2005 doručená   sťažnosť   V. P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 128/96.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 24. júna 1996 uplatnil voči S. p., a. s., nárok na plnenie zo zákonného poistenia osobného motorového vozidla. Okresný súd jeho žalobu rozsudkom sp. zn. 5 C 128/96 z 21. januára 1999 zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ 17. marca 1999 odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn. 17 Co 203/99 z 3. júna 1999 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.   Okresný   súd   po   vrátení veci   z odvolacieho   súdu   opäť meritórne   rozhodol   až   o   takmer   šesť   rokov,   a   to   rozsudkom   sp. zn.   5 C 128/96 z 28. februára 2005.   Sťažovateľ   znovu   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie z dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   okresný   súd „... nerozhodol   v zmysle   vykonaných dôkazných prostriedkov...“. Sťažovateľ tvrdí, že hoci ide o jednoduchý prípad „Súdny spor trvá bezmála desať rokov“.

V opísanom priebehu konania v jeho právnej veci vidí sťažovateľ porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   požaduje   sťažovateľ   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, čo odôvodňuje tým, že v jeho „... prípade ide o závažné porušenie ľudských práv s nepriaznivým následkom, s úplnou právnou neistotou a úplnou stratou dôvery k všeobecným súdnym orgánom...“.

Zároveň sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby mu bola s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) priznaná úhrada trov konania vo výške 5 302 Sk.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).

Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti ústavný súd požiadal krajský súd o informáciu o stave odvolacieho konania vo veci okresného súdu sp. zn. 5 C 128/96, pričom z informácie, ktorá mu bola poskytnutá, vyplýva, že krajský súd na pojednávaní uskutočnenom 29. novembra 2005 rozsudkom sp. zn. 4 Co 108/05 potvrdil v celom rozsahu odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba   z   hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   okresným   súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na základe   toho,   že   okresný   súd   koná   v   napadnutom   konaní   so   zbytočnými   prieťahmi, a zároveň poukazuje aj na neprimeranú dĺžku predmetného konania. Skutkovým stavom, v ktorom vidí   sťažovateľ porušenie uvedených práv, je teda neprimeraná dĺžka konania okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn.   5 C 128/96   a   jeho   nečinnosť,   resp.   neefektívna činnosť v rámci tohto konania.

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   [teda   len   jedného z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľa konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľa meritórne rozhodnúť, a sťažovateľ nepreukázal, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením uvedených práv.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   namietané   porušenie   označených   práv odôvodnil iba poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v   súvislosti   s   tvrdenými zbytočnými   prieťahmi   v namietanom   konaní   považoval   za   zjavne   neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd odmietol z tohto dôvodu sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu, pretože uvedené ustanovenie je len ústavným   príkazom   pre   zákonodarcu   upraviť   podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej právnej ochrane zákonom.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).

Ako už bolo uvedené, v právnej veci sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 128/96   z 28. februára 2005   a   o   odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   podanom sťažovateľom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 108/05 z 29. novembra 2005 tak, že ho potvrdil.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 248/04 - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05).

Vyhlásením prvostupňového rozsudku a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho   poriadku   v znení   účinnom   do   1. septembra 2005)   okresný   súd   vykonal   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené   rozhodnutie okresného súdu je aj právoplatným rozhodnutím, keďže podľa zistenia ústavného súdu bolo 29. novembra 2005   rozsudkom   krajského   súdu   potvrdené   ako   vecne   správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05). Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd v nadväznosti na to podotýka, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sa   sťažovateľ   mohol   brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému súdu, t. j. 27. apríla 2005, už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a napokon ani postup krajského súdu. Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na   podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005