znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Občianskeho združenia –   Uboč,   Malogyňovská   109,   Gyňov,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Silviou   Sovovou, Diamantová 10, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 144/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Občianskeho združenia – Uboč o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2014 osobne   doručená   sťažnosť   Občianskeho   združenia   –   Uboč,   Malogyňovská   109,   Gyňov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Diamantová 10, Košice,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 144/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ doručil krajskému súdu   2.   augusta   2012   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   lesného úradu v Košiciach (ďalej aj „žalovaný“) sp. zn. A/2012/00006 z 21. júna 2012. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že krajský súd doteraz v napadnutom konaní „neurobil žiaden úkon“, pričom „nečinnosť Krajského súdu v Košiciach s vykonaním akéhokoľvek úkonu po dobu dvoch rokov je ničím neospravedlniteľná“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   poukázal   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a zároveň   uviedol,   že „Oficiálnu   sťažnosť   predsedovi   Krajského   súdu v Košiciach sme nepodávali, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného   v čl.   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 7 S/144/2012 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Košiciach konal vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 7 S/144/2012 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach   pokračovať   v porušovaní namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 7 000.- Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu   spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie,   z   ktorého   zistil,   že   na   úradnej   tabuli krajského súdu bolo od 7. februára 2014 do 28. februára 2014 vyvesené oznámenie, že vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 7 S 144/2012 bude 26. februára 2014 podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku verejne vyhlásený rozsudok. Krajský súd na základe uvedeného 26. februára 2014 vyhlásil rozsudok č. k. 7 S 144/2012-48 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. februára 2014“), ktorým na základe žaloby sťažovateľa zrušil rozhodnutie žalovaného sp. zn. A/2012/00006 z 21. júna 2012, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 66 €. Podpredseda krajského súdu žiadosti predsedníčky senátu krajského súdu   7 S o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku   28. marca 2014 vyhovel a lehotu predĺžil do 17. apríla 2014. Na základe pokynu predsedníčky senátu krajského súdu 7 S z 25. apríla 2014 bol v čase rozhodovania ústavného súdu rozsudok krajského súdu z 26. februára 2014 doručovaný účastníkom konania.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom)   ešte mohlo trvať.   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu,   už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (9. apríla 2014, pozn.) krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 7 S 144/2012-48 z 26. februára 2014.

S   prihliadnutím   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   v   čase   podania sťažnosti   ústavnému súdu   už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky   na odstránenie stavu právnej neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, ktorý bol v čase rozhodovania ústavného súdu doručovaný účastníkom napadnutého konania.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014