znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K. v konaní vedenom pod č. 738/320/283-24950/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. 1040505/133/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového úradu K. (ďalej   aj   „daňový   úrad“)   v   konaní vedenom   pod   č.   738/320/283-24950/11/Rem   a   jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011 a postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod č. 1040505/133/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že daňový úrad vydal 7. októbra 2011 voči sťažovateľke ako daňovej dlžníčke daňovú exekučnú výzvu č. 738/320/283-24950/11/Rem (ďalej len daňová   exekučná   výzva“)   podľa   §   76   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“, s účinnosťou od 1.   januára   2012   zrušený   zákonom   č.   563/2009   Z.   z.   o   správe   daní   (daňový   poriadok) a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov].   V   predmetnej daňovej exekučnej výzve daňový úrad sťažovateľke oznámil, že na základe exekučného titulu,   ktorým   je   vykonateľný   zoznam   daňových   nedoplatkov   daňového   úradu č. 738/230/19760/11/Ric zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka k 5. augustu 2011 v sume 21 359,80 €, začal 7. septembra 2011 daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. 738/320/283-21942/11/Rem.

Sťažovateľka podala proti daňovej exekučnej výzve v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietala, že „predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje aj nezákonnosť exekučného konania“. Súčasne navrhla, aby správca dane v súlade s § 80 ods. 1 písm. g) zákona č. 511/1992 Zb. vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu zastaví v celom rozsahu pre rozpor so zákonom. Z dôvodu preverovania   skutočností   odôvodňujúcich   zastavenie   daňovej   exekúcie   sťažovateľka zároveň navrhla, aby správca dane rozhodol o odklade predmetnej daňovej exekúcie.

Finančné   riaditeľstvo   následne   vydalo   23.   januára   2012   rozhodnutie č. 1040505/133/2012/5081, ktorým potvrdilo daňovú exekučnú výzvu daňového úradu. Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutie   Finančného   riaditeľstva   SR č. 1040505/133/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva   daňového   úradu   K.   č.   738/320/283-24950/11/Rem   zo   dňa   7.   10.   2011   a   daňová exekučná výzva daňového úradu K. č. 738/320/283-24950/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 sú nezákonné a z tohto dôvodu napáda predmetné rozhodnutia a ich vydaniu predchádzajúci postup sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Nezákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   daňového   úradu   a   finančného   riaditeľstva spočíva podľa sťažovateľky okrem iného v tom, že

- došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 1. januára 2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES)   a   procesných   postupov   podľa   zákona   č.   511/1992   Zb.   [sťažovateľka poukazuje pritom na „odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980 a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom“],

- v nich absentuje odôvodnenie, a preto sú nepreskúmateľné,

- v jej veci konal miestne nepríslušný správca dane,

-   odvolací   orgán   sa   nevysporiadal   riadne   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky uvedenými v odvolaní.

Sťažovateľka tvrdí, že „hoci sú predmetné rozhodnutia (t. j. daňová exekučná výzva a rozhodnutie o odvolaní)... len rozhodnutiami procesnej povahy, ktorými správca dane len vyzýva na dobrovoľné splnenie povinnosti, má... za to, že predstavujú závažný zásah do jeho základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... keďže na ich základe sa ďalej vedie daňová exekúcia vydaním daňového exekučného príkazu,   ktorý je už priamym zásahom do vlastníckeho práva.   Napokon,   aj samotnou   daňovou   exekučnou   výzvou   sa   sťažovateľovi   zakázalo   nakladať   s   peňažnými prostriedkami   na všetkých účtoch až do výšky daňového   nedoplatku,   čo je nepochybne priamy   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa.   Sťažovateľ   má   teda   za   to,   že   tieto rozhodnutia sú preskúmateľné všeobecným súdom v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie postupov a rozhodnutí správnych orgánov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

«Základné práva sťažovateľa: T. s. r. o., L., IČO:..., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom a rozhodnutím daňového úradu K. č. 738/320/283-24950/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/133/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu K. č. 738/320/283-24950/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/133/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 sa zrušujú a Daňovému úradu K. (sťažovateľka má zrejme na mysli „Daňový úrad K.“, pozn.) a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: T. s. r. o., L., IČO:..., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-, € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   daňovej   exekučnej   výzvy   a   daňovej exekúcie   začatej   na   základe   rozhodnutia   č.   738/320/283-21942/11/Rem,   a   to   až   do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   považoval   za potrebné najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorý   je   koncentrovane   vyjadrený   v   návrhu   na   rozhodnutie   (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných článkov ústavy (čl. 2 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   (III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod č. 738/320/283-24950/11/Rem a jeho rozhodnutím zo   7.   októbra   2011   a   postupom   finančného   riaditeľstva   v   konaní   vedenom   pod č. 1040505/133/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod č. 738/320/283-24950/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Preskúmanie   zákonnosti   namietaného   postupu   a   rozhodnutia   daňového   úradu č. 738/320/283-24950/11/Rem   zo 7.   októbra 2011 v danom   prípade   patrí do   právomoci finančného   riaditeľstva,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom finančného riaditeľstva v konaní vedenom pod č. 1040505/133/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ju podáva „súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy“ s odôvodnením, že „prípadným zastavením   konania   o   žalobe   na   preskúmanie   týchto   rozhodnutí   všeobecným   súdom z dôvodu,   že   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   nie   sú   preskúmateľné   súdom   (v   tomto   prípade neexistuje   celkom   jednotná   judikatúra   určujúca,   ktoré   rozhodnutia   sú   preskúmateľné   a ktoré nie) by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“, čím by došlo k situácii,   pri   ktorej   by nemala „možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   žiadnom orgáne/súde“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci   sťažovateľka   súbežným   podaním   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   napadnutého rozhodnutia finančného riaditeľstva a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „správna žaloba“), o ktorej je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) oprávnený rozhodnúť miestne príslušný krajský súd ako správny súd (ďalej len „správny súd“), a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia finančného riaditeľstva z 23. januára 2012 v danom prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 OSP), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne príslušného správneho súdu   predchádza   (vzhľadom na princíp subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a   preto   možno   považovať   podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

Sťažovateľka odôvodňuje paralelné podanie sťažnosti ústavnému súdu a správnej žaloby obavami z toho, že miestne príslušný správny súd konanie o jej žalobe zastaví podľa § 250d ods. 3 OSP, pričom jej medzičasom uplynie lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na tieto   obavy sťažovateľky   ústavný   súd   aplikujúc per   analogiam svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa zachovania lehoty na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) aj na vec sťažovateľky konštatoval, že nie je dôvodné, aby v prípade podania správnej žaloby podávala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by miestne príslušný správny súd konanie o jej správnej žalobe zastavil podľa § 250d ods.   3   OSP,   nemožno   jej   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   aj   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   správneho   súdu   (v   danom   prípade napadnutému rozhodnutiu finančného riaditeľstva), odmietnuť pre jej oneskorenosť (m. m. IV. ÚS 109/2012).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   pred   rozhodnutím   miestne príslušného správneho súdu o sťažovateľkou podanej správnej žalobe, mohol by neprípustne zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov.   V   prípade,   že   by   ústavný   súd   čakal na rozhodnutie   správneho   súdu,   mohlo   by   to   navádzať   potenciálnych   sťažovateľov   na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním správnej žaloby, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012