znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/2011-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 23/2010 z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010 doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 25. októbra 2010, 4. februára 2011 a 1. marca 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 23/2010 z 9. augusta 2010 a sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   iné.   Trestné   stíhanie   bolo   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu v štádiu konania pred krajským súdom ako odvolacím súdom, a to na základe odvolania podaného okrem iných aj sťažovateľom proti rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 3 T 23/2008 z 10. novembra 2009, a vec bola vedená pod sp. zn. 6 To 6/2010.

Po určení termínu verejného zasadnutia krajským súdom vo veci podaného odvolania sťažovateľ podaním zo 17. júla 2010 doručeným krajskému súdu 20. júla 2010 vzniesol námietku zaujatosti proti predsedovi senátu krajského súdu JUDr. V. D.. Senát odvolacieho súdu vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu nevyhovel a uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. júla 2010 vyslovil, že predseda senátu krajského súdu JUDr. V. D. nie je vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej veci proti sťažovateľovi vedenej pod sp. zn. 6 To 6/2010.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej iný senát krajského súdu uznesením č. k. 3 Tos 23/2010-13190 z 9. augusta 2010 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v odvolacom konaní zároveň namietal zaujatosť celého senátu krajského súdu zloženého z predsedu JUDr. V. D. a sudcov JUDr. P. F. a JUDr. J. B. O tejto námietke napádaný senát rozhodol uznesením sp. zn. 6 To 6/2010 z 2. augusta 2010 tak, že tento senát   nie   je   vylúčený   z   vykonávania   úkonov   odvolacieho   konania   v   trestnej   veci sťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 To 6/2010.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ, ako aj obžalovaný J. M. sťažnosť (tak osobne,   ako   aj   prostredníctvom   obhajcu).   Iný   senát   krajského   súdu   o   tejto   sťažnosti rozhodol uznesením č. k. 3 Tos 25/2010-13244 zo 16. septembra 2010, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   uzneseniami   č.   k.   3   Tos   23/2010-13190 z 9. augusta 2010 a č. k. 3 Tos 25/2010-13244 zo 16. septembra 2010 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na prezumpciu neviny zaručené v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie označených práv sťažovateľ považuje tieto skutočnosti:«-   prvou   je,   že po určení termínu   verejného zasadnutia v konaní   6   To   6/10 KS Prešov, predseda senátu JUDr. V. D. sám prehlásil, že sa cíti zaujatý v tejto trestnej veci, keď v januári 2009 požiadal o vylúčenie pri rozhodovaní o väzbe spoluobžalovaného J. M. z dôvodu, že sa pozná s ďalším obžalovaným v tejto trestnej veci, a to Mgr. D. M. Aj keď vec bola medzičasom ohľadom Mgr. M. vylúčená na samostatné konanie, ide o previazanosť osôb v tomto konaní a aj keď bude skutok obžaloby súdený v dvoch konaniach, ide vo vzťahu ku mne, sťažovateľovi, vždy o jeden a ten istý skutok.

- namietaný predseda senátu ako člen senátu rozhodoval tiež vo veci Krajského súdu sp. zn. 2 Tos 53/09, kde v písomnom vyhotovení tohto uznesenia na str. 3 prejudikoval vinu mňa,   sťažovateľa,   konštatovaním,   že   je   nesporné,   že   som   mal   zorganizovať   spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď som bol ja, sťažovateľ, vo väzbe a mal som sa dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu, resp. obžaloby krajského prokurátora. Nech už potom neskoršie súd akokoľvek dôvodil, že v texte sa používajú výrazy, ktoré neprejudikujú moju vinu, nemožno sa vyhnúť tomu, aby nevznikli pochybnosti o porušení práva na nestranný súd a to už len použitím slova „je nesporné“ dal tento súd v minulosti najavo, že prejudikuje moju vinu, čím porušil princíp prezumpcie neviny.... Pokiaľ v občianskoprávnom konaní na OS Brezno 4 C/194/2010 a v iných dokumentoch namietaní sudcovia tvrdia dnes, že k prejudikovaniu viny nedošlo, lebo   sa   vyjadrili   slovom   „mal“   (ktoré   slovo   vytrhli   z   kontextu   celej   vety),   ide o neopodstatnenú   obranu,   nakoľko   slovo   „mal“   v   kontexte   vety,   ktorá   začína   slovom „nesporné“ sa inak nedá chápať, len tak, že v minulosti isto som ja, sťažovateľ, páchal trestnú činnosť.

Pre úplnosť uvádzam, že občianskoprávny návrh 4 C/194/2010 bol podaný dňa 8. 7. 2010 tak, ako vyplýva z potvrdenia, ktoré v prílohe prikladám, kedy som ja nevedel o tom, že vo veci bude rozhodovať JUDr. V. D. a členovia senátu, uvedení v podanom návrhu.... V konaní Okresného súdu v Brezne 4 C 194/2010 na ochranu osobnosti sa domáham vyslovenia,   že   došlo   k   zásahu   do   mojich   práv,   ak   tam   uvedení   odporcovia,   ktorí   sú v postavení predsedu senátu Krajského súdu v Prešove a tiež členmi odvolacieho senátu Krajského súdu v Prešove rozhodujúci v mojej trestnej veci pred KS Prešov 6 To 6/2010 sa vyslovili v rozhodnutiach, keď rozhodovali o ďalšom trvaní mojej väzby tak, že „poukazujú na   skutočnosť,   že   obžalovaný   je   stíhaný   za   závažný   trestný   čin   spáchaný   v   spolupráci s organizovanou skupinou, pričom obžalovaný skutočnosť, že takýto skutok bude odhalený orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom budú aplikované ustanovenia trestno-právnych predpisov   včítane   väzby,   musel   vziať   v   zreteľ.   Nejde   o   skutok   spáchaný   v   afekte,   ale o skutok, ktorý bol plánovaný, organizovaný s ďalšími spolupáchateľmi“ (Uznesenie KS Prešov zo dňa 3. 2. 2009 2 Tos 5/09)

V   ďalšom   rozhodnutí,   a   to   uznesení   zo   dňa   4.   1.   2010   2   Tos   53/09   uviedli   „je nesporné, že obžalovaný mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti v čase, keď bol vo výkone väzby, pričom sa mal dopustiť ďalších dielčích skutkov vraždy, ako to vyplýva z rozhodnutia okresného súdu, resp. z obžaloby krajského prokurátora.“ Tvrdím ja, sťažovateľ, že vyššie uvedeným konštatovaním postupoval Krajský súd v Prešove v rozpore so základnou zásadou prezumpcie neviny § 2 ods. 4 Tr. por., ktorú zásadu v sebe obsahuje aj čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, Medzinárodné zmluvy, a to Všeobecná deklarácia ľudských práv... (čl. II ods. 1), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v čl. 6 ods. 2 a Listine základných práv a slobôd čl. 40 ods. 2.

Už len použitím slova „je nesporné“ dal tento súd v minulosti najavo, že prejudikuje moju vinu, čím porušil princíp prezumpcie neviny.... Nemal preto predseda senátu a senát rozhodovať následne aj o mojom odvolaní, pričom moje námietky proti osobe predsedu senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. považujem za opodstatnené tak, ako som to vyjadril v námietke zaujatosti, o ktorej v konečnom dôsledku rozhodoval Krajský súd v Prešove dňa 9. 8. 2010 uznesením 3 Tos 23/10-13190, ale ani senát v zložení JUDr. V. D., JUDr. P. F. a JUDr. J. B. tak, ako o tom rozhodoval v konečnom dôsledku na základe mojich námietok Krajský súd v Prešove dňa 16. 9. 2010 Uznesením 3 Tos 25/10-13244. Poukazujem v tomto smere na už známe nálezy Ústavného súdu SR, a to III. ÚS 79/08 a III. ÚS 24/05. Za najvýznamnejšie v tomto smere však považujem Rozsudok ESĽP Nešťák proti Slovenskej republike z 27. 2. 2007 k sťažnosti č. 65559/01 pre porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru (nezákonná a svojvoľná väzba, nespravodlivosť konania a porušenie   princípu   prezumpcie   neviny).   V tomto   rozhodnutí   hlavným   dôvodom sťažovateľovej námietky (má sa na mysli Nešťák) je, že sudcovia Krajského súdu, ktorí rozhodovali o jeho odvolaní, predtým rozhodovali o otázkach týkajúcich sa jeho väzby a už vopred boli toho názoru, čo aj vyslovili, že spáchal predmetný čin. Inými slovami povedané, v citovanom konaní sťažovateľ uviedol, že bol uznaný vinným tým istým senátom Krajského súdu, ktorý predtým uviedol, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu. Takýto senát nemožno považovať za nestranný. Súd dospel k záveru, že za týchto okolností došlo k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na konanie pred nestranným súdom. Ide o presne tú istú situáciu ako v mojej veci. Z mojej strany existovala dôvodná obava z nedostatku nestrannosti predsedu senátu a senátu na ich strane. Táto   obava   nebola   vo   vzťahu   k   senátu   objektívne   ospravedlniteľná.   Dôvodne   som   sa domáhal ja, sťažovateľ, vyslovenia, že predseda senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D.   má   byť   vylúčený   z vykonávania   úkonov   odvolacieho   konania   v   mojej   trestnej   veci (Uznesenie 3 Tos 23/10-13190 zo dňa 9. 8. 2010), ako aj vyslovenia, že odvolací senát Krajského súdu v Prešove zložený z predsedu senátu JUDr. V. D. a sudcov JUDr. P. F. a JUDr. J. B. má byť tiež vylúčený z vykonávania úkonov odvolacieho konania v trestnej veci vedenej proti mne na Krajskom súde v Prešove pod sp.   zn.   6 To 6/2010.   Boli to jednoducho   subjektívne   hľadiská,   ale   aj   objektívne   hľadiská   tak,   ako   som   to   svojimi podaniami   prostredníctvom   svojich   obhajcov   odôvodňoval.   Krajský   súd   v   Prešove spochybňuje (3 Tos 23/10) moje námietky s tým, že vraj boli uvedené len výrazy „mal zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti...“ a nič viac. Nevyhodnocuje tvrdenia o tom, že „je nesporné, že som mal ja, sťažovateľ, zorganizovať spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti...“. Inými slovami povedané, vzhľadom na vyššie uvedené, že je nepochybné, nepopierateľné, že som spáchal trestnú činnosť. Je to úplne jasné v kontexte s celým textom uznesení, ktoré napádam....

V mojom prípade predseda senátu a senát Krajského súdu ešte pred rozhodnutím o vine vo svojich rozhodnutiach vyslovil názory, ktoré naznačovali, že som ja, sťažovateľ, spáchal trestný čin, pre ktorý som súdený...»

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   opakovane   dopĺňal.   Doplnenie   sťažnosti   doručené ústavnému súdu 25. októbra 2010 pozostávalo zo zvukovej nahrávky a z prepisu ústneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 To 6/2010 vydaného odvolacím súdom 22. septembra 2010. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011 sťažovateľ uviedol, že „Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 23/10 zo dňa 9. 8. 2010 a 3 Tos 25/10 zo dňa 16. 9. 2010 došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to k porušeniu základného práva na zákonného sudcu.“, aj keď toto doplnenie nepremietol do petitu na rozhodnutie.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011 okrem iného uvádza:

«V zmysle záznamu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos/23/10 nachádzajúcom sa v mojom trestnom spise 3 T 23/08 na č. l. 13 188 je uvedené, že v trestnej veci proti mne, sťažovateľovi, „došlo ku zmene v zložení senátu tak, že na miesto JUDr. E. D., JUDr. F. M. a JUDr. E. R. konali v senáte JUDr. M. Z. a JUDr. V. M., pretože išlo o náhlu prekážku spôsobenú tým, že JUDr. E. R. je od 9. 8. do 27. 8. 2010 na dovolenke, JUDr. E. D. je od 6. 8. do 18. 8. 2010 na dovolenke a JUDr. F. M. pôsobil ako prokurátor, a tak je vylúčený z konania vo veci podľa § 31 ods. 2 Tr. por. Tento postup bol odôvodnený ustanovením § 51 ods. 6 zák. č. 757/2004 Z. z. U JUDr. F. M. však sa nejednalo o náhlu prekážku, ktorá by mu   bránila   vykonávať   úkony   a   rozhodovať   vo veci   po   kratší   čas   ako   6   týždňov,   ale   o prekážku trvalú. Takto potom bolo zjavné, že tento senát nemohol byť senátom, ktorému vec bola pridelená, ktorý by mohol v mojej veci rozhodovať, pretože na strane JUDr. F. M. existovala prekážka trvalá. Z týchto dôvodov potom nebol spôsobilý celý senát, pretože v jeho   zložení   nebol zaradený   zákonný   sudca.   Tohto   nebolo   možné   nahradiť   postupom v zmysle ustanovenia § 51 ods. 6 zák. č. 757/2004 Z. z. Už vonkoncom nebol možný postup „Rozvrhom práce trestného úseku Krajského súdu na rok 2010“ podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku.

Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie   v   senáte.   Z   tohto   vyplýva,   že   nebol   možný   postup   taký   ako   to   vyplýva zo záznamu   Krajského   súdu   v   Prešove   označeného   pod   sp.   zn.   3   Tos/23/10,   ktorý   sa nachádza na č. l. 13 188 spisu 3 T 23/08, t. j. že sa ďalší postup riadil režimom rozvrhu práce podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku.

Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. ak zákon o súdoch neustanovuje inak, veci určené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   tak,   aby   bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Tak sa pri označenom postupe nestalo, postupovalo sa len tak, ako keby išlo o náhlu prekážku, ktorá bráni zákonnému sudcovi vykonávať úkony po kratší čas ako šesť týždňov.

Vytýkaný nezákonný postup mi v čase konania nebol známy, avšak napriek tomu poznamenávam..., že ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce, čo v prípade senátu Krajského súdu v Prešove sa nestalo, pretože tento senát nebol v správnom a zákonnom zložení, ak sa postupovalo síce rozvrhom práce trestného úseku Krajského súdu na rok 2010, avšak podľa abecedného poradia a prítomnosti na pracovisku nie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schváleným tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci. Naviac, pokiaľ ide o JUDr. V. M., tak meno tohto sudcu sa v Rozvrhu práce trestného úseku Krajského súdu v Prešove na rok 2010   nenachádza   a   nemožno   sa   jednoducho   dopátrať,   ako   sa   mohol   stať   tento   sudca zástupcom zákonného sudcu.

Táto istá situácia sa opakuje v konaní pred NS SR, kde sa nachádza obdobný podľa mňa,...   nezákonný   postup.   Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave   dňa   25.   8.   2010   prijal   návrh na začatie konania v mojej právnej veci tak, že vec bola pridelená do senátu 2 Ndt a bola vedená   pod   spisovou   značkou   2   Ndt/15/2010   tak,   ako   to   vyplýva   z   č.   l.   13   225   spisu 3 T 23/08. Z úradného záznamu zo dňa 31. 8. 2010 z č. l. 13 230 citovaného spisu vyplýva, že vzhľadom k čerpaniu riadnej dovolenky predsedu senátu 2 To JUDr. P. K. a predsedu senátu 3 To JUDr. M. L. v zmysle rozvrhu práce NS SR na rok 2010 čl. IV. bod 2 písm. a) veta druhá - zastupuje predsedu senátu 2 To JUDr. P. K. JUDr. E. B., predseda senátu 4 To. Podľa rozvrhu práce NS SR na rok 2010 str. 15 predsedami senátu sú JUDr. E. B., P. K. a M. L., avšak s rozdielnym obsadením senátov. Ak mal vo veci rozhodovať zákonný predseda senátu 2   To JUDr.   P.   K.   a tohto   zastupoval JUDr.   M.   L.,   ktorý bol   tiež   na dovolenke, bolo v rozpore so zákonom (zák. č. 757/2004 Z. z.) také postupovanie aké má na mysli čl. IV. bod 2 písm. a) veta druhá Rozvrhu práce NS SR na rok 2010, pretože to bolo v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 zákona o súdoch, lebo nedošlo k náhodnému výberu pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, ako to má na mysli citované zákonné ustanovenie.

Zo súdneho spisu nie je zrejmé vo všetkých prípadoch zmien senátov a nedá sa to rozpoznať (a to v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a transparentnosti súdneho konania, ako aj právom obvineného na zákonného sudcu) akým spôsobom bola založená príslušnosť senátov na prejednanie mojej veci, resp. príslušnosť jednotlivých sudcov, ktorí sa ocitli v senátoch   rozhodujúcich   v   mojej   veci.   Vždy   je   konštatované   len   stručne   to,   čo   možno označiť ako skutočnosť zmeny, ale nie je zrejmé, v oboch mnou vytýkaných prípadoch, akým spôsobom bola založená príslušnosť senátov na prejednanie mojej veci a už vôbec nie, čím je   daná   príslušnosť   jednotlivých   sudcov,   ktorí   boli   v   oboch   senátoch,   a   to   či   už prvostupňového súdu, kde konala JUDr. M. Z. a JUDr. V. M. - KS Košice a v odvolacom konaní JUDr. Ing. A. J. a JUDr. L. D., ktorí nie sú označení ani rozvrhom práce na rok 2010 NS SR ako členovia senátu JUDr. E. B., ktorý rozhodoval ako predseda senátu dňa 31. 8. 2010 v zložení senátu JUDr. E. B., JUDr. Ing. A. J. a JUDr. L. D. O takýchto sudcoch nenachádzam ani zmienku v piatej časti Rozvrhu práce NS SR, pokiaľ ide o trestnoprávne kolégium   NS   SR   a   tabuľkovo   zoradených   predsedov   senátu.   Jedine   o   JUDr.   L.   D.   je uvedené, že je pridelený dočasne na výkon funkcie sudcu od 15. 10. 2009 do 15. 4. 2010. Na základe čoho pôsobil po tomto čase ako sudca NS SR a tvoril člena senátu na neverejnom zasadnutí 31. 8. 2010 v konaní 2 Ndt 15/2010 sa zistiť nedá. O JUDr. Ing. A. J., ktorý bol v odvolacom   senáte,   nie   je   v   rozvrhu   práce   NS   SR   na   rok   2010   žiadna   zmienka.   Ja, sťažovateľ, tvrdím, že aj tento senát nie je senátom zloženým zo zákonných sudcov. Preto bolo porušené moje základné právo na nestranného sudcu zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na zákonného sudcu zaručené   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR   (nález   I.   ÚS   239/04).   Tvrdím,   že   zákonom nepredvídateľným spôsobom   tak   o mojej   veci rozhodoval   iný   senát,   než   senát   zriadený zákonom v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.»

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 1. marca 2011 sťažovateľ uviedol:«V zmysle... Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2002, sp. zn. 7 To PT 15/02 „ústavný princíp zákonného sudcu je nenahraditeľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci, lebo dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred určených zásad, t. j. procesných pravidiel tak, aby bola zachovaná   zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne dôvody   a   rozličné   účely)   výber   súdu   a   sudcov   na   konkrétny   prípad.   Ústavný   princíp zákonného   sudcu   nemožno   žiadnym   spôsobom   obchádzať,   i   keby   dôvody   na   to   boli akékoľvek a nemožno to zakrývať ani poukazovaním na - inak vecnú správnosť rozhodnutia

- ktoré bolo vydané v rozpore s týmto princípom, lebo okrem iného historické skúsenosti poukazujú na to,   aké nebezpečné je pre jednotlivca a pre spoločnosť, aké škodlivé pri nachádzaní   práva   je   povolať   na   výkon   spravodlivosti   súdy   a   sudcov   podľa   účelových hľadísk ich výberu“ (teda prideľovanie určitých vecí „vybratým“ sudcom)...

Ak je pridelený sudca na konkrétnu vec v súlade s rozvrhom práce súdu, ešte to neznamená, že takéhoto sudcu možno považovať za zákonného, keďže rozvrh práce nemusí byť (a častokrát ani nie je) vypracovaný v súlade s požiadavkami Dohovoru, pričom tieto požiadavky   majú   prednosť   pred   bežným   zákonom   (na   základe   ktorého   je   vypracovaný rozvrh práce súdu), keďže zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Na   základe   vyššie   uvedeného   je   možné   ustáliť,   že   vo   veci   bolo   rozhodované   v určitých štádiách sudcami, ktorých nemožno v zmysle Článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   označiť   z   objektívneho   pohľadu,   ako   aj   z   pohľadu   obvineného,   ako   zákonný sudca.

Do pozornosti ústavného súdu dávam nedostatočne zdôvodnenie, prečo sa JUDr. F. M. nestal „mojim“ zákonným sudcom príslušným na prejednanie veci. Nie je mi známe žiadne jeho predchádzajúce pôsobenie, konanie a rozhodnutie ako prokurátora v mojom prípade, ktoré by ho automaticky diskvalifikovalo z postu zákonného sudcu a z prejednania mojej veci.»

Na základe sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. októbra 2010 sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„1) Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 23/10 zo dňa 9. 8. 2010 a 3 Tos   25/10   zo   dňa   16.   9.   2010   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   ako   aj   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, 2.

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 3 Tos 23/10 zo dňa 9. 8. 2010 a 3 Tos 25/10 zo dňa 16. 9. 2010.

3) Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť M. Č. trovy konania v sume 240,46 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Ústavný súd akceptoval doplnenie sťažnosti zo 4. februára 2011 a z 1. marca 2011 o namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením svojich práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ argumentuje tým, že senát krajského súdu, ktorého členom bol aj   predseda   terajšieho   odvolacieho   senátu,   mal   uznesením   č.   k.   2   Tos   53/2009-12824 zo 4. januára 2010, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   prejudikovať   vinu sťažovateľa.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   len   označenými   uzneseniami krajského súdu, čo vyplýva z ním navrhovaného petitu (doplneného podaním doručeným 4. februára 2011, pozn.), hoci v sťažnosti a jej doplnení vyslovuje výhrady aj proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndt 15/2010, ale námietky proti postupu najvyššieho súdu nepremietol do petitu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnení   zo   4.   februára   2011   a 1.   marca   2011   vyplýva,   že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uzneseniami krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté o nevylúčení predsedu senátu (č. k. 3 Tos 23/10-13190 z 9. augusta 2010), ako aj senátu ako celku (č. k. 3 Tos 25/10-13244 zo 16. septembra 2010) z rozhodovania v odvolacom konaní v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi obsahom základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ktorých znenie je totožné, a im porovnateľného   práva   na   prejednanie   veci   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a preto je potrebné ich posudzovať spoločne.

Princíp   zákonného   sudcu   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený ¬ pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd   zriadený   v súlade   so   zákonom,   je nezlučiteľný   s garanciami   vyplývajúcimi   z čl.   48 ods. 1 ústavy a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne akceptovateľné (III. ÚS 116/06).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že senát krajského súdu 6 To, ktorý rozhodoval vo veci sťažovateľa ako odvolací súd, mal byť z dôvodu zaujatosti vylúčený z prerokovávania a rozhodovania vecí vedených krajským súdom pod sp. zn. 3 Tos 23/2010 a sp. zn. 3 Tos 25/2010. Keďže napriek tomu vo veciach sťažovateľa rozhodoval tento senát, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom   súde   boli   ustálení   ako   zákonní   sudcovia   postupom   podľa   platného   rozvrhu práce,   nepostačuje   pre   záver   o tom,   že   naozaj   konali ako   zákonní sudcovia.   Prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (m. m. II. ÚS 283/09).

Ústavný   súd   sa   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   zaoberal sťažnosťami,   v   ktorých   sťažovatelia   namietali porušenie   svojich   ústavou   garantovaných práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľmi   ako   účastníkmi   súdneho   konania   proti   zákonnému   sudcovi,   pričom   jeho judikatúra   v   porovnateľných   veciach   sa   ustálila   najmä   na   týchto   východiskách (IV. ÚS 303/2010):

1. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem iného zaručiť prístup   k   súdu   a   rovnaké   právne   postavenie   v   konaní pred   súdom   každému,   kto   žiada o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených   právnym   poriadkom,   ktoré   štát   zveril   do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   sa   zaručuje   predovšetkým   prístup   k   súdu,   pretože   len   v   takom   prípade   sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

2. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho konania   na   nestranný   súd,   ktorému   zodpovedá   ústavná   povinnosť   súdov   prerokovať a rozhodnúť   každú   vec   tak,   aby   voči   účastníkom   postupovali   nezaujato   a   neutrálne, žiadnemu   z   nich   nenadŕžali   a   objektívne   posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti   na uplatnenie všetkých   práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,   pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu   oprávnených   osôb   a vylúčiť nimi   označeného sudcu   z   ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).

3.   Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   veci   pre   zaujatosť.   Z   uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu [podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje §   31   a   §   32   Trestného   poriadku   v zákonom   ustanovenom   rozsahu   aj   prostredníctvom inštitútu náhradného sudcu (§ 246 Trestného poriadku)].

4.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), na ktorú nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   posudzovanie   nestrannosti   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).

5. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

6. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý   sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982, alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m. tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že napadnutými uzneseniami krajského súdu   nebolo   vyhovené   jeho   sťažnostiam   proti   označeným   uzneseniam   krajského   súdu (odvolacieho   senátu)   o   nevylúčení   predsedu   senátu   a   senátu   ako   celku   z   rozhodovania o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, a to napriek tomu, že predseda „odvolacieho“ senátu   krajského   súdu „už   v   minulosti   vyriekol   svoju   zaujatosť   vo   vzťahu   k   osobe spoluobvineného“ sťažovateľa, ktorého trestné stíhanie však bolo vylúčené na samostatné konanie, ako aj tým, že predseda odvolacieho senátu krajského súdu sa v minulosti mal dopustiť   porušenia   zásady   prezumpcie   neviny   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   a   jeho spoluobvinenému.

Namietané porušenie základných práv sťažovateľa z dôvodu namietanej zaujatosti senátu odvolacieho súdu posúdil ústavný súd aj s ohľadom na to, či tu nie je ešte všeobecný súd, ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom zakladajú dôvod   na   podanie   dovolania.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ani   v jeho   doplnkoch neuviedol, či tento prostriedok na ochranu svojich práv uplatnil. Rozsudok okresného súdu č. k. 3 T 23/08-12731 z 10. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 6 To 6/2010-13280   z 22.   septembra   2010   nadobudol   právoplatnosť   22.   septembra   2010. Uvedeným uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa a jeho matky Ž. Č. proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 3 T 23/08-12731 z 10. novembra 2009. Zo zisťovania ústavného   súdu   na   okresnom   súde,   krajskom   súde   a na   najvyššom   súde   vyplynulo,   že sťažovateľ   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   6   To   6/2010-13280   z 22. septembra 2010 nepodal.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na subsidiárnu právomoc ústavného súdu, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecného súdu.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie   je ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť výlučne úlohou   ústavného   súdu,   ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva dotknutým   právnickým   osobám   alebo fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu za týchto okolností nie je preto daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných   súdov.   Nevyužitie   uvedenej   možnosti   ochrany   práva   sťažovateľa   (podanie dovolania, pozn.) nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len   vtedy,   ak fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   nemala inú možnosť   účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. III. ÚS 57/06, I. ÚS 130/07, III. ÚS 33/09, III. ÚS 204/2011).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto   uznesenia,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011