znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   III   v konaní   o návrhu   na povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp. zn. 3 Nt 17/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 3 Nt 17/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ podal 7. septembra 2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného konania, ktoré bolo na tomto súde vedené pod sp. zn. 4 T 114/02. Súčasťou návrhu bola aj žiadosť o ustanovenie advokáta pre uvedené konanie odôvodnená nepriaznivou sociálnou situáciou sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Okresný súd v žiadosti o ustanovenie advokáta nepostupoval efektívne a to v čase od 07. 09. 2009 až po súčasnosť vôbec nekonal.

Okresný súd v Bratislave 3 v konaní 3 Nt 17/2009 mi na žiadosť v zmysle ust. § 40 ods. 2/Tr. por. nepridelil zástupcu z radov advokátov aj keď stanovil dvakrát pojednávanie / 09. 03. 2010 a 27. 05. 2010/, preto dňa 05. 03. 2010 som podal predsedovi Okresného súdu v Bratislave 3 sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní pre neustanovenie advokáta. O tejto sťažnosti dodnes nebolo rozhodnuté.

Podľa ust. § 63 ods. 1 /zák. 757/2004 ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.

Upovedomenie   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti   zo   dňa   05. 03. 2010   mi   doposiaľ Okresný súd nedoručil /nevybavil/, pričom 30 dňová lehota na vybavenie sťažnosti uplynula dňom 04. 04. 2010 a bez vyjadrenia na podanú sťažnosť nemožno postupovať opravnom prostriedku podľa § 63 ods. 1 /zák. 757/2004.

Okresný   súd   v   Bratislave   III   teda   spôsobil   prieťahy   aj   pri   vybavovaní   sťažnosti smerujúcej na odstránenie prieťahov v ustanovení advokáta.

V podstate   sa   o   mojej   žiadosti   o   ustanovenie   advokáta   zo   dňa   07. 09. 2009 na Okresnom súde v Bratislave III od jeho podania sa nekoná vôbec.“

Pretože   okresný   súd vo veci   návrhu   sťažovateľa   najmä vo   vzťahu   k ustanoveniu advokáta v konaní o obnove konania dosiaľ nekonal, navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (sloboda) M. P., bytom Bratislava upravené v čl. 47 ods. 2 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v znení protokolu č. 11, zákona č. 209/1992 Zb. postupom Okresného súdu v Bratislave III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 17/09 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   v   Bratislave   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Nt 17/09 prikazuje konať v ustanovení advokáta tak, aby vec v obnove konania bola čo najrýchlejšie prejednaná za jeho pomoci.“

Sťažovateľ   taktiež   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 3 200 €.

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu, v ktorej sa toho času nachádza.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, III. ÚS 138/02).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nečinnosťou   okresného   súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na povolenie obnovy konania zo 7. septembra 2009 a osobitne pri posúdení k návrhu pripojenej žiadosti o ustanovenie advokáta pre toto konanie dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   I. ÚS 55/98, IV. ÚS 224/2010).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III. ÚS 111/04,   III. ÚS 347/04,   III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Účel   označených   práv   v trestnom   konaní   pred   súdom   možno   definovať   aj   ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej z trestného činu, o vine ktorej má rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote.

Pri   obnove   konania   podľa   Trestného   poriadku   môže   byť   toto   právo   porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.

V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48   ods. 2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti   v primeranej   lehote,   pretože   nejde   o   rozhodovanie   v merite   veci   (t. j.   o vine sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej   neistoty   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   vo veci   samej   (obdobne   napr. I. ÚS 63/05).

Takéto rozhodnutie (ktorého sa týka označené základné právo sťažovateľa) bolo totiž už vydané v pôvodnom konaní, ktoré sa, ako to vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, skončilo právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom,   čo   v   zmysle   § 393   ods. 1   Trestného   poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právna neistota sťažovateľa bola teda odstránená   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom,   ktorý   bol   vyhlásený   na   hlavnom pojednávaní v jeho trestnej veci uskutočnenom 30. marca 2004.

Dôvod,   pre   ktorý   nemožno   v trestnom   stíhaní   pokračovať,   odpadne   len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej   lehote   (m. m.   III. ÚS 191/02,   I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 185/04,   III. ÚS 18/05, I. ÚS 63/05).

Súčasťou návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného konania okresným súdom vedeného pod sp. zn. 4 T 114/02 bola aj žiadosť o ustanovenie advokáta pre   toto   konanie.   Sťažovateľ   považuje   nečinnosť   v namietanom   konaní,   pokiaľ   ide o posúdenie   jeho   žiadosti   o ustanovenie   advokáta   v konaní o povolenie   obnovy   konania okrem   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   aj   za   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Toto základné právo však neimplikuje výslovne požiadavku, aby právna pomoc bola zabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne (IV. ÚS 32/2010).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného   súdu   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   okresným   súdom   na   tom   základe,   že   okresný   súd „v konaní   porušil 30 dňovú   lehotu   na   vypracovanie   upovedomenia   o   spôsobe   vybavenia   jeho   sťažnosti“, ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 39/99, II. ÚS 39/00), podľa ktorej konanie a rozhodovanie orgánov štátnej správy súdov o sťažnostiach nemožno považovať za konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (hoci so súdnym konaním súvisí), pretože k nemu nedochádza v súdnom konaní pred nezávislými a nestrannými súdmi. Nesplnenie zákonom uložených povinností pri vybavovaní týchto sťažností [napr. podľa § 65 ods. 1 zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]   preto ústavný súd neposudzuje ako konanie, ktorým by bolo možné porušiť základné právo účastníka súdneho konania podľa ústavy, resp. dohovoru, vzhľadom na to, že orgán štátnej správy súdov sa pri vybavovaní sťažnosti rozhodovacej činnosti súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pri vybavovaní sťažnosti a prešetrení vybavenia sťažnosti podľa zákona o súdoch ide o postup administratívneho charakteru, ktorý sa riadi len osobitnými právnymi predpismi, pretože je vyňatý aj spod pôsobnosti právnych predpisov o správnom konaní. Táto špecifická oblasť preto nespadá pod garancie čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň to znamená, že postup pri vybavovaní sťažností, resp. pri prešetrení ich vybavenia podľa zákona o súdoch v nijakom prípade nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi namietaným   postupom   okresného   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv (m. m. IV. ÚS 260/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ani o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010