znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   D.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia ústavného princípu podľa čl. 49 v spojení s čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Tš 30/06 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl. 144 ods. 1   ústavy,   ako   aj   namietaného   porušenia   ústavného   princípu   podľa   čl. 49   v spojení s čl. 50   ods. 2   a 3   ústavy   postupom   bývalého   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špeciálny   súd“),   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. BB-3 Tš 30/06 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja   proti   korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii   sp. zn.   ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006 z 28. júna   2006   bolo   proti   nemu   vznesené   obvinenie   pre   zločin   prijímania   úplatku. Vzneseniu obvinenia predchádzal výsluch sťažovateľa, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 2006, pri ktorom sa „nepriznal k spáchaniu trestného činu, pre ktorý bol obvinený“, ale pristúpil na uzavretie dohody o vine a treste.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že špeciálny súd „dňa 10. novembra 2006 rozsudkom sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124 podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP a obvineným Ing. J. P. z 20. októbra 2006 sp. zn. VII/2 Gv 163/06-44. Špeciálny súd vyslovil, že Ing. J. P. v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal inú nenáležitú výhodu, čím spáchal zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným 10. novembra 2006.

Sťažovateľ sa s odstupom času dozvedel o chybách v uplatnení právnej úpravy v jeho veci, ako aj o nedostatku právomoci Špeciálneho súdu rozhodnúť, či sa sťažovateľ dopustil trestného činu. Tieto nedostatky nemal dôvod poznať v čase, keď uzavrel Dohodu o vine a treste. Nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky nepriznal sťažovateľovi opravný prostriedok   proti   rozsudku   Špeciálneho   súdu   sp. zn.   BB-3 Tš 30/06-124   zo   dňa 10. 11. 2006,   sťažovateľ   sa   pokúsil   dosiahnuť   ochranu   svojich   základných   práv prostredníctvom jediného prostriedku nápravy, ktorý v právnom poriadku SR pre okolnosti jeho prípadu existujú - sťažovateľ predložil ministrovi spravodlivosti SR podnet na podanie dovolania vo svoj prospech podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. a), podľa § 371 ods. 1 písm. c) a podľa § 371 ods. 1 písm. i) zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok. Podnet bol predložený osobne do podateľne Ministerstva spravodlivosti SR dňa 24. apríla 2009.   Sťažovateľ   podal   podnet   v   lehote,   v   ktorej   zákon   umožňuje   ministrovi   podať dovolania v prospech odsúdeného.

Minister spravodlivosti SR svoju právomoc podať v prospech sťažovateľa dovolanie podľa   § 369   ods. 1   Trestného   poriadku   neuplatnil.   Ba   čo   viac,   sťažovateľa   ani neupovedomil o svojom postoji k jeho podnetu. Inak povedané, vo vzťahu k sťažovateľovmu úkonu, ktorým sťažovateľ uplatnil svoje základné právo priznané čl. 27 ods. 1 Ústavy SR, minister spravodlivosti SR zostal nečinný.“.

Dôvodom podania sťažnosti je podľa sťažovateľa to, že špeciálny súd v trestnom konaní, ktoré proti nemu viedol, „konal mimo rámca svojej ustanovenej právomoci, a že rozsudkom, ktorý vydal na záver tohto trestného konania, odsúdil sťažovateľa pre skutok, ktorý Špeciálny súd kvalifikoval ako trestný čin bez toho, aby rozhodný skutok mal všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý Špeciálny súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody s podmienečným odkladom výkon trestu“.

K otázke   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že „Trestný poriadok síce vytvára právny prostriedok pre preskúmanie rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní o dovolaní, ale právo podať dovolanie v okolnostiach prípadu   zákon   priznal   iba   predstaviteľovi   štátnej   moci   -   ministrovi   spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 369 ods. 1 TP). Sťažovateľovi právny poriadok priznal iba právo uchádzať   sa   návrhom   bez   právnej   relevancie   u   ministra,   aby   svoju   právomoc   v   jeho prospech využil. Jediné, čo možno od sťažovateľa v takomto právnom postavení spravodlivo požadovať, je uplatnenie základného práva podať návrh (podnet) ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania.

V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   predložil   ministrovi   spravodlivosti   SR   podnet obsahujúci rozsiahlu právnu argumentáciu odôvodňujúcu, v čom spočíva porušenie jeho základných práv Špeciálnym súdom, ako aj dôkazy preukazujúce pravdivosť sťažovateľovho opisu   skutkového   stavu,   v   ktorom   došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd. Od sťažovateľa nemožno spravodlivo žiadať, aby urobil viac, než vykonal, pri upozorňovaní príslušného predstaviteľa štátu na porušenie svojich základných práv a slobôd Špeciálnym súdom.“.

Podľa sťažovateľa v danej veci o jeho trestnej zodpovednosti nekonal ten z orgánov súdnej moci, ktorý o jeho základných právach a slobodách mal rozhodnúť podľa platného právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „platný   právny   poriadok“).   Postup špeciálneho   súdu   v jeho   trestnej   veci   sťažovateľ   označuje   za nezlučiteľný   s ústavou a dohovorom   akcentujúc   tú   skutočnosť,   že   tento   postup   sa   nestal   predmetom   ochrany žiadneho   orgánu   verejnej   moci   zriadeného   Slovenskou   republikou.   Preto   odopretie subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   takýchto   okolností za odmietnutie spravodlivosti, čo je nezlučiteľné so zásadami materiálneho právneho štátu podliehajúcimi ochrane podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so zákonom ustanovenou zákonnou lehotou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] sťažovateľ upozorňuje   na   výnimočné   okolnosti   svojho   prípadu,   ktoré   majú   podľa   neho   zásadný význam pre ustanovenie právnej udalosti rozhodnej na začatie plynutia tejto lehoty. Za takéto osobitné okolnosti považuje to, že mu Trestný poriadok nevytvoril riadny opravný prostriedok na ochranu jeho základných práv, lebo rozsudok špeciálneho súdu sa zakladá na dohode   o vine   a treste   medzi   prokurátorom   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor   špeciálnej   prokuratúry)   a ním. Podľa tvrdenia sťažovateľa sa v platnom právnom poriadku mohol uchádzať o ochranu iba prostredníctvom dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) a napriek tomu, že túto možnosť využil, požadovanej ochrany sa dosiaľ nedočkal. Z toho dôvodu, aj keď vo veci existuje rozsudok, sťažovateľ žiada, aby sa plynutie lehoty na podanie sťažnosti nepočítalo od právoplatnosti napadnutého rozsudku, ale   aby   sa   lehota   na   podanie   sťažnosti   počítala   podľa   § 53   ods. 3   druhej   vety   zákona o ústavnom súde.

V tej časti sťažnosti, ktorá je venovaná právnej úprave a jej uplatneniu v okolnostiach daného prípadu, sťažovateľ spochybňuje najmä pôsobnosť špeciálneho súdu v jeho trestnej veci,   ktorá «vznikla z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili správanie sťažovateľa   ako   trestný   čin   prijímania   úplatku   podľa   § 329   ods. 1   Trestného   zákona. Kvalifikácia sťažovateľovho   správania   vznikla   protiprávnym   „dotvorením“   zákonom upravenej skutkovej podstaty, ktoré spočívalo v tom, že orgány činné v trestnom konaní vložili do platnej právnej úpravy podmienku, ktorú bez akejkoľvek opory v zákone prevzali vo fáze aplikácie práva z predchádzajúcej, zrušenej a neúčinnej úpravy zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Vykonštruovanie skutkovej podstaty trestného činu malo za   následok   vykonštruovanie   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu,   ktorý   v   súlade   so   zákonom vôbec nemal konať o veci.».

Tento svoj   názor sťažovateľ ďalej zdôvodňuje na základe obšírnej   argumentácie. Orgánom   činným   v trestnom   konaní,   ale   najmä   špeciálnemu   súdu   vytýka   viacero pochybení,   v nadväznosti   na   čo   kriticky   hodnotí   konanie   advokáta   (obhajcu),   ktorý   ho v namietanom konaní zastupoval. Predovšetkým poukazuje na to, že ponechal bez námietky zásadný   omyl   v právnej   kvalifikácii   skutkovej   podstaty   zločinu,   pre   ktorý   bolo   proti sťažovateľovi   vedené   trestné   stíhanie.   Rovnako   bez   námietky   jeho   zvolený   advokát ponechal   aj   skutočnosť, «že   jeho   klienta   stíhali   za   trestný   čin,   ktorý   podľa   platného Trestného   zákona   neexistuje,   a že   o   vine   o treste   rozhoduje   Špeciálny   súd,   ktorého príslušnosť pre konanie sa podarilo vykonštruovať iba pomocou „vytvorenia“ skutkovej podstaty   „skrížením“   platného   a zrušeného   trestného   zákona.   V rozsahu,   v ktorom   sa advokát zastupujúci sťažovateľa dopustil chýb pri uplatňovaní práv tohto svojho klienta, a s prihliadnutím na právny účinok, ktorý tieto chyby majú pre sťažovateľa, ide o chyby, ktoré   majú   za   následok,   že   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľovo   právo   na   obhajobu prostredníctvom   obhajcu   (čl. 50   ods. 3   Ústavy   SR)   bolo   porušené   v kvalite   predpísanej § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, lebo bolo porušené zásadným spôsobom.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci prijal tento nález:

«1. Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   veci   v   súlade   so   základným   právom na spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 6   ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   čl. 6   ods. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo implikované v čl. 49 v spojení s čl. 50   ods. 2 a čl. 50 ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom Špeciálneho   súdu   v   konaní   zavŕšenom   vydaním   rozsudku   sp. zn.   BB-3 Tš 30/06-124 porušené bolo.

2. Rozsudok   Špeciálneho   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica,   vydaný   dňa 10. novembra 2006 sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124, sa ruší.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 10.000 (slovom: desaťtisíc) euro. Špeciálny súd je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky   v   sídle   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Špeciálny   súd   platbu   vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 301 (slovom: tristo jeden) euro,   ktorú je Špeciálny súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr.   J. D. do dvoch mesiacov   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   sídle   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky. Špeciálny súd platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.»

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v trestnom konaní.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   skúmajúc,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže   zmeškanie   tejto   lehoty odpustiť   alebo   ju   predĺžiť (pozri   napr.   m. m.   I. ÚS 64/03,   I. ÚS 188/03,   IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota   dvoch   mesiacov   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   § 53   ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02).

Zo   sťažnosti,   ale aj zo zistení ústavného súdu,   najmä zo spisu   Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3 Tš 30/06, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že v sťažnosti namietané konanie špeciálneho súdu bolo právoplatne skončené 10. novembra 2006, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok špeciálneho súdu č. k. BB-3 Tš 30/06-124 z toho istého dňa, ktorý bol zároveň bezprostredne po skončení verejného   pojednávania   krátkou   cestou   osobne   doručený   sťažovateľovi,   ako   aj   jeho právnemu zástupcovi. Uvedeným rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste medzi prokurátorom špeciálnej prokuratúry a sťažovateľom ako obvineným z 20. októbra 2006, sp. zn. VII/2 Gv 163/06.

Sťažovateľ argumentuje tým, že v danej veci ide o osobitné okolnosti prípadu, keď mu   Trestný   poriadok   nevytvoril   riadny   opravný   prostriedok   na   ochranu   jeho   práv, ako aj tým,   že   v platnom   právnom   poriadku   sa   mohol   uchádzať   o ochranu   iba prostredníctvom   dovolania   podaného   ministrom   spravodlivosti.   Hoci   sťažovateľ   túto možnosť   využil,   požadovaná   ochrana   mu   nebola   poskytnutá.   Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby sa plynutie lehoty na podanie sťažnosti nepočítalo v tomto prípade od právoplatnosti napadnutého rozsudku, ale aby sa lehota na podanie sťažnosti počítala podľa   § 53   ods. 3   druhej   vety   zákona   o ústavnom   súde,   teda   odo   dňa,   keď   sa   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Túto   svoju   požiadavku   sťažovateľ   konkretizuje   tým,   že „Pre   vybavenie   podnetu podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku neexistuje v právnom poriadku SR úprava, okrem lehoty ustanovenej § 13 ods. 1 zák. č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach. Trestný poriadok ani iný   prameň   práva   neurčil   lehotu   na   vybavenie   podnetu   navrhujúcemu   ministrovi, aby uplatnil   právomoc   podľa   § 369   ods. 1   Trestného   poriadku.   Minister   spravodlivosti nemá ani zákonom ustanovenú povinnosť na podnet odpovedať. S prihliadnutím na tieto okolnosti sťažovateľ žiada, aby sa plynutie lehoty pre podanie sťažnosti počítalo podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach s uplatnením vyvrátiteľnej domnienky, že uplynutie tejto lehoty zakladá   vedomosť   sťažovateľa,   že   minister   dovolanie   podľa   § 369   ods. 1   Trestného poriadku v jeho prospech nepodá.“.

V danej veci sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 24. júna 2009, teda s odstupom viac ako dva a pol roka od právoplatného skončenia namietaného konania.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ poukazuje aj na to, že vzhľadom na neexistenciu opravného prostriedku proti namietanému rozsudku (§ 334 ods. 4 druhej vety Trestného poriadku) sa pokúsil dosiahnuť ochranu svojich základných práv prostredníctvom podnetu na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. a), c) a i) Trestného poriadku [§ 334 ods. 4 druhá veta Trestného poriadku ustanovuje prípustnosť dovolania iba podľa § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2, pozn.], ktorý mal byť podľa jeho tvrdenia predložený do podateľne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 24. apríla 2009 (jeho kópiu sťažovateľ ústavnému súdu neposkytol). Do podania sťažnosti minister spravodlivosti svoju právomoc podať v prospech sťažovateľa dovolanie neuplatnil a ani k jeho podnetu nezaujal žiadne stanovisko.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   začiatok   plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy počítal „podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach s uplatnením vyvrátiteľnej domnienky, že uplynutie tejto lehoty zakladá   vedomosť   sťažovateľa,   že   minister   dovolanie   podľa   § 369   ods. 1   Trestného poriadku v jeho prospech nepodá“.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   konštatoval,   že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (tak to je zjavne aj v prípade podnetu   ministrovi   spravodlivosti   na   podanie   dovolania   podľa   § 369   ods. 1   Trestného poriadku), nie je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem iného aj z dôvodu, že tieto nie sú sťažovateľovi priamo dostupné (m. m. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, I. ÚS 393/08). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku preto nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá   alebo nepodá dovolanie. Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   m. m.   II. ÚS 42/01,   I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet preto nemožno považovať za opravný prostriedok, ale ani iný právny prostriedok,   ktorý   je   sťažovateľ   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu,   a vzhľadom   na   to   nemá na   plynutie lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   (I. ÚS 209/03,   I. ÚS 233/03. IV. ÚS 229/07).

Ústavný súd prihliadajúc na svoju konštantnú judikatúru nemohol preto ani v tomto prípade   posúdiť   začiatok   plynutia   dvojmesačnej   lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   to   požadoval   sťažovateľ,   teda   podľa   § 13   ods. 1   zákona č. 152/1998   Z. z.   o sťažnostiach   v znení   zákona   č. 164/2008   Z. z.   s uplatnením   ním koncipovanej vyvrátiteľnej domnienky.

Z   dikcie   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota na podanie   sťažnosti   začína   plynúť   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť.

V súvislosti   so   začiatkom   plynutia   uvedenej   dvojmesačnej   subjektívnej   lehoty sťažovateľ argumentuje takto:

«Podmienka „dozvedieť sa“ v úprave § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa môže splniť   náhodne   alebo   vedomou   činnosťou   oprávnenej   osoby,   jej   aktívnym   aj   pasívnym správaním. K splneniu tejto podmienky dôjde vtedy, keď oprávnená osoba spozná fakty, dostane   fakty   do   sféry   svojej   osobnej   dispozície   a   tieto   fakty   s   primeranou   mierou rozumnosti preukazujú, že na ochranu svojho práva nemôže použiť iný právny prostriedok. Získavanie faktu alebo faktov pri „dozvedaní sa“ je často procesom trvajúcim určitý čas, ktorý je zavŕšený získaním faktu (poznatku). V záujme vytvorenia právnej istoty v procese „dozvedania sa“ treba určiť okamih, od ktorého vznikne právny účinok „dozvedel sa“. V tomto   proces   právny   účinok   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   nemožno   spojiť s počiatočnou   fázou,   so   vznikom   dohadu   („podozrenia“   o   potrebe   podať   sťažnosť), ale až s výsledkom   „dozvedania   sa“,   teda   s   okamihom,   keď   sťažovateľ   zistí,   že   svoje základné právo alebo slobodu musí brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR. Na základe vyššie uvedených argumentov je sťažovateľ presvedčený, že v osobitných okolnostiach   svojej   veci   podáva   sťažnosť   včas.   V   okolnostiach   prípadu   sa   sťažovateľ od advokáta,   ktorého   po   vydaní   rozsudku   Špeciálneho   súdu   požiadal   o   právnu   pomoc, dozvedel, že Špeciálny súd ho odsúdil za skutok, ktorý nenaplnil znaky skutkovej podstaty trestného   činu,   že   minister   v   jeho   prospech   môže   podať   dovolanie,   ktoré   je   jediným prostriedkom nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a že lehota na podanie dovolania v jeho   prospech   ešte   neuplynula.   Na   základe   týchto   okolností   sťažovateľ   v   zastúpení advokátom   podal   podnet,   ktorým   ministra   spravodlivosti   požiadal   o   podanie   dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku. Po uplynutí lehoty na vybavenie sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, ktorú možno kvalifikovať ako jedinú lehotu ustanovenú v právnom poriadku   SR   na   vybavenie   podnetu   podľa   § 369   ods. 1   Trestného   poriadku,   sťažovateľ predkladá sťažnosť Ústavnému súdu SR, lebo sa dozvedel o vzniku subsidiárnej právomoci tohto orgánu Slovenskej republiky rozhodnúť o jeho sťažnosti.»

Citovaná argumentácia sa ústavnému súdu javí ako nenáležitá a účelová a podľa jeho názoru   právnu   skutočnosť   „možnosť   dozvedenia   sa“   až   od   advokáta,   ktorého   požiadal o právnu pomoc po vyhlásení namietaného rozsudku [po uplynutí takmer dva a pol roka po jeho právoplatnosti   (§ 334 ods. 5 Trestného poriadku),   pozn.], „že ho Špeciálny súd odsúdil   za   skutok,   ktorý   nenaplnil   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu“, nemožno považovať za   takú   skutočnosť,   od   ktorej   sa   by   sa   dal   odvíjať začiatok   plynutia   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému súdu.   Takýto   prístup   sa   v praxi   ústavného   súdu   dosiaľ neuplatnil a jeho akceptácia by znamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti, v rámci   ktorej   sa   stabilne   pridržiava   svojej   doterajšej   judikatúry,   ktorej   súčasťou   je aj právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 417/06, III. ÚS 334/08, IV. ÚS 178/09).   Na takýto   radikálny   odklon   od   svojej   štandardnej   judikatúry,   ktorý   by umožnil de facto časovo neobmedzené predĺženie subjektívnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, neexistuje podľa názoru ústavného súdu ani pri zohľadnení argumentácie sťažovateľa v okolnostiach danej veci žiaden relevantný dôvod.

Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je podľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnuté určenie začiatku plynutia uvedenej subjektívnej lehoty   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   do   práv   sťažovateľa   interpretovať   rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných práv alebo slobôd   sťažovateľa   je   totiž   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   posudzovať pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva alebo slobody, náležitú pozornosť.

Zo spisu špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 Tš 30/2006 vyplýva, že sťažovateľ bol už v štádiu prípravného konania zastúpený v predmetnej trestnej veci kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, ktorý na základe ním udeleného splnomocnenia z 18. júla 2006 prevzal jeho obhajobu. Zo zápisnice z konania o dohode a treste sp. zn. VII/2 Gv 163/06 z 20.   októbra   2006,   ktoré   sa   uskutočnilo   na   Úrade   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ústavný súd zistil (č. l. 111), že sťažovateľ za prítomnosti svojho   obhajcu   sa   po   porade   s ním   k otázkam   predneseným   prokurátorom   špeciálnej prokuratúry okrem iného vyjadril takto: „... vzdávam sa práva na verejný súdny proces... Rozumiem,   čo   tvorí   podstatu   skutku,   z ktorého   som   obvinený...   Bola   mi   daná   možnosť na slobodnú voľbu obhajcu, obhajcu som si zvolil... Právnej kvalifikácii môjho konania ako skutku, ktorý je trestným činom podľa Trestného zákona rozumiem. V tomto smere som bol poučený i mojím obhajcom.“.

Rovnako odpovedal sťažovateľ za prítomnosti svojho obhajcu na obdobné otázky samosudcu prednesené na verejnom zasadnutí v jeho trestnej veci konanom 10. novembra 2006 (vyplýva to zo zápisnice o verejnom zasadnutí na č. l. 120-123 súvisiaceho trestného spisu).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát   je   povinný pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ   bol   sťažovateľ   zastúpený   v priebehu   konania   pred   orgánmi   činnými v trestnom   konaní   a pred   súdom   advokátom,   ako   osobou   znalou   práva,   bolo   jeho fundamentálnou povinnosťou využívať v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné. Ak tak advokát nepostupoval, nemožno uplatňovať následky jeho pochybenia ex post ako dôvod na posunutie začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu. V takomto prípade prichádza do úvahy možnosť zvažovať zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia.

Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podanie sťažnosti   sťažovateľovi   plynúť   vyhlásením   rozsudku   špeciálneho   súdu   sp. zn. BB-3 Tš 30/06 z 10. novembra 2006 na verejnom zasadnutí za prítomnosti jeho, ako aj ním splnomocneného obhajcu, keď sa bezprostredne dozvedel, že špeciálny súd podľa § 334 ods. 4   Trestného   poriadku   schválil   dohodu   o vine   treste   medzi   prokurátorom   špeciálnej prokuratúry a ním z 20. októbra 2006 sp. zn. VII/Gv 163/06, v zmysle ktorej bol uznaný za vinného za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona. Od tohto dňa sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde mohol   dozvedieť   o   namietanom   konaní   vedenom   špeciálnym   súdom   pod   sp. zn. BB-3 Tš 30/06, ako aj o jeho rozsudku z 10. novembra 2006, o ktorých tvrdí, že nimi bolo zasiahnuté do jeho označených práv garantovaných ústavou a dohovorom.

Keďže lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemožno odpustiť, pričom   sťažovateľovi   táto   lehota   do   dňa   podania   jeho   sťažnosti   na   poštovú   prepravu (24. júna 2009) preukázateľne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnou prekážkou   konania,   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   v rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   skúmať existenciu   ďalších   možných   dôvodov   brániacich   prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009