znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., L., ktorou namietala porušenie svojich bližšie neoznačených práv rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 1 T 28/05 zo 6. septembra 2005, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 300/05 z 26. januára 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 19/2006 z 11. marca 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. augusta 2008 doručené podanie E. K., L. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť“, v ktorého úvodnej časti sťažovateľka okrem iného uvádza:

„Ja i môj synovec J. K. sme boli odsúdení za to, čo sme nikdy nepovedali a neurobili. Boli   porušené   naše   ľudské   práva,   pretože   sme   boli   nezákonne   obvinení   a odsúdení   na základe vykonštruovaného súdneho procesu Okresnou prokuratúrou v Lučenci a Okresnou kriminálnou políciou v Lučenci.“

Z podania sťažovateľky možno vyvodiť, že v jej veci rozhodoval ako prvostupňový súd   Okresný   súd   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 28/05   a   rozhodol   rozsudkom   zo   6.   septembra   2005.   Sťažovateľka   hodnotí   tento rozsudok ako nezákonný, keďže «sme boli nezákonné obvinení, nezákonne urobené tzv. „dôkazy“   a už   aj   odsúdení   na   okresnom   súde.   Darmo   sme   žiadali,   aby   bol   vyžiadaný priestupkový   spis   ako   dôkazový   materiál,   z ktorého   by   bolo   jednoznačne   jasné,   ktorí svedkovia boli očití pri prípade a ako to všetko bolo. Sudca to ignoroval.

Proti tomuto rozsudku sme sa odvolali na Krajský súd do B. Bystrice. Dúfali sme, že budeme   môcť   k tomuto   prípadu   povedať   a vysvetliť   a poukázať   na   dôkazy   a znovu   sme žiadali predložiť ako kľúčový dôkazový materiál priestupkový spis. Znova sme neuspeli.».

Z podania sťažovateľky vyplýva, že ako odvolací súd v jej veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 300/05 z 26. januára 2006. Následne „som sa pýtala na Generálne prokuratúre a tam mi odporučili dovolacie konanie na najvyššom súde“, ale „... na základe klamstiev nám naše dovolanie odmietli znova“. Z podania   možno   vyvodiť,   že   o dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Tdo 19/2006 z 11. marca 2008.

V závere svojho podania sťažovateľka uvádza:„Boli porušené naše ľudské práva na spravodlivý súd, boli sme nezákonne obvinení, a preto si musíme očistiť svoju česť, pretože sme nevinní, a sme obeťami klamstiev a intríg, žiaľ aj orgánov, ktoré majú dodržiavať zákony.

Dúfam, že sa toto všetko dorieši k našej spokojnosti, za čo Vám ja i môj synovec J. vopred   veľmi   ďakujeme.   V opačnom   prípade   budeme   nútení   hľadať   spravodlivosť   za hranicami Slovenska.“

Podanie   sťažovateľky   podľa   obsahu ústavný   súd   posudzoval   ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   bližšie neoznačených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 28/05 zo 6. septembra 2005, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 300/05 z 26. januára 2006 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 19/2006 z 11. marca 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zo   spisovej   dokumentácie   okresného   súdu   zistil,   že   posledné rozhodnutie v jej veci - označené uznesenie najvyššieho súdu - bolo sťažovateľke doručené 31. marca 2008 a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 25. augusta 2008 a ústavnému súdu doručená 27. augusta 2008. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podala svoju sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavného súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu vyzývať sťažovateľku na jej doplnenie o chýbajúce náležitosti a zaoberať sa jej vecnou stránkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008