znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť S., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 468/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S., a. s., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 468/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 468/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. S., a. s., B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť S., a. s., B., trovy konania v sume   6 252 Sk   (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 287/05-7   z 8. decembra 2005   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť   S.,   a. s.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 468/01.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   12. decembra 2005   okresný   súd   vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr. 2186/05 z 3. januára 2006 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„... - spor nie je skutkovo ani právne zložitý

- chronológia procesných úkonov:

- 7. 3. 2005 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku

- 7. 3. 2005 - uznesenie podľa § 120 ods. 2 O. s. p.

- 20. 12. 2005 - stanovenie termínu pojednávania na deň 27. 4. 2006

- prekážky postupu súdu neboli zistené

- sťažovateľ nespôsobil prieťahy

- prieťahy vo veci boli spôsobené súdom

- zistené prieťahy považujem za zbytočné

- podľa môjho názoru vplyv na prieťahy v konaní za obdobie od nápadu veci do 1. 1. 2005 mala aj dlhodobá práceneschopnosť zákonného sudcu (...).“

Obdobné procesné   úkony,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 19 C 468/01.

Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 468/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 19 C 468/01 podľa označených kritérií dospel k týmto záverom:

1. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že v predmetnom konaní sa sťažovateľka domáha zaplatenia nájomného za užívanie pozemkov v jej vlastníctve. Takéto konania nie sú   právne   a   ani   skutkovo   zložité   a   všeobecné   súdy   majú   dostatok   skúseností s rozhodovaním týchto vecí. Z konkrétnych okolností daného prípadu je zrejmé však i to, že okresný   súd   k   zabezpečeniu   dôkazových   prostriedkov,   resp.   k   dokazovaniu   a   s   tým spojenému právnemu posúdeniu skutkového stavu nevyhnutnému pre rozhodnutie v merite veci vôbec ešte nepristúpil.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania pred okresným súdom, toto bolo počas doterajšej doby jeho konania aktívne, v roku 2004 žiadala okresný súd o určenie   termínu   pojednávania   a   následne   podala   aj   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nemal námietky k správaniu sťažovateľky.

Sťažovateľka síce pri podaní žaloby nezaplatila súdny poplatok, ale táto skutočnosť nemala vplyv na predĺženie doby tohto konania, lebo okresný súd sa touto skutočnosťou začal zaoberať až 7. marca 2005, keď vypracoval výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, a sťažovateľka ho 7. apríla 2005 aj zaplatila.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z postupu okresného súdu vyplýva, že od 31. októbra 2001, keď sťažovateľka podala žalobu,   do   11. januára 2006,   keď   predložil   spis   ústavnému   súdu,   vykonal   iba   také jednoduché   úkony,   akým   je   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   doručenie   žaloby na vyjadrenie   žalovanému   (7. marec 2005)   a   určenie   termínu   pojednávania   na   27. apríl 2006.

Aj   predsedníčka   všeobecného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   priznala,   že   zbytočné prieťahy v konaní boli spôsobené okresným súdom.

Ústavný súd neakceptoval jej tvrdenie, že dlhodobá práceneschopnosť zákonného sudcu   za obdobie od nápadu veci   do   1. januára 2005 mala vplyv na zbytočné prieťahy v konaní.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (napr.   I. ÚS 23/03,   I. ÚS 141/03), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia (m. m.   I. ÚS 39/00,   I. ÚS 55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 468/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 468/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu   a zistený   stav,   v akom   sa   konanie   v súčasnosti   nachádza,   považoval ústavný   súd   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   M. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) za každý úkon po 2 501 Sk, 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky) a DPH 19 % v sume 950 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty. Úhrada mu bola priznaná v celkovej sume 6 252 Sk.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006