znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 287/04-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 23. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   Evy   Sopkovej,   bytom   H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 229/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Evy Sopkovej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2004 doručená   sťažnosť   PhDr.   Evy   Sopkovej   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   práva   na   prácu   podľa   čl.   35   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky – zabezpečenie ochrany proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm.   b) ústavy rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove (ďalej   len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 229/03.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: «rozhodnutím odporcu zo dňa 10. 3. 2004 zn. Co 229/03 bolo porušené jej právo na prácu zakotvené v článku 35 ods. 3 Ústavy SR a jej právo zamestnankyne na spravodlivé pracovné podmienky zakotvené v článku 36 vety prvej   Ústavy   SR   a právo   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepusteniu   zo   zamestnania zakotvené v článku 36 vete druhej písm. b) Ústavy SR. (...)

V konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom rozsudok, ktorého bol napadnutý a   rozsudkom   odporcu   potvrdený,   sa   zamestnávateľ   sťažovateľky   domáhal   určenia, že odvolanie sťažovateľky je platným právnym úkonom. Sťažovateľka v priebehu konania žiadala určiť, že jej pracovný pomer u zamestnávateľa vznikol na základe pracovnej zmluvy a že jednostranný právny úkon (odvolanie) je neplatné.

Okresný súd v Humennom svojim rozsudkom zo dňa 25. 3. 2003 sp. zn. 6 C 810/01 určil,   že   odvolanie   sťažovateľky   zamestnávateľom   je   platné   a   protinávrh   sťažovateľky zamietol.

Okresný   súd   v   Humennom   (...)   založil   svoje   rozhodnutie   na   právnom   názore, že pracovná   zmluva   sťažovateľky   bola   v skutočnosti   zastretým   právnym   úkonom – vymenovaním   a z tohto   dôvodu   zamestnávateľ   mohol   odvolať   sťažovateľku   z funkcie, do ktorej ju „vymenoval“. (...)

Odporca   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   sa   v celom   rozsahu   stotožnil s argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa spôsobu vzniku pracovného pomeru sťažovateľky u svojho   zamestnávateľa.   Výslovne   uviedol:   „odvolací   súd   sa   stotožňuje   s názorom žalovanej,   že   pracovno-právny   vzťah   medzi   žalovanou   (sťažovateľkou)   a žalobcom (zamestnávateľom)   nebol   založený   vymenovaním   podľa   §   65   ods.   1   Zákonníka   práce. V skutočnosti bol pracovno-právny vzťah založený pracovnou zmluvou z 28. 2. 1991.“ (...) Aj keď považoval tvrdenie sťažovateľky o spôsobe vzniku jej pracovného pomeru u zamestnávateľa   za   preukázané,   potvrdil   aj   rozsudok   súdu   I.   stupňa   o zamietnutí jej protinávrhu   dôvodiac,   že   vzhľadom   na   právny   názor   vyslovený   v otázke   platnosti jej odvolania neexistuje naliehavý právny záujem na určení, že jej pracovno-právny vzťah vznikol na základe pracovnej zmluvy a v časti určenia, že je vedúcou územného pracoviska svojho zamestnávateľa nie je jej protinávrh dôvodný.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľky na prácu zakotvené v čl. 35 ods. 3 Ústavy SR, jej právo zamestnankyne na spravodlivé pracovné podmienky zakotvené v článku 36 vety prvej Ústavy SR, jej právo zamestnankyne   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepusteniu   zo   zamestnania   zakotvené v článku 36 vete druhej písm. b) Ústavy SR bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 229/03 zo dňa 10. 3. 2004 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 2 Co 229/03 zo dňa 10. 3. 2004 a vracia vec vedenú na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Co 229/03 na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 200.000,-Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jej základného   práva   na   prácu   podľa   čl.   35   ods.   3   ústavy   a jej   práva   na   spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy, keď rozhodol v jej neprospech a potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   810/01,   ktorý   vyslovil,   že   odvolanie   sťažovateľky   z funkcie vedúcej   Centra   poradensko-psychologických   služieb,   územné   pracovisko   Humenné, oznámené listom žalobcu z 19. apríla 2001, je platné.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci určenia platnosti odvolania sťažovateľky z funkcie   vedúcej   a   o protinávrhu   sťažovateľky   ako   odporkyne   v konaní,   na   základe sťažovateľkou   podaného   odvolania   rozsudkom   sp.   zn.   2 Co 229/03   z   10. marca 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 810/01-93 z 25. februára 2003, ktorým bolo určené, „že   odvolanie   žalovanej   z funkcie   vedúcej   Centra   poradensko-psychologických služieb, územné pracovisko Humenné, oznámené listom žalobcu z 19. 4. 2001 je platné. (...) Protinávrh   žalovanej   zamieta“. Z rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   v súlade s § 65 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce vo vtedy účinnom znení (ďalej len „ZP“)   bolo   možné   zamestnanca,   ktorý   bol   do   funkcie   vymenovaný,   odvolať,   a to   bez ohľadu na to, či pracovný pomer vznikol vymenovaním alebo na základe pracovnej zmluvy. Ďalej krajský súd v rozhodnutí uvádza: „Z vedúcej funkcie môže byť zamestnanec odvolaný postupom podľa § 65 ods. 2 ZP aj za stavu, že túto funkciu začal vykonávať na základe pracovnej   zmluvy.   Na   účely   aplikácie   ustanovenia   §   65   ods.   2   ZP   je   preto   právne bezvýznamné,   či   išlo   o vymenovanie   do   funkcie   alebo   išlo   o iný   pracovno-právny   úkon nevynímajúc   ani   pracovnú   zmluvu,   ktorým   bol   privodený   pracovnoprávny   vzťah zamestnanca   vo   vedúcej   funkcii.   Skúma   sa   len,   či   ide   o vedúcu   funkciu,   či   odvolanie z funkcie bolo vyhotovené v písomnej forme a či bolo zamestnancovi doručené.“

Sťažovateľka považuje rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné a zjavne arbitrárne, a to najmä preto, že neuvádza „žiadny argument, žiadne ustanovenia zákonníka práce ani iného právneho predpisu, ktorý by umožňoval druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve meniť iným spôsobom, ako dohodou účastníkov pracovno-právneho vzťahu“.

Porušenie práva na prácu sťažovateľka odôvodňuje tým, že do práva na prácu bolo zasiahnuté spôsobom zákonu odporujúcim a krajský súd neposkytol ochranu sťažovateľke pred takýmto zásahom, čím jej odoprel ochranu jej práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky (I. ÚS 44/03). Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu ako odvolaciemu súdu, ktoré   skutkové   okolnosti   má   pri   rozhodovaní   zohľadňovať,   ako   aj   jeho   poslaním nie je nahrádzanie   všeobecných   súdov,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 24/00), ako aj na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto len   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s   právnym   názorom   krajského   súdu, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Účelom práva na prácu je zabezpečiť prístup k práci, vytvorenie právneho dôvodu uchádzať sa o prácu, pričom ústavný súd k tomu už uviedol, že právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu; nie je to subjektívne právo na určité zamestnanie určitého typu alebo druhu, ktorému by zodpovedala povinnosť   príslušného   orgánu   takéto   zamestnanie   sťažovateľke   opatriť,   resp.   zachovať. Právo na prácu sa právne konštruuje ako právo občana voči   štátu, ktoré zaväzuje štát k aktívnej politike zamestnanosti.

Po splnení účelu práva na prácu štát zaručuje ďalšie práva súvisiace s využívaním pracovnej sily prostredníctvom čl. 36 až 38 ústavy.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy sa garantuje ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania,   čo   chráni   sťažovateľku   pred   jednostranným   rozviazaním   pracovného pomeru a proti svojvoľnému prepúšťaniu.

Právo na prácu a právo proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania patrí medzi také práva definované v čl. 51 ods. 1 ústavy, ktoré sú špecifikované v korešpondujúcich zákonoch a domáhať sa ich ochrany je možné iba v medziach týchto osobitných zákonov. Tieto práva podliehajú relatívne častým zmenám konkrétnej zákonnej úpravy, čím sa však nemení   obsah   jednotlivých   práv,   ale   mení   sa   ich   reálne   naplnenie   v zmysle   predpisov hmotného práva a rozhodovanie o nich patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

Ochrana   práva   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   názoru ústavného súdu neznamená nemennosť takého zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz zmeniť, resp. skončiť takýto pomer v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup zamestnávateľa. Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu týchto základných práv. Ochranu práva na prácu a práva proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany v zmysle osobitných zákonných úprav hmotnoprávneho charakteru.

Vo veci sťažovateľky zamestnávateľ uplatnil súdnu ochranu podľa zákona, pretože sťažovateľka   jeho   rozhodnutie   o odvolaní   z funkcie   vedúcej   nerešpektovala,   následne v tomto konaní aj sťažovateľka uplatnila ochranu podľa zákona v konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana jej nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Orgány súdnej ochrany však došli k záveru, že odvolanie sťažovateľky ako odporkyne v konaní z funkcie   vedúcej   Centra   poradensko-psychologických   služieb,   územné   pracovisko Humenné,   je   platné   a protinávrh   sťažovateľky   o určenie,   že   jej   pracovný   pomer so zamestnávateľom vznikol na základe pracovnej zmluvy, zamietol, s čím sa sťažovateľka nestotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľka   namietala. Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu, ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu.

Medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ústavy a namietaným rozhodnutím krajského súdu podľa ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť, pretože namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nielen   nebola   priamo   dotknutá   podstata   práva sťažovateľky, ale existencia rozsudku krajského súdu potvrdzuje, že táto ochrana sa podľa zákona   sťažovateľke   aj   poskytla.   V tejto   spojitosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   takou ochranou nie je len ochrana poskytnutá podľa subjektívneho presvedčenia sťažovateľky.

Taktiež   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy a namietaným rozhodnutím krajského súdu, ktoré vôbec nebolo   spôsobilé   porušiť   práva   sťažovateľky - zabezpečenie   ochrany   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004