znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 286/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   2693/2008, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 183/2012 a jeho uznesením zo 7. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 2693/2008, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   CoE   183/2012   a   jeho   uznesením   zo 7. augusta   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a   návrh sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky na úhradu   peňažných   pohľadávok   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného titulu (rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.).

Okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   v   priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn. 4 Er 2693/2008 z 12. júna 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE 183/2012 zo 7. augusta 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci, a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedeného   exekučného   konania   bolo   rozhodnuté   bez   toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods.   1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu   potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní,   napadnuté   uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   zistil, že 6. decembra   2012,   teda   v ten   istý   deň,   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 14462/2012, ktorou žiadala o vydanie rozhodnutia, ktorým   by   rovnako   ako   v   prípade   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   vyslovil   okrem   iného aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   2693/2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 183/2012, zrušil uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoE   183/2012   zo   7.   augusta   2012,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie vedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   14462/2012   a   sp.   zn. Rvp 14464/2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka nimi namieta postupy okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých   istých   práv,   priznať rovnakú výšku   finančného zadosťučinenia   a priznať úhradu trov konania. V sťažnosti zo 6. decembra 2012 vedenej pod sp. zn. Rvp 14462/2012 navyše   sťažovateľka   žiada   vysloviť   porušenie   aj   ďalších   práv   vyplývajúcich   z   ústavy, resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutie okresného súdu.

Z uvedeného teda   nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnosti ústavnému   súdu,   kedy   podľa   §   18   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   konanie   začína, t. j. 6. decembra 2012, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 14462/2012 konanie začaté v ten istý deň. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14464/2012 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom   súde.   Na   tomto   závere   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   sťažnosť   vedená pod sp. zn. Rvp 14462/2012 obsahuje rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu než   sťažnosť   sp.   zn.   14464/2012   doručená   ústavnému   súdu   v ten   istý   deň,   keďže   obe sťažnosti   obsahujú   návrh   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, resp. postupom krajského súdu a obsahujú návrh na zrušenie   totožného   rozhodnutia   krajského   súdu,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013