znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 286/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. R., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/17/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. R. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. A. R., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P.,   D.,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/17/2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania, v ktorom sa žalobca I. P. (ďalej aj „žalobca“) žalobou domáha, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť mu 920 000 Sk s prísl. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 44 Cb/1398/1993-180 z 13. februára 2006 tak, že žalobe vyhovel. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Obo/106/2006-228 z 18. marca 2008 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil s tým, že proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/84/2008 z 31. januára 2011 tak, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«V   konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 1 Obo/106/2006   do   dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté,   a   nielen   že   nebolo rozhodnuté, ale ani v predmetnej veci nebolo konané, a to bezdôvodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuskutočnil v predmetnej veci do dnešného dňa žiadne   meritórne   pojednávanie,   ani   nerozhodol   v   zmysle   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V/84/2008   zo   dňa   31.   01.   2011,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 02. 2011. V konaní, ktoré začalo ešte v roku 1993 podaním návrhu na   Krajskom   súde   Banská   Bystrica,   teda   od   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho, t. j. od 31. 01. 2011 nebolo konané a rozhodované.

Sťažovateľ po právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/84/2008 zo   dňa   31.   01.   2011,   podal   dňa   13.   04.   2011   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky k sp. zn. 1 Obo/17/2011 podanie označené ako Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie.... V namietanom prípade je zjavné,   že v časovom horizonte viac ako 19 rokov po podaní návrhu nedošlo ku konečnému rozhodnutiu! Prieťahy existovali v každom štádiu tohto konania, keď napríklad v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/106/2006-228 zo dňa 18. 03. 2008 odo dňa podania dovolania, do dňa rozhodnutia o dovolaní uplynuli takmer tri roky!

Dôvod neprerokovania predmetného sporu nie je na strane účastníkov konania, t. j. nie je daná žiadna skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadňovaná na ťarchu účastníkov pri posudzovaní otázky či, a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Samotný fakt, že sťažovateľ využil svoje zákonné právo a proti právoplatnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/106/2006-228 zo dňa 18. 03. 2008. právoplatného   dňa   23.   05.   2008   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok   -   dovolanie, nemôže   byť   odôvodnením   následnej   nečinnosti   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dobe od 18. 02. 2011 až doposiaľ.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   dôvod   nečinnosti   súdu   nie   je   ani   v   zložitosti prejednávanej   veci.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   názor   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   ktorý   prezentoval   v   Náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn.   III.   ÚS   9/2000,   z   28.   júna   2000,   podľa   ktorého   „žiadna   zložitosť   veci   nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na ochranu vlastníckeho práva nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu.“...

Vzhľadom na neprimerane dlhý časový interval medzi právoplatnosťou uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/84/2008 zo dňa 31. 01. 2011 resp. medzi doručením posledného podania sťažovateľa a konaním súdu v tejto veci sťažovateľ má za to, že v tomto konaní postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dobe od 18. 02. 2011 až do dnešného   dňa   dochádza   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   čím   je   porušované   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Nečinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 10 Obo 17/2011 v uvedenej dobe je v rozpore s požiadavkou efektívneho a plynulého konania,   ktoré sú odrazom   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   tiež predpokladom poskytnutia skutočne účinnej právnej ochrany.

Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 10 Obo 17/2011 resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie, bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočívajúce v práve každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Postavenie sťažovateľa v dôsledku postupu súdu je po dobu viac ako 19 rokov neisté, pričom vzhľadom na charakter nároku uplatneného proti sťažovateľovi (spor o zaplatenie) je zrejmé, že tento je ohľadom existencie nároku žalobcu, ktorý žalobca voči nemu uplatňuje v trvajúcej neistote a v očakávaní právoplatného rozhodnutia v danej veci. Okrem toho, trvajúci súdny spor má negatívny dopad na rodinné zväzky, zdravotný a psychický stav sťažovateľa.

Na základe rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Cb 1398/93-180 zo dňa 13. 02. 2006 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 106/2006 zo dňa 18. 03. 2008 sa u súdneho exekútora Mgr. J. K. viedla proti sťažovateľovi aj exekúcia a to pod č. EX 687/2008, v ktorej boli na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v období od roku   2008   do   roku   2011   vykonávané   zrážky   z   dôchodku   sťažovateľa   v celkovej   výške 2.183,25 €. Z uvedeného je jasné, že dlhodobé vedenie sporu sa negatívne prejavilo aj v majetkovej sfére sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   prikázaní   príslušnému   súdu   vo   veci   konať   aj priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   ktorou   sa   čiastočne   znížia   dôsledky   spôsobené porušením práva sťažovateľov, a to vo výške 2.000,- €.»

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Obo/17/2011 porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2/   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Obo/17/2011 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- € (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsahpredmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľ v petite sťažnosti označuje namietané konanie najvyššieho súdu spisovou značkou „10   Obo/17/2011“.   Podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2011   z   15.   decembra   2010 (Spr. 1509/2010)   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   na   najvyššom   súde   nebol   zriadený   senát „10 Obo“. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že najvyšší súd eviduje konanie vedené pod sp. zn. 1 Obo/17/2011, v ktorom sú účastníkmi konania žalobca – I. P. a žalovaným je sťažovateľ. Na základe týchto skutočností považoval ústavný súd označenie namietaného

konania spisovou značkou „10 Obo/17/2011“ za zrejmú nesprávnosťchybu v písaní.

Ústavný   súd   súc   viazaný   petitom   obsiahnutým   v sťažnosti   posúdil   sťažnosť sťažovateľa   v súlade   s týmto   petitom,   v ktorom   sa   sťažovateľ   dožadoval   vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obo 17/2011,   t.   j.   od   doručenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vydaného   v dovolacom konaní.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   považuje   ústavný   súd   za   takýto   prostriedok   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005 sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,   ktorý   má   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II.   ÚS   64/97,   I.   ÚS   20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal, že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť proti porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podanie sťažovateľa z 13. apríla 2011 označené ako „Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie“, na ktoré v sťažnosti poukazuje, nemožno považovať za sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými by preukazoval, že podmienku využitia tohto prostriedku ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, a preto ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že odmietnutie sťažnosti nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   t.   j.   sťažovateľovi   nič   nebráni   v   tom,   aby   sa   po   splnení   podmienok vyplývajúcich   z   príslušných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   a   ustálenej   judikatúry ústavného   súdu   v   obdobných   veciach   opätovne   uchádzal   o   ochranu   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012