znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 286/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., pre namietané porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a čl. 51   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Bratislava I   č. k.   2 Pv 629/09-19 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a čl. 51   ods. 1 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 629/09-19 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: «Národná   banka   Slovenska   dňa   7. 4. 2008   doručila   sťažovateľovi   poverenie viceguvernéra   NBS...   č. ODO-3548/2008   zo   dňa   14. 3. 2008   na výkon   dohľadu   nad činnosťou P.   R.,   a. s. (taký bol názov sťažovateľa   do 31.   decembra 2008).   Na základe uvedeného   poverenia   bol   vykonaný   dohľad   nad   činnosťou   poisťovne   R.,   kde   boli sprístupnené viaceré databázy poistných zmlúv...

Poverenie   na   výkon   bankového   dohľadu   má   povahu   verejnej   listiny,   s ktorou   sa spájajú závažné právne účinky. Osobám uvedeným v poverení zakladá právomoc oboznámiť sa   so   skutočnosťami   dôležitými   pre   výkon   dohľadu   a súčasne   ich   zaväzuje   k zákonom určenej mlčanlivosti. Na základe tejto verejnej listiny osoby poverené výkonom dohľadu sú oprávnené   voči   dohliadanému   subjektu   vyvíjať   zákonom   dovolenú   činnosť,   vykonávať úkony, vznášať požiadavky, určovať lehoty na ich splnenie, ukladať povinnosti. Poverenie na výkon dohľadu má konštitutívny účinok...

Podpis   je   jednou   zo   zákonom   predpísaných   náležitostí   poverenia   na   výkon bankového dohľadu.

Pri následnom porovnávaní jednotlivých podpisov viceguvernéra NBS... s podpisom na poverení zo dňa 14. 3. 2008 sťažovateľ získal podozrenie, že ide o podpisy rôznych osôb a podpis uvedený na doručenom poverení bol použitý ako keby bol pravý.

Sťažovateľ požiadal o vypracovanie znaleckého posudku PhDr. V. M... Sťažovateľ oslovil   znalkyňu   z   odboru   kriminalistika   pôsobiacu   v   Českej   republike   z   dôvodu,   že vzhľadom na postavenie osoby, o ktorej podpis ide (viceguvernér NBS), spor vyvolával ošemetnú   situáciu   pre   znalcov   zapísaných   do zoznamu   vedeného   Ministerstvom spravodlivosti SR podľa zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov...

V   okolnostiach   prípadu   znalkyňa   PhDr.   V.   M.   vyhotovila   znalecký   posudok č. 1717/2008   zo   dňa   9. 6. 2008,   ktorý   mal   náležitosti   ustanovené   čl. 4   ods. 1   Zmluvy č. 193/1993 Z. z. Znalkyňa v znaleckom posudku konštatovala:

„Na základě vyhodnocení provedené komparace lze konstatovat, že zjištěné rozdíly prokazují padělání, a to i přes částečně odlišnou stavbu porovnávaných podpisů a s tím související sníženou srovnatelnost s delšími spornými podpisy.

Rozdílné znaky jsou četné a byly nalezený v různých hlediscích zkoumání. Jejich hodnota dovoluje vyslovit negativní závěr ohledně pravosti v kategorické rovině. Všechny sporné   podpisy   jsou   tak   hodnoceny   jako   padělky   částečně   napodobeného,   částečně smyšleného   charakteru,   protože   jejich   pisatel   neusiloval   o   přesné   napodobení   běžného podpisu oprávněné osoby.“

Sťažovateľ na základe znaleckého posudku okamžite (18. júna 2008) podal podnet pre podozrenie z falšovania verejnej listiny a poškodzovania cudzích práv, ktorý adresoval Krajskej prokuratúre v Bratislave.

Vec bola odstúpená Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície.

Uznesením   povereného   príslušníka   oddelenia   skráteného   vyšetrovania   S.,   sp. zn. ORP-1963/1-OSV-B1-2008   zo   dňa   17.   júla   2008   bol   sťažovateľov   podnet   odmietnutý. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 23. júla 2008.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu ORP-1963/1-OSV-B1-2008 odôvodnenú sťažnosť dňa 24. júla 2008. Sťažnosť podanú v zákonnej lehote doplnil dňa 30. júla 2008.

Prokurátor Okresnej prokuratúry   Bratislava I   uznesením   č. 1 Pn 747/08-7 zo   dňa 15. septembra   2008   zrušil   uznesenie   povereného   príslušníka   Odboru   skráteného vyšetrovania   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Bratislava 1 Oddelenie S., sp. zn. ORP-1963/1-OSV-B1-2008 zo dňa 17. júla 2008. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava S. uznesením z 19. júna 2009 začalo trestné stíhanie pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil neznámy páchateľ.»

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že znalecký posudok vyhotovený českou znalkyňou vyhodnotili príslušné orgány verejnej moci Slovenskej republiky iba ako listinný dôkaz bez výsady prezumpcie správnosti. Preto 4. júna 2009 navrhla vykonať znalecké dokazovanie Kriminalistickým   a   expertíznym   ústavom   Policajného   zboru   v Bratislave,   resp.   iným znalcom v odbore písmoznalectva, čo však orgány polície a prokuratúry odmietli. Následne „Policajt uznesením ČVS: ORP-1963/1-OSV-B1-2008 zo dňa 30. 6. 2009 doručeným   sťažovateľovi   10. 7. 2009   zrušil   začaté   trestné   stíhanie   s   odôvodnením,   že stíhaný skutok sa nestal a nieje trestným činom.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   ČVS: ORP-1963/1-OSV-B1-2008   zo   dňa   10. 7. 2009 podal sťažnosť dňa 13. 7. 2009.

Okresná prokuratúra Bratislava I uznesením 2 Pv 629/09-6 zo dňa 4. 8. 2009 zrušila Uznesenie policajta ČVS: ORP-1963/1-OSV-B1-2008 z 30. 6. 2009.

Sťažovateľ   listom   zo   17.   septembra   2009   adresovaným   Okresnému   riaditeľstvu Policajného   zboru   v   Bratislave   I,   oddelenie   skráteného   vyšetrovania,   predložil   žiadosť o bezodkladné   nariadenie   znaleckého   dokazovania   za   účelom   ustálenia   pravosti   alebo falošnosti   verejných   listín,   ktoré   boli   zahraničným   znaleckým   posudkom   označené   ako falošné.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava S. uznesením   ČVS: ORP-1963/1-OSV-B1-2008   z   9.   marca   2010   doručeným   sťažovateľovi 18. marca 2010 zastavil konanie, lebo skutok nie je trestným činom.

Sťažovateľ dňa 21. marca 2010 podal sťažnosť proti uzneseniu ČVS: ORP-1963/1- OSV-B1-2008 z 9. marca 2010 pre jeho nezákonnosť. Dôvody sťažnosti sťažovateľ doplnil listom z 22. marca 2010.

Okresná prokuratúra Bratislava I uznesením 2 Pv 629/09-19 zo dňa 29. apríla 2010, že   sťažovateľovu   sťažnosť   zamieta,   pretože   nie   je   dôvodná.   Uznesenie   2 Pv 629/09-19 zo dňa 29. apríla 2010 bolo sťažovateľovi doručené 25. mája 2010.“.

Proti uzneseniu okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 629/09-19 z 29. apríla 2010, ktoré bolo sťažovateľke doručené 25. mája 2010, nemožno podať sťažnosť.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľka   venuje   princípu   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na čo uviedla, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu požiadala o ochranu svojho práva okresnú prokuratúru, a zároveň vyslovila názor, že jej platný právny poriadok nepriznáva iný prostriedok ochrany ani nezakladá právomoc všeobecného súdnictva poskytnúť jej ochranu pred neefektívnou činnosťou prokuratúry. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že za efektívny prostriedok ochrany jej práv „nemožno označiť opakovaný podnet podľa § 34 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre“. Zároveň   prirovnáva   opakovaný   podnet   podľa   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   k podaniu   podnetu adresovanému   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   na podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   ods. 1   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   tvrdiac,   že   medzi   týmito   podnetmi   nie   je   rozdiel v právnom   účinku   a neexistuje   iné   klasifikačné   kritérium,   ktoré   by   umožnilo   hodnotiť opakovaný   podnet   podľa   zákona   o prokuratúre   ako   taký   prostriedok,   ktorý   vyhovuje požiadavkám   ustanoveným   v § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V bode   II   sťažnosti   sťažovateľka obšírne analyzuje právnu   podstatu   namietaného porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dospejúc pritom k záveru, že „postup uplatnený oboma subjektami trestného stíhania v okolnostiach prípadu mal povahu svojvôle“.

Sťažovateľka je toho názoru, že namietané uznesenie okresnej prokuratúry porušuje jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 1   ods. 1   ústavy.   K   porušeniu   jej   označeného   základného   práva   došlo   podľa sťažovateľky   nedostatočnou   aktivitou   okresnej   prokuratúry,   svojvoľným   postupom   pri objasňovaní   ňou   oznámenej   trestnej   činnosti   a následným   zamietnutím   jej   sťažnosti smerujúcej   proti   uzneseniu   povereného   príslušníka Úradu   justičnej   a kriminálnej polície odboru skráteného vyšetrovania, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, oddelenie S. č. k. ČVS: ORP-1963/1-OSV-B1-2008 z 9. marca 2010, (ďalej len „uznesenie okresného   riaditeľstva   PZ“),   ktorým   bolo   zastavené trestné   stíhanie vedené   pre   prečin falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku   a   úradnej   značky   podľa   § 352   ods. 1   Trestného   zákona.   Oznamovateľkou   tohto trestného činu bola sťažovateľka.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51   ods. 1   a čl. 1   ods. 1   ústavy   namietaným   uznesením   okresnej   prokuratúry,   toto uznesenie   zrušil,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500   €,   ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Predmetom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   je   nespokojnosť   sťažovateľky s rozhodnutím okresnej prokuratúry o jej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu okresného riaditeľstva   PZ, ktorým   bolo   zastavené trestné   stíhanie vedené   za   prečin   falšovania a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného   znaku   a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.   Okresná   prokuratúra   namietaným   uznesením   sťažnosť   sťažovateľky   proti uvedenému uzneseniu zamietla.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Vzhľadom na uvedené v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   namietaným   porušením   základného   práva   alebo slobody sťažovateľa len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu alebo slobode neposkytuje účinnú ochranu využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci (m. m. I. ÚS 78/99).

Zmyslom a účelom princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o   prokuratúre   ďalší   opakovaný podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených   záujmov   (m. m.   IV. ÚS 158/03,   IV. ÚS 80/03,   I. ÚS 42/07,   III. ÚS 151/08, IV. ÚS 254/09, IV. ÚS 319/09,   II. ÚS 21/2010).   Podnet   (opakovaný   podnet)   zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Využitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).   Sťažovateľ   uviedol,   že   podal   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného riaditeľstva PZ, ktorú okresná prokuratúra namietaným uznesením ako nedôvodnú zamietla.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej platný právny poriadok nepriznáva iný prostriedok ochrany pred svojvoľnou činnosťou   prokuratúry, ako aj to, že za efektívny prostriedok ochrany jej práv „nemožno označiť opakovaný podnet podľa § 34 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre“ prirovnávajúc   ho   podľa   zákona k podaniu   podnetu   na podanie mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   ods. 1   OSP   adresovanému   generálnemu prokurátorovi s tým, že medzi týmito podnetmi nie je rozdiel v právnom účinku a neexistuje iné klasifikačné kritérium, ktoré by umožnilo hodnotiť opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre ako taký prostriedok, ktorý vyhovuje požiadavkám ustanoveným v § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde,   považuje   ústavný   súd   túto   argumentáciu   za   nenáležitú.   Tieto názory   totiž   nerešpektujú   všeobecne   známu,   jednoznačnú   a v súčasnosti   už   stabilnú judikatúru   ústavného súdu   a ani   nezakladajú   dôvod,   aby   ústavný   súd   prikročil   v tomto smere k zásadnému judikatórnemu odklonu.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry, ako už bolo uvedené, považuje podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre   za právne prostriedky,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na ochranu   ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to platí aj vo vzťahu k základnému právu, porušenie   ktorého   sťažovateľka   namieta   touto   sťažnosťou   (pozri   napr.   IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 208/2010 atď.).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie podnetu a opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti   sťažnosti,   teda   pri   skúmaní,   či v konkrétnom   prípade   boli   vyčerpané   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov, sa musí vysporiadať s tým, či príslušný právny prostriedok môže uplatniť sám sťažovateľ a či s využitím takéhoto právneho prostriedku sú bezprostredne spojené určité konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa. V prípade podnetu   podľa   § 31   a nasl.,   ako   aj   opakovaného   podnetu   podľa   § 34   ods. 1   zákona o prokuratúre možno na obe nastolené otázky odpovedať kladne.

Argumentáciu   sťažovateľky,   ktorá   je   zastúpená   advokátom,   preto   relevantne neodôvodňuje podľa názoru ústavného súdu nevyužitie všetkých právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu práv poskytuje. Sťažovateľka nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej   moci,   ktorý   jej   má   poskytnúť   ochranu   označených   porušení   základných   práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľka, ak sa domnieva, že okresná prokuratúra namietaným uznesením porušila jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nevyužila (hoci mohla, mala využiť) tie právne prostriedky, ktoré jej zákon účinne poskytuje na jeho ochranu.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   v tejto   veci   odkazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na začatie trestného konania na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 217/2010).

Ani   z čl. 6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [m. m. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].

Vzhľadom   na všetky   uvedené skutočnosti   ústavný súd   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010