znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 286/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 8/2007 z 27. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   J. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 8/2007 z 27. apríla 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 14. 8. 1997 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV-85/02-NR-97 vzniesol obvinenie A. K., a Ing. M. J. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. zák. spolupáchateľstvom v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu.

Obvinený K. nebol vzatý do väzby a Ing. M. J. bol vo väzbe viac ako 6 mesiacov. Obv. K. počas výkonu väzby obv. Ing. J. urobil pred notárom tri prehlásenia, z toho jedno malo   svojim obsahom   vyviňovať   Ing.   J.   a   „u   ostatných dvoch zostal   obsah písomnosti neznámy“. Následne A. K. zmizol a dodnes o ňom niet žiadnej správy. Konanie sa teda viedlo proti ušlému A. K. a proti Ing. M. J., ktorý počas prípravného konania a po podaní žaloby   na   KS   v   Nitre   v   roku   1998   ani   jedenkrát   nezmaril   žiaden   procesný   úkon.   Na krajskom   súde   po   nespočetnekrát   odročenom   pojednávaní,   ani   jedenkrát   nezapríčinil odročenie pojednávania!

Vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. Š. H. Práve vzťah predsedu senátu k obhajcovi obvineného Ing. J. sa vyvíjal neštandardne a prejavila sa snaha predsedu senátu presadiť sa a ukázať, „že on je pánom v pojednávanej miestnosti a on vykladá procesné predpisy, do čoho si nedá hovoriť“.

Jediným vysvetlením je to, že predseda senátu bol v minulosti sudcom Okresného súdu   v   Nitre   a   obhajca   Ing.   J.   JUDr.   J.   H.   bol   predsedom   senátu   Krajského   súdu   v Bratislave, možno aj predsedom senátu odvolacieho, ale v každom prípade v postavení školiteľa. V spise je zistiteľné, že po porušení procesného predpisu predseda senátu ukladá pokutu. Neskôr zistí porušenie procesného predpisu, pochybenie napraví a pokutu odpúšťa. Tento vzájomný „súboj“ sa nedotkol obhajcu, ale takmer zásadným spôsobom sa dotkol obvineného Ing. M. J. V takto sa vyvíjajúcej atmosfére súd I. stupňa uznal Ing. J. vinným rovnako ako A. K. a obom uložil rovnaké tresty rovnakého druhu a rovnakej výmery! Po podanom odvolaní odvolací súd na neverejnom zasadnutí rozsudok zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Nitre vykonal dokazovanie naviac, a to znaleckým posudkom ohľadne svedkyne V., čo je pre obhajobu takmer nepochopiteľné. Napriek tejto snahe sa dôkazná situácia nezmenila v neprospech Ing. J. Súd I. stupňa však opäť uznal Ing. J. vinným a uložil mu 5 a pol ročný trest odňatia slobody.

Odvolací súd opäť rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 258 ods. 1, písm. b), c) Tr. por. zrušil a vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

To, že žiaden dôkaz nevyznel v neprospech obžalovaného Ing. J., je v tomto konaní zbytočné   uvádzať,   avšak   po   tom,   čo   odvolací   súd   dvakrát   záväzne   rozhodol,   že   niet presvedčivých   dôkazov   na   uznanie   viny,   súd   I.   stupňa   (bez   porady   senátu)   predsedom senátu vyhlásil už tretí odsudzujúci rozsudok. Urobil tak po 10-tich rokoch od „spáchania trestného činu“ a uložil opäť trest 5 a pol roka.

Proti   tomuto   rozsudku   bolo   podané   odvolanie,   avšak   oproti   predchádzajúcim rozhodnutiam obhajoba vytýkala súdu aj porušenia procesných predpisov, ktoré mali za následok   porušenie   práva   na   obhajobu   a   ktoré   vylučovali   možnosť,   aby   odvolací   súd rozsudok súdu I. stupňa mohol potvrdiť, alebo zmeniť tak, ako sa aj stalo.

Po   druhom   zrušení   rozsudku   bola   vec   vrátená   súdu   L   stupňa   a   počas   týchto neodôvodnených prieťahov zo strany súdov, žiaľ, zomrela členka senátu.

Súd niektoré dôkazy zopakoval, niektoré vykonal na pojednávaní, niektoré však pred novozvoleným senátom nevykonal vôbec.

V   predmetnej   veci   išlo   o   nutnú   obhajobu   a   hlavné   pojednávanie   nemohlo   byť vykonávané v neprítomnosti obhajcu.

Pred vyhlásením rozsudku mal súd na dverách pojednávacej miestnosti oznam, že vo vnútri prebieha porada senátu. Sudkyňa však do pojednávacej miestnosti vošla krátko pred vyhlásením   rozsudku   a   jednoducho   sa   porady   senátu   nezúčastnila.   Dobehla,   možno podpísala zápisnicu o hlasovaní a už boli volaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok.»

Podľa sťažovateľa:«Súdy,   hlavne   v   konaní   po   zrušení   odsudzujúceho   rozsudku   a vrátení   veci   súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie, po tom, čo zomrela prísediaca sudkyňa pani K., konali v rozpore so zákonom. Došlo k zmene zloženia senátu a následne na to došlo k porušeniu práva na obhajobu, zásady priamosti, verejnosti a ústnosti.

Podľa § 219 ods. 2 Tr. por., platného v čase konania, musí byť hlavné pojednávanie vykonané znova. To neplatí, ak obžalovaný súhlasí so zmenou v zložení senátu.

Obžalovaný   súhlasil   so   zmenou   senátu,   aby   sa   nemuselo   vykonávať   hlavné pojednávanie   znovu   aj   s   vykonávaním   dôkazov,   ktoré   sa   ukázali   ako   dôkazy   s   vecou nesúvisiace.   Obžalovaný   opäť   svojim   postojom   chcel   zabrániť   zbytočným   formálnym prieťahom vo veci samej! (napriek tomu súdy konali „v neprimeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 už citovaného „Dohovoru“).

Obžalovaný presne označil dôkazy, ktoré žiadal vykonať práve pre zmenu senátu a preto, že nová členka senátu pri dôkazoch svedčiacich v prospech obhajoby prítomná nebola. Aj čas, ktorý od výsluchu svedkov, ktorí svedčili o tom, že spoluobžalovaný K. klamal, bol tak dlhý, že samosudca v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku na tieto dôkazy „takpovediac“ zabudol. Krajský súd navrhovaných svedkov nevypočul a množstvo dôkazov pred „novou sudkyňou“ vôbec nevykonal (ani nečítal, ani neoboznamoval).

Ak   odvolací   súd   v   rozsudku,   kedy   rozsudok   súdu   I.   stupňa   s   poukazom   na ustanovenie   §   259   ods.   3   Tr.   por.   zmenil,   zaujal   stanovisko,   že   obžalovaný   súhlasí   so zmenou v zložení senátu v zmysle § 219 ods. 2 Tr. por., že nemôže súhlas podmieňovať, musel si byť vedomý, že „pri úcte“ k zásadám trestného poriadku nemožno urobiť záver, že súhlas na zmenu senátu obžalovaný Ing. J. dal! To, že súhlas podmieňoval zopakovaním dokazovania   iba   niektorými   dôkazmi,   bolo   nevyhnutné   vykladať   v   prospech   dodržania práva na obhajobu, na zásadu ústnosti a bezprostrednosti a hlavne na nutnosť, aby sudca, ktorý pri dodržaní zákona a ktorý vo veci rozhoduje, poznal vykonané dôkazy. Teda, ak obžalovaný dal súhlas „s podmienkou“, tak súd nemohol mať za to, že súhlasí a nemohol negovať to, že súd po zmene v zložení zostavenia senátu musí hlavné pojednávanie vykonať znova.

Porušenie vyššie uvedených procesných zásad má za následok konštatovanie, že vec nebola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že do pojednávacej miestností, na dverách ktorej visela tabuľa „porada senátu“, vošla posediaca a ihneď na to boli do pojednávacej miestnosti zavolaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok. Prísediaca nemohla byť účastná porady, maximálne stihla podpísať zápisnicu o hlavnom pojednávaní a už bol rozsudok vyhlásený!

Odvolací súd na porušenie ustanovenia § 127 Tr. por. vôbec nereagoval. Neprešetril podozrenie tak vážneho porušenia zákona. Nevyvrátil podozrenie, že o vine a treste rozhodli iba   štyria   sudcovia   a   v   odôvodnení   rozsudku,   ktorým   bolo   rozhodnuté   s   konečnou platnosťou, sa s tak vážnou námietkou odvolateľa vôbec nevysporiadal.

Zostalo podozrenie, že súd neprejednal vec spravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1). Súdy porušili právo na obhajobu a teda rozhodli nespravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1), pretože hlavné pojednávanie dňa 14. 5. 2007 súd I. stupňa vykonal bez prítomnosti obhajcu. Podľa § 202 ods. 3 Tr. por. v prípadoch nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 Tr. por., a   to   je   prejednávaný   prípad,   musí   mať   obvinený   obhajcu   už   v   prípravnom   konaní. V prípadoch nutnej obhajoby nemožno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu. Zákon nepozná výnimku!

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 16 - 17) je poplatné tomu, že tzv. reštančny spis treba skončiť „za každú cenu“.

To, či pri vyhlasovaní rozsudku, čítaní obžaloby, alebo napr. pri záverečnom návrhu prokurátora   môže   obhajca   reálne   (aktívne,   či   pasívne)   poskytnúť   právnu   pomoc,   je z pohľadu   nutnej   účasti   obhajcu   na   hlavnom   pojednávaní   skutočne   právne   irelevantné. Účasť obhajcu je nutná, aj keď reálne nemôže zasiahnuť do prednesú prokurátora a v tejto veci - napr. ani potom, čo predseda senátu protokoloval, že svedok vypovedá zhodne ako v prípravnom   konaní,   hoci   vypovedal   zásadne   inak   (v   prípravnom   konaní   tvrdil,   že obžalovaný sa predstavoval ako inžinier) na pojednávaní vypovedal, že sa predstavoval ako Dr. Práv. Obžalovaný je inžinier! Použitý argument s poukazom na ustanovenie § 41 Tr. por. je zavádzaním a takýto nemožno prijať ani pri primeranej miere tolerancie.

Veď ak by obhajca čakal pred pojednávacou miestnosťou na príchod prísediacej, tak by predseda senátu určite neurobil to, že ihneď po jej príchode vyhlásil rozsudok. Uvedomil by si, že obhajca podozrenie, že porada bola iba so štyrmi sudcami, ihneď vytkne a že nezostane iba v polohe podozrenia, ktoré prednáša „odsúdený na 5 a pol roka“. Účasť obhajcu na pojednávaní je nevyhnutná! Možno aj preto, že predseda senátu ústne odôvodní rozsudok tak, že obžalovaný môže nadobudnúť dojem, že po odvolaní môže dostať viac, môže byť zaradený do prísnejšej skupiny a podobne. Aby sa ani teoreticky takéto porušenia zákona nemohli stať, preto je fyzická účasť obhajcu na pojednávaní nutná.

Porušením procesných predpisov došlo ku konaniu nespravodlivému, pretože bolo porušené právo na obhajobu.

Je nutné pripomenúť, že Ústava SR v čl. 48 ods. 2 zabezpečuje právo, aby sa vec sťažovateľa (dovolateľa, odvolateľa, obžalovaného, obvineného a dnes odsúdeného) verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ak súd I. stupňa nevykonal „nové dokazovanie pred novou členkou senátu“, tak je úplne jasné, že bolo porušené právo vyjadriť sa. Ak nebol po zmene senátu dôkaz vykonaný vôbec, tak sa nemohol vyjadriť ! (viď. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).

Porušenie práva hmotného a procesného je predmetom do volacieho konania podľa priloženého dovolania.

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ domáha zistenia - nálezu, že súdy tým, že porušili procesné   právo   a   právo   hmotné,   porušili   práva,   ktoré   sú   garantované   ústavou a „Dohovorom“.

Súdy museli postupovať podľa Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Ak odvolací súd v ostatnom rozhodnutí postupoval podľa § 258 ods. 1 písm. d), písm. e) písm. f) Tr. por. tak rozhodol, že bol porušený Trestný zákon (!) a že bol uložený trest neprimeraný a naostatok bolo rozhodnutie o náhrade škody nesprávne.

Porušenie ústavného práva spočíva vtom,   že súd konštatuje porušenie Trestného zákona vo výroku o treste aj podľa písm. d) aj podľa písm. e) § 258 Tr. por.

Odvolací súd konštatuje porušenie zákona a podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. má za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa, by použitie trestnej sadzby   podľa   §   250   ods.   4   Tr.   zák.   bolo   pre   páchateľa   neprimerane   prísne   (teda,   že duplicitne podľa § 258 ods. 1, písm. e) Tr. por. je uložený trest neprimeraný).

Ak   súdy   uznali   vinu   obžalovaného   (nereagovali   na   procesné   chyby   majúce   za následok   porušenie   práva   chráneného   Ústavou   a   „Dohovorom“),   museli   v   záujme spravodlivého   konania   vo   veci   (podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru)   zisťovať,   či   formálne   aj materiálne (platí ust. § 3 ods. 2,4 Tr. zák. ) bol porušený zákon podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. (podľa § 258 ods. 1, písm. e) Tr. zák. ), alebo došlo k porušeniu zákona podľa § 258 ods. 1, písm. d) Tr. zák. v tom, že súdy zásadne porušili obligatórne ust. § 88 Tr. zák. Na okolnosť, ktorá v tomto prípade podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (ods. 5 § 250 Tr. zák. ) sa prihliadne   (nie   môže)   len   vtedy,   keď   pre   svoju   závažnosť   podstatne   zvyšuje   stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Súdy akceptovali, že Ing. J. ako spolupáchateľ (podľa názoru dovolateľa by mohol byť účastníkom podľa § 10 ods. 1 Tr. zák., samozrejme pri preukázaní viny!) spôsobil činom škodu veľkého rozsahu. Škoda veľkého rozsahu je škodou rovnajúcou sa päťsto násobku minimálnej mzdy podľa zák. č. 90/1996 Z. z.

Úmyselne sa vyhýbam vypočítavať škodu veľkého rozsahu v čase, kedy sa mal stať skutok   5.   4.   1997,   aká   bola   14.   5.   2007   a   prípadne   24.   4.   2008,   pretože   pochybné a nezodpovedané zostalo, či sa spolupáchateľ alebo pomocník participoval na „podvodných finančných operáciách“ aj v rozsahu založenia účtu, preddavkov, akontácii a pod., ktoré samozrejme od škody museli byť odrátané. Úmyselne sa vyhýbam určovať cifry a výpočty násobkom,   pretože   spôsobená   škoda   presahujúca   niekoľkonásobok   škody   matematicky vyrátanej, je iba jednou z kritérií, ktoré určujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť s poukazom   na   ust.   §   3   ods.   4   Tr.   zák.   Spoločenská   nebezpečnosť   je   určovaná   najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkom,   okolnosťami,   za   ktorých   bol   čin   spáchaný,   osobou   páchateľa,   mierou   jeho zavinenia   a   jeho   pohnútkou.   Odôvodnenie   osoby   páchateľa,   jeho   bezúhonnosť   pred „spáchaním trestného činu“ a viac ako 10 (desať) rokov po, jeho postoj k objasňovaniu trestného činu a jeho postoj k priebehu, tak neskonalé dlhému (ktoré jednoznačne musíme označiť   za   prejednanie   veci   v   neprimeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   „Dohovoru“), trestnému   stíhaniu,   ktoré   (vyjmúc   práve   výšku   škody   -   následku)   už   nevykazuje   stupeň spoločenskej nebezpečnosti vyšší než nepatrný. Taký čin už nie je trestným činom napriek tomu, že inak vykazuje znaky trestného činu (aj akési laické vysvetlenie, že ak by nebolo začaté trestné stíhanie, tak by dnes bol trestný čin premlčaný)Je nám jasné, že vznesené obvinenie   bolo,   a   že   úvahy   o   premlčaní   nemajú   právnu   váhu.   Avšak   dĺžka   trvania prejednávania veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa „Dohovoru“ čl. 6 ods. 1 váhu má a zásadne môže ovplyvniť výsledok trestného stíhania.

Domnievame   sa,   že   v   Európskej   únii   sa   judikovala   dĺžka   trestného   stíhania uplynutím 6 (šiestich) rokov.

Krajský súd v Nitre v ostatnom odsudzujúcom rozsudku (14. 5. 2007) síce spáchanie skutku časovo ustaľuje (na 9. - 15. 4. 1997), avšak uplynutím viac ako 10 (desať) rokov sa z pohľadu   ochrany   ľudských   práv   (obvineného)   nijako   nevysporiadal.   Nerobí   tak   ani odvolací súd napriek tomu, že na strane 18 tieto právne skutočnosti uvádza.

Odvolací súd konštatuje, že ukončenie veci po 11 (jedenástich) rokoch od spáchania skutku   bez   zavinenia   obžalovaného,   nemožno   považovať   za   konanie   bez   prieťahov a v primeranej lehote.

To však znamená, že vec vykazuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Došlo k porušeniu Ústavy SR,   ale aj medzinárodných dohôd v zmysle Protokolu č. 11 (ETS č. 155) uzatvorených ešte 4. 11. 1950 a majúcich za následok uprednostnenie tejto právnej normy pred normami obsiahnutými vo vnútroštátnom trestnom zákone a trestnom poriadku.

Súd I. stupňa musel po 10 (desiatich) rokoch (v EÚ sú rozhodnutia po 6 (šiestich) rokoch) podľa § 223 ods. 1, § 11 ods. 1, písm. h) Tr. por. trestné stíhanie pre neprípustnosť zastaviť. Keď sa tak nestalo, tak súd konal nespravodlivo v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“. Odvolací súd musel podľa § 258 ods. 1 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušiť a mohol tak urobiť na neverejnom zasadnutí podľa § 263 ods. 1, písm. b) Tr. por., pretože podľa písm. a), b) ad) § 258 Tr. por. došlo k nasledujúcim chybám:

1) Súd po zmene zloženia senátu nevykonal dôkazy navrhované obž. znovu.

2) Súd nerozhodol po porade senátu, pretože porady senátu sa nezúčastnila jedna prísediaca, a tá docestovala na súd tesne pred vyhlásením rozsudku.

3) Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti obhajcu, hoci vo veci platila nutná obhajoba.

4)   Súd   nevykonal   dokazovanie   ohľadom   trestného   spisu   Ľ.   F.,   vyšetrovania   už „počas   páchania   trestnej   činnosti“,   kedy   K.   objednával   kancelárie   a   ohľadom   výberu peňazí na šek, ktorý objektívne z väzby Ing. J. nemohol ovplyvniť.

5)   Súdy   uplynutie   11   (jedenástich)   rokov   považovali   za   mimoriadne   okolnosti prípadu,   alebo   mimoriadne   pomery   páchateľa,   hoci   preukázané   a   objektívne   prieťahy súdov, ktoré z pohľadu obvineného boli nesporne zbytočné, mali taký charakter, že podľa medzinárodnej   multilaterálnej   zmluvy   ide   o   stav   porušujúci   ľudské   práva   a   základné slobody, že znemožňovali súdom vo veci ďalej konať. Ak totiž KS v Nitre prerušil alebo odročil pojednávanie na 14. 5. 2007, tak konal v rozpore s Dohovorom a ústavou. Ak vyhlásil rozsudok, tak pokračoval v porušovaní ľudských práv a základných slobôd. Ak predkladal spis na NS SR, pokračoval v konaní proti medzinárodnej dohode a NS SR sa k porušovaniu   iba   pridružil   a   v   ňom   flagrantným   spôsobom   pokračoval   (ani   si   len podozrenie o nezákonnej porade senátu nepreveril).

Ak totiž 10 (desať) rokov, pri ani najmenšom pričinení prieťahov obvineným a jeho obhajcom,   nie   je   prekážkou   v   ďalšom   stíhaní,   tak   je   to   takým   právnym   dôvodom,   že nemožno použiť § 40 ods. 1 Tr. zák., ale zásadne § 88 Tr. zák. a ukladať trest podľa ods. 1 § 250 Tr. zák., pokiaľ tento skutok netreba zastaviť preto, že spoločenská nebezpečnosť činu pre spoločnosť po 11 (jedenástich) rokoch nie je vyššia než nepatrná, musí súd ukladať trest v zmysle § 23 ods. 1, § 31 ods. 1 Tr. zák. Aký to asi môže byť trest? Ak bol uložený nepodmienečný trest, tak išlo o nespravodlivé rozhodnutie. Ak by bol uložený podmienečný trest, tak po 11 (jedenástich) rokoch opätovne výchovne pôsobiť na už „prevychovaného“ sa javí byť nezmyslom. Snáď uloženie peňažného trestu by bolo akceptovateľné z pohľadu spravodlivého rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1) Základné právo Ing. M. J. podľa § 48 os. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby jeho vec bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom bolo rozsudkom KS v Nitre sp. zn. 1T 64/98 zo dňa 14. 5. 2007 a rozsudkom NS SR sp. zn. 5To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 porušené.

2) Rozsudok NS SR sp. zn. 5To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 sa zrušuje v celom rozsahu a zrušuje sa aj jemu predchádzajúci rozsudok KS v Nitre sp. zn. 1T 64/98 zo dňa 14. 5. 2007 a trestné stíhanie vedené proti Ing. M. J. pred bývalým Krajským úradom vyšetrovania Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚV-85/02-NR-97 zo dňa 14. 8. 1997po podaní obžaloby KP Nitra sp. zn. 2 Kv 9/98 zo dňa 21. 12. 1998 sa zastavuje.

3)   Ing.   M.   J.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   nariadeného   NS   SR   na   základe rozsudku sp. zn. 5 To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do I. NVS sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu.

4) Ing. M. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 66.000. - Sk

5) NS SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. H. trovy právneho zastúpenia vo výške 7.939,- Sk na jeho účet vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR. Alternatívne:

Rozsudok NS SR   sp.   zn.   5 To 8/2007 zo dňa 27.   4.   2008 sa zrušuje a súdu sa prikazuje   bez   prieťahov   a   pri   použití   §   88,   §   23,   §   31   ods.   1   Tr.   zák.   vo   veci   konať a rozhodnúť.

Ing. M. J. sa prepúšťa na slobodu, pretože sa výkon trestu uložený mu rozsudkom NS SR prerušuje až do rozhodnutia NS SR vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z uvedeného vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že vo veci je oprávnený rozhodnúť iný (všeobecný) súd na základe opravného prostriedku alebo iného právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi účinne poskytuje na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd,   sťažnosť   odmietne   pre   nedostatok   svojej právomoci.   Tento   prístup   k uplatňovaniu   princípu   subsidiarity   vyplývajúceho   z čl.   127 ods. 1   ústavy   potvrdzuje   aj   text   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn. 1 T 64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 5 To 8/2007 z 27. apríla 2008.

Z textu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, pričom dovolací súd   o ňom   zatiaľ   nerozhodol.   Kópiu   tohto   dovolania   z 3.   júla   2008   sťažovateľ   priložil k sťažnosti.   Z jeho   obsahu   vyplýva,   že   sťažovateľ   ho   podáva   z dôvodov   podľa   §   371 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, pričom v ňom namieta v podstate rovnaké skutočnosti ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Už zo skutočnosti, že sťažovateľ vo veci podal dovolanie, vyplýva, že sám si je vedomý toho, že v predmetnej veci má k dispozícii na ochranu práv, ktorých porušenie sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   namieta,   mimoriadny   opravný   prostriedok (dovolanie), o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že námietky sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu a označenému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu   je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať a rozhodnúť o nich v rámci dovolacieho konania najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008