znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 285/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 152/2011, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   139/2012   a jeho   uznesením zo 7. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bánovce nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 Er 152/2011, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   139/2012   a   jeho   uznesením   zo   7.   augusta   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky, resp. rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a   návrh sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky na úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného titulu (rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.).

Okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   v   priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn. 3 Er 152/2011 z 27. apríla 2012   vyhlásil   za   neprípustnú   a exekučné   konanie   zastavil.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   bolo napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   uznesením   krajského súdu sp. zn. 19 CoE 139/2012 zo 7. augusta 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci, a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedeného   exekučného   konania   bolo   rozhodnuté   bez   toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods.   1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu   potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní,   napadnuté   uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní, v ktorom okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať proti namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu podala   sťažovateľka   6.   novembra   2012   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného prerokovania   sťažnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).V   danom   prípade   sťažovateľka   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (6. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (m. m. IV. ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp   právnej   istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I.   ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013