znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 285/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., A., zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 doručená sťažnosť a 23. apríla 2012 doplnenie sťažnosti V. N., A. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) rozhodol v trestnej veci rozsudkom sp. zn. 3 T 193/05 zo 14. júna 2006 tak, že uznal V. J., nar..., za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.). Sťažovateľa ako poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.

Sťažovateľ na základe uvedeného rozsudku v trestnej veci podal okresnému súdu 12. júna 2007 proti V. J. (ďalej len „žalovaný“) žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v sume 670 563 Sk s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 15 Cb/136/2007-55 zo 17. marca 2008 tak, že žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Cob/176/2008-99 z 29. októbra 2008 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb/136/2007-55 zo 17. marca 2008 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Obdo 26/2009-128 z 21. apríla 2011 tak, že dovolanie zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   vec   keď   konštatoval,   že   žalovaného   ako páchateľa   trestného   činu   nie   je   možné   zaviazať   na   náhradu   škody,   ktorú   mi   spôsobil, pretože nebol právoplatne odsúdený do 31. 12. 2001. Tento svoj názor spájal s ustanovením § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2001. Takéto vyvodenie právneho   záveru z existujúceho právneho poriadku   je v rozpore s právnym   poriadkom Slovenskej republiky, je v rozpore s morálkou a dobrými mravmi... Mne, ako osobe, ktorej bola trestným činom spôsobená škoda, rozsudkom krajského súdu nebol priznaný nárok na náhradu   škody   (teda   nie   plnenie   zo   zmluvného   vzťahu   ale   náhrada   škody   spôsobnej trestným činom podvodu spáchaným konkrétnou osobou, ktorá osoba ku spáchaniu tohto trestného   činu   zneužila   svoje   postavenie   v   obchodnej   spoločnosti)   a   toto   rozhodnutie vyvoláva dojem, že páchanie trestnej činnosti je morálne, správne a je spravodlivé chrániť páchateľa a nepriznávať poškodenému nárok na náhradu škody.

Pri podaní žaloby som sa riadil právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch spisová značka 3T 193/2005 zo dňa 14. 06. 2006, podľa ktorého žalovaný svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Okresný súd v Nových Zámkoch žalovanému uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu, s tým, že určil skúšobnú dobu 5 rokov. Prokurátor ako i obžalovaný sa vzdali práva na odvolanie, a tak rozsudok nadobudol právoplatnosť....

Žalovaný bol štatutárnym orgánom spoločnosti S. s. r. o. N. (dnes už zaniknutej výmazom z obchodného registra dňa 16. 03. 2004). Spáchaním trestného činu zavinil, že sa môj   majetok   znížil   a   že   som   sa   vo   svojom   podnikaní   dostal   do   značných   finančných problémov, teda spôsobil mi škodu...

Žalovaný namietal v konaní premlčanie z dôvodu, že faktúry boli splatné v roku 2001 a ja som podal proti nemu žalobu v roku 2007. Zdôrazňujem, že ja som si voči žalovanému neuplatnil   nárok   z   titulu   neuhradených   faktúr,   ktoré   faktúry   mi   neuhradila   obchodná spoločnosť, v ktorej bol on konateľom. Ja som si voči nemu uplatnil nárok na náhradu škody, ktorý nárok sa podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. premlčí v lehote 2 rokov odkedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. sa nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselne premlčí za 10 rokov odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ja som sa s konečnou platnosťou dozvedel o tom, kto mi za   škodu   zodpovedá   až   z   právoplatného   rozsudku   OS   NZ   3T   193/05,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 14. 6. 2007.“

Sťažovateľ v sťažnosti namietal právne závery najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a uviedol:

„Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   5   Obdo   26/2009   z   21.   4.   2011,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 30. 5. 2011, moje dovolanie zamietol. Dospel k záveru, že moje dovolanie nie je dôvodné. Poukázal na to, že vzájomné vzťahy účastníkov je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka a zaoberal sa obchodnoprávnym vzťahom medzi mnou a obchodnou spoločnosťou S. s. r. o. N., za ktorú konal žalovaný.

Takýto   postup   možno   kvalifikovať   ako   postup   svojvoľný,   arbitrárny   a   tým   aj protiústavný a z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neudržateľný. Proti   žalovanému   som   si   v   zákonnej   lehote   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody. Skutočnosť, že žalovaný mi úmyselným trestným činom spôsobil škodu ustálil Okresný súd v Nových Zámkoch rozsudkom 3 T 193/05 zo 14. 6. 2006. Medzi mnou a žalovaným nebol obchodnoprávny   vzťah,   preto   som   svoj   nárok   na   náhradu   škody   oprel   o   príslušné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka.   Je   právne   neudržateľné   posúdiť   vec   tak,   že   ak žalovaný mi spáchaním úmyselného trestného činu spôsobil škodu, ale túto mi má nahradiť obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal ako konateľ, lebo v tejto pozícii mi spôsobil škodu. Pritom podotýkam, že uznesením Krajského súdu v Bratislave 4 K 14/03 z 27. 5. 2003 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti S., N., takže zo strany tejto obchodnej spoločnosti nemôžem očakávať, že by svoj záväzok splnila, navyše už bola vymazaná z obchodného registra.

Napokon sa mi javí v rozpore so zákonom aj to, že na jednej strane som odkázaný s nárokom na náhradu škody na konanie v občiansko-právnych veciach a na druhej strane občianskoprávne konanie konštatuje, že mi ani základ nároku nevznikol a to bez ohľadu na jeho výšku.“

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ namietal, že v konaní vznikli zbytočné prieťahy, a tiež to, že vo veci mal rozhodovať občianskoprávny, a nie obchodnoprávny senát. K týmto skutočnostiam v sťažnosti uviedol:

„Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom nároku, uplatnenom v dovolaní doručenom okresnému súdu dňa 03. 12. 2008 až dňa 21. 04. 2011, teda trvalo mu viac ako dva roky konanie. Pochybení mohlo byť viac zo strany najvyššieho súdu. Podľa internetovej stránky Najvyššieho súdu SR v senáte 5 Obdo boli podstatne skôr rozhodnuté konania, ktoré boli súdu predložené aj o viac ako rok neskôr - toto si vie súd overiť na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR, na ako príklad pripájam prehľad konaní v ktorých bolo rozhodnuté v dňoch 29. 04. 2010 do 27. 07. 2010 v ktorom boli rozhodované v senáte 5 Obdo veci, ktoré napadli v roku 2010. Okrem toho rozhodnutie v mojej veci 5 Obdo 26/2009 vôbec nie je   zverejnené   napriek   tomu,   že   iné   rozhodnutia   zverejňované   sú.   Je   pre   mňa   tiež nepochopiteľné, že z roku 2009 je zverejnené len jedno rozhodnutie senátu 5 Obdo a to spisová značka 5 Obdo 8/2009, tento senát má zverejnené rozhodnutia v roku 2008 a skôr a tiež v roku 2010. Ide o senát obchodnoprávneho kolégia NS SR, podľa mňa však o tejto veci mal konať senát občianskoprávneho kolégia NS SR ako to vyplýva zo zverejneného rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 21. 04. 2011, spisová   značka   5   Obdo   26/2009,   ktorým   zamietol   dovolanie   žalobcu   proti   rozsudku Krajského súdu v Nitre spisová značka 15Cob 176/2008-99 zo dňa 29. 10. 2008 porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a majetkové právo podľa čl. 1 Protokolu 1 dohovoru,

... Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2011 sp. zn. 5 Obdo 26/2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

...   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   v   sume   20.000,-€...,   ktoré   mu   zaplatí   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v Bratislave do 2 mesiacov.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 128,93 €, ktorú sumu Najvyšší súd SR zaplatí na účet jeho právnej zástupkyne...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto:„Vzhľadom   na   mimoriadne   účinný   zásah   uvedenej   protiústavnosti   do   mojich majetkových práv, ako aj vzhľadom na dĺžku konania na najvyššom súde - prieťahy v tomto konaní   vzhľadom   na   jeho   dĺžku   viac   ako   2   roky   a   uprednostnenie   množstva   návrhov doručených   neskôr   a   rozhodovanie   nepríslušného   senátu,   žiadam   priznať   aj   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   a   to   minimálne   vo   výške   20.000,-   €,   ktorá   uvedenú protiústavnosť len čiastočne zmierni.“

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 23. apríla 2012, žiadal, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti „rozsudku Krajského   súdu   v   Nitre   15   Cob   176/2008   a   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   5   Obdo 26/2009“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone; zaoberal sa preto obsahom sťažnosti len v rámci navrhovaného petitu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   z   21.   apríla   2011,   ktorým dovolanie   sťažovateľa   zamietol,   svoj   právny   záver   o potrebe   posudzovania   vzájomných vzťahov účastníkov konania podľa Obchodného zákonníka odôvodnil takto:

„Predmetom dovolacieho konania je posúdenie možnosti aplikácie ust. § 106 ods. 3 Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001 pri náhrade škody spôsobenej nezaplatením ceny dodaného materiálu a výkonu prác, splatnej postupne od 29. 04. 2001 do 09. 12. 2001 konateľom   spoločnosti   spáchaním   trestného   činu   podvodu   a   právoplatne   odsúdeného rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 14. 06. 2006.

V konaní bolo súdom zistené a účastníci nerozporovali skutočnosť, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/193/2005 zo dňa 14. 06. 2006 uznaný vinným z trestného činu podvodu, nakoľko ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N., si objednal dodávku a montáž prác u žalobcu, avšak následne neuhradením vystavených faktúr v celkovej sume 510 655,-- Sk žalobcovi spôsobil v tomto rozsahu škodu. Žalobca si podanou žalobou zo dňa 06. 06. 2007, doručenou súdu dňa 12. 06. 2007 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie škody v celkovej sume 670 563,-- Sk, ktorá pozostáva zo sumy 510 655,50 Sk za nezaplatené splatné faktúry, sumy 55 098,-- Sk za priznané trovy v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Cb/133/2002 a sumy 104 809,50 Sk za trovy právneho zastúpenia v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 3T/193/2005.

Podľa ust. § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný   nahradiť   škodu   tým   spôsobenú   druhej   strane,   ibaže   preukáže,   že   porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa   ust.   §   757   Obch.   zák.   pre   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. Podľa ust. § 106 ods. 3 Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001, ak porušenie záväzkov spoločnosti   spôsobil   spoločník,   konateľ   alebo   likvidátor   takým   konaním,   za   ktoré   bol právoplatným   rozhodnutím   súdu   odsúdený,   zodpovedá   za   škody,   ktoré   svojím   konaním spôsobil celým svojím majetkom.

Žalobca je podľa výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu v N. dňa 08. 03. 2007 fyzická osoba podnikajúca pod obchodným názvom V. N. s miestom podnikania A. Žalovaný, v čase vzniku škody, bol spoločníkom a konateľom spoločnosti S., s. r. o., N., spoločnosti objednávajúcej dodávku materiálu a výkon prác žalobcom, t. j. spoločnosti zo záväzkového vzťahu žalobcu ako dodávateľa a spoločnosti S., s. r. o., ako objednávateľa. Z uvedeného je zrejmé, že vzájomné vzťahy účastníkov konania je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka a nie sú upravené Občianskym zákonníkom. Náhrada škody je v Obchodnom zákonníku upravená osobitne ust. § 373 Obch. zák. a nasledujúce a to všeobecne tak, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami   vylučujúcimi   zodpovednosť.   Medzi   účastníkmi   konania   nevznikol   vzťah   zo záväzku, preto použitie týchto ustanovení nie je dané zákonom, ustanovením § 373 a nasl. Vo   štvrtej   časti,   spoločných,   prechodných   a   záverečných   ustanovení   Obchodného zákonníka, v § 757 je upravená zodpovednosť za škodu spôsobená porušením povinností ustanovených týmto zákonom tak, že v danom prípade platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. V druhej časti, obchodné spoločnosti a družstvo, Obchodného zákonníka sú v § 133 a nasl. upravené práva a povinnosti konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným tak, že konatelia spoločností s r. o. sú povinní nahradiť škodu za porušenie zákonom uložených povinností len vo vzťahu k spôsobenej škode proti spoločnosti a v ust. § 106 Obch. zák. platného a účinného v čase právoplatného odsúdenia žalovaného za spáchanie trestného činu podvodu súvisiaceho s porušením záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa, spoločník   ručí   za   záväzky   spoločnosti   len   do   výšky   svojho   nesplateného   vkladu.   Z uvedeného je zrejmé, že na danú vec nie je možné aplikovať tieto citované ustanovenia Obchodného   zákonníka.   V   zmysle   citovaného   ust.   §   106   ods.   3   Obch.   zák.   platného   a účinného v čase vzniku škody (do 31. 12. 2001) nebola splnená zákonná podmienka na jeho použitie, a to porušenie záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa, za ktoré bol právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený.

Dovolací súd z uvedených dôvodov sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalobcovi   nevznikol   nárok   na   náhradu   škody   proti   žalovanému   a   dovolanie   žalobcu   v zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   zamietol   dovolanie   sťažovateľa,   pretože dospel k záveru, že skutkový stav, ktorý bol predmetom konania, je potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka s tým, že na vec nemožno aplikovať § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2001.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že v predmetnej veci nebol sporný zistený skutkový stav, spornosť sa týkala právnej kvalifikácie zisteného skutkového stavu. Najvyšší súd poukázal na to, že žalovaný si ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s. r. o., objednal u sťažovateľa ako živnostníka dodávku materiálu a výkon prác. Sťažovateľ tvrdil, že škoda mu vznikla tým, že žalovaný úmyselne neuhradil splatné faktúry za materiál a vykonané práce. Do sumy, ktorú si uplatnil, sťažovateľ zahrnul aj priznané trovy právneho zastúpenia v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 Cb/133/2002 a pod sp. zn. 3 T 193/05. Tento skutkový stav najvyšší súd právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Zodpovednosť za škodu posúdil podľa § 757 Obchodného zákonníka teda ako zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   porušením   povinností   ustanovených   Obchodným zákonníkom. Konštatoval, že medzi sťažovateľom a žalovaným záväzkový vzťah nevznikol, preto neprichádza do úvahy zodpovednosť podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Z právnych úvah najvyššieho súdu je zrejmé, že konanie žalovaného posudzoval ako konanie   konateľa   obchodnej   spoločnosti   s   tým,   že   záväzkový   vzťah   vznikol   medzi sťažovateľom   a   obchodnou   spoločnosťou   S.,   s. r.   o.,   v   ktorej   bol   v   rozhodnom   čase konateľom   žalovaný.   Následne   konštatoval,   že   podľa   §   106   Obchodného   zákonníka účinného v relevantnom čase žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti ručí za záväzky spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu. Žalovaný nebol právoplatne odsúdený podľa §   106   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   ktoré   umožňovalo,   aby   konateľ,   ktorý   spôsobil porušenie   záväzkov   spoločnosti,   zodpovedal   za   vzniknutú   škodu   celým   majetkom   za predpokladu, že porušenie záväzkov spôsobil konaním, za ktoré bol právoplatne odsúdený do 31. decembra 2001;(teda v čase, kedy bolo uvedené ustanovenie účinné.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu vyplývajú zo zisteného skutkového stavu, sú logické, najvyšší súd ich primeraným spôsobom odôvodnil, nie sú teda zjavne   neodôvodnené   a   nie   sú   prejavom   svojvôle,   teda   arbitrárnosti,   preto   sú   ústavne udržateľné.

Pokiaľ   ide   o   nesúhlas sťažovateľa   s   právnou   kvalifikáciou   zisteného   skutkového stavu najvyšším súdom, ústavný súd poukazuje na to, že konajúci súd nie je viazaný tým, ako niektorý z účastníkov kvalifikuje zistený skutkový stav. Posúdenie právnej kvalifikácie nároku   patrí   výlučne súdu,   pričom   navrhovateľ   (žalobca)   nie   je povinný   svoj   nárok   aj právne kvalifikovať (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/58/1999). Z tohto dôvodu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľa   o   tom,   že   vo   veci   mal   rozhodovať občianskoprávny senát najvyššieho súdu, a nie obchodnoprávny.

Právne   posúdenie   najvyšším   súdom   je   založené   na   rozlíšení   medzi   obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., a konaním jej konateľa – žalovaného. Ústavný súd poukazuje na to, že samostatná právna subjektivita obchodných spoločností a ich konanie prostredníctvom štatutárnych orgánov (v zásade individuálne určených konkrétnych fyzických osôb) je jeden z princípov obchodného práva. Z oddelenej právnej subjektivity obchodných spoločností vyplýva   aj   možnosť   uplatnenia   zodpovednosti,   prípadne   ručenia   a   ich   rozsahu   voči fyzickým osobám, ktoré konajú ako štatutárne orgány obchodných spoločností. Uplatnenie tejto   zodpovednosti   či   už   voči   obchodnej   spoločnosti,   alebo   voči   tretím   osobám   je limitované zákonnými podmienkami. Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že aj on si je vedomý tejto obchodnoprávnej zásady – poukazuje na to, že obchodná spoločnosť, v ktorej bol žalovaný konateľom, zanikla výmazom z obchodného registra, preto neprichádza do úvahy solidárne zaviazanie so žalovaným. Pokiaľ ide o aplikáciu § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 2001), je potrebné uviesť, že z priloženého rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 193/05 zo 14. júna 2006 vyplýva, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. júna 2006 vo výroku o vine a treste. Podmienka právoplatného odsúdenia žalovaného v čase účinnosti § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka teda splnená nebola.

Aj na základe týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené a nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno k nim   dospieť   aplikáciou   a   výkladom   príslušných   ustanovení   Obchodného   zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sťažovateľ   poukazuje na to,   že v trestnom   konaní ho   trestný   súd odkázal uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, čo aj urobil, ústavný súd uvádza,   že samotná táto   skutočnosť   neznamená, že   účastník konania musí byť v tomto občianskoprávnom konaní úspešný.

Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd rozhodol časovo skôr o podaniach, ktoré mu boli predložené viac ako rok po predložení jeho dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že súd rozhoduje len spravidla v poradí, v akom mu boli doručené jednotlivé podania. Presné poradie bude závisieť od právnej náročnosti veci, od potreby zabezpečenia podkladov na rozhodnutie a pod. Z toho dôvodu túto námietku sťažovateľa nemožno   akceptovať.   Sťažovateľom   uvedená   skutočnosť   nijako   neindikuje   možnosť vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudok z 21. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené,   nemohlo   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho rozsudkom dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.  

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru, že túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. mája 2012