znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 285/2011-178

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ľ. V. – samostatne hospodáriaceho roľníka, S., a obchodnej spoločnosti   R.   s.   r.   o.   „v   likvidácii“,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B.,   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ľ.   V.   –   samostatne   hospodáriaceho   roľníka   a obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ.   V.   –   samostatne   hospodáriacemu   roľníkovi p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej   spoločnosti   R.   s.   r.   o.   „v   likvidácii“, p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ľ.   V.   –   samostatne hospodáriacemu roľníkovi a obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“, trovy konania v sume 633,42 € (slovom šesťstotridsaťtri eur a štyridsaťdva centov) na účet advokátky JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republika (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 doručená sťažnosť Ľ. V. – samostatne hospodáriaceho roľníka, S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 (ďalej aj „namietané konanie“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 53/2009 a jeho uzneseniami z 10. marca 2010 č. k. 3 Cob 53/2009-426 a č. k. 3 Cob 53/2009-427.

V podaní doručenom ústavnému súdu 12. júla 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa v 1. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o pristúpení obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“   (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“,   spolu   len „sťažovatelia“),   do   konania pred ústavným súdom na strane sťažovateľa. Svoj návrh podpísaný likvidátorom sťažovateľa v 2. rade odôvodnila skutočnosťou, že sťažovateľ v 1. rade postúpil zmluvou z 5. februára 2009 svoju pohľadávku obchodnej spoločnosti R. s. r. o. „v likvidácii“. V súvislosti s týmto návrhom ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 53/2009-426 z 10. marca 2010 pripustil zámenu na strane žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 tak, že na miesto sťažovateľa v 1. rade vstúpil do konania sťažovateľ v 2. rade [zo spisu vyplýva, že okresný súd aj v ďalšom období konal so sťažovateľom v 1. rade ako s účastníkom namietaného konania, a to minimálne do 3. augusta 2010 (k tomu pozri II. časť tohto nálezu), pozn.].

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   1.   rade 21. decembra 2004 doručil okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal proti obchodným spoločnostiam S., a. s., B. (ďalej aj „odporca v 1. rade“), a L., a. s., L. (ďalej aj „odporca v 2. rade“), zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom. Dňa 22. februára 2005 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 42 ROB 1862/04-58, proti ktorému 11. marca 2005 odporca v 1. rade a odporca v 2. rade podali odpor. Na základe uvedených skutočností bol spis 5. apríla   2005   prevedený   do   registra   Cb   a   bola   mu   pridelená   sp.   zn.   23   Cb   47/2005. Okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára   2008,   ktorý   je   však   podľa   názoru   sťažovateľov „úplne   chybný“ vzhľadom   na skutočnosť, že je «produktom práce právne i všeobecne nepozorného človeka, pracujúceho chaoticky. V odôvodnení „úplne chybného rozsudku“ totiž sudca píše: „... súd hodnotil dôkazy,   ktoré...   mali   svedeckú   a   výpovednú   hodnotu...   súd   vyhodnotil   dôkazy,   ktoré   v prebiehajúcom konaní nemali žiadnu svedeckú a výpovednú hodnotu...“. Ide o skutočne krásny príklad myšlienkového pochodu, ako má konať osoba, ktorá vopred pozná výsledok, vie ako má rozhodnúť a k tomu musí „vybudovať“ odôvodnenie. Sudca teda fakty rozdelil na dve „kôpky“:

a) „významné banality“:

-   napr.   „dôkaz“   o   existencii   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   v   marci   2004   medzi sťažovateľom a firmou S., a z ktorej „na prekvapenie“ vyplynulo, že sťažovateľ (v pozícii žalobcu - predávajúceho) nebol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou L. (čo samozrejme nikto nikdy netvrdil),

- výpis z obchodného registra firmy S., dokazujúci, že v Nových Zámkoch, Hlohovci a v Malom Krtíši existovali odštepné závody, ktoré „hlúpučkí dodávatelia mlieka“ vnímali ako   samostatné   mliekárne.   To   v   konečnom   dôsledku   podľa   sudcu   viedlo   k   tomu,   že sťažovateľ   (zrejme   ako   „rozumovo   slabá   osoba“)   pomerne   neformálne   nalial   svoju produkciu mlieka do akejsi cisterny a ani nevie komu mlieko dodal.

b) Potom je tu druhá „kôpka“ a na ňu sa muselo nahádzať to všetko, čo nezapadá do konceptu :

- generálny riaditeľ firmy S. Mgr. R. P. a vedúci obchodu tejto firmy Ing. M. Z. nevedia nič o veci.

- „Naivný, možno až hlúpy“ poľnohospodár Ľ. V. je si sám na vine. Mlieko stále dodával firme S. (hoci sa všeobecne vedelo, že táto firma cca od septembra 2004 už mlieko neodoberala,   nespracovávala   a   nezužitkovávala).   Súd   v   odôvodnení   „úplne   chybného rozsudku“ tvrdí: „... v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná suma, uplatnená navrhovateľom predmetnými faktúrami č. 0690104, č. 0690204, č. 690304, č. 4040690, č. 4050690, č. 4060690, č.4070690, č. 4080690, č. 4090690, č. 4100690 a č. 4110690 ako kúpna cena za dodávku tovaru (surového kravského mlieka) bola samotným navrhovateľom týmito faktúrami uplatnená voči spoločnosti S. a. s., a nie voči odporcovi. Predmetná kúpna zmluva   o   dodávke   surového   kravského   mlieka   bola   dňa   23.   03.   2004   uzavretá   medzi navrhovateľom a spoločnosťou S. a. s. a nie medzi navrhovateľom a odporcom, takže súd mal hodnoverne preukázané, že v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka medzi navrhovateľom   a   odporcom   nebola   uzavretá   kúpna   zmluva   podľa   ust.   §   409   a   nasl. Obchodného   zákonníka   ani   v   písomnej,   ani   v   ústnej   forme   podľa   ust.   §272   ods.   1 Obchodného zákonníka...“

Pred   OS   Ba   III   sa   pojednávalo   dňa   13.   02.   2008   -   sporové   strany   preniesli takpovediac už len záverečné reči. Z toho existuje zápisnica. Pojednávanie sa skončilo o 10.10 hod.   Sudca mienil rozsudok vyhlásiť až nadväzne. To aj urobil, v ten istý deň o 14.20 hod. (v súdnom spise to má č. l. 279 a 280)

A teraz prichádza fulminantný „výsledok práce“ sudcu Mgr. M. F. V súdnom spise sa nachádza zápisnica z 13. 2. 2008, kde sudca v prítomnosti právnych zástupcov oboch sporových strán vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal poučenie o opravnom prostriedku. Zápisnica   je   pochopiteľne   podpísaná   sudcom   a   zapisovateľkou.   Ďalej   súdny   spis   ale obsahuje   23   strán   textu,   ktorý   je   označený   ako   rozsudok   z   25.   02.   2008.   Tento   text (zdôrazňujeme, že podľa žiadneho známeho právneho spôsobu nemôže ísť o nič iné ako o úplne   chybný   rozsudok,   čo   je   reparovateľné   len   vydaním   opravného   uznesenia)   bol doručený žalobcovi 11. 03. 2008 a žalovanej strane 07. 03. 2008. Voči „úplne chybnému rozsudku“ OS Ba III č. 23 Cb 47/2005 zo dňa 25. 02. 2008 podal p. Ľ. V. odvolanie dňa 14. 03. 2008. Je faktom, že z hľadiska platného práva tak vari ani urobiť nemusel, ale podľa starej   sentencie   vigilantibus   iura   scripta   sunt   postupoval   bedlivo.   V   súdnom   spise   sa nachádza potom písomnosť vyššieho súdneho úradníka Mgr. P. H. (č. 1. 335). On 07. 01. 2009!   upozornil,   že   zápisnica   o   vyhlásení   rozsudku   nekorešponduje   s   písomným vyhotovením „úplne chybného rozsudku z 25. 02. 2008“. Dňa 12. 01. 2009 však sudca Mgr. M. F. v hrubom rozpore s platným právom a v hrubom protiklade s povinnosťami sudcu spísal listinu, označil ju ako úradný záznam o akomsi omyle, chybe v písaní výroku rozsudku   a   zjavne   tak   smeroval   k   absolútne   právne   neprípustnej   zmene   zápisnice o vyhlásení rozsudku - „deklarovaniu“ nulity ním vyhláseného rozsudku! (č. l. 336). Kategorický   imperatív   „verejného   vyhlásenia   rozsudku“   je   obsiahnutý   v   čl.   142 ods. 3 Ústavy SR: Vychádza aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách. Preto sa podstata a účel tohto právneho príkazu nemôžu zásadne odlišovať od definície   podanej   v   kontexte   týchto   zmlúv   napríklad   zo   strany   ESĽP.   Ústava   SR   totiž zaručuje konkrétne a účinné práva - nie akési práva teoretické či iluzórne. Preto „verejné vyhlásenie rozsudku“ možno považovať za realizované len ak verejnosť má možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem. Pritom vo vzťahu k účastníkovi konania sa musí vychádzať z prezumpcie takéhoto záujmu - I. ÚS 5/2002, obdobne II. ÚS 76/1997. Princíp právnej istoty je v procesnom práve vyjadrený inštitútom platnosti rozsudku, ktorý vo svojej podstate znamená, že sporná otázka je platným rozsudkom vyriešená – tu hovoríme o identite medzi vyhláseným a platným rozsudkom.

Spis   bol   predložený   na   KS   v   Bratislave   až   vo   februári   2009   -   samozrejme   po masívnych urgenciách p. Ľ. V. Pán Ľ. V. potom doplnil svoje odvolanie podaním z 04. 03. 2009 a procesný postup KS v Bratislave urgoval ďalšími listami: 25. 03. 2009 a 22. 04. 2009. Osobitným podaním z 22. 04. 2009 Ľ. V. upozornil, že jemu doručený „úplne chybný rozsudok z 25. 02. 2008“ nekorešponduje s vyhláseným rozsudkom zo dňa 13. 02. 2008. Procesný pokrok sťažovateľ urgoval na KS v Bratislave: 12. 10. 2009, 09. 12. 2009, 21. 12. 2009, 18. 01. 2010, 21. 01. 2010 a 25. 01.2010.

Tu sa ale musíme pristaviť pri skutočnosti, ktorá udiví aj právnikov – profesionálov s niekoľkými   desaťročiami   praxe.   Parafrázujeme   z   uznesenia   KS   v   Bratislave č. 3 Cob 53/2009-427 z 10. 03. 2010: „... odvolací súd zistil, že v rozsudku (ktorý vyhlásil OS Ba III dňa 13. 02. 2008!) bola žalovanej a. s. L. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi p. Ľ. V. sumu 24.598,50 vtedajších Sk s 0,05 percentným denným úrokom od 19. 08. 2004 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 1.470,- vtedajších Sk. Písomné vyhotovenie rozsudku z 25. 02. 2008 sa ale diametrálne líši enunciátom; iný je aj dátum napísania rozsudku.“

Existuje len akýsi „úradný záznam“ o zistení omylu z 12. 01. 2009. Už sme hovorili o extrémnej pracovnej nepozornosti a konfúznosti v práci sudcu Mgr. M. F. Sťažovateľ sa legitímne pýta: ako hodnotiť sudcu, ktorý už je upozornený na vady rozsudku a on urobí „opravu“, v ktorej napíše, že navrhovateľ (teda Ľ. V.) je povinný nahradiť   odporcovi   (teda   a.   s.   L.)   trovy   konania...   a   to   k   rukám   právneho   zástupcu navrhovateľa (a za neho súd zrejme považuje JUDr. Ľ. F., advokáta). To si mal navrhovateľ sám sebe nahradiť trovy? Takto je enunciát formulovaný aj v rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. 23 Cb 47/2005 z 25. 02. 2008.

K tejto sérií chýb sa pridružuje ďalšia, rovnako vážna chyba, lebo účastník sporu Ľ. V.,   bývajúci v obci S.   neexistuje,   a teda takýto rozsudok by bol už len z tohto dôvodu nevykonateľný.

Takýto masívny zhluk vád v činností justície nepotrebuje ďalší komentár! Sťažovateľ sa legitímne pýta:

a) dodnes mu nebol doručený rozsudok vyhlásený dňa 13. 02. 2010, nepozná teda jeho presné odôvodnenie a nevie, prečo mu z žalovaných cca 177 tis. vtedajších Sk bolo priznaných len necelých 25 vtedajších tis. Sk?

b) Veď OS Ba III ešte stále riadne nenapísal a nedoručil svoj vyhlásený rozsudok z 13. 02. 2010, resp. nevydal a nedoručil opravné uznesenie.

c) Aký zmysel má z pozície KS v Bratislave rozhodovať o žiadosti Ľ. V. zameniť ho v pozícii žalobcu firmou R., keď sa proces ešte stále nachádza v štádiu medzi vyhlásením rozsudku a jeho písomným vyhotovením a doručením sporovým stranám - samozrejme s následnou možnosťou prípadne podať odvolanie?

d) Do akého procesného stavu (štádia) vrátil KS v Bratislave vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie? Súd prvého stupňa má pojednávať? O čom? Súd prvého stupňa má vari vyhlásiť „nový“, v poradí druhý rozsudok? Súd prvého stupňa zruší § 156 ods. 4 OSP a nahradí ho „sudcovskou úvahou“ čo bolo bolo, teraz je to takto...? Súd prvého stupňa bude naďalej ignorovať svoju povinnosť podľa § 164 OSP?

Sťažovateľ p. Ľ. V. podaním z 09. 12. 2009 informoval Okresný súd Bratislava III, že svoje   pohľadávky   postúpil   firme   R.   a   požiadal   o   zámenu   svojho   účastníctva   na   strane aktívne legitimovaného subjektu. Táto písomnosť bola podpísaná aj likvidátorom firmy R. Teda nemohli byť pochybnosti o fakte, že pohľadávky p. Ľ. V. právne korektne previedol na firmu R. Nemohli byť pochybnosti ani o tom, že p. Ľ. V. sa s firmou R. dohodol o zámene pozície žalobcu.

Už   predtým   sťažovateľ   Ľ.   V.   (ako   žalobca)   podaním   z   04.   03.   2009   predložil prvostupňovému súdu mimoriadne obsiahle podanie správnou analýzou svojho pohľadu na vec a rekapitulovaním všetkých dovtedy vykonaných dokazovaní v analogických kauzách (tu treba zdôrazniť, že p. Ľ. V. je jedných z dvanástich, resp. trinástich poľnohospodárov - producentov   surového   kravského   mlieka,   ktorí   sa   cítia   byť   rovnako   podvedení,   resp. okradnutí   a   snažia   sa   chrániť   svoje   práva   istou   legálnou   koordinovanosťou   svojich postupov). Sťažovateľ sa opakovane snažil upriamiť pozornosť súdov na už realizované dôkazy z iných (paralelných) konaní. Sťažovateľ, ako aj jeho obchodní kolegovia potom informovali súd aj o podstatnom dosahu Nálezu ÚS SR č. IV. ÚS 303/2009 z 10. 12. 2009. Sťažovateľ tvrdí, že Krajský súd v Bratislave zámerne ignoroval až do marca 2010 popísané, Ľ. V. právne korektne uskutočnené postúpenie svojich pohľadávok, pričom ho tak proti jeho zámerom a zámerom firmy R. „nútil“ zotrvať v pozícii žalobcu. Sťažovateľ pritom vie,   že   v   paralelných   konaniach   súdy   podobné   cesie   -   v   súlade   s   platným   právom   - akceptovali.

Tvrdíme,   že   skoro   celý   čas   od   podania   žaloby   v   decembri   2004   dodnes   plynul a plynie   neefektívne...   „kúskovanie   procesu,   postupné   vypočúvanie   svedkov s viacmesačnými   odstupmi   medzi   pojednávaniami,   nekoncentrovanosť   sudcovskej   práce a zreteľné vyčkávanie sudcu „ako sa situácia vyvinie v paralelných konaniach“ (najmä v spore vedenom pred OS Ba III pod č. 22 Cb 35/05 - kauza C. P.) odporuje duchu § 6 a § 114 ods. 1 OSP a je práve tou nečinnosťou súdu, resp. neefektívnou činnosťou súdu o ktorej hovorí aj ÚS SR.

K tomu sa „pridružila“ kardinálna vada OS Ba III vo vyhlasovaní rozsudku a jeho písomnom vyhotovení.

To ešte „prehĺbila“ ďalšia hrubá procesná vada KS v Bratislave (máme na mysli uznesenie KS Bratislava č. 3 Cob 53/2009 z 10. 03. 2010).

A za tým nasledujú ďalšie protiústavné procesné postupy OS Bratislava III • súd prvého stupňa vytrvalo ignoruje svoju povinnosť podľa § 164 OSP, • súd prvého stupňa v rozpore s akoukoľvek procesnou logikou „odňal žalobcovi Ľ. V. oslobodenie od platenia súdneho poplatku“, hoci Ľ. V. ešte len uváži po doručení opravného uznesenia, či odvolanie vôbec podá?!

• súd prvého stupňa v rozpore s akoukoľvek procesnou logikou a v eklatantnom rozpore s § 156 ods. 4 OSP vytýčil pojednávanie, kde ako žalobcu definuje firmu R.!».

V   podaní   zo   14.   marca   2011   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ústavnému   súdu oznámila, že „Voči Krajskému súdu v Bratislave (ako porušovateľovi 2) berie svoju ústavnú sťažnosť späť“, a v nadväznosti na to predložila aj nový petit, v zmysle ktorého sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005, prikáže okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 285/2011-83 zo 7. júla 2011 pripustil vstup sťažovateľa   v   2.   rade   do   konania   vedeného   pred   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 6186/2010 a sťažnosť prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Cb 47/2005.   Ústavný   súd   zároveň   označeným   uznesením   konanie   o   sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cob 53/2009   a   jeho   uzneseniami   č.   k.   3   Cob   53/2009-426   z   10.   marca   2010 a č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, zastavil a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z nedostatku svojej právomoci.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Podpredsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3536/2011 a Spr 3141/2011 z 19. októbra 2011 (ďalej len „prípis“) ústavnému súdu oznámila, že okresný súd netrvá na tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a   tiež   uviedla,   že   sa   nestotožňuje s vyjadrením Mgr. M. F. týkajúcim sa „pisárskej chyby pri vyhotovovaní rozhodnutia z 25. februára 2008“. Podpredsedníčka okresného súdu zároveň priložila k označenému prípisu vyjadrenie   súčasnej   zákonnej   sudkyne   v   namietanom   konaní   JUDr. A.   K.   (ďalej   len „zákonná   sudkyňa“),   vyjadrenia   predchádzajúceho   zákonného   sudcu   Mgr.   M.   F.   k námietkam zaujatosti uplatneným sťažovateľmi v doterajšom priebehu namietaného konania proti jeho osobe, ako aj chronológiu úkonov okresného súdu v namietanom konaní.

Zákonná   sudkyňa   vo   svojom   vyjadrení   týkajúcom   sa   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní v období od 31. mája 2011, keď jej vec bola pridelená, predovšetkým uviedla:

„Spis som od jeho pridelenia dňa 31. 05. 2011 nemala vo svojej držbe, nakoľko bol dňa   31.05.   2011   vedením   tunajšieho   súdu   zapožičaný   Ústavnému   súdu   SR   v   súvislosti s konaním o sťažnosti Ľ. V. Spis bol na tunajší súd vrátený dňa 30. 06. 2011. Dňa 01. 07. 2011 bol spis doručený do kancelárie môjho oddelenia 29 Cb. Dňa 07. 07. 2011 som ako nový zákonný sudca vytýčila termín pojednávania na 27. 09. 2011. Z uvedeného vyplýva, že ako nový zákonný sudca som nespôsobila v konaní prieťahy...“

Vo   vyjadreniach   k   námietkam   zaujatosti   sťažovateľov   proti   jeho   osobe z 11. februára   2011   a   19.   apríla   2011   predchádzajúci   zákonný   sudca   reagoval   aj   na sťažovateľmi   namietané   prieťahy   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 23 Cb 47/2005, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Je potrebné pripomenúť, že na predmetnú chybu v písaní, a teda rozpor zápisnice o pojednávaní zo dňa 25. 02. 2008 (avšak s nesprávne uvedeným dátumom 13. 02. 2008) so znením   predmetného   rozsudku   zo   dňa   25.   02.   2008   reagoval   v   zmysle   odvolacieho konania odvolací súd tak, že predmetný rozsudok zo dňa 25. 02. 2008 svojím uznesením zo dňa 10. 03. 2010 zrušil (č. k. 427-427a spisu) a vec súdu prvého stupňa vrátil na ďalšie konanie   práve   z   dôvodu   nezrovnalosti   medzi   výrokom   rozsudku   v   predmetnej   zápisnici a v predmetnom rozsudku.

Po skončení odvolacieho a dovolacieho konania som na deň 21. 03. 2011 vytýčil vo veci nový termín pojednávania, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo účastníkom konania a ich právnym zástupcom zo súdu vypravené dňa 08. 02. 2011 (tu poukazujem na fakt, že po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania právnym zástupcom účastníkov konania mi bol spis predložený dňa 07. 02. 2001, pričom som hneď na druhý deň /08. 02. 2011/ vytýčil uvedený termín pojednávania na deň 21. 03. 2011. Ak do dnešného dňa nie je vo veci právoplatne rozhodnuté, spôsobil tento stavy čiastočne aj navrhovateľ (späťvzatie žalobného návrhu voči v tom čase odporcovi v 1. rade, zmena v osobe navrhovateľa, niekoľko zmien v osobe právnych zástupcov navrhovateľa či podanie dovolania, ktoré bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté ako podané niekým, kto na dovolanie ne je oprávnený)... Rozhodol som vo veci samej a vydal rozsudok dňa 25. 02. 2008, pričom ďalší termín pojednávania v konaní pred prvostupňovým súdom som mohol vytýčiť až po predložení spisu Najvyšším súdom SR, čo som aj obratom urobil. Nesúhlasím preto s tvrdeniami navrhovateľa, že som spôsobil v konaní prieťahy, pretože realita môjho postupu v spore tvrdeniam navrhovateľa odporuje.

Ako   sudca   súdu   prvého   stupňa   som   v   predmetnej   veci   postupoval   tak,   že   som rešpektoval zásady rovnosti účastníkov konania a rýchlosti konania (od vydania rozsudku dňa 25. 02. 2008 až po dnes sa v konaní riešili procesné postupy). Rovnako postupujem aj vo všetkých ostatných, mne pridelených sporoch.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 9. novembra 2011 uviedla, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň sa vyjadrila aj k prípisu podpredsedníčky okresného súdu a k jeho prílohám, keď okrem iného uviedla:

«Dnešná sťažovateľova situácia je však zhoršená ešte o „nabaľujúcu sa“ ďalšiu nezákonnosť, ba priamo protiústavnosť OS BA III. Tento súd dňa 20. 10. 2011 „otvoril“ pojednávanie v kauze č. 23 Cb 47/2005 a vyhlásil „nový“ obsahovo úplne iný rozsudok v tej istej veci. Priamočiaro treba povedať, že ide o nonsens par excellence – osobitne aj preto, lebo   sťažovateľ   na   problém   včas   upozornil   a   s   dostatočným   predstihom   informoval OS BA III o prebiehajúcom konaní Ústavného súdu SR. Sú tu teda priamo „programované“ ďalšie prieťahy na úrovni OS BA III (porušovateľ), lebo:

- sťažovateľ (resp. jeho právny procesný nástupca) bude musieť podať odvolanie,

- tvrdíme so stopercentnou istotou, že KS BA bude musieť takýto „paakt“ zrušiť,

- a potom sa kauza opäť dostane na OS BA III, takpovediac do východiskového bodu, ktorým je marec 2008 (čas, kedy súd mal povinnosť účastníkom konania v písomnej podobe doručiť dňa 13. 02. 2008 vyhlásený rozsudok).

Zastávame názor – a pritom sa opierame o platný právny priadok SR – že ostáva zachovaná povinnosť sudcu OS BA III Mgr. M. F. písomne vypracovať rozsudok v tom znení, ako ho dňa 13. 02. 2008 vyhlásil.»

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 9. novembra 2011 upresnila petit v časti týkajúcej sa úhrady trov konania; sťažovatelia žiadajú, aby im bola priznaná úhrada trov konania v sume 2 738,02 €.

Na základe oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov, že sťažovatelia trvajú na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 25. január 2012, na ktorom   sa   zúčastnila   len   právna   zástupkyňa   sťažovateľov;   sťažovatelia   a predseda okresného súdu sa z účasti na ústnom pojednávaní ospravedlnili. Predseda okresného súdu zároveň v prípise doručenom ústavnému súdu 23. januára 2012 vyslovil súhlas s tým, aby sa pojednávanie konalo a vo veci sa rozhodlo bez účasti zástupcu okresného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   na   ústnom   pojednávaní   uviedla,   že   zotrváva   na v sťažnosti   formulovanom   návrhu   na   rozhodnutie,   pričom   žiadala   priznať   úhradu   trov konania aj za ďalší úkon právnej služby – účasť na ústnom pojednávaní, vrátane úhrady cestovného a náhrady za stratu času. Za hlavný nedostatok namietaného konania považuje právna   zástupkyňa   sťažovateľov   podľa   svojho   vyjadrenia   na   ústnom   pojednávaní skutočnosť,   že   okresný   súd   dosiaľ   nevyhotovil   svoje   rozhodnutie   v tom   znení,   ako   ho vyhlásil, čo v danom prípade vníma ako denegatio iustitiae. Na otázku sudcu spravodajcu, či sťažovateľa v 1. rade aj v súčasnom štádiu namietaného konania možno považovať za jeho účastníka, právna zástupkyňa sťažovateľov odpovedala, že áno, čo odôvodnila tým, že mu okresným súdom vyhlásený rozsudok „dodnes nebol doručený a on právne kvalifikovane nemohol podať opravný prostriedok voči nemu“.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/2005 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Dňa 21. decembra 2004 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu 176 791,73 Sk proti odporcovi 1. rade S., a. s., a odporcovi v 2. rade L., a. s. (vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 42 Rob 1862/2004).

2. Dňa 30. decembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade na doplnenie návrhu; sťažovateľ v 1. rade ho doplnil podaním doručeným okresnému súdu 7. januára 2005.

3. Dňa 22. februára 2005 okresný súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému odporca v 2. rade podal 11. marca 2005 odpor.

4. Dňa 5. apríla 2005 bol spis prevedený do registra Cb a bola mu pridelená sp. zn. 23   Cb   47/2005.   Následne   okresný   súdu   11.   apríla   2005   konanie   uznesením č. k. 23 Cb 47/2005-82 prerušil. Proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania podal sťažovateľ v 1. rade 9. mája 2005 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1   Cob   168/2005-90   z   12.   októbra   2005   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie potvrdil; spis bol vrátený 28. októbra 2005 okresnému súdu.

5. Dňa 4. mája 2006 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu späťvzatie návrhu proti   odporcovi   v   1.   rade,   na   základe   ktorého   okresný   súd   30.   mája   2006   uznesením č. k. 23 Cb 47/05-97 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil.

6. Dňa 26. júna 2006 odporca v 2. rade podal proti uzneseniu o zastavení konania č. k. 23 Cb 47/05-97 z 30. mája 2006 odvolanie, na základe ktorého bol spis predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku krajskému súdu 29. júna 2006. Dňa 28. júla 2006 sa sťažovateľ v 1. rade vyjadril k odvolaniu odporcu v 2. rade a následne 3. októbra 2006 požadoval od krajského súdu informáciu   k aktuálnemu stavu konania, na základe čoho predsedníčka senátu krajského súdu 4. októbra 2006 sťažovateľovi v 1. rade oznámila, že vec bude rozhodnutá v októbri alebo novembri 2006. Dňa 30. októbra 2006 krajský súd uznesením   č.   k.   1   Cob   288/2006-119   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   23   Cb   47/05-97 z 30. mája 2006 potvrdil.

7. Podaním zo 17. januára 2007 sťažovateľ v 1. rade žiadal okresný súd o nariadenie pojednávania; okresný súd 2. februára 2007 pojednávanie nariadil na 19. marec 2007.

8.   Dňa   2.   marca   2007   odporca   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   doplnenie dokazovania; v nadväznosti na to okresný súd 5. marca 2007 predvolal svedka na výsluch na 19. marec 2007.

9. Dňa 19. marca 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené, a zároveň bol na výsluch predvolaný ďalší svedok na 21. máj 2007.

10.   Dňa   27.   apríla   2007   sťažovateľ   v   1.   rade   predložil   okresnému   súdu   dôkazy a 18. mája 2007 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie.

11. Dňa 21. mája 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. október 2007, zároveň bol predvolaný svedok na výsluch.

12. Dňa 23. mája 2007 okresný súd doručil odporcovi listinné dôkazy predložené sťažovateľom v 1. rade a následne 27. júla 2007 predvolal ďalších svedkov na výsluch na 8. október 2007.

13.   Dňa   8.   októbra   2007   bolo   pojednávanie   na   okresnom   súde   odročené   na 3. december 2007 na účely predvolania ďalších svedkov.

14. Dňa 3. decembra 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. február 2008.

15. Dňa 20. decembra 2007 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu ďalšie dôkazy.

16. Zo zápisnice z pojednávania z 25. februára 2008 (v texte je perom opravený dátum   na   13.   február   2008,   pozn.)   vyplýva,   že   okresný   súd   vyhlásil   dokazovanie   za skončené a zároveň pojednávanie odročil na neurčito s tým, že „v lehote do 30 dní odo dňa... pojednávania vo veci v zmysle § 115 a) O. s. p. vydá rozsudok vo veci samej a v tejto lehote už vypracovaný rozsudok doručí PZ účastníkov konania“.

17.   Na   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   na   okresnom   súde   13.   februára   2008 (v zápisnici je perom opravený dátum na 25. február 2008, pozn.), bol vyhlásený rozsudok vo   veci   samej,   ktorý   obsahoval   odlišný   výrok   ako   vyhotovený   rozsudok,   ktorý   bol doručovaný účastníkom konania.

18. Dňa 14. marca 2008 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/05 z 25. februára 2008 spoločne so žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku (opätovne žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu 2. apríla 2008, pozn.); okresný súd 18.   marca   2008   vyzval   sťažovateľa   v   1.   rade   na   preukázanie   majetkových   pomerov a následne ho 21. apríla 2008 vyzval na zaslanie dokladov k jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

19.   Uznesením   č.   k.   23   Cb   47/05-314   z   29.   júla   2008   okresný   súd   nepriznal sťažovateľovi   v   1.   rade   oslobodenie   od   súdneho   poplatku;   sťažovateľ   v   1.   rade   podal 20. augusta 2008 proti označenému uzneseniu odvolanie, na základe ktorého okresný súd uznesením   č.   k.   23   Cb   47/05-324   z   18.   septembra   2008   zrušil   odvolaním   napadnuté uznesenie.

20. Dňa 23. októbra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa v 1. rade na doručenie potvrdenia o výške starobného dôchodku.

21.   Dňa   1.   decembra   2008   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Cb   47/05   priznal sťažovateľovi v 1. rade oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

22. Na č. l. 335 spisu sa nachádza záznam vyššieho súdneho úradníka zo 7. januára 2009 o predložení spisu   konajúcemu sudcovi   okresného súdu   Mgr.   M. F.,   v ktorom   sa poukazuje na rozdiely vo výroku vyhláseného rozsudku okresného súdu (č. l. 279 – 280) a výroku vyhotoveného rozsudku č. k. 23 Cb 47/05-281 z 25. februára 2008.

23. Na č. l. 336 zápisnice sa nachádza úradný záznam sudcu Mgr. M. F. z 12. januára 2009 o chybe v písaní týkajúcej sa výroku vyhláseného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/05 z 13. februára 2008.

24. Dňa 16. januára 2009 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k odvolaniu.

25. Dňa 16. februára 2009 sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu návrh na zámenu na strane žalobcu s tým, aby do konania vstúpila na jeho miesto spoločnosť R. s. r. o. „v likvidácii“ (opätovný návrh sťažovateľ v 1. rade doručil okresnému súdu 21. decembra 2009, pozn.).

26.   Dňa   23.   februára   2009   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o opravnom prostriedku proti namietanému rozsudku okresného súdu z 25. februára 2008.

27. Sťažovateľ v 1. rade 4. marca 2009 doplnil odvolanie proti rozsudku okresného súdu.

28.   Dňa   25.   marca   2009   sťažovateľ   v   2.   rade   doručil   okresnému   súdu   návrh na zámenu na strane žalobcu.

29.   Dňa   22.   apríla   2009   sťažovateľ   v   1.   rade   doplnil   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu, v ktorom napadol „chybný výrok“ vyhláseného a vyhotoveného rozsudku okresného súdu.

30. Krajský súd 10. marca 2010 uznesením č. k. 3 Cob 53/2009-426 pripustil zámenu na strane žalobcu tak, že na miesto sťažovateľa v 1. rade vstupuje do konania sťažovateľ v 2.   rade,   a   následne   uznesením   č.   k.   3   Cob   53/2009-427   z   10.   marca   2010   rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

31.   Dňa   7.   mája   2010   a   následne   11.   mája   2011   doručil   sťažovateľ   v   2.   rade krajskému súdu dôkaz.

32. Dňa 18. mája 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. júl 2010.

33.   Okresný   súdu   uznesením   č.   k.   23   Cb   47/05-446   z   24.   mája   2010   odňal sťažovateľovi v 1. rade priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov; proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie.

34. Dňa 8. júna 2010 sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade doručili okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010.

35. Okresný súd odročil 16. júna 2010 z dôvodu podaného dovolania pojednávanie nariadené na 7. júl 2010.

36. Dňa 21. júna 2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa   v   1.   rade   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 23 Cb 47/2005-446 z 24. mája 2010; krajský súd o odvolaní rozhodol 30. júna 2010 uznesením č. k. 3 Cob 218/2010-510 tak, že odvolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol (právoplatné 3. augusta 2010, pozn.).

37.   Dňa   27.   júla   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   v   2.   rade   na   zaplatenie súdneho poplatku, na základe čoho sťažovateľ v 2. rade 5. augusta 2010 doručil okresnému súdu žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

38. Dňa 10. augusta 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa v 2. rade na zaslanie dokladov k žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

39. Odporca doručil 16. augusta 2010 okresnému súdu vyjadrenie k dovolaniu, ktoré následne okresný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa v 2. rade.

40. Dňa 25. augusta 2010 sťažovateľ v 2. rade doručil okresnému súdu požadované doklady na účely oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

41.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   23   Cb   47/05-546   z   25.   augusta   2010   priznal sťažovateľovi   v   2.   rade   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (právoplatné   21.   septembra 2010, pozn.).

42.   Sťažovateľ   v   2.   rade   doručil   25.   augusta   2010   okresnému   súdu   žiadosť adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   o   vyhotovenie   a   doručenie   rozsudku   zhodného vo výrokovej časti s rozsudkom vyhláseným 13. februára 2008.

43.   Dňa   22.   septembra   2010   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   dovolanie   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 47/2010-556 z 24. decembra 2010 odmietnuté (právoplatné 16. februára 2011).

44. Sťažovateľ v 2. rade 29. novembra 2011 požiadal okresný súd o pokračovanie v súdnom konaní a zároveň vzniesol výhrady proti postupu zákonného sudcu v jeho veci, ktoré okresný súd vyhodnotil ako námietku zaujatosti.

45. Dňa 8. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. marec 2011.

46.   Krajský   súd   26.   mája   2011   vrátil   spis   okresnému   súdu,   pričom   uviedol,   že podanie sťažovateľa v 2. rade z 29. novembra 2011 nemožno považovať podľa jeho názoru za námietku zaujatosti, a zároveň poukázal na skutočnosť, že zákonný sudca okresného súdu sám 11. februára 2011 oznámil predsedovi okresného súdu skutočnosti, pre ktoré by mal byť z prerokúvania a rozhodovania vo veci vylúčený.

47. Dňa 31. mája 2011 bola vec v zmysle § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pridelená novej zákonnej sudkyni.

48. Dňa 8. júla 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. september 2011, ktoré bolo odročené na neurčito.

49. Na pojednávaní 20. októbra 2011 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým „návrh navrhovateľa na začatie konania zamietol“. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 Cb 47/05 z 20. októbra 2011 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa v 2. rade doručený 25. novembra 2011 a právnemu zástupcovi odporcu 9. novembra 2011.

50. Podania sťažovateľa v 2. rade z 2. decembra 2012 a 12. decembra 2012 okresný súd vyhodnotil ako odvolanie a doplnenie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 23   Cb   47/05   z 20.   októbra   2011.   Na   tomto   základe   okresný   súd   doručil   tieto   podania sťažovateľa   v 2.   rade   odporcovi   na   vyjadrenie.   V   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti sa spis nachádzal na okresnom súde z dôvodu plynutia lehoty pre odporcu na podanie vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľa v 2. rade.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou (v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, pozn.) domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II. ÚS 32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 5 868,41 € s príslušenstvom, a na tomto základe konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité. Vychádzajúc   zo   svojich   zistení   ústavný   súd   zároveň   konštatoval,   že   doterajší   priebeh namietaného konania nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   po preskúmaní predloženého spisu   zistil,   že   procesné úkony   sťažovateľa   v   1. rade,   ako   aj sťažovateľa v 2. rade uplatnené v doterajšom priebehu namietaného konania mali objektívne vplyv na jeho doterajšiu dĺžku (žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku, späťvzatie návrhu proti odporcovi v 1. rade, odvolania proti procesným rozhodnutiam i meritórnemu rozhodnutiu   okresného   súdu,   dovolanie).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   ako účastníci namietaného konania mali na tieto procesné úkony právo priznané im príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a preto ich uplatnenie nemožno pripísať na ich ťarchu. Na druhej strane skutočnosť, že v dôsledku ich uplatnenia dochádza k predĺženiu namietaného konania, nemôže byť pripísaná ani na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou, ako aj nesprávnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 ústavný súd   zistil,   že   v   namietanom   konaní   nedošlo   k   dlhodobejším   obdobiam   neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, a preto sa zameral na posúdenie toho, či možno doterajší postup okresného súdu považovať za efektívny, resp. sústredený, t. j. taký, ktorý efektívne smeruje k rozhodnutiu veci v primeranom čase.

Za zvlášť neefektívny a nesústredný považuje ústavný súd postup okresného súdu súvisiaci   s   vyhlasovaním   a   písomným   vyhotovovaním   rozsudku   okresného   súdu č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára 2008. Vzhľadom   na rozdiely vo výrokovej časti vyhláseného a písomne vyhotoveného rozsudku okresného súdu z 25. februára 2008 ústavný súd   tento   postup   vyhodnotil   ako   zmätočný,   ktorý   v   konečnom   dôsledku   spôsobil neodôvodnené prieťahy v namietanom konaní.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje aj   na   skutočnosti   uvádzané   v   uznesení krajského súdu č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu   č.   k.   23   Cb 47/2005-281   z 25.   februára   2008   a   v   ktorom   krajský   súd uviedol:

„Zo zápisnice zo dňa 13. februára 2008 odvolací súd zistil, že rozsudkom, ktorý súd prvého   stupňa   vyhlásil   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   24.598,50   Sk s 0,05 %   denným   úrokom   z   omeškania   denne   od   19.   augusta   2004   až   do   zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 1.470,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Písomné vyhotovenie teda nielenže nesúhlasí s vyhláseným rozsudkom, ktorý je súd prvého stupňa podľa § 156 ods. 4 O. s. p. viazaný, ale obsahu zápisnice nezodpovedá ani dátum uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd prvého stupňa síce konštatoval v úradnom zázname zo dňa 12. januára 2009, že došlo k omylu vo výroku rozsudku, avšak takýto úradný záznam nezodpovedná ustanoveniam O. s. p. o možných spôsoboch nápravy.“

Práve zistenia ústavného súdu o postupe okresného súdu pri vyhotovovaní rozsudku z 25. februára 2008 a skutočnosti, ktoré v tejto súvislosti uviedol krajský súd vo svojom uznesení č. k. 3 Cob 53/2009-427 z 10. marca 2010, vytvorili právny základ pre záver ústavného   súdu   o   tom,   že   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   súvisiaci s vyhlasovaním a písomným vyhotovením rozsudku č. k. 23 Cb 47/2005-281 z 25. februára 2008   bol   zmätočný,   a   teda   v   konečnom   dôsledku   taký,   ktorý   v   namietanom   konaní nepochybne prispel k neodôvodnenému predĺženiu namietaného konania.

Ako   neefektívny   ústavný   súd   vyhodnotil   aj   postup   okresného   súdu   súvisiaci s vyhodnotením   podania   sťažovateľa   v   2.   rade   z 29.   novembra   2011   ako   „námietky zaujatosti“   a následným   predložením   veci   krajskému   súdu   na   rozhodnutie,   a   to   aj s poukazom   na   právny   názor   krajského   súdu,   v   zmysle   ktorého   išlo   o námietku,   ktorá nespĺňala náležitosti podľa § 15a ods. 3 OSP, a teda vec nemala byť nadriadenému súdu vôbec predložená na rozhodnutie; naopak, podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou okresného súdu vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré uviedol zákonný sudca vo svojom podaní z 11. februára 2011.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou, nesústredenou až zmätočnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a preto rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 47/2005 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia   sa   tiež   domáhali,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať v konaní vedenom   pod sp.   zn. 23 Cb   47/2005 bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľov v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu), a to aj vzhľadom na svoje zistenie, že okresný súd síce na pojednávaní 20. októbra 2011 rozhodol v danej veci rozsudkom, avšak do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nepostúpil spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľom v 2. rade podanom odvolaní.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume každému po 8 000 €.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   a   charakter a intenzitu zbytočných prieťahov, ku ktorým v predmetnej veci došlo, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € sťažovateľovi v 1. rade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   v   2.   rade   sa   stal   účastníkom   konania   až   uznesením   krajského   súdu č. k. 3 Cob   53/2009-426   z   10.   marca   2010,   ktorým   bola   pripustená   zámena   na   strane žalobcu (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2010, pozn.). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť považoval ústavný súd za postačujúce priznať sťažovateľovi v 2. rade finančné zadosťučinenie v sume 500 €, keďže túto sumu považoval za primeranú s prihliadnutím na obdobie, v ktorom má postavenie účastníka namietaného konania.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. J. F.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania   za   úkony   právnej   služby poskytnuté sťažovateľovi v 1. rade vykonané v roku 2010 vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2009,   ktorá   bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba tarifnej   odmeny za jeden   úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie) predstavuje odmena pri zastupovaní sťažovateľa v 1. rade sumu 240,46 €, pričom po jej zvýšení o paušálnu náhradu výdavkov (tzv. režijný paušál) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 7,21 €) a o 20 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky predstavuje celkovo sumu 305,86 €.

V zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V prípade úkonov právnej služby vykonaných len pre sťažovateľa v 2. rade (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie z 12. júla 2010, pozn.) ústavný súd priznal úhradu trov konania len sčasti, pričom poukázal na   skutočnosť,   že   v podaní   z 12.   júla   2010   právna   zástupkyňa   len   navrhla   pristúpenie sťažovateľa v 2. rade do už začatého konania pred ústavným súdom a poukázala na to, že sa v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   18.   júna   2010 (sťažovateľ v 2. rade, pozn.), t. j. išlo o jednoduché úkony právnej služby. Z uvedeného dôvodu ústavný súd priznal úhradu za tieto úkony právnej služby len v polovičnej výške vypočítanej podľa príslušných ustanovení vyhlášky, t. j. v sume 240,46 € zníženej o 50 %, čo predstavuje sumu 120,23 €, ktorá po zvýšení o paušálnu náhradu výdavkov a zvýšení o 20 % daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovo sumu 161,58 €.

Ústavný súd ďalej priznal úhradu aj za podanie doručené ústavnému súdu 23. marca 2011, pričom vychádzal z toho, že išlo o úkon právnej služby vykonaný v prospech oboch sťažovateľov.   Základná   sadzba   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2011 predstavuje sumu 123,50 €. Pri súčasnom zastupovaní 2 sťažovateľov aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky odmena za tento úkon právnej služby predstavuje po jej znížení o 50 % sumu 61,75 €, pričom pri dvoch sťažovateľoch táto suma po zvýšení o režijný paušál (2 x 7,41 €) a o 20 % daň z pridanej hodnoty predstavuje celkovo sumu 165,98 €.

Po súčte už uvedených súm za úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznal úplne   alebo   sčasti   úhradu,   tak   celková   suma   za   poskytnuté   právne   služby   právnou zástupkyňou sťažovateľov predstavuje sumu 633,42 €. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľov ako úhradu trov konania sumu 633,42 € (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovatelia si podaním doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2011 uplatnili úhradu   trov   konania   v   celovej   sume „2 738,02   €   s   20   %   daňou   z   pridanej   hodnoty“. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ďalšie   podania   sťažovateľov   adresované   ústavnému   súdu v priebehu   konania   o ich   sťažnosti   (okrem   podania   doručeného   23. marca   2011,   pozn.) neobsahovali ústavnoprávnu argumentáciu relevantnú vo vzťahu k namietanému porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ústavný   súd   rozhodol,   že   úhradu   trov   konania   za   tieto   úkony   právnej   služby sťažovateľom nepriznáva.

Odmenu za účasť právnej zástupkyne sťažovateľov na ústnom pojednávaní konanom 25. januára 2011 (vrátane úhrady cestovného a náhrady straty času) ústavný súd taktiež nepriznal,   keďže   v jeho   priebehu   neboli   prednesené   žiadne   nové   skutočnosti   (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci, pričom ústavný súd rozhodol o sťažnosti len na základe predložených (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej pripojených písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03). V tejto súvislosti ústavný súd poukázal   aj   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom   na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o   tom,   či   namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012