znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 285/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., V., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   23   Co   150/08 z 24. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009 doručená sťažnosť B. B., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 150/08 z 24. novembra 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «... 1) Napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Galante, sp. zn. 6 C 99/01, zo dňa 14. 1. 2008 v časti zamietnutia žaloby, zo dňa 27. 9. 2001, ktorou som   sa   domáhala   určenia,   že   som   vlastníčkou   nehnuteľnosti,   zapísanej   na   LV   č.   876, kat. úz. V., ako dom č. p..., postavený na parc. č. 1125/58, parc. č. 1125/58 - zastavaná plocha o výmere 505 m2 a parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 586 m2, následne zmeneného petitu, ktorým som žiadala o určenie že vlastníckou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V. zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast. plocha o výmere 505 m2, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58 a parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 685 m2 je (žalobkyňa ) B. B., rod. B., nar..., bytom V., v podiele 1/2-ica.

Súd   určuje,   že   podiel   1/2-ice   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v   kat.   úz.   V. zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast. plocha o výmere 505 m2, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58 a parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 685 m2 patrí do dedičstva po poručiteľke R. B., rod. T., nar..., zomr...,   posledne   trvalo   bytom   V.,   ktorú   zmenu   prvostupňový   súd   pripustil   uznesením prijatým na pojednávaní dňa 11. 4. 2005.

2) V uvedenej veci som sa svojho práva domáhala na tom skutkovom základe, že som toto spolu so svojou právnou predchodkyňou (matkou) nadobudla titulom vydržania podľa § 134 ods. 1, 3, Oz podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa   §   130   ods.   1   Obč.   zák.   ak   je   držiteľ   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti dobromyseľný   o   tom,   že   mu   vec,   alebo   právo   patrí,   je   držiteľom   oprávnený.   Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Do výkonu vlastníckeho práva som spolu so svojou matkou vstúpila po vyplatení celej kúpnej ceny za celý predmetný dom a priľahlé pozemky, podľa potvrdenia, zo dňa 16.

09. 1975, na základe ktorého bola vyplatená záloha 30.000,- Kčs, s tým, že celá hodnota predaného   domu   je   50.000,- Kčs   a   doplatok   mal   byť   vyplatený   vtedy,   keď   sa   súčasný vlastník zo spomínaného domu vysťahuje. Uvedené sa uskutočnilo - vlastníci dom vypratali a   ja   spolu   so   svojou   matkou   som   sa   začiatkom   apríla   1976,   do   uvedeného   domu nasťahovala, pričom sme vyplatili aj zvyšok kúpnej ceny, vo výške 23.000,- Kčs...

Od   uvedeného   dátumu sme cit.   nehnuteľnosti   spolu   s matkou nepretržite   užívali, fakticky ovládali, t. j. vykonávali v nich právo bývania, realizovali v nich opravy, údržbu (napr. plynofikácia), brali úžitky z priľahlej záhrady (úroda).

Uvedeným výkonom práv sme prejavovali vôľu nakladať s predmetnými vecami ako so svojimi. Počas celého výkonu držby sme sa nepretržite k nehnuteľnostiam správali tak, ako k vlastným veciam. O tom svedčí aj fakt, že sme za ne pravidelne každoročne odvádzali daň z nehnuteľností. Poukazujem na potvrdenie Obce V., zo dňa 19. 01. 2007.

Predmetné nehnuteľnosti sme spolu s matkou a po jej smrti len ja, užívali v dobrej viere, že nám vlastnícky celé patria, nakoľko sme za ne vyplatili celú dohodnutú kúpnu cenu. Účastníkmi dohodnutého prevodu vlastníctva boli všetci žijúci spoluvlastníci vecí. V súvislosti   stým   poukazujem,   že   účastníkmi   prevodu   nehnuteľností   boli   aj   oprávnení dedičia po J. K., ktorý v čase podpísania potvrdenia o predaji predmetných nehnuteľností bol už nebohý, pričom dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bez ohľadu na to kedy je prejednané.   Dôležitým   faktom   našej   dobromyseľnosti   bolo   to,   že   došlo   k úplnému naplneniu obsahových náležitostí zmluvy tým, že doplatok kúpnej ceny z našej strany bol realizovaný až po vyprataní predmetných nehnuteľností a ich faktickom odovzdaní do našej oprávnenej držby a užívania. Týmto sme boli v domnení, že nehnuteľnosti nám výlučne patria, hoci formálne k ich prepisu nedošlo.

Za   účelom   realizácie   prepisu   kúpeného   domu   a   pozemkov   bola   vyplatená   suma 5.000,- Sk právnej predchodkyňa žalovaných pri dohode o predaji zo dňa 16. 9. 1975. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi odvolaním napadnutého rozhodnutia v súvislosti s oprávnenosťou držby, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva,   že žalobkyňa od začiatku uzavretia určitej dohody vedela, že nedošlo k nadobudnutiu oprávnenej držby. Taktiež súd konštatuje   bez   všetkého,   že   po   spísaní   úradného   záznamu   bola   upozorňovaná   na   túto skutočnosť. Z odôvodnenia však nevyplýva na základe čoho súd dospel k takémuto záveru a o aký dôkaz ho oprel. V tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné.

Súd   ďalej   v   odôvodňovaní   konštatuje,   že   žalobkyňa   sama   chodila   za   právnou predchodkyňou žalovaných za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné, že aj notár jej a takisto jej matke jej právnej predchodkyne vysvetli, že za účelom spísania nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve avšak táto zmluva nemohla byť spísaná dovtedy, kým neboli nehnuteľnosti usporiadané.

V   tejto   časti   je   rozhodnutie   taktiež   nepreskúmateľné,   nakoľko   nie   je   zrejmé na základe čoho súd dospel k takémuto záveru a o aký dôkaz ho oprel.

Súd ďalej konštatoval, že je nepochybné, že účastníci záznamu mali v úmysle previesť predmetné   nehnuteľnosti,   ale   na   platnosť   tohto   prevodu   sa   vyžaduje   písomná   forma ako aj registrácia   na   štátnom   notárstve.   O   tomto   mala   vedomosť   žalobkyňa,   jej   matka od začiatku. Opäť ide o nepreskúmateľné rozhodnutie súdu v tejto časti.

Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Mám za to, že uvedené z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Dokonca   som   toho   názoru,   že   právne   závery   súdu   sú   v   extrémnom   nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácií odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov   predstavujúcim   súčasť   práva   na   riadny   proces   a   vylučujúcim   ľubovôľu pri rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   svoje   rozsudky   odôvodniť   (§   157   ods.   1   OSP) a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.

Podľa môjho názoru súd nijakým spôsobom nezdôvodnil ako dospel k vyneseným záverom.

V   konaní   o   vydržaní   vlastníckeho   práva   na   rozdiel   od   dokazovania   vlastníctva nie je potrebné,   aby   sa   dokazoval   platný   právny   dôvod   nadobudnutia,   riadny   prechod vlastníctva (v takom prípade by bol občiansko právny inštitút vydržania vlastníckeho práva zbytočný), ale len okolnosti o poctivosti nadobudnutia. V tom je zásadný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a držby (pre porovnanie uvádzam R 45/86, str. 496 - 497).

Podmienkou   oprávnenej   držby   a   vstupu   do   nej   je   aby   oprávnený   držiteľ dobromyseľne s vecou, ako svojou začal nakladať, alebo právo vykonávať.

Mám za to, že zo skutkových zistení v danej veci jednoznačne vyplýva, že sme s mojou (matkou) právnou predchodkyňou do dobromyseľnej držby vstúpili na základe písomnej dohody zo dňa 16. 9. 1975, a to najneskôr dňa 5. 4. 1976, kedy sme doplatili dohodnutú kúpnu   cenu   a   nasťahovali   sa   do   domovej   nehnuteľnosti   po   vysťahovaní   sa   pôvodnej vlastnícky (tak, ako bolo dohodnuté) - právnej predchodkyne žalovaných.

Hoci táto zmluva s označením „potvrdenie“, pričom z textu jednoznačne vyplýva, že išlo o zmluvu, nemala formálne náležitosti, vyplýva z nej jednoznačná vôľa všetkých zúčastnených, ktorí ju podpísali (t. j. právnej predchodkyne žalovaných ako aj všetkých žalovaných) previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na mňa žalobkyňu a na moju matku.

Z   interpretácie   zmluvného   textu   vyplýva,   najmä   z   vety,   cit.:   „Na   základe vzájomnej dohody, ktorú svojimi podpismi potvrdzujú R. a B. B. hodnota predaného domu je 50.000,- Sk.“

V   súvislosti   s   uvedeným   poukazujem   najmä   na   výraz   „predaného“,   ktorého interpretácia v súvise s celým ďalším textom potvrdzuje, že zmluvným stranám bolo zrejmé, že ide o dokonaný právny akt predaja a kúpy, pri ktorom právom úkone bolo dohodnuté, čo je predmetom predaja, za akú kúpnu cenu, akým spôsobom a kedy bude táto vyplatená a kedy bude predmet odovzdaný kupujúcim.

Takto   dohodnutú   kúpnu   zmluvu   všetci   zúčastnení   rešpektovali,   t.   j.   právna predchodkyňa   sa   z   domovej   nehnuteľnosti   vysťahovala,   dokonca   rozdelila   kúpnu   cenu medzi všetky svoje deti (viď. výpovede samotných žalovaných ako aj svedkov), kúpna cena bola po vysťahovaní a odovzdaní kupujúcim do držby doplatená v dohodnutej výške (viď úradný záznam spísaný na Miestnom národnom výbore dňa 5. 4. 1976, pričom v tomto zázname boli nehnuteľnosti konkretizované - označené aj parcelnými číslami o popisným č. domu. Vo veci interpretácií zmluvy súdy nezohľadnili, že uvedená rukou písaná dohoda nie je   síce   koherentnej   štruktúry,   pregnantnej   terminológie,   ani   systematického usporiadania,   čoho   samozrejme   účastníci   neboli   schopní   ako   laici,   ale   z   nej   vyplýva jednoznačne   prejav   vôle   predať   predmetné   nehnuteľnosti,   odovzdať   ich   do   užívania kupujúcim a obdržať za nedohodnutú kúpnu cenu.

Právny   formalizmus   orgánov   verejnej   moci   a   nimi   vznášané   prehnané   nároky na formálnosť   a formuláciu   zmluvy   nemožno   z ústavno - právneho   hľadiska   akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle), podľa čl. 2, ods. 3 ústavy.

„Nedostatok“ dobromyseľnosti súd videl iba v tom, že som tak ja ako aj moja matka mala   vedomosť   o   tom,   že   malo   dôjsť   k   riadnemu   spísaniu   kúpnej   zmluvy   so   všetkými náležitosťami   a   k   jej   registrácií   na   Štátnom   notárstve,   čím   by   bolo   možné   formálne nadobudnúť   vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.   Údajne naša (moja a matkina) vedomosť   o   danej   skutočnosti   bola   zrejmá   od   začiatku.   Nie   je   zrejmé,   tak,   ako   som už konštatovala,   od   ktorého   dôkazu,   resp.   skutočnosti   takýto   právny   záver   krajský   súd odvodil.

Ja tvrdím, že o našej dobromyseľnosti sme nemali najmenšiu pochybnosť vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých sme do držby vstúpili.

Absurdným sa v konečnom dôsledku javí apelovanie oboch súdov na morálny aspekt veci s odkazom žalovaným, vzhľadom na jednoznačný úmysel previesť vlastníctvo k veci na mňa a moju matku, za skutočného vyplatenia dohodnutej sumy s vyjadrením potreby usporiadania vlastníckych pomerov na základe riadnej dodatočnej kúpnej zmluvy vzhľadom už na dlhšiu dobu (ide o 40. rokov) bývania mňa žalobkyne a mojej právnej predchodkyne v predmetnej nehnuteľnosti. Počas celej tejto doby nebola naša držba nijakým spôsobom zo strany žalovaných ani žiadnych iných osôb rušená, žalovaní podnikli kroky k zápisu nehnuteľnosti   do   LV   až   po   podaní   mojej   žaloby,   resp.   tesne   pred   týmto   podaním (viď položka   výkazu   výmer   na   LV   657   pre   kat.   úz.   V.   patriaca   k   titulu   nadobudnutia vlastníctva označená skratkou v. z. 350/2001 v záznamovom konaní Z 2828/2001). Všetci žalovaní tvrdili, že sa nedomáhali vlastníckeho práva počas celej doby užívania, ani držbu ničím kvalifikovane nerušili.

Odvolací   súd   upozornil   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   že   až   rozhodnutím 6 C 81/76, zo dňa 2. 7. 1976 právoplatným dňa 31. 8. 1976 bolo súdom určené, že J. K. a J. K. (právna predchodkyňa žalovaných) sú vlastníkmi pozemkov tam citovaných, ktoré patria do ich BSM, preto teda podľa názoru odvolacieho súdu predchodkyňa žalovaných nemohla prevádzať vlastnícke právo k takým nehnuteľnostiam, ku ktorým vlastníckou ešte v čase zmluvy nebola. S takýmto názorom odvolacieho súdu sa nestotožňujem.

Zároveň poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 142/2002, podľa ktorého:

„Kúpnu zmluvu pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu predaja a kúpy v čase   jej   uzavretia,   za   podmienky,   že   obidve   zmluvné   strany   (predávajúci   i   kupujúci) sú si tejto skutočnosti vedomé (konajú v dobrej viere), treba považovať za platnú, pokiaľ sa predávajúci dodatočne stane jeho vlastníkom (predmetu prevodu).“

3) V   súvislosti   s   porušením   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   poukazujem na pochybenie, ktorého sa dopustil najmä prvostupňový súd, vzhľadom k tomu, že krajský súd rozhodoval vo veci bez pojednávania.

Ide o skutočnosť, že ja sťažovateľka som osoba, ktorá rozumie a rozpráva v jazyku maďarskom.   V   slovenskom   jazyku   rozumiem   len   minimálne,   nie   som   v   stave   chápať a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas celého   konania   žiadala,   aby   bol   do   konania   prizvaný   tlmočník   z   jazyka   maďarského, čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. § 18 OSP, podľa ktorého

Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred   súdom   vo   svojej   materčine   alebo   v   jazyku,   ktorému   rozumejú.   Súd   je   povinný zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.

Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže je nanajvýš pravdepodobné,   že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený.   Pričom mám dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom. Súd   do   konania   prizval   na   viacnásobné   naliehanie   mojej   právnej   zástupkyne uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.

Dôkaz: zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 1. 2007 Poukazujem   na   skutočnosť,   že   osoba   s   uvedeným   menom   sa   vtom   čase, ani ku dnešnému dňu, v zozname tlmočníkov nenachádza. Prostredníctvom takejto osoby mi nemohlo byť kvalifikovane moje základné právo na spravodlivý súdny proces, v ktorom si majú byť účastníci rovní, zabezpečené.

4) Za   zmienku   stojí   aj   postup   konania   na   krajskom   súde,   ktorý   prinajmenšom vzbudzuje pochybnosti o jeho dôslednom zaoberaní sa danou vecou.

Dňa   15.   10.   2008   bolo   mojej   právnej   zástupkyni   doručené   predvolanie na pojednávanie,   ktoré   sa   malo   konať   na   základe   podaného   odvolania   žalobkyne dňa 10. 11. 2008 o 9.30 hod., pričom z predvolania vyplýva, že súd pokladá za potrebné ma (žalobkyňu) v tomto konaní vypočuť. Ja som sa spolu s mojou právnou zástupkyňou na pojednávanie dostavila. Po vyvolaní veci súd zistil, že žalovaný v 6) rade - neprítomný F. K., nemá vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. Za účelom zistenia jeho novej adresy   bolo   pojednávanie   bez   môjho   výsluchu   odročené   na   neurčito.   Z napadnutého rozsudku vyplýva,   že   tento   bol   vynesený   dňa   24. 11. 2008,   t.   j.   len   14   dní   po odročení predchádzajúceho   pojednávania,   ktoré   sa   nekonalo   a   na   ktorom   pokladal   za potrebné ma vypočuť, pričom môj výsluch realizovaný nebol.

Zároveň   poukazujem   na   vyjadrenie   žalovaných   v 3),   4),   5)   a   6)   rade,   zo   dňa 24. 11. 2008, ktoré bolo zaslané z ich strany na Krajský súd v Trnave. Toto vyjadrenie predkladám   v   kópii,   ktorú   si   ponechali   označení   žalovaní,   pričom   podpísaný   originál sa nachádza priamo v súdnom spise...

Rozsudok bol vyhlásený len deň pred datovaním vyjadrenia žalovaných v 3), 4), 5) a 6) rade, potvrdzujúcom moje argumentácie a postoj k danej veci. Okrem toho krajský súd rozhodol bez pojednávania podľa odôvodnenia v súlade s novelou s ust. § 214 ods.   2 O. s. p., účinného 15. 10. 2008. Otázny je tento procesný postup súdu, keď ešte 15. 10. 2008 bolo doručené predvolanie na pojednávanie na 10. 11. 2008, podľa ktorého súd pokladal za potrebné   ma   v   konaní   vypočuť,   čo   nasvedčuje   úmyslu   súdu   zopakovať   dokazovanie výsluchom žalobkyne, namieste teda bolo nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP. K môjmu výsluchu však nedošlo. Prečo potom o menej ako 9 dní (ak rátame najmenej 5 dňovú   lehotu   podľa   §   156   ods.   3   OSP)   bez   všetkého   súd   zmenil   názor,   nepokladal za potrebné ma vo veci vypočuť, čím by bolo dokazovanie zopakované, resp. doplnené, ale rozhodol rozsudkom bez pojednávania?

5) Po   vyčerpaní   všetkých   právnych   prostriedkov   podľa   zákona   124/2002   Z.   z., z vyššie uvedených dôvodov žiadam, aby Ústavný súd po prijatí mojej sťažnosti na ďalšie konanie mojej sťažnosti vyhovel a nálezom rozhodol v zmysle § 56 ods. 1, 2, 3 písm. b) zákona o ústavnom súde takto:

A) Krajský   súd   v   Trnave   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   23   Co/150/08,   zo   dňa 24. 11. 2008, porušil základné práva a slobody sťažovateľky, a to právo na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 4, Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

B) Ústavný súd vzhľadom na porušenie uvedených práv ruší rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23 Co/150/08, zo dňa 24. 11. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6) Zároveň navrhujem podľa   § 52 ods.   2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na všetky   okolnosti   prípadu   rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia. Svoj návrh odôvodňujem nasledovne:

Na základe výkonu napadnutého rozhodnutia by bolo možné zo strany žalovaných domáhať   sa   vypratania   predmetnej   nehnuteľnosti,   pričom   som   staršia   osoba   odkázaná na pomoc inej osoby (viď predložené lekárske potvrdenie), príbuzných nemám, som nutne odkázaná   bývaním   na   danú   nehnuteľnosť.   Žiadne   iné   bývanie   si   nemám   možnosť zabezpečiť,   nakoľko   nevlastním   žiadny   iný   hnuteľný   ani   nehnuteľný   majetok,   okrem poberania starobného dôchodku vo výške 222,10 € mesačne od 1. 1. 2009, od roku 2001 išlo   o podstatne   nižšie   sumy   mesačne,   nakoľko   dôchodok   každoročne   valorizoval   a príspevku   osoby   v   hmotnej   núdzi,   žiadny   iný   príjem   nemám.   Tento   plne   každý   mesiac spotrebujem na zabezpečenie základných životných potrieb.

V prípade úspešnosti si žiadam priznať náhradu trov tohto konania.

7) Vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky: Ohľadne   vyvinutosti   právneho   vedomia   mojej   klientky   predkladám   súdu   lekársku správu zo dňa 16. 2. 2009, MUDr. I. S. psychiatra, podľa ktorej ide o osobnosť simplexnú, infaltilnejšiu, so známkami organického poškodenia CNS ľahkého stupňa. Skutočnosť, že ide o takúto osobnosť, je zrejmá aj vizuálne ako aj z jej vyjadrovacích schopností.

Poukazujem taktiež na skutočnosť, že matka navrhovateľky v čase kúpy bola staršou osobou taktiež jednoduchého laického zmýšľania.

Z   hľadiska   vnímania   celej   záležitosti   zo   strany   sťažovateľky   a   jej   právnej predchodkyne oba súdy nevykonali žiadne, ani najzákladnejšie dokazovanie, a to výsluch žalobkyne napr. ohľadne vzdelania, spoločenského, resp. pracovného zaradenia a pod...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 150/08-303 z 24. novembra 2008.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ako aj judikatúru   vo   vzťahu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo spravodlivé,   a   nie   je   v   zásade   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 23 Co 150/08-303 z 24. novembra 2008 ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľky   potvrdil   rozsudok   Okresného súdu   Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 99/2001-237 zo 14. januára 2008 a v časti náhrady trov zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„... Odvolací súd v súlade s novelou s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. účinnou od 15. 10. 2008 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a považuje za potrebné   skonštatovať,   že   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   v   súvislosti   s   právnym názorom   na   oprávnenosť   držby   sú   správne   pretože   jedným   z   atribútov   nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je dobromyseľnosť. Od začiatku uzavretia určitej dohody žalobkyňa   vedela,   že   nedošlo   k   nadobudnutiu   oprávnenej   držby.   Po   spísaní   úradného záznamu   bola   upozorňovaná   na   túto   skutočnosť.   Sama   chodila   aj   za   právnou predchodkyňou žalovaným za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné, že aj notár jej a tak isto aj jej matke jej právnej predchodkyne vysvetlil, že za účelom spísania nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve avšak táto zmluva nemohla byť spísaná dovtedy kým neboli nehnuteľnosti usporiadané. Nie je správny názor odvolateľky, že žalovaným sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno na preukázanie, že jej držba nebola oprávnená, práve naopak v konaní o určenie vlastníctva vydržaním   má   práve   navrhovateľ   preukazovať   atribúty   spĺňajúce   nadobudnutie vlastníckeho práva inštitútom vydržania z ktorých jedným je predovšetkým oprávnenosť a dobromyseľnosť držby. Je nepochybné, že účastníci tohto záznamu mali v úmysle previesť predmetné nehnuteľnosti ale na platnosť tohto prevodu bola písomná forma registrácie a zmluvy potrebná, Dobromyseľnosť v danom prípade zo strany žalobkyne a jej právnej predchodkyne nebola dodržaná, i keď išlo o spôsobilý predmet vydržania i keď by sa mohli započítavať   jednotlivé   obdobia   do   dĺžky   vydržacej   doby.   Argumentácia   tým, že sa nezaujímali   žalovaní   o   toto   vlastnícke   právo   počas   celých   rokov   až   kým   nedošlo k nadobudnutiu   titulmi   dedičských   rozhodnutí   a   aj   hoci   bolo   potvrdené   výpoveďami niektorých žalovaných i svedkov, že došlo k vyplateniu tejto sumy nemôže meniť nič na tom, že mali vedomosť žalobkyňa a jej matka od začiatku, že treba zmluvu napísať, že treba zmluvu   registrovať.   Za   tým   účelom   vyzývali   aj   žalovaných   k   napísaniu   zmluvy   a   boli navštíviť   notára.   Prvostupňový   preto   správne   takto   koncipovanú   žalobu   o   určenie vlastníckeho práva vydržaním zamietol a je správny aj názor súdu prvého stupňa vzhľadom na morálnu, etickú stránku predmetnej veci, pretože bol tu úmysel právnej predchodkyne žalovaných previesť vlastnícke právo na žalobkyňu a jej nebohú matku za vyplatenia určitej dohodnutej sumy sa na základe písomného záznamu zrealizovalo vyplatenie, je treba však usporiadať   vlastnícke   pomery   na   základe   riadnej   dodatočnej   kúpnej   zmluvy   vzhľadom už na dlhšiu dobu bývania žalobkyne a jej predchodkyne v predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd ešte na záver upozorňuje, že až rozhodnutím 6 C 81/76 zo dňa 2. 7. 1976, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. 8. 1976 jednoznačne vyplýva, že súd určil, že J. K. zomr... a žalobkyňa J. K. sú vlastníkmi pozemkov 1125/58 vo výmere 544 m2, a parc. č. 1125/59 – záhrada o výmere 547 m2 vedeného na LV č. 876, kat. úz. V. v celosti, ktoré vlastníctvo patrí do ich BSM. Tzn., že toto konanie bolo až následne potom čo odvodzuje žalobkyňa   na   základe   potvrdenia   z   16.   9.   1975   čím   potvrdzuje   kúpu   predmetných nehnuteľností preto je zrejmé, že predchodkyňa žalovaných nemohla prevádzať vlastnícke právo k takým nehnuteľnostiam ku ktorým ešte vlastníčka nebola nakoľko sa na základe určujúcej žaloby stala až na základe právoplatného rozhodnutia 6 C 81/76 právoplatného 31. 8. 1976.“

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   označený   rozsudok okresného súdu, vyplynulo, že toto rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka   v   bode   3   svojej   sťažnosti   v súvislosti   s porušením   jej   práva na spravodlivý súdny proces namietala aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ako aj porušenie čl. 47 ods. 4 ústavy, podľa ktorého kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. K tomu uviedla, že je osobou, ktorá „rozumie a rozpráva v jazyku maďarskom.   V   slovenskom   jazyku   rozumiem   len   minimálne,   nie   som   v   stave   chápať a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas celého   konania   žiadala,   aby   bol   do   konania   prizvaný   tlmočník   z   jazyka   maďarského, čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. § 18 OSP, podľa ktorého Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej   materčine   alebo   v   jazyku,   ktorému   rozumejú.   Súd   je   povinný   zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.

Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže je nanajvýš pravdepodobné,   že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený.   Pričom mám dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom. Súd   do   konania   prizval   na   viacnásobné   naliehanie   mojej   právnej   zástupkyne uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.“.

Sťažnosť v tejto časti smeruje proti okresnému súdu.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   tohto   základného   práva sťažovateľky   zistil   zo   spisového   materiálu   okresného   súdu,   že   sťažovateľka   vo   svojom odvolaní proti rozsudku tohto prvostupňového súdu č. k. 6 C 99/01-237 zo 14. januára 2008 nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. svojho práva na ustanovenie tlmočníka z maďarského jazyka v konaní pred okresným súdom. (Nad rámec tohto konštatovania ústavný súd uvádza, že zo zápisnice z pojednávania na okresnom súde v označenej veci vyplýva, že tlmočník z maďarského jazyka bol prítomný na pojednávaní 29. mája 2006, na ktorom sa nezúčastnila sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, resp. aj na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili po pojednávaní

22. januára 2007, pozn.) Znamená to, že na ochranu svojich práv nevyužila prostriedky, ktoré mala k dispozícii v systéme všeobecných súdov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   a   4   ústavy   odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   týchto   čiastkových   záverov   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   uvedených základných   práv   sťažovateľky   vyplynulo,   že   ústavný   súd   tiež   odmietol   jej   sťažnosť ako celok.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   už   ďalej   bezpredmetné   rozhodovať o sťažovateľkinom návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009