znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. A., D. A. a D. A., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Natália Borsosová, s. r. o., Ul. biskupa Királya 6, Komárno, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Natálie Borsosovej, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 180/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. A., D. A. a D. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014 doručená   sťažnosť   Ľ.   A.,   D.   A.   a D.   A.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Natália   Borsosová,   s.   r.   o.,   Ul.   biskupa   Királya   6, Komárno, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Natálie Borsosovej, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 180/2005 po 9. marci 2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   v procesnom   postavení   žalobcov   sa žalobou   doručenou   okresnému   súdu   14.   augusta   2001   domáhali   zaplatenia   peňažného plnenia spolu s príslušenstvom.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Na   základe   sťažnosti   sťažovateľov   pre   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Ústavný súd SR nálezom č. k. I. ÚS 417/2010- 45   z   9.   3.   2011   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   postupom Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 14 C/180/2005 porušené bolo. Okresnému súdu Levice   bolo   ďalším   výrokom   uvedeného   nálezu   prikázané   konať   v   uvedenej   veci   bez zbytočných prieťahov a tretím výrokom bolo každému zo sťažovateľov priznané primerané finančné zadosťučinenie po 3 000,- eur. Ostatným výrokom bola sťažovateľom priznaná náhrada trov právneho zastúpenia.“

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 180/2005 ústavný súd zistil, že po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 417/2010-45 z 9. marca 2011 okresný súd vec prerokoval na pojednávaní 17. marca 2011, ktorého sa sťažovatelia nezúčastnili a svoju neúčasť nijako neospravedlnili. Dňa 4. mája 2011 vykonal okresný súd ohliadku na mieste samom   a 27.   júna   2011   na   pojednávaní   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   14   C   180/2005-753. Odvolanie sťažovateľov z 5. augusta 2011 zákonný sudca doručoval protistrane 11. augusta 2011. Spis bol predložený Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 31. augusta 2011. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 109/2011 z 27. januára 2012 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na pojednávaní 20. marca 2012 sudca vypočul   prítomných   účastníkov   konania   a pojednávanie   odročil   z dôvodu   zabezpečenia listinných dôkazov. Na pojednávaní 22. mája 2012 bola vec prerokovaná a odročená na 12. jún 2012 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudok č. k. 14 C 180/2005-971 z 12. júna 2012 sťažovatelia   napadli   odvolaním 3.   júla   2012.   Po   doručení   odvolania   na   vyjadrenie protistrane bola vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 2. augusta 2012. Krajský súd 29. novembra 2012 vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní s pokynom   na   vydanie   opravného   uznesenia.   Po   vydaní   opravného   uznesenia   sp.   zn. 14 C 180/2005 zo 7. decembra 2012 okresný súd opätovne predložil spis 16. januára 2013 krajskému súdu, ktorý napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 7 Co 179/2012 z 25.   apríla 2012. Dňa 2. júla 2013 zákonný sudca písomne vyzval právnych zástupcov účastníkov na špecifikáciu trov konania a 5. novembra 2013 vykonal verifikáciu prepočtu uplatnených trov. Na žiadosť Okresnej prokuratúry Levice jej bol 10. januára 2014 zaslaný spisový materiál. Okresná prokuratúra Levice vrátila spis okresnému súdu 31. marca 2014. Uznesením sp. zn. 14 C 180/2005 zo 7. apríla 2014 okresný súd rozhodol o náhrade trov konania.

Podľa názoru sťažovateľov „Neefektívne správanie porušovateľa, ktoré v spojitosti s celkovou dĺžkou súdneho konania a už Ústavným súdom SR konštatovanými prieťahmi majú za následok ďalšie prieťahy v konaní, keďže aj rozhodovanie o trovách konania požíva ústavnoprávnu   ochranu.   Porušovateľ,   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   a   už   zistené prieťahy,   naďalej   po   9.   3.   2011   nekoná   sústredene   a   efektívne,   teda   nekoná   tak,   aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľov, najmä keď odvolací súd zrušil aj v poradí druhý   rozsudok   vo   veci   a   po   predložení   veci   na   odvolacie   konanie   o   v   poradí   treťom rozsudku vo veci, odvolací súd spis vrátil porušovateľovi za účelom vydania opravného rozhodnutia,   pričom   sťažovatelia   už   vo   svojom   odvolaní   proti   uvedenému   rozsudku   na nesprávnosť označenia predmetu konania v záhlaví uvedeného rozsudku poukázali. Napriek právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, súd od nadobudnutia jeho právoplatnosti dňa 3. 9. 2013 do dnešného dňa právoplatne nerozhodol o trovách konania, pričom stav právnej neistoty sa odstráni len právoplatným rozhodnutím.“.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 5 000 € pre každého z nich, ktoré zdôvodňujú takto: „Vzhľadom na popísané konkrétne okolnosti   prípadu   sťažovateľov   ako   aj   celkovú   dĺžku   konania,   pri   zohľadnení   intenzity a rozsahu   trvania   porušenia   práv   sťažovateľov   majú   sťažovatelia   za   to,   že   samotné konštatovanie porušenia ich práv po 9. 3. 2011, napriek skoršiemu príkazu ústavného súdu konať bez zbytočných prieťahov, nie sú dostatočnou satisfakciou, a že nimi navrhnutá výška finančného zadosťučinenia je primeraná ich stavu právnej neistoty z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   Ľ.   A.,   D.   A.   a D.   A.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C/180/2005 po 9. 3. 2011 porušené boli.

2. Ľ. A., D. A. a D. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie, každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Levice povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Ľ. A., D. A. a D. A. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia (za 3 úkony právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. - prevzatie a príprava, spísanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie, ktorých výška bude vyčíslená dodatočne), ktorú je Okresný súd Levice povinný zaplatiť   na účet ich právneho   zástupcu -   Advokátskej kancelárii...,   a to   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 180/205 po 9. marci 2011 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich prípadné porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   namietanom   konaní v posudzovanom období (teda po 9. marci 2011, keď bol vydaný nález ústavného súdu sp. zn.   I.   ÚS   417/2010)   postupoval   plynulo,   bez   zbytočných   prieťahov,   aj   keď   možno pripustiť, že jeho činnosť mohla byť efektívnejšia [zrušenie rozsudku sp. zn. 14 C 180/2005 z 27. júna 2011 krajským súdom z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP, potreba vydať opravné uznesenie k rozsudku sp. zn. 14 C 180/2005 z 12. júna 2012, prekročenie lehoty na rozhodnutie o náhrade trov konania].

V súvislosti s uvedeným zistením ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   predovšetkým posudzované   obdobie,   druh   a povahu   súdneho   konania,   charakter   neefektívnej   činnosti okresného súdu, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní už raz porušenie základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru vyslovil. Zohľadnil i skutočnosť, že konanie vo veci samej je právoplatne skončené a že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo už rozhodnuté i o náhrade trov konania, a dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nebol   poznamenaný   prieťahmi   takej   intenzity,   že   by   ich   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014