znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   26   ods.   2   a   4   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k.   11 Co 286/2010-130 zo 14. decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva S., s. r. o., podľa čl. 26 ods. 2 a 4 v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 286/2010-130 zo 14. decembra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 286/2010-130 zo 14. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. S.,   s.   r.   o., p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“,   v   citáciách   aj   „porušiteľ“) č. k. 11 Co 286/2010-130 zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní o žalobe   Mgr.   J.   D.,   K.   (ďalej   len   „žalobca“),   o ochranu   osobnosti   a   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   proti   žalovaným   v   1.   rade   (P.,   a.   s.),   v   2.   rade (sťažovateľka) a v 3. rade (M., s. r. o.) rozsudkom č. k. 42 C 68/2009-219 z 8. júla 2010 (ďalej aj „označený rozsudok okresného súdu“) okrem iného uložil sťažovateľke povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie v znení uvedenom   vo   výroku   tohto   rozsudku,   v ktorého   záverečnej   časti   sa   uvádza: „...   Pre tvrdenie, že J. D. spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, nemal týždenník P. nikdy žiadne dôveryhodné dôkazy. Uverejnenými údajmi došlo k zásahu do cti a dôstojnosti J.   D.,   ktorému   sa   týmto   ospravedlňujeme.“ Okresný   súd   zároveň   návrh   žalobcu   proti sťažovateľke   na   zaplatenie   sumy   99 582   €   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Označený rozsudok okresného súdu napadli odvolaním žalobca, ako aj všetci žalovaní. O odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým okrem iného potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie žalobcovi.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti popisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi a v tejto súvislosti uvádza, že žalobca sa domáhal «ochrany podľa § 13 ods. (2) a ods. (3) Občianskeho zákonníka proti neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu osobnosti, ktoré spočívali v tom, že žalovaná v 2. rade ako vydavateľ periodickej tlače, zverejnila v týždenníku P. zo dňa 28. 10. 2002 článok: „Opilec bez kontroly“ (Ďalej len: „Článok I.“) a dňa 21. 10. 2002 článok „Na zdravie páni policajti“ (ďalej len „Článok II.“), v ktorých popisovala nepravdivú informáciu o tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu spôsobil dopravnú nehodu a ďalšie okolnosti tejto udalosti, že mu namerali vyše 3 promile, že   si   musel   ubolenú   dušu   liečiť   niekoľkými   pohárikmi   a   až   potom   sadol   za   volant služobného auta a ďalšie difamujúce hodnotenia počínania žalobcu. Tieto neoprávnené zásahy spôsobili ujmu na cti a dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.

Žalovaná v 2. rade sa bránila tým, že informácie o okolnostiach dopravnej nehody spôsobenej žalobcom pod vplyvom alkoholu mala od pracovníkov Inšpekčnej služby PZ SR, pričom označila dve osoby, od ktorých tieto informácie pochádzali. Z Článku II. je pritom zrejmé,   že   o   okolnostiach   dopravnej   nehody   hovorila   autorka   priamo   s   nadriadeným žalobcu.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 8. 7. 2010 zn. 42 C/68/2009 rozhodol tak, že uložil   žalovanej v 2.   rade (tak   ako   aj žalovanej   v 1.   a   3.   rade)   povinnosť   zverejniť ospravedlnenie. Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalovaná zverejnila o žalobcovi nepravdivé údaje nakoľko nemala a nemá k dispozícii dôkazy o tom, že žalobca spôsobil   dopravnú   nehodu   pod   vplyvom   alkoholu   s   poukazom   na   tvrdenie žalobcu, že alkohol   požil   až   po   jazde   a   dopravnú   nehodu   si   ani   nevšimol.   Odvolal sa pritom na znalecký   posudok,   z   ktorého   vyplynul   okrem   iného   aj   hypotetický   záver, že z opakovaného merania, dychových skúšok po jazde, nemožno aj s ohľadom na vysoké namerané   hodnoty   alkoholu   ustáliť,   že   žalobca   požil   alkoholické   nápoje   počas   jazdy a že v čase dopravnej kolízie bol pod vplyvom alkoholu.

Na základe odvolania žalovanej následne Porušiteľ, ako odvolací súd, rozsudkom zo 14. 12. 2011   zn.   11 Co/286/2010   prvostupňový   rozsudok   vo   výroku   o   povinnosti žalovanej v 1. a 2.   rade zverejniť ospravedlnenie žalobcovi. Porušiteľ sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil po vecnej a právnej stránke so závermi prvostupňového súdu, neuznal zhodné námietky žalovanej v 1.   rade a Sťažovateľky,   ako žalovanej   v 2.   rade, že zverejnili informácie o skutočnostiach a udalostiach, ktoré získali od orgánov verejnej moci   a   tieto   informácie   sa   týkali   vážneho   verejného   záujmu.   Dospel   pritom   k   záveru, že informácie obsiahnuté v žalovaných článkoch neprispeli k žiadnej forme verejnej diskusie a nerešpektovali povinnosť zdržať sa neodôvodnene urážlivých s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Ottpreminger Inštitút v. Rakúsko z 20. 9. 1994.».

Sťažovateľka považuje „zverejnenie Článku I. a Článku II. za legitímne realizovanie práva   na   slobodu   prejavu   v   súlade   s   Článkom   26   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj v súlade   s   článkom   10   ods.   (2)   Dohovoru   o   ochrane   základných   ľudských   práv a slobôd. Porušiteľ sa pri rozhodovaní v tejto veci zaoberal právnymi otázkami súvisiacimi s hodnotením stretu práva na slobodu prejavu na strane žalovanej a práva na ochranu súkromia   žalobkyne   vo   vzťahu   k   obsahu   žalovaných   Článkov   len   povrchne   a   preto Sťažovateľka považuje rozsudok Porušiteľa za arbitrárny, porušujúci právo Sťažovateľa na spravodlivý proces podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky.“.

Poukazujúc   na   právne   názory   ústavného   súdu   vyjadrené   v   náleze   sp.   zn. I. ÚS 390/2011   a   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“), sťažovateľka tvrdí, že „... rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu Sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu“, a v tejto súvislosti žiada,   aby   ústavný   súd „posúdil,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska o akceptovateľné   obmedzenie   slobody   prejavu   a   aby   preskúmal   proporcionalitu   medzi zásahom do slobody prejavu Sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti“.

Sťažovateľka   zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   pri   vykonaní   testu   proporcionality zohľadnil aj jej v sťažnosti obsiahnutú argumentáciu na základe kritérií „1. KTO prípadný zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal... 2. O KOM bol Článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval... 3. ČO bolo obsahom Článkov... 4. KDE bol Článok zverejnený...   5.   KEDY   bol   Článok   uverejnený...   6.   AKO   boli   informácie   v   Článku zverejnené, formulované“.

Sumarizujúc   svoju   argumentáciu,   sťažovateľka   uvádza,   že   skutočnosť, že „popisovala a kritizovala počínanie žalobcu, sklon ku konzumácii alkoholu počas výkonu policajnej služby navyše na popisovanej funkčnej úrovni a v tom kontexte aj jeden konkrétny prípad spôsobenia dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu s údajom tom, že žalobcovi pri opakovaných dychových skúškach namerali cca 3 promile alkoholu, pričom tieto informácie čerpala   od   priamych   nadriadených   žalobcu,   dokonca   od   dvoch   osôb   pôsobiacich v inšpekčnej službe policajného zboru, je okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť zásahu do práva   na   ochranu   osobnosti   žalobcu.   Autori   Článkov   I.   a   II.   nemali   žiaden   dôvod nedôverovať   informáciám   priamych   nadriadených,   vysokých   funkcionárov   prezídia policajného zboru. Replika so žalobcom, zverejnenie jeho postoja nebola možná, nakoľko sa z vlastnej iniciatívy, ako sám potvrdil, skryl pred verejnosťou, médiami. Naopak ak sa cítil nevinný, bolo skôr logické a správne ak by svoj postoj k veci zverejnil, verejne oznámil aspoň reakciou na články v médiách aj keď s časovým odstupom po návrate z liečenia ale nie žalobou na ochranu osobnosti podanou s časovým odstupom osemnástich mesiacov. Tento postup skutočne vzbudzuje dojem, že žalobca týmto postupom sleduje hlavne zištné dôvody spočívajúce v očakávanom úspechu s uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Je pritom evidentné, že žalobca si s odstupom času zvolil veľmi absurdný príbeh o tom, že alkohol pil až po jazde, do času kým bol zastihnutý policajnou hliadkou. Novinár nemal   v   danej   situácii   žiaden   dôvod   nedôverovať   informáciám   poskytnutým   vysokými funkcionármi polície, priamymi nadriadenými žalobcu, pričom obaja boli svedkami opitosti žalobcu a to na pracovisku niekoľko krát apo dopravnej nehode. Okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť   zásahu   ja   podľa   názoru   Sťažovateľky   aj   samotné   správanie   sa   žalobcu, odchod z pracoviska v Bratislave, preukázaná dopravná nehoda a následne opakované zistenie cca 3 promile alkoholu v krvi žalobcu.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „Porušiteľ, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zn. 11 Co/286/2010 zo 14. 12. 2011 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 11 Co/286/2010 zo 14. 12. 2011 porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   a   slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie a rozširovanie   informácií   zakotvené   v   Článku   26,   ods.   2   a   ods.   4   ústavy   Slovenskej republiky.

Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok 11 Co/286/2010 zo 14. 12. 2011 sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náklady   právneho   zastúpenia sťažovateľky.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 284/2012-14 z 31. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV/444/2012 z 12.   júla   2012,   v   ktorom   po   analýze   obsahu   označeného   rozsudku   okresného   súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu najmä uviedol:

«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Z   obsahu   ústavnej   sťažnosti...   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   nej   uvádza   to, čo aj v odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   8.   júla   2010, č. k. 42 C 68/2009-219.

S dôvodmi odvolania žalovanej v 2. rade (sťažovateľky) sa odvolací súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré obsahuje 28 (dvadsať osem) strán.

Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu možno vyvodiť aj test proporcionality... Poznamenávame, že slobodu prejavu chápe slovenská ústava ako jednu z tradičných ľudských   práv,   základnú   podmienku   fungovania   demokratického   právneho   štátu a jej dôležitosť   podčiarkuje   i   tým,   že   článok   26   je   zaradený   na   „čelo“   ustanovení garantujúcich politické práva...

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je predovšetkým uverejnenie

- nepravdivých tvrdení zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti (pritom je jedno, či si pôvodca zásahu uvedomil ich nepravdivosť, alebo či išlo len o jeho nedbanlivosť),

- neprimeraných hodnotiacich úsudkov (kritiky) zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti.

V tejto súvislosti treba odlišovať tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritiku). Rozdiel   medzi   obyčajnou   kritikou   a   neoprávneným   zásahom   treba   hľadať   preto v pravdivosti, vecnosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je každé konanie, ktorým sa zasahuje do práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu ustanovených právnym poriadkom.

Odvolací súd v dôvodoch rozsudku sa podrobne venoval aj konfliktu slobody prejavu na strane jednej a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a vysvetlil prečo v predmetnom prípade dal prednosť ochrane osobnosti žalobcu pred slobodou prejavu sťažovateľky.

Domnievame sa, že záver súdov plynúci z porovnávania dvoch ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny ako sa to snaží prezentovať sťažovateľka v sťažnosti...

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu krajského súdu k sťažnosti, ktorú mu ústavný súd poskytol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   286/2010-130   zo   14.   decembra   2011   došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnutým rozsudkom   krajský   súd   okrem   iného   potvrdil   výrok   II   rozsudku   okresného   súdu č. k. 42 C 68/2009-219   z   8.   júla   2010,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie žalobcovi v znení uvedenom v tomto výroku.

Zo   spisovej   dokumentácie vyplýva,   že žalobca   sa   žalobou doručenou   okresnému súdu   6.   februára   2004   domáhal   ochrany   osobnosti   a   náhrady   nemajetkovej   ujmy   proti sťažovateľke a ďalším žalovaným. Žalobca vo vzťahu k sťažovateľke odôvodňoval svoju žalobu tým, že v týždenníku P., ktorého je vydavateľom, uverejnila 28. októbra 2002 článok pod názvom „Opilec bez kontroly“ a 21. októbra 2002 článok pod názvom „Na zdravie páni policajti“   (ďalej   len   „inkriminované   články“),   v   ktorých   boli   obsiahnuté   nepravdivé   a pravdu   skresľujúce   informácie   o   tom,   že   dňa   8.   októbra   2002 „havaroval   opitý   na služobnom   vozidle“,   pričom   uverejnením   týchto   informácií „došlo   k   hrubému   zásahu do práv spätých s osobnosťou žalobcu a bolo zasiahnuté do jeho osobnej, profesionálnej a aj ľudskej dôstojnosti“ (citované z rozsudku   okresného súdu č.   k. 42 C 68/2009-219 z 8. júla 2010, s. 5, pozn.).

Okresný   súd   v   odôvodnení   označeného   rozsudku   na   podporu   svojho   záveru o neoprávnenom zásahu sťažovateľky do osobnostných práv žalobcu okrem iného uviedol: „Každý zo žalovaných prezentoval tvrdenie o spáchaní dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu ako fakt, ako skutočnosť, pričom ani v čase uverejňovania správ ani dnes nebolo preukázané, že žalobca mal v čase dopravnej nehody v krvi 3,04 promile alkoholu.... ide podľa názoru súdu o neoprávnený zásah, lebo bol nepravdivý. Ako taký bol teda spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v ohrození dobrého mena, cti a dôstojnosti žalobcu. Preto sa žalovaní   nemôžu   s   úspechom   ubrániť   –   zbaviť   zodpovednosti   ani   ďalšou   namietanom skutočnosťou a to, že šírili dychamujúce údaje, ktoré počuli a tieto reprodukovali, pokiaľ v konaní nepreukázali, že tieto šírené difamujúcej povahy sú pravdivé. Tu je vždy potrebné prihliadať aj k publicistickej činnosti vydavateľa a jeho podielu a zodpovednosti za obsah uverejňovaných údajov.

... Médiá majú veľký vplyv na spoločenský život a preto podľa názoru súdu nie je možné akceptovať skutočnosť, kedy by uverejňovaním poloprávd, ktoré sú prezentované ako fakty   nie   hodnotiace   úsudky   došlo   k   tomu,   že   bude   vytvorený   iný   obraz   reality,   než v skutočnosti je. Uverejnenie nepravdy nie je možné ospravedlniť a to ničím.“

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na tomto základe okrem iného potvrdil výrok II označeného rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka napadla svojím odvolaním, pričom v tejto súvislosti v jeho odôvodnení najmä uviedol:

„Súd prvého stupňa úplne a správne zistil skutkový stav veci, v konaní postupoval v súlade s procesným predpisom (O. s. p.) a vykonal dôkazy v súlade s § 120 ods. 1 O. s. p., ktoré boli potrebné a nevyhnutné pre zistenie právne významných skutočností a rozhodnutie vo   veci   (o   nároku   na   poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia),   vzal   do   úvahy   všetky rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   resp.   vyšli   počas konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O. s. p. vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovaným v 1. a 2. rade o poskytnutie morálneho zadosťučinenia verejným ospravedlnením v tlači, ktorý posúdil podľa správnych ustanovení   právnych   predpisov   (§   11   a   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   a   tieto aj správne   vyložil   a   aplikoval   na   zistený   skutkový   stav.   Dospel   k   správnemu   záveru, že obsahom   žalovanými   zverejnených   článkov   v   denníku   K.   v   dňoch   9.   10.   2002, 10. 10. 2002, 18. 10. 2002 a 22. 10. 2003 a v týždenníku P. v dňoch 21. 10. 2002 a 28. 10. 2002, v ktorých bola uvedená nepravdivá, resp. pravdu skresľujúca informácia o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa 8. 10. 2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 promile alkoholu v krvi), bola objektívne spôsobilá vyvolať nemajetkovú ujmu v jeho osobnostnej sfére žalobcu a došlo týmto tvrdením k neoprávnenému zásahu do chránených osobnostných práv žalobcu, najmä osobnej a profesionálnej cti a dôstojnosti. V posudzovanom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaných za tento neoprávnený zásah podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a pre uloženie sankcie   žalovaným   poskytnutím   morálnej   satisfakcie   žalobcovi   podľa   §   13   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   formou   ospravedlnenia   zverejneného   v tlači,   ktorá   zodpovedá spôsobu, akým došlo k neoprávnenému zásahu a je primeraným právnym prostriedkom požadovanej ochrany...“

Vo   vzťahu   k   odvolacím   námietkam   sťažovateľky   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, «že bolo ich povinnosťou (žalovanej v 1. rade a sťažovateľky   ako   žalobkyne   v   2.   rade,   pozn.) ako   pôvodcov   zásahu   (a   nie   žalobcu) v konaní preukázať pravdivosť spornej informácie nimi zverejnenej v tlači o tom, že žalobca dňa 8. 10. 2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, s obsahom alkoholu 3,04 promile v krvi (ktorá nepochybne je skutkovým tvrdením,   a preto podliehala testu pravdivosti).   Na   ich   strane   bolo   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   pravdivosti   tohto tvrdenia, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v konaní neuniesli, a nezbavili sa   preto   svojej   zodpovednosti   za   neoprávnený   zásah   do   osobnostných   práv   žalobcu. Žalovaní nepreukázali ani tvrdenie, že zverejnená sporná informácia (o tom, že žalobca počas dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu, resp. že túto spôsobil pod vplyvom alkoholu s obsahom vyše 3 promile alkoholu v krvi) im mala byť poskytnutá hovorcom Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, keďže svedok Ing. P. A. vo svojej výpovedi jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s takým obsahom médiám poskytol (zápisnica o pojednávaní z 23. 11. 2009 na č. l. 143 - 149). V článkoch uverejnených žalovaným v 2. rade v týždenníku P. vo vzťahu k žalobcovi boli navyše použité prehnané a neadekvátne výrazy a formulácie výslovne označujúce žalobcu za opilca a alkoholika..., ku ktorým   (výrazom   a   hodnoteniam)   žalovaný   v   2.   rade   nebol   oprávnený   ani   v   záujme sledovaného cieľa, teda informovania verejnosti o veci vážneho verejného záujmu (o téme alkoholu za volantom u príslušníkov policajného zboru), čím zverejnené články presiahli mieru   primeranosti   a   dovolenosti   hodnotiacich   úsudkov   a použitých   výrazových prostriedkov,   ktorú   už   v   demokratickej   spoločnosti   nemožno   tolerovať.   So   zreteľom   na uvedené, je obmedzenie slobody prejavu žalovaných uložením občianskoprávnej sankcie podľa § 13 ods. 1 OZ poskytnutím morálnej satisfakcie žalobcovi (verejným ospravedlnením v tlači) aj podľa názoru odvolacieho súdu zlučiteľné s požiadavkou čl. 10 ods. 2 Dohovoru a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, lebo je v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ochrana osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 a nasl. OZ, čl. 19 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Listiny...

Žalovaný v 2. rade vytýka súdu prvého stupňa tiež neúplné zistenie skutkového stavu tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom autorky článku „Opilec bez kontroly“ A. L. a príslušníka PZ v Nitre, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a konal vo veci jeho priestupku... Nevykonanie žalovaným v 2. rade navrhnutých dôkazov nezakladá dôvod neúplné zisteného skutkového stavu, lebo tieto dôkazy aj podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku o poskytnutie primeraného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ ospravedlnením zverejneným v tlači... zodpovednosť za zásah do osobnosti fyzickej osoby je založená na princípe   objektívnej   zodpovednosti,   t.   j.   nevyžaduje   sa   popri   neoprávnenosti   zásahu   i zavinenie pôvodcu zásahu, preto sankcie za neoprávnený zásah nemôžu byť vylúčené ani dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu napr. tým, že žalovaný konal v dobrej viere, resp. že si nebol vedomý (subjektívne presvedčený) nepravdivosti svojho tvrdenia, spoliehal sa pri rozširovaní   tvrdení   bez   potrebného   overenia   na   serióznosť   a   pravdivosť   poskytnutých podkladov z dôveryhodného zdroja, šíril údaje, ktoré sám len počul, príp. vychádzal z toho, že on sám nemal dôvod tomu neveriť atď. Okolnosti, na ktoré žalovaný v 2. rade navrhol vyslúchnuť   autorku   článku s   názvom „Opilec bez kontroly“   z 28.   10.   2002   A.   L.   (ako postupovala pri príprave článku, čo ju viedlo k spracovaniu témy obsiahnutej v článku, z akých   zdrojov   čerpala,   či   oslovila   žalobcu   a   postupovala   pri   práci   s primeranou obozretnosťou), a príslušníka PZ SR, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a ktorý   konal   vo   veci   priestupku   žalobcu,   z   hľadiska   hmotnoprávnych   predpokladov vyplývajúcich z § 13 ods. 1 OZ a uvedených zásad, neboli právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia, a preto súd prvého stupňa nepochybil, ak navrhnuté dôkazy nevykonal a odvolanie žalovaného v 2. rade ani z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nemožno považovať za opodstatnené.».

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu predovšetkým namietala, - že napadnutý rozsudok krajského súdu je z hľadiska posúdenia konfliktu medzi slobodou   prejavu   a   právom   na   súkromie   arbitrárny,   a   teda   nerešpektujúci   požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu,

-   že   informácie   obsiahnuté   v   inkriminovaných   článkoch „čerpala   od   priamych nadriadených žalobcu, dokonca od dvoch osôb pôsobiacich v inšpekčnej službe policajného zboru“, čo vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, keďže nemala dôvod nedôverovať týmto informáciám, pričom zverejnenie postoja žalobcu nebolo možné   vzhľadom   na   to,   že „sa   z   vlastnej   iniciatívy,   ako   sám   potvrdil,   skryl   pred verejnosťou, médiami“.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

II.1   Všeobecné   východiská   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   vo   veciach konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   bolo   posúdiť,   či   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol v spore   o   ochranu   osobnosti   medzi   sťažovateľkou   (ako   vydavateľkou   týždenníka   P.,   v ktorom boli uverejnené inkriminované články) a žalobcom, u ktorého malo podľa záverov okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   dôjsť   uverejnením   inkriminovaných   článkov   k neprípustnému zásahu do jeho práva na súkromie (osobnostných práv).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci ústavný   súd   musí   vyjadriť,   je   konflikt   medzi   ústavou   garantovanou   slobodou   prejavu a základným   právom   vyhľadávať   a   rozširovať   informácie   sťažovateľky   (čl.   26   ústavy) a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy).   Podstatou   rozhodovania   o   väčšine   obdobných   právnych   sporov   je   hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej   cti   a   dobrej   povesti   na   jednej   strane   a slobodou   prejavu   a   základným   právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už   viackrát   zdôraznil,   že   každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv   a   slobôd (resp. ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv o ľudských   právach   a   základných   slobodách)   treba   riešiť   prostredníctvom   zásady   ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden zo základných   pilierov   demokratickej   spoločnosti   a   jednu   zo   základných   podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si   to   pluralizmus,   znášanlivosť   a   veľkorysosť,   bez   ktorých   nemožno   hovoriť o „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť   č.   5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26 ods.   4   ústavy   explicitne   uvádzajú   dôvody   obmedzenia   slobody   prejavu,   pričom   ide o obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže   byť   aj   „ochrana   práv   a   slobôd   iných“,   teda   okrem   iného   aj   záruky   vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy nevynímajúc),   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   rozhodovaní   sporov   vo   veciach   ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru   ESĽP a ďalších   medzinárodných   súdnych   orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 42 C 68/2009-219 z 8. júla 2010 uložená povinnosť uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie žalobcovi za uverejnenie inkriminovaných   článkov,   ktorú   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil,   je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska   o   akceptovateľné   obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (k týmto požiadavkám podrobnejšie v časti II.2 tohto nálezu).

Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého má každý   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   právo na ochranu   mena,   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani   existencia   zásahu   do   osobnostných   práv   nemusí   nevyhnutne   viesť   k   záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovanej   veci   tento   zásah   nepresiahol   hranice primeranosti (proporcionality).

Sloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované. V   rámci   prípustnej   (oprávnenej)   kritiky   nie   sú   prekročené   jej   vecné   limity   a   zároveň je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východiskových   podkladov   a   ktorá   z   nich   zároveň   logicky   vyvodzuje   zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Ak   nie sú   však tieto podklady   pravdivé   a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné   len   vtedy,   ak   ide   o   obmedzenie,   ktoré   bolo   ustanovené   zákonom, resp. na základe   zákona,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému   legitímnemu   cieľu a je nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   sledovaným   cieľom,   t.   j.   musí   ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V   posudzovanom   prípade   došlo   k   obmedzeniu   slobody   prejavu   sťažovateľky na zákonnom   podklade,   ktorý   tvorili   ustanovenia   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na   ochranu   osobnosti   žalobcu,   čo   nepochybne   možno   považovať   za   legitímny   cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu   v   prvom   rade   posúdiť,   či   bol   zásah   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.2   Všeobecné   východiská   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   o   namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom   ktorých   by   mohlo   byť   jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08).

Základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy predovšetkým zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň aj právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa   skončí   právoplatným   rozhodnutím   v   jeho   prospech.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo v prvom rade   vtedy,   ak by   komukoľvek   bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   (prístup   k   súdu),   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05). Podľa názoru ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   tiež   zdôrazňuje,   že   integrálnou súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivé   konanie (IV. ÚS 115/03).   Potreba   náležite   odôvodniť   rozhodnutie   orgánu   verenej   moci   je   daná vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   jeho   postup   a   rozhodnutie   nie   sú arbitrárne,   neprehľadné   a   že   jeho   postup   a   rozhodovanie   súdu   sú   kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základných   práv a slobôd,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   takéhoto   uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

II.3   K   proporcionalite   zásahu   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   v   spojení s namietaným   porušením   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl.   46 ods.   1 ústavy

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   na   zásah   do   slobody   prejavu sťažovateľky boli v posudzovanom prípade splnené (pozri časť II.1 tohto nálezu), ústavný súd   pristúpil   k   preskúmaniu   proporcionality   medzi   namietaným   zásahom   do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel ústavný   súd   v   súlade   s   návrhom   sťažovateľky,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných prípadoch   (napr.   II.   ÚS   152/08,   II.   ÚS   326/09,   IV.   ÚS   302/2010,   IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012), považoval za potrebné vykonať test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade „hovoril“   (uverejnil   informáciu),   pričom   zároveň   posudzoval,   či krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní akceptoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri časť II.2 tohto nálezu), ktorého porušenie sťažovateľka tiež namieta.

1.   Pri   posudzovaní   otázky   subjektu   (KTO),   ktorý   mal   v   danom   prípade   podľa záverov okresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry   ESĽP,   ktorý   subjekty   uplatňujúce   slobodu   prejavu   rozčleňuje   do   viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody   prejavu   patrí   novinárom   a   masmédiám,   a   to   zvlášť   pri   informovaní   o   veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť   č.   1594/90,   alebo   rozsudok   ESĽP   Bladet   Tromsø   a   Stensaas   proti   Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie   a   myšlienky   týkajúce   sa   všetkých   záležitostí   verejného   záujmu   a   verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania   a   provokácie.   Ústavný   súd   akceptuje   uvedený   prístup   ESĽP,   a   to   nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj IV. ÚS 107/2010).

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanej   veci je sťažovateľka   vydavateľkou   týždenníka   P.,   v   ktorom   boli   inkriminované   články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na   ňu   vzťahuje   zvýšená   ochrana   (privilegované   postavenie)   poskytovaná   novinárom, resp.   masmédiám,   ktorú   bolo   potrebné   pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo   strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM boli inkriminované články, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých   témach   je   aj kategorizácia   osôb,   ktorých   sa   informácie   uverejnené v   tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných   osôb   (resp.   osôb   tzv.   verejného   záujmu)   a   najužšie   u   „bežných“   občanov. Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci, ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, sťažnosť   č.   13778/93,   §   61),   pričom   „štátni   zamestnanci   pri   plnení   svojich   úradných povinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28). V   posudzovanom   prípade   sa   inkriminované   články   týkali   žalobcu,   ktorý v relevantnom   čase   vykonával „funkciu   riaditeľa   Inšpekčnej   služby   Košice   Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR“, pričom k udalostiam popísaným v nich došlo pri   jeho „návrate   z   mimoriadnej   porady   ÚIS   PZ   konanej   8.   10.   2002   v   Bratislave (predmetom   porady   bolo   prejednanie   hrubého   porušenia   pracovnej   disciplíny   žalobcu na IMZ   v   Trenčianskych   Tepliciach   v   dňoch   3.   10.   a   4.   10.   2002)...“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 4).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby, čo krajský súd síce   v   napadnutom   rozsudku   deklaroval,   ale   zároveň   bez   zásadnejšieho   relevantného zdôvodnenia (a teda zohľadnenia tejto skutočnosti) v tejto súvislosti uviedol, že „ani táto skutočnosť nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, lebo aj takáto osoba má právo na ochranu svojej cti a dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo na to, aby novinári nezverejňovali o nej nepravdivé, či pravdu skresľujúce informácie, ktoré pôsobia znevažujúco a sú objektívne spôsobilé vyvolať ujmu na cti a vážnosti verejne činnej osoby v očiach ostatných ľudí“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 23 a 24).

3. V súvislosti s otázkou ČO bolo predmetom inkriminovaných článkov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň aj ďalších príslušníkov   Policajného   zboru,   resp.   „nehôd   opitých   policajtov“   (pozri   inkriminovaný článok „Opilec bez kontroly“), resp. požívania alkoholu v Policajnom zbore („Ministerstvo vnútra už viackrát naznačilo, že problém s alkoholom za volantom bol medzi policajtmi vždy, no až teraz sa začalo o prípadoch verejne hovoriť...“; citované z inkriminovaného článku „Na zdravie páni policajti“).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že v prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu predovšetkým patrí informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, t. j. osôb pôsobiacich vo verejnej sfére (teda aj policajtov). Obsahom inkriminovaných článkov boli v posudzovanom prípade nepochybne   veci   dôležitého   verejného   záujmu   (informácie   o   činnosti,   resp.   pôsobení žalobcu   ako   významného   funkcionára   Policajného   zboru,   ako   aj   o   činnosti   ďalších policajtov v spojení s požívaním alkoholu v službe). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre   zdôrazňuje,   že   poslaním   a   nezastupiteľnou   úlohou   tlače   je   nepochybne šírenie informácií   a myšlienok   o   otázkach   verejného   záujmu,   s   tým,   že   je   zároveň nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   prijímať   [dostať;   (m.   m. I. ÚS 352/2011)]. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku   skutočnosť,   že   obsahom   inkriminovaných   článkov   boli   otázky   dôležitého verejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj policajtov všeobecne, ani nespomenul, a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde zazneli, resp.   kde   boli uverejnené sporné výroky   (t.   j. otázka   KDE   boli inkriminované články uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované články   uverejnené   v   týždenníku   P.,   ktorý   má   celoslovenskú   pôsobnosť   a   patrí k týždenníkom s najvyšším nákladom, čo svedčí v prospech žalobcu. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam   neutralizovať   (m.   m.   IV.   ÚS   139/2010,   I.   ÚS   390/2011,   I.   ÚS   416/2011, IV. ÚS 302/2010).

5.   V   súvislosti   s   posudzovaním   kritéria   KEDY   boli   inkriminované   články sťažovateľkou   uverejnené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   informácia   je   pominuteľným majetkom   a   oneskorenie   jej   zverejnenia   je   spravidla   spojené   so   stratou   jej   hodnoty a významu   (PL.   ÚS   5/03,   IV.   ÚS   448/2012),   pričom   verejnosť   má   právo   na   aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie otázky,   či ide   o vec   verejného   záujmu,   môže   totiž   v   niektorých   prípadoch   závisieť aj na plynutí   času.   Túto   povahu   môže   určitá   vec   plynutím   času   získať   alebo   stratiť (m. m. IV. ÚS 492/2012).

V   posudzovanom   prípade   boli   inkriminované   články   uverejnené   v   zásade bezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach dopravnej nehody žalobcu (približne 2 týždne po tejto nehode), pričom z napadnutého rozsudku krajského súdu   vyplýva,   že   tejto   problematike   v   tomto   čase   venovali   pozornosť   aj   iné   printové (ako aj elektronické)   médiá.   Navyše   z   informácií   poskytnutých   v   článku   „Opilec bez kontroly“   vyplýva,   že   v   období   bezprostredne   predchádzajúcom   dopravnej   nehode žalobcu   došlo   k viacerým   smrteľným   dopravným   nehodám   spôsobeným   policajtmi   pod vplyvom   alkoholu,   čo   naznačuje   závažnosť   problému,   ktorý   bol   predmetom inkriminovaných   článkov.   Túto   skutočnosť   okresný   súd   ani   krajský   súd   vo   svojich rozsudkoch na jednej strane nespochybnili, ale na druhej strane ani nezohľadnili v prospech sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.

6. V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch   zverejnené,   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   svojej   rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov   možno   preukázať,   zatiaľ   čo   otázka   pravdivosti   hodnotiacich   úsudkov   dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. februára 1997 De Haas a   Gijsels proti   Belgicku   č. 19983/92,   bod 47,   tiež rozsudok   ESĽP   z 27.   februára 2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012).

Ústavný   súd   po   preskúmaní inkriminovaných   článkov   konštatuje,   že   v   nich   boli obsiahnuté informácie formulované v podobe faktov, ale aj hodnotiacich úsudkov. Výroky, ktoré okresný súd a následne krajský súd [konkrétne predovšetkým tvrdenie, že „žalobca spôsobil   8.   októbra   2002   dopravnú   nehodu   pod   vplyvom   alkoholu   (s   vyše   3   promile alkoholu v krvi)“, pozn.] kvalifikovali ako také, ktoré boli objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, boli podľa názoru ústavného súdu formulované v podobe faktov (čo nespochybňuje ani sťažovateľka), pričom ústavný súd nad rámec záverov krajského súdu zároveň konštatuje, že v oboch inkriminovaných článkoch boli uplatnené expresívne výrazové prostriedky, ktoré boli zjavne spôsobilé už samy osebe vyvolať difamačné účinky na žalobcu. Uvedené skutočnosti nepochybne svedčia v neprospech sťažovateľky, ale podľa názoru   ústavného   súdu   nemôžu   bez   primeraného   zohľadnenia   obrany   sťažovateľky legitimizovať záver vo veci konajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.

Sťažovateľka zakladá svoju obranu predovšetkým na tvrdení, že „... tieto informácie čerpala   od   priamych   nadriadených   žalobcu,   dokonca   od   dvoch   osôb   pôsobiacich v inšpekčnej   službe   policajného   zboru“,   pričom   autori   inkriminovaných   článkov   nemali „žiaden   dôvod   nedôverovať   informáciám   poskytnutým   vysokými   funkcionármi   polície, priamymi   nadriadenými   žalobcu (malo   ísť   o vtedajšieho   generálneho   riaditeľa   Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky P. K. a jeho námestníka P. A., ktorý v tom čase vykonával aj funkciu tlačového hovorcu inšpekčnej služby, pozn.), pričom obaja boli svedkami opitosti žalobcu a to na pracovisku niekoľko krát a po dopravnej nehode“. Sťažovateľka sa tiež bráni tým, že pred publikovaním inkriminovaných článkov „Replika   so žalobcom,   zverejnenie   jeho   postoja   nebola   možná,   nakoľko   sa   z vlastnej iniciatívy, ako sám potvrdil, skryl pred verejnosťou, médiami...“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   argumentáciou   sťažovateľky   konštatuje,   že   ide o legitímnu a vo všeobecnosti akceptovateľnú obranu, ktorá korešponduje aj jeho doterajšej judikatúre, ako aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. V nadväznosti na toto tvrdenie   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor   vyslovený   vo   veci   vedenej pod sp. zn. IV.   ÚS   107/2010,   v   zmysle   ktorého   novinári   (vydavateľ)   nemôžu   znášať zodpovednosť   za   to,   že   šíria   informácie   poskytnuté   orgánmi   štátu   (a   teda   aj vysokými funkcionármi Policajného zboru, pozn.),   pretože to je ich   úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov   (masmédií)   verejnosti   sprístupniť   v   súlade   s   platnými   právnymi   predpismi (porovnaj Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku, sťažnosť č. 21980/93, rozsudok ESĽP z 20.   mája   1999).   Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ďalší   právny   názor   vyslovený   v   jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého každý má právo spoľahnúť (dôvera v právo) sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná (m. m. I. ÚS 2/99).

Rovnako v prospech sťažovateľky možno poukázať aj na právne názory vyjadrené v náleze   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   453/03   (ide   o   právne   názory inšpirované Rozhodnutím Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited, ktorými argumentoval už aj ústavný súd vo veci IV. ÚS 302/2010, pozn.), podľa ktorých pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal   rozumné   dôvody   spoliehať   sa   na   pravdivosť   difamačnej   informácie,   ktorú   šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne, pokiaľ sám nemal dôvod   neveriť,   že   difamačná   informácia   je   nepravdivá.   Zverejnenie   takejto   informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť u osoby, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné.

V náleze sp. zn. I. ÚS 453/03 český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS   453/03).   (Týmito   právnymi   názormi   argumentoval   ústavný   súd   už   aj   vo   veci IV. ÚS 302/2010)

V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno formulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým sťažovateľka sama neverila. Zo spisovej dokumentácie totiž zjavne vyplýva, že popri tom, že kľúčové   informácie   pre   inkriminované   články   získala   z   dôveryhodných   zdrojov (informácie   poskytnuté „vysokými   funkcionármi   polície,   priamymi   nadriadenými žalobcu...“), v prospech pravdivosti sťažovateľkou zverejnených faktov svedčili aj ďalšie skutočnosti,   ktoré   sa   v   zásade   preukázali   aj   v   priebehu   následného   dokazovania pred okresným súdom [„Vykonaným dokazovaním mal preukázané (okresný súd, pozn.), že žalobca... pri návrate z mimoriadnej porady ÚIS PZ konanej 8. 10. 2002 v Bratislave (predmetom   ktorej   bolo   prejednanie   hrubého   porušenia   pracovnej   disciplíny   žalobcu na IMZ v Trenčianskych Tepliciach v dňoch 3. 10 a 4. 10. 2002) došlo dňa 8. 10. 2002 o 13,40 hod. k dopravnej zrážke tak, že vodič D. pri prechádzaní pomalšie idúceho vozidla vodiča I. v pravom jazdnom pruhu nevenoval sa plne vedeniu vozidla a pravým spätným zrkadlom   a pravým   bokom   vozidla   narazil   do   ľavého   spätného   zrkadla   a   ľavého   boku vozidla   I.   a po   zrážke   nezotrval   na   mieste   dopravnej   nehody,   pričom   u   žalobcu   bolo dychovou skúškou o 14.14 hod. zistené 1,43 mg/l alkoholu v dychu a opakovanou dychovou skúškou o 15.10 hod. 1,46 mg/l alkoholu v dychu...“ (citované z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 4, pozn.)].

Z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je žiaduce sa zaoberať tiež otázkou, či vo veci konajúce súdy svojím postupom vytvorili sťažovateľke ústavne akceptovateľný priestor na preukázanie pravdivosti tvrdení obsiahnutých v inkriminovaných článkoch. Z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, v zmysle ktorého bola obsahom inkriminovaných článkov nepravdivá, resp. pravdu skresľujúca informácia „o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa 8. 10. 2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 promile alkoholu v krvi)“, pričom vychádzal z toho, že dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti   tohto   tvrdenia   bolo   na   sťažovateľke,   ktorá   ho   neuniesla.   Krajský   súd v konkrétnostiach v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď svedka Ing. P. A., ktorý podľa jeho záveru „vo svojej výpovedi jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s takým obsahom médiám poskytol (zápisnica o pojednávaní z 23. 11. 2009 na č. l. 143 — 149)“.Ústavný súd bez potreby zásadnejšie spochybňovať citovanú vetu z napadnutého rozsudku   krajského   súdu   po   preskúmaní   príslušnej   časti   spisu   považuje   za   potrebné formulovať   záver,   že   výpoveďou   označeného   svedka   neboli   skutočnosti   obsiahnuté v inkriminovaných článkoch vyvrátené alebo zásadnejším spôsobom spochybnené. Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na záver okresného súdu k výpovedi svedka P. K.   (v   relevantnom   čase   generálneho   riaditeľa   Úradu   inšpekčnej   služby   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, teda osoby, ktorú možno považovať za dôveryhodný zdroj informácií, pozn.), podľa ktorého „... V otázke dopravnej nehody mal za to, že ju žalobca spôsobil pod vplyvom alkoholu.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. 42 C 68/2009 z 8. júla 2009, pozn.).

Ústavný súd považuje tiež za potrebné formulovať svoj postoj k tomu, ako sa krajský súd   vysporiadal   s   odvolacou   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   neúplného   zistenia skutkového stavu z dôvodu, že «nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom autorky článku „Opilec bez kontroly“ A.   L.   a príslušníka PZ v Nitre, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a konal vo veci jeho priestupku...». Podľa záveru krajského súdu «Okolnosti, na ktoré žalovaný v 2.   rade navrhol vyslúchnuť autorku článku s názvom „Opilec bez kontroly“   z   28.   10.   2002   A.   L.   (ako   postupovala   pri   príprave   článku,   čo   ju   viedlo   k spracovaniu témy obsiahnutej v článku,   z akých zdrojov čerpala,   či oslovila žalobcu a postupovala   pri   práci   s   primeranou   obozretnosťou),   a   príslušníka   PZ   SR,   ktorý   bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a ktorý konal vo veci priestupku žalobcu... neboli právne   významné   pre   rozhodnutie   o   uplatnenom   nároku   na   priznanie   morálneho zadosťučinenia, a preto súd prvého stupňa nepochybil, ak navrhnuté dôkazy nevykonal...».S   citovaným   záverom   krajského   súdu   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť. V okolnostiach,   keď   dôkazné   bremeno   preukázať   pravdivosť   tvrdení   obsiahnutých v inkriminovaných   článkoch   (aj   v   kontexte   so   skutočnosťami,   ktoré   boli   v   priebehu dokazovania preukázané a naznačovali, že zverejnené informácie mali vecný základ) bolo na sťažovateľke, mohol výsluch autorky článku a tiež príslušníka Policajného zboru, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu, podľa názoru ústavného súdu nemalou mierou prispieť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu a buď potvrdiť ústavnú akceptovateľnosť záverov okresného súdu a krajského súdu vyjadrených v ich rozsudkoch, alebo, naopak, ich zásadným   spôsobom   spochybniť.   V   konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci ústavný súd zastáva názor, že bez vykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou je záver okresného   súdu   a   krajského   súdu   o   nepravdivosti   informácií   uverejnených v inkriminovaných   článkoch   minimálne   spochybniteľný   a   z   ústavného   hľadiska nedostatočne odôvodnený.

II.4 Závery

Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že

-   inkriminované   články   uverejnila   sťažovateľka,   ktorá   ako   „nositeľka“   slobody prejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou ochranou,

- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (významným funkcionárom Policajného zboru), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežných občanov,

-   obsahom   inkriminovaných   článkov   boli   nepochybne   veci   dôležitého   verejného záujmu   (informácie   o   činnosti,   resp.   pôsobení   žalobcu   ako   významného   funkcionára Policajného zboru, ako aj o činnosti ďalších policajtov v spojení s požívaním alkoholu v službe),

-   inkriminované   články   boli   uverejnené   v   období,   keď   došlo   k   viacerým (aj smrteľným)   dopravným   nehodám   spôsobeným   policajtmi   pod   vplyvom   alkoholu, čo legitimizuje motív ich uverejnenia,

- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovaných v podobe   faktov,   ktorých   pravdivosť   sa   síce   v   priebehu   dokazovania   sťažovateľke nepodarilo preukázať, ale neboli zásadnejším spôsobom spochybnené, naopak, výsledky dokazovania potvrdzujú, že v podstatnej miere mali dôveryhodný vecný základ,

- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na dôveryhodné zdroje informácií (vysokí predstavitelia   Policajného   zboru)   je   legitímna   a   po   náležitom   doplnení   dokazovania (vykonanie   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľkou)   by   mohla   byť   spôsobilá   v   spojení s ústavne   akceptovateľným   (proporcionálnym)   vyhodnotením   konfliktu   medzi   slobodou prejavu   sťažovateľky   a   právom   na   súkromie   žalobcu,   ktorý   je   podstatou   sporu   medzi účastníkmi napadnutého konania pred   všeobecnými súdmi,   spochybniť záver   okresného súdu a krajského súdu o tom, že inkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,

-   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ uvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých je   založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   z   hľadiska   konkrétnych   okolností posudzovanej   veci   neprimerane   preferujú   právo   žalobcu   na   ochranu   súkromia   na   úkor slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   rozsudkom č. k. 11   Co   286/2010-130   zo   14.   decembra   2011   porušil   ústavou   garantované   základné práva sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci   sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu   vyjadrenými v časti   II tohto   nálezu.   Osobitne   bude   úlohou   krajského   súdu   po   vrátení   veci   vysporiadať sa s právnym   názorom   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   je   záver   vyjadrený   v   jeho napadnutom   rozsudku,   že   sťažovateľka   uverejnila o žalobcovi   nepravdivé,   resp.   pravdu skresľujúce informácie, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohou krajského   súdu   pri   opätovnom   rozhodovaní   o   veci   sťažovateľky   primerane   zohľadniť konštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   sťažovateľ   domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Keďže   sťažovateľka   sa   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia nedomáhala, nebol dôvod na to, aby ústavný súd o tom rozhodoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže   sťažovateľka   bola   v   konaní   pred   ústavným   súdom   úspešná   a   domáhala sa úhrady trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. A., B., ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2011,   ktorá   bola   763   €,   keďže   išlo   o   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu v sume 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 269,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   nálezu   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013