znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., S., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 155/2008 a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2009 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 118/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010 doručená   sťažnosť   M.   T. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 155/08 a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2009 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“) v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 118/09 a jeho rozsudkom z 11. januára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17. 04. 2009 sp. zn. 14 C/155/2008 žalobu o neúčinnosť   právneho   úkonu   zamietol   a   žalobkyňu   zaviazal   na   náhradu   trov   konania v sume   180,52.-   EUR.   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa   11. 01. 2010,   sp. zn. 8 Co 118/2009 rozhodnutie Okresného súdu Prešov potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 71,92.- EUR.

Prvostupňový   aj   odvolací   súd   žalobu   zamietli   z   toho   dôvodu,   že   kúpna   zmluva uzavretá dňa 04. 12. 2006 je účinná, nakoľko žalobkyňa v čase rozhodovania súdu prvého stupňa aj odvolacieho nemala voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. táto pohľadávka nebola   splatná,   pretože   konanie   vedená   na   OS   Vranov   nad   Topľou,   č. k.   3 C/355/04 doposiaľ   právoplatne   skončené   nie   je   (o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva), z ktorého odvodzuje svoj nárok žalobkyňa a výsledok tohto konania je výsledkom   konštitutívnym,   teda   až   právoplatnosťou   rozhodnutia   v   uvedenej   veci   a   v prípade, že by nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania vedeného na OS Vranov nad Topľou, bolí prikázané za primeranú náhradu žalovanému, resp. jeho matke, tak až týmto právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím   by   žalobkyňa   disponovala   splatnou pohľadávkou.“

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999, podľa ktorého zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Podľa § 42a ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 4, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu neúčinné.

Podľa názoru vysloveného v odôvodnení označeného rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno   slovo „vykonateľný“ v citovanom   zákonnom   texte interpretovať tak,   že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Sťažovateľka sa s dôvodmi zamietnutia svojej žaloby nestotožňuje a poukazuje na to, že „Predmetom   konania   3 C/355/04   vedeného   OS   Vranov   nad   Topľou   je   síce   zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   avšak   v   danom   prípade   sa   jedná o vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   v   širšom   zmysle.   V   rámci   vyporiadania účastníci   obvykle   uplatňujú   aj   vzájomné   pohľadávky,   a   to   jednak   z   titulu   náhrady za doterajšie   užívanie   nehnuteľnosti   nezodpovedajúce   spoluvlastníckym   podielom užívateľov, jednak z titulu nákladov vynaložených na nehnuteľnosť (na zvýšenie jej hodnoty) a tiež z titulu už vyplatených podielov, ako je to v tomto prípade, keď žalobkyňa vyplatila žalovanú a ďalších a ďalších, ktorí mali právny nárok na predmetnú nehnuteľnosť. Poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva uvedené v ust. § 42 Občianskeho zákonníka je pre súd záväzné a súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa ohľadne spôsobu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

O vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva, ktoré súd prevádza ako vyporiadanie v širšom zmysle na návrh účastníka alebo na základe vzájomného návrhu účastníka,   rozhoduje   samostatným   výrokom   rozsudku,   a   nie   len   v   rámci   rozhodovania o náhrade za spoluvlastnícky podiel.

Právny názor Krajského súdu v Prešove ohľadne toho, že pohľadávka žalobkyne sa stane   splatnou   až   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím   súdu,   ktorým   budú nehnuteľnosti   prikázané   za   primeranú   náhradu   žalobkyni   (druhý   spôsob   vyporiadania podielového spoluvlastníctva) je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami, ktoré upravujú zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle.

V   danom   prípade   pohľadávka   nie je   náhradou   za   spoluvlastnícky   podiel,   ale samostatným nárokom vyplývajúcim zo spoluvlastníckeho pomeru a podielový spoluvlastník sa tohto nároku môže domáhať v základnom konaní v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle.

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Zo   strany   Okresného   sudu   v   Prešove   č. k.   14 C 155/08   a   Krajského   súdu v Prešove   č. k.   8 Co 118/2009   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a   k   porušeniu   čl. 6   Dohovoru   a   dodatkového   protokolu   č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k.   8 Co 118/2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 455/2004 Z. z...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 155/08   a jeho   rozsudkom zo 17. apríla 2009

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp. zn.   14 C 155/08 a jeho   rozsudkom   zo   17.   apríla   2009, ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky o neúčinnosť právneho úkonu okresný súd zamietol jej žalobu a zároveň ju zaviazal na náhradu trov konania.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd napadnutý prvostupňový rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil   a žalovanému   priznal   náhradu   trov   odvolacieho konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   označených   práv   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozsudok   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril   v rozsudku z 11. januára 2010.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu a jeho   rozsudku   zo   17.   apríla   2009   preto,   lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 155/08 a jeho rozsudku zo 17. apríla 2009 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 118/09   a jeho   rozsudkom z 11. januára 2010

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   môže   okrem   iného odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 118/09 z 11. januára 2010 v merite veci, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 155/2008 zo 17. apríla 2009, ktorým bola zamietnutá jej žaloba o neúčinnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej medzi matkou žalovaného a žalovaným).

Krajský   súd   odôvodnil   potvrdzujúci   rozsudok   najmä   tým,   že   sťažovateľka (v napadnutom konaní v procesnom postavení žalobkyne) nemala v čase rozhodovania súdu prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   súdu,   voči   dlžníkovi   vymáhateľnú   pohľadávku.   Jej pohľadávka   nebola   v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   splatná,   pretože   konanie vedené   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   pod   sp. zn.   3 C 355/04   (o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva),   z ktorého   odvodzuje   svoj   nárok,   nebolo dosiaľ   právoplatne   skončené.   Výsledok   tohto   súvisiaceho   konania   bude   výsledkom konštitutívnym,   a preto   podľa   názoru   krajského   súdu „až   právoplatnosťou   rozhodnutia v uvedenej   veci   a v prípade,   že   by   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania vedeného na OS Vranov na Topľou, boli prikázané za primeranú náhradu žalovanému, resp. jeho matke, tak až týmto právoplatným a vykonateľným rozhodnutím by žalobkyňa disponovala   splatnou   pohľadávkou,   vo   vzťahu   k prípadnému   žalovanému,   avšak v súčasnosti táto podmienka splnená nie je, preto námietky uvedené v odvolaní zo strany žalobkyne sú neopodstatnené“.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o medze jeho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti (II. ÚS 1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   záväznou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a dôvodí svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv sťažovateľky, ústavný súd uzatvára,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Ústavný   súd   dodáva,   že   rozsudok   krajského   súdu   plne   zodpovedá   dikcii   predmetného zákonného predpisu.

K sťažovateľkou   namietanej   existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry   najvyššieho súdu ústavný súd dopĺňa, že si je vedomý toho, že situácie, keď všeobecné súdy v iných konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však bez   ďalšieho   nemusí   znamenať,   že   by   každá   takáto   nezhoda   musela   mať   za následok porušenie   základného   práva   s ústavnoprávnym   rozmerom   a v každom   prípade   by   to zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúceho zároveň k zrušeniu   namietaného   rozhodnutia.   O zásah   do   základných   práv   a   slobôd   účastníka konania by mohlo ísť len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokúvanej veci.

V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   pokiaľ   ide o rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Cdo 102/99,   v ktorom   je   vyslovený   názor interpretujúci   pojem   „vymáhateľná   pohľadávka“   ako   rovnoznačný   pojmu   „žalovateľná pohľadávka“,   ide o menšinový   názor   vybočujúci   zo   štandardnej judikatúry všeobecných súdov. V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na   prevažujúce názory predstaviteľov právnej teórie v Slovenskej republike, podľa ktorých «Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej   žaloby   je   veriteľ,   ktorý   má   v čase   rozhodovania   súdu   voči   dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (tzv. exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľov pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu „vymáhateľnej pohľadávky“ sa vymyká názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie právnej úpravy   odporovateľných   právnych   úkonov.   Osoby,   v prospech   ktorých   sa   právny   úkon urobil, resp ktorým, vznikol z odprovateľného právneho úkonu prospech, by neboli v spore úspešné napr.   len preto, že ich nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu je už vymáhateľný, alebo že už bol uspokojený.» (Svoboda, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 102).

Rovnaký   názor,   pokiaľ   ide   o vymedzenie   pojmu   „vymáhateľná   pohľadávka“   je vyslovený   aj   v publikácii   Imricha   Feketeho   Občiansky   zákonník,   Komentár.   Bratislava: EPOS, 2007, s. 153, resp. v publikácii Jána Mazáka, Petra Vojčíka a kol.: Občianske právo s vysvetlivkami, zväzok 1. Bratislava: Iura Edition, 1997 (v aktualizovanom znení) s. 88.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľky, t. j. návrhom na zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu a náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010